Premĺčanie Zločinov: Komplexný Pohľad na Trestnoprávnu Problematiku

Úvod

Premĺčanie trestných činov je komplexná právna problematika, ktorá vyvoláva rozsiahle diskusie a rozdielne interpretácie. Tento článok sa zameriava na analýzu premlčania zločinov v kontexte slovenského právneho systému, pričom zohľadňuje aj európske a medzinárodné aspekty. Cieľom je poskytnúť čitateľovi ucelený pohľad na túto tému, a to od základných princípov až po aktuálne problémy a výzvy.

§ 363 Trestného poriadku: Popkultúrny Fenomén a Nástroj Generálneho Prokurátora

V poslednom období sa stal paragraf 363 Trestného poriadku, upravujúci právomoci generálneho prokurátora, mimoriadne diskutovaným a medializovaným. Generálny prokurátor má podľa tohto paragrafu právomoc zrušiť právoplatné rozhodnutia v prípravnom konaní, ak bol porušený zákon. Trestný poriadok hovorí, že generálny prokurátor "zruší" takéto rozhodnutie, ak zistí porušenie zákona.

Kritici tvrdia, že generálny prokurátor tento paragraf nadužíva a obchádza zákaz negatívnych pokynov, teda nepriamo zasahuje do stíhania osôb. Generálnemu prokurátorovi zákon zakazuje prikázať prokurátorovi, aby niekoho nestíhal alebo neobvinil. Najvyšší súd zároveň vo svojom prelomovom rozhodnutí konštatoval, že generálny prokurátor nemá posudzovať dôkazy, pretože to spadá do právomoci súdov.

Tento nástroj sa stal známym najmä v súvislosti s prípadmi vysokopostavených obvinených osôb, kedy sa o tejto téme začalo verejne diskutovať. V správach sú použité výrazy, ako anulovať, stopnúť, uzavrieť prípad. Hoci sa zdá, že generálny prokurátor ním uzatvára prípady, orgán žaloby, ale nesmie sa zabúdať, že je predovšetkým strážcom zákona. V skutočnosti ide o mimoriadny opravný prostriedok, ktorý sa často využíval už aj predtým, pričom každý rok bolo zrušených približne 80 rozhodnutí.

Ústavný súd SR vo svojom náleze I. ÚS 221/21 zo dňa 29.06.2021 uvádza, že generálny prokurátor je zmocnený na to, aby naprával pochybenia vyšetrovateľa, najmä ak ide o rozhodovanie o osobnej slobode sťažovateľa. Benátska komisia aj Výbor ministrov Rady Európy hovoria o tom istom.

Prečítajte si tiež: Právna pomoc a dlhy v Nitre

Verejne známa situácia okolo Zuzany Plačkovej je len jedným z príkladov, kedy bol tento paragraf použitý. Mnohí ľudia si myslia, že obvinení si nezaslúžia ani len prezumpciu neviny, alebo ich dokonca oslobodzoval. Generálny prokurátor neprikazuje, aby niekoho nestíhal alebo neobvinil. Ak sa preukážu dôkazy opaku, súd musel oslobodiť dotyčného.

Trestný Zákon a Trestný Poriadok: Neustále Novely a Ich Dopad

Trestný poriadok nadobudol účinnosť 1. januára 2006. Prvé veľké chyby týchto trestných kódexov sa dopustili pri prijímaní Trestného zákona a Trestného poriadku. Tieto zmeny neboli výsledkom väčšej odbornej diskusie.

Trestné právo by nemalo slúžiť na riešenie akékoľvek neduhy spoločnosti. Nemôžeme sa spoliehať, že trestná represia všetko vyrieši. Štát nedokáže postihovať a eliminovať účinne protiprávne konania inak. Kriminalitu vytvára trestný postih tzv. bagatelnej trestnej činnosti (napr. neoprávneného uskutočňovania stavby podľa § 299a Tr. zák. alebo marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa § 348 ods. 1 písm. i) Tr.). Táto kriminalizácia je často len bojom proti tzv. šedej ekonomike (napr. obchádzanie obecných rozpočtov). Samozrejme, že to nevyrieši problém. Nie všetky spoločensky nežiadúce konania sú natoľko závažné, aby museli byť postihované trestným právom. Napríklad, čin neoprávneného zamestnávania podľa § 251a Tr. práva.

