Pracovná zmluva v rímskom práve a jej súčasné aspekty

Úvod

Pracovná zmluva, ako ju poznáme dnes, prešla dlhým vývojom. Jej korene siahajú až do rímskeho práva, kde sa formovali základy mnohých právnych inštitútov. Hoci rímske právo nepoznalo pracovnú zmluvu v modernom slova zmysle, existovali rôzne formy právnych vzťahov, ktoré sa jej podobali. V tomto článku sa pozrieme na to, ako rímske právo pristupovalo k otázkam zodpovednosti zamestnávateľa za konanie podriadených osôb a aké inštitúty sa v súčasnosti používajú na úpravu pracovných vzťahov.

Adjektická zodpovednosť v rímskom práve

V rímskom práve sa vyvinul koncept tzv. adjektickej zodpovednosti, ktorý sa týkal prípadov, keď nositeľ moci (pater familias, zamestnávateľ) bol zodpovedný za záväzky svojich podriadených (deti, otroci, zamestnanci). Prétor zabezpečoval veriteľovi žalobu nielen proti samotnému podriadenému, ale aj proti nositeľovi moci. Tieto žaloby sa nazývali actiones adiecticiae qualitatis (pripojené žaloby).

Druhy pripojených žalôb

1. Actio quod iussu (žaloba z príkazu): Nositeľ moci bol zaviazaný z právnych úkonov, ktoré urobili jemu podriadené deti alebo otroci na jeho rozkaz, a to v plnom rozsahu záväzku.
2. Actio de peculio (žaloba z pekúlia): Ak nositeľ moci poskytol dieťaťu alebo otrokovi pekúlium (osobitný majetok) alebo im ho dal do správy, zodpovedal za záväzky podriadeného len do výšky hodnoty pekúlia.
3. Actio tributoria (prétorská rozdeľovacia žaloba): Išlo o osobitný spôsob žaloby z pekúlia, ktorý sa uplatňoval v prípade, že podriadený použil pekúlium na prevádzku obchodného podniku a majetok nestačil na krytie záväzkov voči tretím osobám. Nositeľ moci mal uspokojiť veriteľov pomerne podľa podielu ich nárokov.
4. Actio de in rem verso (žaloba z prospechu): Nositeľ moci bol zaviazaný do výšky obohatenia, ktoré získal z konania svojho podriadeného. Táto žaloba sa uplatňovala v prípade, že podriadený previedol majetok získaný zmluvne s tretími osobami do majetku nositeľa moci, a nie do užívania pekúlia.
5. Actio institoria (žaloba z podnikania): Táto žaloba patrila tretím osobám zo zmlúv, ktoré uzavreli so správcom (institor), ktorý bol poverený vedením obchodného podniku. Nositeľ moci (podnikateľ) bol zaviazaný do plnej výšky plnenia zo záväzkov podriadenej osoby v rámci prevádzky podniku.
6. Actio quasi institoria (akoby institorská žaloba): Tretia osoba, ktorá uzavrela zmluvu so správcom majetku (procurator) v rámci vlastníckeho poverenia, mohla žalovať správcu alebo vlastníka majetku.
7. Actio exercitoria: Žaloba tretej osoby proti prevádzkovateľovi lodiarskej živnosti (exercitor navis) za dlhy kapitána lode (magister navis) z poverenej činnosti.

Peculium

Peculium bol osobitný majetok, ktorý pater familias zveril svojmu synovi alebo vlastník svojmu otrokovi, aby s ním hospodáril. Formálne zostávalo pekúlium vo vlastníctve hlavy rodiny, syn alebo otrok ho iba fakticky ovládali a hospodársky s ním disponovali. Zodpovednosť nositeľa moci bola obmedzená do výšky pekúlia. Do pekúlia sa započítalo všetko, čo nositeľ moci z pekúlia odňal s úmyslom poškodiť tretieho, a čo do pekúlia dlhuje. Z pekúlia sa odrátalo, čo syn alebo otrok dlhujú nositeľovi moci. Nositeľ moci bol povinný uspokojovať veriteľov syna alebo otroka podľa poradia, v akom sa hlásili, kým sa pekúlium nevyčerpalo. Výnimkou bolo pekúlium za účelom živnosti, kde bol nositeľ moci povinný veriteľov uspokojiť pomerne.

