
Právny úkon je základným stavebným kameňom právnych vzťahov. V súlade s ustanovením § 34 Občianskeho zákonníka sa za právny úkon považuje taký prejav vôle, ktorý smeruje najmä k vzniku, zmene alebo zániku tých práv a povinností, ktoré právne predpisy s takýmto prejavom spájajú. Avšak, v určitých situáciách, ako je napríklad reštrukturalizácia dlžníka, môže byť výkon právnych úkonov obmedzený a vyžadovať súhlas správcu. Tento článok sa zameriava na definíciu právneho úkonu bez súhlasu správcu a jeho potenciálne dôsledky, najmä v kontexte reštrukturalizačného konania.
Právny úkon je prejav vôle, ktorý má za cieľ vyvolať právne následky. Môže ísť o jednostranný úkon, ako je napríklad závet, alebo dvojstranný úkon, ako je napríklad zmluva. Pre platnosť právneho úkonu sa vyžaduje, aby bol urobený slobodne, vážne, určite a zrozumiteľne. Ak tieto podmienky nie sú splnené, právny úkon je neplatný. Nedostatok vážnosti vôle je okolnosť zakladajúca neplatnosť zmluvy v zmysle § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého právny úkon sa musí urobiť slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne; inak je neplatný. O nedostatok vážnosti vôle ide vtedy, keď sa zdanlivo prejavuje vôľa, ktorá v skutočnosti neexistuje, resp. síce existuje, avšak v inej kvalite, než to ukazuje jej prejav. K takýmto prejavom vôle patria medziiným úkony urobené s vnútornou výhradou a simulované právne úkony. Pokiaľ právnym úkonom má byť zastretý iný právny úkon, platí tento iný úkon, ak to zodpovedá vôli účastníkov a ak sú splnené všetky jeho náležitosti.
Reštrukturalizácia je proces, ktorého cieľom je ozdraviť finančnú situáciu dlžníka a umožniť mu pokračovať v podnikateľskej činnosti. Začatie reštrukturalizácie má účinky voči právam veriteľov. Počas reštrukturalizácie je dlžník obmedzený v nakladaní so svojím majetkom a na niektoré právne úkony potrebuje súhlas správcu.
Podľa zákona o konkurze a reštrukturalizácii, dlžník nemôže bez súhlasu správcu rozhodnúť o splynutí, zlúčení alebo rozdelení dlžníka a rozhodnutie o splynutí, zlúčení alebo rozdelení dlžníka zapísať do obchodného registra. Právne úkony dlžníka môže správca schváliť, len ak zhodnotia majetok dlžníka alebo ak sú potrebné na dosiahnutie účelu reštrukturalizácie. Dlžník je povinný na tento účel poskytnúť správcovi všetky informácie o schvaľovanom právnom úkone a inú s tým súvisiacu súčinnosť.
Ak dlžník urobí právny úkon bez súhlasu správcu v prípadoch, keď sa súhlas vyžaduje, takýto právny úkon je neplatný. Neplatnosť právneho úkonu môže byť absolútna alebo relatívna. Absolútna neplatnosť pôsobí priamo zo zákona (ex lege), a to od počiatku (ex tunc), bez ohľadu na to, či sa tejto neplatnosti niekto dovolal; preto právne účinky, t.j. subjektívne občianske práva a občianskoprávne povinnosti z takto absolútne neplatného právneho úkonu nevzniknú. Súd prihliada k absolútnej neplatnosti právneho úkonu i bez návrhu, t.j. z úradnej povinnosti. To však platí vzhľadom k prejednacej zásade, ktorá ovláda občianske súdne konanie (§ 101 ods. 1, 2 O.s.p.), len za predpokladu, že skutočnosti, ktoré sú s absolútnou neplatnosťou spojené, vyšli v konaní najavo.