Široký výklad skutkovej podstaty umožňuje § 131 ods. 1 Tr. zák. (trestanie tzv. os­vien­čim­skej, či já­chy­mov­skej lži). Ak chce štát trestať napríklad tzv. lož, t. j. zá­väz­ným, sta­no­viť vý­klad, de­fi­ní­ciu tzv. kon­krét­ne ne­mož­no spo­chyb­ňo­vať). Podľa § 243a Tr. zák. ide o ďalší problém zákonodarcu. Poškodzovanie a znehodnocovanie kultúrnej pamiatky podľa § 248a Tr. zák., ohrozenie životného prostredia pod­ľa § 301 Tr. zák., porušovanie povinností pri nakladaní s odpadmi pod­ľa § 327a Tr. zák., machinácie pri verejnom obstarávaní pod­ľa § 266 Tr. zák..

Niektoré zmeny v Trestnom zákone sú označené ako „bič na verejných činiteľov“. Trestný čin porušovania povinnosti pri správe cudzieho majetku podľa § 238 Tr. zák. môže byť spáchaný aj z nevedomej nedbanlivosti. Rozdiel od trestného činu pod­ľa § 238 Tr. zák. je spôsobenie až škody veľkého rozsahu.

Prečítajte si tiež: Komplexný prehľad povinností opatrovníka

Trestný zákon obsahuje trestné činy a to aj duplicitne. Je dôležité uviesť aspoň problém s premlčaním.

Problémy s Premlčaním Trestného Stíhania: § 437 ods. 4 Tr. zák.

Ustanovenie § 437 ods.4 Tr. zák. v prechodných ustanoveniach Trestného zákona účinného od 1.1.2006 spôsobuje problémy súvisiace s ukladaním trestov.

Z § 437 ods.4 veta prvá Tr. zákona podľa doterajších predpisov (t. j. stíhania do 31.12.2005 pod­ľa Tres­tné­ho zá­ko­na č. 140/1961 Zb.) sa nepoužijú. Podľa no­vé­ho Tres­tné­ho zá­ko­na sa pou­ži­jú (§ 437 ods.4 ve­ta pr­vá Tr. ar­gu­men­tum a con­trá­rio).

Ustanovenie § 437 ods.4 Tr. zák. má zásadný význam pri posudzovaní otázky či premlčacia doba bola prerušená alebo či spočíva. Je potrebné použiť obidva Trestné zákony naraz, čo je absolútne neprijateľné.

Ustanovenie § 437 ods.4 Tr. zák. znamená, že ak napríklad pri trestnom čine vydierania pod­ľa § 235 ods.1 Tr. mala plynúť päťročná premlčacia doba, kto­rá by mala uplynúť v roku 2009.

Prečítajte si tiež: Starostlivosť o životné prostredie: Právny rámec

Premĺčanie je tzv. negatívnou podmienkou trestnej zodpovednosti, pokiaľ vylučuje trestnú zodpovednosť.

Ustanovenie 437 ods.4 Tr. zák. nadobudlo platnosť až v roku 2012, t. j. Trestného zákona.

Trestné Sadzby a Dohoda o Vine a Treste

Trestná sadzba by sa mala upravovať aj podľa tzv. dohody o vine a treste (§ 39 ods. 4 Tr. zák.), respektíve vzhľadom k tomu, že páchateľ je mladistvý. Aké je poradie úprav pri súbehu ustanovení § 41, § 38, § 39, § 117 Tr. a akým spôsobom trestné sadzby upraviť (t. j. alebo viaceré spôsoby, ktoré sa vzájomne kombinujú).