Pracovná zmluva v súčasnosti

V súčasnosti je pracovná zmluva základným dokumentom, ktorý upravuje pracovnoprávny vzťah medzi zamestnávateľom a zamestnancom. Ide o dvojstranný právny úkon, ktorým sa zakladá pracovný pomer. Pracovná zmluva musí obsahovať podstatné náležitosti, ako sú:

• Druh práce, na ktorý sa zamestnanec prijíma
• Miesto výkonu práce
• Deň nástupu do práce
• Mzdové podmienky

Okrem toho môže pracovná zmluva obsahovať aj ďalšie dojednania, ktoré si zamestnávateľ a zamestnanec dohodnú.

Prečítajte si tiež: Podmienky nároku na nemocenské dávky

Zodpovednosť zamestnávateľa za zamestnanca

Podobne ako v rímskom práve, aj v súčasnosti nesie zamestnávateľ zodpovednosť za konanie svojich zamestnancov. Táto zodpovednosť je upravená v Občianskom zákonníku a Zákonníku práce. Zamestnávateľ zodpovedá za škodu, ktorú zamestnanec spôsobí tretím osobám pri plnení pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s nimi.

Faktické úkony v pracovnom práve

Právna veda v pracovnom práve rozlišuje okrem právnych úkonov aj tzv. faktické úkony. Faktické úkony nie sú právnymi úkonmi, ale inými subjektívnymi právnymi skutočnosťami, na ktoré sa úprava právnych úkonov nevzťahuje. Medzi faktické úkony patrí napríklad rozhodnutie zamestnávateľa o organizačnej zmene, rozhodnutie o neospravedlnenej absencii zamestnanca alebo rozhodnutie o rozvrhnutí pracovného času. Súdy nemôžu preskúmavať platnosť faktických úkonov, ale tieto úkony majú právne následky, ak sú ustanovené ako hmotnoprávna podmienka platnosti právneho úkonu.

Inštitút združenia a jeho historický kontext

Inštitút združenia dvoch alebo viacerých osôb, ktoré sa zaväzujú napomáhať dosiahnutiu spoločného cieľa použitím spoločných prostriedkov a deliť sa o zisky a straty, rozvinulo už rímske právo ako societas (spoločenská zmluva). Princípy rímskoprávnej societas prevzalo aj uhorské súkromné právo. Hoci bol klasický inštitút spoločenskej zmluvy v roku 1951 zrušený, platná právna úprava zmluvy o združení v Občianskom zákonníku predstavuje návrat k úprave obsiahnutej v Občianskom zákonníku z roku 1950. Združenie upravené v Občianskom zákonníku je záväzkovým právnym vzťahom, ktorý vzniká zo zmluvy o združení, na základe ktorej sa účastníci združujú, aby sa spoločne pričinili o dosiahnutie dojednaného účelu.

Formy náhody a zodpovednosť dlžníka v rímskom práve

Rímske právo rozlišovalo rôzne formy náhody, ktoré mali vplyv na zodpovednosť dlžníka za zničenie alebo poškodenie dlhovanej veci.

Vis maior a custodia

• Vis maior (vyššia moc): Nepredvídateľná a neodvrátiteľná udalosť, za ktorú nenesie zodpovednosť nikto okrem dlžníka v omeškaní. Príkladmi sú zemetrasenie, požiar, stroskotanie lode alebo prepadnutie pirátmi.
• Custodia (nižšia náhoda): Udalosť, ktorej mohol dlžník zabrániť, ak by sa starostlivejšie staral o vec. Zodpovednosť za krádež patrila do tejto kategórie.

Casus

Casus (náhoda) je dlžníkom nezavinená udalosť, za ktorú dlžník spravidla nezodpovedá. Platilo pravidlo, že za náhodu nikto nezodpovedá. Rímske právo však riešilo otázku, kto znáša hospodársku stratu za nebezpečenstvo (periculum). Rozlišovala sa zodpovednosť za plnenie (či musí dlžník plniť, ak došlo k náhodnému zániku veci) a zodpovednosť za peňažnú odplatu (či musí dlžník poskytnúť peňažnú odplatu, ak sa plnenie neuskutočnilo). V niektorých prípadoch dlžník zodpovedal nielen za zavinenie, ale aj za starostlivé opatrovanie dlhovanej veci, teda za custodia.