Prečítajte si tiež: Princípy demokratického štátu
Podľa ustanovenia § 39 Občianskeho zákonníka neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom, alebo účelom odporuje zákonu, alebo ho obchádza, alebo sa prieči dobrým mravom. Absolútne neplatný právny úkon, je právny úkon, ktorý nie je dovolený. O takúto nedovolenosť a teda absolútnu neplatnosť právneho úkonu ide vtedy, ak svojím obsahom, alebo účelom odporuje zákonu, alebo zákon obchádza. Obchádzanie zákona obsahom alebo účelom urobeného právneho úkonu spravidla znamená, že právny úkon neodporuje síce výslovnému zneniu ustanovenia, avšak svojimi dôsledkami sleduje ten cieľ, aby zákon dodržaný nebol.
Ak je právny úkon absolútne neplatný, nepovažuje sa za platný od samého začiatku a nespôsobuje žiadne právne následky. Súd je povinný prihliadať na absolútnu neplatnosť aj bez návrhu. Na základe absolútne neplatného právneho úkonu nie je možné nadobudnúť vlastnícke právo, a to ani v prípade, že na jeho podklade bol uskutočnený vklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností. S poukazom na právnu zásadu, podľa ktorej nikto nemôže previesť na iného viac práv, ako sám má (nemo plus iuris ad alium transferre potest quam ipse habet), nemôže platne previesť vlastnícke právo k nehnuteľnosti na inú osobu ten, kto je na základe absolútne neplatného právneho úkonu vedený v katastri nehnuteľností ako vlastník nehnuteľností.
Relatívnej neplatnosti sa môže dovolávať len osoba, ktorá je právnym úkonom dotknutá. Ak sa táto osoba neplatnosti nedovolá, právny úkon sa považuje za platný. Relatívna neplatnosť sa týka najmä prípadov, keď bol právny úkon urobený v tiesni alebo za nápadne nevýhodných podmienok.
Ak postupom správcu konkurznej podstaty došlo k porušeniu blokačného ustanovenia § 4 ods. 2 zákona č. 503/2003 Z.z. o navrátení vlastníctva k pozemkom a o zmene a doplnení zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 180/1995 Z.z. o niektorých opatreniach na usporiadanie vlastníctva k pozemkom v znení neskorších predpisov v znení neskorších predpisov, je potom príslušný prevod vlastníckeho práva na tretiu osobu, ktorý vykonal správca konkurznej podstaty, keď kúpnou zmluvou previedol nehnuteľnosti, na ktoré bol riadne a včas uplatnený reštitučný nárok, zo zákona neplatný. Predmetná neplatnosť tohto prevodu je neplatnosťou absolútnou.
Medzi právne úkony, ktoré počas reštrukturalizácie vyžadujú súhlas správcu, patria napríklad:
Prečítajte si tiež: Ako získať príspevok na SZČ?
V súlade s ustanovením § 34 Občianskeho zákonníka sa za právny úkon považuje taký prejav vôle, ktorý smeruje najmä k vzniku, zmene alebo zániku tých práv a povinností, ktoré právne predpisy s takýmto prejavom spájajú. Zmluvu je potrebné vždy posudzovať podľa obsahu a nie podľa toho, ako je tento právny úkon zmluvnými stranami označený. Ak teda zmluvné strany uzatvoria zmluvu o dielo, pričom sú však naplnené znaky závislej práce, hovoríme o tzv. disimulácii právneho úkonu. Dôvodom predstieraného právneho úkonu je zvyčajne snaha zamestnávateľa vyhnúť sa zákonným povinnostiam predovšetkým ekonomického charakteru.
V pracovnom práve platí, že nie je možné v pracovnoprávnych vzťahoch ním regulovaných uzatvárať zmluvy nepomenované. Zákonník práce neumožňuje rozšírenie okruhu druhov zabezpečovacích prostriedkov nad rámec tých, ktoré sú taxatívne vymenované v ustanovení § 20 Zákonníka práce. V pracovnoprávnych vzťahoch nemožno pohľadávku veriteľa zabezpečiť iným spôsobom, a to ani na základe vzájomnej dohody zmluvných strán.
Prečítajte si tiež: Prehľad poľnohospodárskych podpôr