Rôznymi právnymi závermi roz­ho­du­je, prí­pad­ne od ná­zo­ru od­vo­la­cích se­ná­tov. Dopl­niť us­ta­no­ve­nie § 38 ods. 7 Tr. zák. pod­ľa § 41 ods. 1. Dopl­niť aj us­ta­no­ve­nie § 39 ods. 4 Tr. zák. Dopl­niť aj us­ta­no­ve­nie § 41 a 42 Tr. zák. as­pe­rač­nej zá­sa­dy, na­koľ­ko ten nie je v zá­ko­ne jas­ne uve­de­ný. Pri úp­ra­ve tres­tnej sadz­by pod­ľa § 41 ods. 1. Hra­ni­ce zá­klad­nej tres­tnej sadz­by. Pot­reb­ným aby pá­cha­teľ vy­slo­vo­val súh­las ale­bo ne­súh­las. Na­koľ­ko v príp­rav­nom ko­na­ní ne­bol žia­da­ný súh­las ob­vi­ne­né­ho. Či v prí­pa­de uz­na­nia vi­ny by súh­la­sil s tres­tom po­vin­nej prá­ce. Vzhľadom na uve­de­né navr­huje­me zme­niť us­ta­no­ve­nie § 54 Tr. zák.

Ochranné Liečenie a Detenčný Ústav

Osoby, kto­ré nie sú od­sú­de­ný na­koľ­ko nie sú pre nep­rí­čet­nosť tres­tne zod­po­vedný, sa dopúšťajú sa­diz­mu a po­dob­ne a do­pus­ti­li sa ná­sil­ných tres­tných či­nov. Navr­huje sa dopl­niť us­ta­no­ve­nie § 462 Tr. por. aby sa ús­tav­nom lie­če­ní bu­de pok­ra­čo­vať v de­ten­čnom ús­ta­ve.

O od­klad­ný úči­nok lie­če­nia v de­ten­čnom ús­ta­ve na ve­rejnom za­sad­nu­tí. Oso­ba, kto­rej sa ochran­né lie­če­nie tý­ka vy­po­ču­tá. Zdra­vot­ný stav (po­dob­ná úp­ra­va ako pri roz­ho­do­va­ní o väz­be). Aby sa us­ta­no­ve­nie § 130 ods. 1 Tr. zák.

Zmeny v Trestnom Zákone a Ich Dopad na Podnikanie

Vo všet­kých tva­roch, pod­sta­te tres­tné­ho či­nu pod­ľa § 259 ods. 1 písm. f) Tr. zák. V us­ta­no­ve­ní § 265 ods. 1 Tr. zák. § 265 ods. 2 Tr. zák.. Ve­rej­nej lis­ti­ny uve­de­nej v § 131 ods. 4 Tr. zák.

Návrh Poslancov NR SR na Doplnenie Zákona č. 153/2001 Z. z.

Návrh poslancov NR SR na vydanie zákona, ktorým sa dopĺňa zákon č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre, znižuje rozsah pri trestnom čine krátenia a nezaplatenia cla alebo inej platby vybranej podľa zákona pri dovoze tovaru podľa § 254 ods. 2 Trestného zákona z 20.000 Eur (§ 125 ods. 1 Trestného zákona) na 10.000 Eur (§ 125 ods. 1 Trestného zákona), znižuje rozsah väčšej škody spôsobenej trestným činom podvodu podľa § 221 ods. 1 Trestného zákona z 20.000 Eur (§ 125 ods. 2 Trestného zákona) na 10.000 Eur (§ 125 ods. 2 Trestného zákona), znižuje rozsah škody veľkého rozsahu spôsobenej trestným činom podvodu podľa § 221 ods. 1 Trestného zákona zo 133.000 Eur (§ 125 ods. 3 Trestného zákona) na 100.000 Eur (§ 125 ods. 3 Trestného zákona) a znižuje rozsah osobitne veľkého rozsahu škody spôsobenej trestným činom podvodu podľa § 221 ods. 1 Trestného zákona z 533.000 Eur (§ 125 ods. 4 Trestného zákona) na 400.000 Eur (§ 125 ods. 4 Trestného zákona).

Navrhovaná zmena v bode 2 reflektuje požiadavku postihovať prostriedkami trestného práva trestné činy poškodzujúce finančné záujmy EÚ, pri ktorých škoda alebo prospech presahujú 10.000 Eur.[1] Protiprávne konanie, pri ktorom výška škody je nižšia ako 10.000 Eur sa považujú za menej závažné a smernica výslovne ponecháva na úvahe členského štátu jeho postih prostriedkami trestného práva. Na druhej strane minimálna horná hranica trestnej sadzby najmenej 4 roky sa vzťahuje na prípady zahŕňajúce spôsobenú značnú škodu alebo prospech presahujúci sumu 100.000 Eur a v prípade cezhraničných daňových podvodov (DPH) ide dokonca o sumu až 10.000.000 Eur[2].