Prečítajte si tiež: Pracovná zmluva opatrovateľky v Belgicku

Formulový proces: konanie in iure a apud iudicem

Formulový proces bol charakteristický aktívnejšou účasťou magistrátu. Magistrát sa oboznámil so stanoviskom žalobcu i žalovaného a vymedzil predmet a rozsah sporu.

Konanie in iure

Konanie in iure sa začínalo tým, že sa sporové strany dostavili pred magistráta a končilo sa litis contestatio. Žalobca oznámil žalovanému, že ho chce žalovať a v akej veci. Ak žalovaný výzvu neposlúchol, žalobca mohol použiť aj násilie. Žalobca formálne predniesol svoju žalobnú žiadosť a požiadal prétora o povolenie sporu a priznanie žiadanej žaloby. Žalovaný mohol rozvinúť diskusiu, v ktorej uvádzal dôvody, prečo magistrát má žalobu odoprieť alebo prečo jej nemá sudca vyhovieť. Na základe tejto diskusie magistrát rozhodol, či žalobu odoprie alebo povolí a v akom rámci. Spor bolo možné odstrániť aj prísahou pred magistrátom alebo pokonávkou (transactio). Žalobná formula bola smernicou a rámcom, ktorými sa sudcovi určovalo, za akých podmienok má žalobe vyhovieť.

Rímske zmluvy a Európska integrácia

Rímske zmluvy, podpísané 25. marca 1957, predstavujú "rodný list" spoločnej Európy, známej v súčasnosti pod názvom Európska únia. Zmluvou o zriadení Európskeho hospodárskeho spoločenstva (EHS) bol vytvorený spoločný trh založený na voľnom pohybe tovarov, osôb, služieb a kapitálu. Rímske zmluvy deklarovali odhodlanie signatárskych štátov položiť základy ďalšieho užšieho zjednocovania národov Európy, zabezpečiť ich hospodársky a sociálny pokrok spoločným postupom pri odstraňovaní prekážok, ktoré rozdeľovali Európu a potvrdzovali základný cieľ ich úsilia - neustále zlepšovať životné a pracovné podmienky svojich národov.

Právne postavenie otrokov v Ríme

V rímskom práve bol otrok vecou, predmetom práv a povinností, nie ich nositeľom. Nemohol nič vlastniť, uzavrieť zmluvu vo svoj prospech, oženiť sa podľa práva a mať nárok na rodinný život. Otrok mohol právne nadobúdať pre pána zmluvami alebo dedením. Otrokom sa človek alebo narodil, alebo sa ním stal (napr. zajatím vo vojne, predajom pre dlhy, odsúdením na nútené práce). Otroctvo zaniklo prepustením na slobodu (manumissio) alebo zo zákona. Civilné právo poznalo rôzne spôsoby prepustenia na slobodu, napr. zápisom medzi rímskych občanov, vo forme súdneho procesu alebo testamentom.

Vzájomné právne vzťahy medzi spoludedičmi

Ak bolo niekoľko dedičov, každý z nich bol univerzálnym nástupcom poručiteľa. Práva ostatných spoludedičov ho však obmedzovali na pomerný podiel na jednotlivých kusoch dedičstva. V súvislosti s pozostalostnými vecami vznikol medzi spoludedičmi spoluvlastnícky vzťah podľa podielov. Každý spoludedič sa mohol domáhať zrušenia majetkového spoločenstva rozdelením pozostalosti. Ak niektorý z viacerých povolaných dediť nechcel alebo nemohol prijať dedičstvo, uplatnilo sa právo prírastku. Prechod z agnátskeho princípu na kognátsky priniesol nerovnosť medzi dedičmi v neprospech sui heredes a v prospech emancipovaných. Prétor poskytoval emancipovanému bonorum possessio len vtedy, ak dal stipulačnú záruku (cautio de bonis conferendis), že do delby dedičstva dá svoj vlastný majetok. V poklasickej dobe sa vytvoril všeobecný inštitút vnesenia majetku potomkov (collatio descendentium), pri ktorom všetci potomkovia povolaní dediť boli povinní strpieť, že do dedičstva sa zarátalo všetko, čo dostali bezodplatne za života zomretého.

Prečítajte si tiež: Dočasná pracovná neschopnosť: Ako postupovať

tags: #pracovná #zmluva #rímske #právo #súčasnosť