Legislatívny zámer Smernice o boji proti podvodom, ktoré poškodzujú finančné záujmy Únie, prostredníctvom trestného práva bol schválený dňa 11.07.2012[3]. Samotný legislatívny proces trval celých 5 rokov a transpozičná lehota ďalšie 2 roky. Pri zohľadnení inflácie je suma 10.000 Eur v súčasnosti ekvivalentom sumy 15.000 Eur. Zmena hranice väčšej škody novelou Trestného zákona zákonom č. 40/2024 Z. z. Čl. 4 Smernice predpokladaná zriadenie špecializovaných subjektov na účely prevencie a represie pri boji s korupciou. V prípade represívnych zložiek majú členské štáty zriadiť “jeden alebo viacero orgánov, resp. jedna alebo viacero organizačných jednotiek, ktoré sa špecializujú na potláčanie korupcie“. V Čl.

Zámer Smernice predpokladá zlepšenie cezhraničnej právnej pomoci a spolupráce prostredníctvom harmonizácie skutkových podstát trestných činov korupcie a sankcií s cieľom bojovať proti korupcii v celej EÚ komplexne a účinne. Okrem minimálnych požiadaviek na obligatórne znaky jednotlivých skutkových podstát trestných činov ďalej stanovuje zoznam poľahčujúcich a priťažujúcich okolností a minimálne sankcie a premlčacie lehoty. Pôvodný legislatívny zámer Komisie však prešiel výraznými úpravami v Európskom parlamente a Rade EÚ. Svoje výhrady komunikovali aj členské štáty EÚ. Vo všeobecnosti členské štáty vyjadrili podporu zámeru Smernice a nutnosť harmonizácie v oblasti postihu korupčných trestných činov. Jej absencia umožňuje páchateľom trestnej činnosti vybrať si jurisdikciu podľa toho, ktorej právny poriadok je najprijateľnejší pre jeho protiprávne aktivity tzv. „forum shopping“. Na druhej strane viaceré členské štáty namietali porušenie princípov subsidiarity a proporcionality, teda že návrh Smernice predložený Komisiou ide nad rámec toho, čo je nevyhnutné pre dosiahnutie jej cieľov.[7] Častou výhradou boli aj neprimerané minimálne tresty a premlčacie lehoty. Taliansko okrem toho malo výhrady k širokému vymedzeniu skutkovej podstaty trestného činu zneužitia právomoci a poukazoval na v Taliansku rozšírený fenomén tzv. „strachu z podpisu“, ku ktorému mal možnosť sa vyjadriť aj Ústavný súd ČR, keď konštatoval: „(…) nie každý nerozumný alebo nehospodárny čin je nevyhnutne činom, ktorý by mal byť potrestaný trestným právom. Ak by táto zásada neplatila, mohla by nastať situácia, že každý manažér by bol povestnou „jednou nohou vo väzení“, čo by reálne mohlo viesť k alibizmu, nerozhodnosti a poľudšteniu príslovia, že „kto nič nerobí, nič nezmôže“.

Svoje rozsiahle výhrady vyjadrila aj Česká republika. „Vláda vítá snahu konstatovanou ve sdělení o zintenzivnění boje proti korupci. V obecné rovině také podporuje cíle návrhu směrnice, některé její části však považuje za problematické a má u nich pochybnosti o jejich odůvodnění a o principu subsidiarity. Vláda tak bude požadovat vyjasnění možnosti regulovat oblast prevence korupce, která se bezprostředně netýká vymezení trestných činů a sankcí za ně. Zdrženlivě se vláda staví k požadavku na vytvoření orgánu specializovaného na předcházení korupce, který musí být nezávislý na vládě, k širokému vymezení některých skutkových podstat trestných činů, například zneužití funkce v soukromém sektoru či zavedení trestnosti tzv. samopraní, navrhovaným vysokým trestním sazbám, obligatorní harmonizaci trestu pokuty s povinným vázáním na obrat právnické osoby či ke lhůtě pro promlčení výkonu trestu, vázaným nikoli na délku uloženého trestu, ale na konkrétní skutkovou podstatu trestného činu. Vláda také považuje zavádění jakýchkoli nových, doposud neexistujících, druhů trestních sankcí za složitý úkol, zejména z toho důvodu, že v zásadě nelze upravit zvláštní druhy trestních sankcí pro určité trestné činy, neboť trestní sankce jsou naopak upraveny obecným způsobem pro všechny trestné činy. Jedinou obligatorně upravenou sankcí pro právnické osoby by tak měly zůstat pokuty. Vláda má značné pochybnosti o odůvodněnosti potřeby harmonizace institutu imunity a procesů směřujících ke zbavení imunity chránící před trestním stíháním státních úředníků dle národního práva. Prezidenta republiky není možné po dobu výkonu jeho funkce imunity vůbec zprostit a stíhat pro korupční ani jiný trestný čin. Poslance či senátory pak je možné trestně stíhat pouze se souhlasem Poslanecké sněmovny, resp. Senátu. V případě, kdy o souhlasu s trestním stíháním rozhodne sama komora, jejímž je poslanec či senátor členem, se objevuje rozpor s požadavkem nestrannosti, neboť předmětné rozhodnutí je politické, a navrhovaná koncepce by tak ani nemusela být v souladu s požadavky na objektivitu a transparentnost procesu zbavení imunity.

Je zaujímavé, že napriek neexistencii špecializovaných trestných zložiek na úrovni prokuratúry a súdov, Česká republika dlhodobo predbieha Slovensko v boji proti korupcii a v poslednom prieskume vnímania korupcie dosiahla skóre 57. Slovensko dosiahlo v poslednom meraní skóre iba 54 a napríklad Bulharsko skóre iba 45, čo predstavuje dokonca najvyššie hodnotenia za celú dobu merania v Bulharsku, a to napriek nedávnemu zrušeniu Špecializovaného trestného súdu. V roku 2003, bezprostredne pred prijatím zákona č. 458/2003 Z. z. o Špeciálnom sude dňa 21.10.2003 v Národnej rade SR, dosiahlo Slovensko skóre vo vnímaní korupcie len 3,7 a umiestnilo sa na celkovom 59. mieste a v roku 2011 dosiahlo skóre 4,0 a umiestnilo sa na 66. mieste po desiatich rokoch fungovania ÚŠP aj Špecializovaného trestného súdu. Česká republika v roku 2003 dosiahla skóre 3,9 a umiestnila sa na 54. mieste a v roku 2011 dosiahla skóre už 4,4 a umiestnila sa na celkovom 57. mieste aj bez existencie špecializovaných protikorupčných zložiek. Po zmene metodiky v roku 2012 Slovensko dosiahlo skóre 46 a umiestnilo sa na 62. mieste a v roku 2020 dosiahlo skóre 49 a umiestnilo sa na 60. mieste. Naproti tomu Česká republika dosiahla v roku 2012 skóre 46 a umiestnila sa na 54. mieste a v roku 2020 dosiahla skóre 54 a umiestnila sa na 49. mieste, pričom najvyššie skóre dosiahla Česká republika v roku 2018, keď dosiahla skóre 59 a umiestnila sa na 38. mieste.

Upúšťa od povinnosti zriadiť samostatné špecializované protikorupčné prevenčné a represívne zložky a vo vzťahu k inštitucionálnym požiadavkám v boji proti korupcii uvádza: „Bez toho, aby bola dotknutá ich inštitucionálna a správna autonómia, by členské štáty mali mať zriadené orgány alebo organizačné jednotky zaoberajúce sa represiou a prevenciou korupcie. Členské štáty nie sú podľa tejto smernice povinné vytvárať nové orgány alebo organizačné jednotky vrátane vytvárania špecializovaných súdov alebo tribunálov a môžu sa rozhodnúť poveriť ten istý orgán alebo organizačnú jednotku preventívnymi aj represívnymi funkciami, ako aj úlohami súvisiacimi s inými trestnými činmi, ako je napríklad organizovaný zločin. V súlade so zásadou autonómie členských štátov nemusia byť takéto orgány alebo jednotky nevyhnutne ústrednými orgánmi alebo organizačnými jednotkami. Vo vzťahu k sankciám Smernica vo všeobecnosti vyžaduje aby boli „účinné, primerané a odrádzajúce sankcie.“ Za týmto účelom Smernica stanovuje minimálne horné hranice trestnej sadzby pre jednotlivé skutkové podstaty na štyri až šesť rokov v závislosti od závažnosti trestného činu. Samotná Komisia priznáva, že ide o zvýšenie v porovnaní s uvedenými trestami za úplatkárstvo na úrovni EÚ. V ideálnom prípade je zmena trestnej politiky v podobe sprísnenia alebo zmiernenia trestnej represie výsledkom kriminologických a sociologických štúdii a analýzy dát. „Tresty navrhované v tejto smernici nepresahujú priemernú výšku hornej hranice trestnej sadzby za tieto trestné činy v členských štátoch. Napríklad priemerná výška trestu za úplatkárstvo vo verejnom sektore sa pohybuje približne od 7 do 9,5 rokov, zatiaľ čo za úplatkárstvo v súkromnom sektore je to približne 5,5 až 6 rokov. Zároveň existujú významné rozdiely v právnych predpisoch členských štátov. Napríklad horná hranica trestnej sadzby za trestný čin zneužitia sa pohybuje od troch mesiacov v Španielsku do 15 rokov v Grécku. Členské štáty sú povinné organizovať fungovanie vyšetrovací zložiek ako aj súdneho systému tak, aby v konaniach nedochádzalo k zbytočným prieťahom a boli schopné poskytnúť včasnú a účinnú ochranu základným právam a slobodám oprávneným záujmom fyzických a právnických osôb. S touto, už notorietou, sa môžeme stretnúť v rozhodovacej činnosti ESĽP aj SD EÚ.

Krátka premlčacia lehota a právna úprava prerušenia premlčania spôsobujú problémy v prípadoch veľkej korupcie alebo v zložitých prípadoch korupcie. Ani verejný záujem na stíhaní závažnej “korupčnej” trestnej činnosti neodôvodňuje a nefunkčný systém vyšetrovacích zložiek neospravedlňuje neprimerane dlhé premlčacie lehoty. Prvoradým záujmom členských štátov v boji proti korupcii tak je prevencia korupcie a zavedenie účinných pravidiel o zverejňovaní konfliktov záujmov, jave otáčavých dverí[11] alebo financovaní politických strán. Zlyhania v oblasti integrity, nezverejnené konflikty záujmov alebo závažné porušenia etických pravidiel môžu viesť ku korupčným činnostiam, ak sa neriešia. V prípade úplatkárstva vo verejnom sektore sa priemer pohybuje medzi 11 a 14 rokmi, zatiaľ čo v prípade úplatkárstva v súkromnom sektore sa priemer pohybuje medzi 10 a 11,5 rokmi.

Právna úprava premlčania v Taliansku a jej súlad s požiadavkou ochrany finančných záujmov EÚ bola opakovane predmetom prieskumnej činnosti Súdneho dvora EÚ vo veci Taricco[12] a následne vo veci M. A. S. (prezývané aj Taricco II), v ktorom Súdny dvor EÚ korigoval svoje predchádzajúce závery[13]. „Premlčacia doba sa prerušuje v dôsledku rozsudku alebo trestného rozkazu. Premlčacia doba sa prerušuje aj na základe uznesení o osobných predbežných opatreniach (…) a uznesení o nariadení predbežného prejednania obžaloby (…) Ak bola premlčacia doba prerušená, odo dňa prerušenia začína plynúť nová premlčacia doba. Súdny dvor EÚ konštatoval, že vnútroštátna právna úprava týkajúca sa premlčania trestných činov, v Taliansku, ktorá stanovuje, že úkon, ktorý vedie k prerušeniu plynutia premlčacej doby mal za následok predĺženie doby iba o štvrtinu jej pôvodnej dĺžky, môže ohroziť splnenie záväzku členských štátov chrániť finančné záujmy EÚ, ak by táto vnútroštátna právna úprava v značnom počte prípadov závažných podvodov poškodzujúcich finančné záujmy EÚ bránila uloženiu účinných a odstrašujúcich trestov.

„Premlčanie trestného stíhania sa prerušuje vznesením obvinenia pre trestný čin, o ktorého premlčanie ide, ako aj po ňom nasledujúcimi riadnymi úkonmi orgánu činného v trestnom konaní, sudcu pre prípravné konanie alebo súdu smerujúcimi k trestnému stíhaniu obvineného, okrem prípadu, ak obvinenie bolo následne zrušené, alebo a ak páchateľ spáchal v premlčacej dobe nový trestný čin, za ktorý tento zákon ustanovuje trest rovnaký alebo prísnejší.

Veľkou témou aj naďalej zostáva zrušenie ÚŠP a ďalšia existencia Špecializovaného trestného súdu. V rámci vyhodnotenia dát poskytnutých jednotlivými členskými štátmi pri príprave Smernice samotná Komisia konštatovala, že: “všetky členské štáty umožňujú bežným policajným orgánom a orgánom prokuratúry vyšetrovať a stíhať niektoré formy korupcie, v takmer všetkých členských štátoch existuje aj určitý druh špecializovanej polície na vyšetrovanie osobitných prípadov korupcie, napríklad ak ide o závažnejšie alebo zložitejšie prípady, alebo prípady týkajúce sa určitej kategórie podozrivých. Zatiaľ čo návrh komisie počítal s povinnosťou členských štátov zriadiť nezávislé orgány špecializované na predchádzanie korupcii a jej potláčanie, Rada EÚ počíta už len s orgánmi alebo organizačnými jednotkami zaoberajúcimi sa prevenciou a represiou korupcie. Zdá sa, že v skutočnosti nikto nemé záujem o špecializované protikorupčné jednotky a už vôbec nie Špecializované trestné súdy. Ani členské štáty EÚ a ani Európska únia. Teda nikto okrem sudcov Špecializovaného trestného súdu. Je minimálne nešťastné ak Komisia využíva svoje oprávnenia v oblasti plánu obnovy a vyplývajúce jej z Nariadenia o všeobecnom režime podmienenosti na ochranu rozpočtu Únie v oblasti ochrany právneho štátu na presadenie svojej vlastnej predstavy boja proti korupcii, ktorú nie je schopná presadiť na úrovni EÚ. Riešenie problémov na európskej úrovni nemôže spočívať v zakladaní nových a nových orgánov.

Problematikou špecializácie v justícii sa v minulosti už zaoberala Poradná rada európskych sudcov vo svojom stanovisku č.(2012) 15 („CCJE“)[15]. Priestor pre špecializáciu vidí najmä v oblastiach, ktoré si vyžadujú multidisciplinárny prístup a aj iné odborné vedomosti než v oblasti práva, keď riadne posúdenie veci je nevyhnutne závislé od prítomnosti týchto vedomostí u sudcu. - špecializovaní sudcovia, ako všetci sudcovia, musia spĺňať požiadavky nezávislosti a nestrannosti v zmysle čl. - všetky spory, či už pred špecializovanými alebo všeobecnými súdmi, musia byť posudzované s rovnakou starostlivosťou. - špecializáciu sudcov za účelom lepšieho zvládnutia zložitosti alebo špecifických požiadaviek určitých právnych oblastí je potrebné odlišovať od zriadenia špecializovaných, ad hoc, alebo špeciálnych súdov na základe individuálnych alebo špecifických okolností; existuje potenciálne nebezpečenstvo, že tieto súdy nebudú schopné poskytovať záruky v zmysle čl.

Osobitne sa v tomto smere Rada Európy vo svojej štúdii z mája 2023[16] zaoberala fenoménom, či lepšie povedané módnym trendom, zakladania antikorupčných súdov a dôsledne analyzuje faktory, ktoré v jednotlivých krajinách viedli k ich vzniku ako aj ich fungovanie a celkový prínos a najmä reálne riziká, ktoré vo výsledku prevažujú pred ich potenciálnym prínosom v boji proti korupcii. Autori štúdie dospeli k zaujímavému poznatku týkajúceho sa vzniku špecializovaných antikorupčných súdov, a to, že: „Väčšina krajín, ktoré sa rozhodli pre vytvorenie špecializovaných protikorupčných súdov, má zvyčajne vysokú úroveň vnímania korupcie v kombinácii so systémovými problémami s fungovaním vnútroštátnych súdov. V súvislosti s kandidatúrou krajín, ktoré predtým patrili do východného bloku, Európs…

tags: #právne #listy #premlčanie #zločinov