Právoplatnosť a vykonateľnosť uznesenia v trestnom konaní

Tento článok sa zaoberá problematikou právoplatnosti a vykonateľnosti uznesení v trestnom konaní. Pojmy "právoplatnosť" a "vykonateľnosť" majú v trestnom konaní rovnaký význam ako pri rozsudku. Zatiaľ čo pri rozsudku nastáva vykonateľnosť spravidla súčasne s právoplatnosťou, pri uznesení môže nastať aj pred nadobudnutím právoplatnosti.

Právoplatnosť rozhodnutia

Právna teória rozoznáva formálnu právoplatnosť, ktorá sa prejavuje v tom, že rozhodnutie nie je možné napadnúť riadnym opravným prostriedkom (odvolaním), a materiálnu právoplatnosť, ktorá spočíva v nemožnosti druhý krát rozhodnúť v už právoplatne rozsúdenej veci (§ 230 CSP - tzv. prekážka res iudicata). Doručené rozhodnutie nadobúda právoplatnosť márnym uplynutím lehoty 15 dní na podanie odvolania. Ak proti rozhodnutiu vôbec nemožno podať odvolanie. Právoplatnosť znamená, že dané rozhodnutie je záväzné a nie je možné ho meniť riadnymi opravnými prostriedkami (napríklad odvolaním). To, kedy rozhodnutie nadobudne právoplatnosť, závisí od druhu rozhodnutia a od právneho predpisu, podľa ktorého bolo vydané. Najčastejšie sa rozhodnutie stáva právoplatné márnym uplynutím lehoty na odvolanie.

Špecifiká právoplatnosti uznesenia

Pojem „uznesenie“ sa vzťahuje na procesné aj meritórne rozhodnutia vydané vo fáze prípravného alebo predprípravného konania. Podľa § 184 ods. 1 Trestného poriadku, ak zákon proti uzneseniu nepripúšťa sťažnosť alebo ak sa uznesenie má podľa § 177 Trestného poriadku vyhlásiť, nadobúda uznesenie právoplatnosť okamihom jeho vyhlásenia alebo vydania. Ak zákon proti uzneseniu sťažnosť pripúšťa, právoplatnosť môže nastať len vtedy, ak sa naplní niektorá z alternatív uvedených v § 184 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku:

1. Márnym uplynutím lehoty troch pracovných dní na podanie sťažnosti, pričom táto lehota musí uplynúť všetkým oprávneným osobám.
2. Okamihom, keď oprávnené osoby výslovne prejavia vôľu vzdať sa sťažnosti alebo ju vziať späť; účinky nastávajú doručením tohto prejavu príslušnému orgánu, a to tak orgánu, proti rozhodnutiu ktorého sťažnosť smeruje, ako aj orgánu oprávnenému o sťažnosti rozhodnúť.
3. Okamihom vyhlásenia alebo vydania rozhodnutia, ktorým bola sťažnosť zamietnutá ako nedôvodná.

V týchto situáciách nastáva vykonateľnosť súčasne s právoplatnosťou, ak má sťažnosť odkladný účinok.

Právoplatnosť uznesenia bez subjektu, ktorému by bolo potrebné uznesenie doručiť

Ustanovenie § 184 Trestného poriadku však v žiadnej zo svojich procesných noriem neupravuje otázku právoplatnosti uznesenia, ktoré obsahuje poučenie o riadnom opravnom prostriedku a zákonom ustanovenú lehotu na jeho podanie, ak v konaní neexistuje subjekt, ktorému by bolo potrebné uznesenie doručiť. Takáto situácia nastáva v prípadoch, kedy neexistuje oznamovateľ (napr. skutok bol zistený služobnou činnosťou príslušníkov operatívneho oddelenia), alebo neexistuje poškodený podľa § 46 Trestného poriadku - pôjde o trestné činy, kde je poškodeným verejný záujem - napr. drogové trestné činy, nedovolené ozbrojovanie a obchodovanie so zbraňami, krivá výpoveď a krivá prísaha a pod. Z meritórnych rozhodnutí pôjde predovšetkým o uznesenia o odmietnutí veci podľa § 197 ods. 1 písm. d) Trestného poriadku, o zastavení trestného stíhania podľa § 215 ods. 1 písm. a) a b) Trestného poriadku alebo o prerušení trestného stíhania podľa § 228 ods. 1 Trestného poriadku; nevylučuje sa však ani aplikácia na iné rozhodnutia, ktorými sa konanie meritórne končí alebo sa prerušuje jeho priebeh. Ako príklad rozhodnutí, ktorými sa upravuje postup v trestnom konaní (procesné rozhodnutia), možno uviesť najmä uznesenia vydané v rámci tretieho dielu šiestej hlavy Trestného poriadku, ktorými sa priberajú do konania znalci, znalecké organizácie alebo znalecké ústavy (napr. uznesenie o pribratí Kriminalistického a expertízneho ústavu Policajného zboru podľa § 147 ods. 1 Trestného poriadku).

Prečítajte si tiež: Rozhodnutie o dôchodku a jeho právoplatnosť

Pri zodpovedaní otázky, kedy nastáva právoplatnosť uznesenia, napríklad v prípade meritórneho rozhodnutia podľa § 197 ods. 1 písm. d) Trestného poriadku, možno čiastočne podporným spôsobom vychádzať aj z ustanovenia § 184 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku, ktoré stanovuje, že sťažnosť je neprípustná proti uzneseniu, voči ktorému zákon tento opravný prostriedok výslovne nepripúšťa. Takýto prístup je v súlade so zásadou efektívnosti trestného konania, ktorá v slovenskej právnej úprave síce nie je explicitne pomenovaná, ale implicitne vyplýva zo zásady rýchlosti, ktorá je zakotvená predovšetkým v § 2 ods. 6 Trestného poriadku, ktorý zaväzuje orgány činné v trestnom konaní vybavovať najmä väzobné veci prednostne, urýchlene a bez zbytočných prieťahov. Rovnako § 2 ods. 7 Trestného poriadku stanovuje, že každý má právo, aby jeho trestná vec bola spravodlivo a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

Rozhodnutie Najvyššieho súdu ČSR

K uvedenej problematike sa mi nepodarilo dohľadať žiadne rozhodnutie, ktoré by ju výslovne riešilo, avšak po dôkladnom preverovaní judikatúry som identifikoval rozhodnutie Najvyššieho súdu Československej socialistickej republiky (ďalej len „Najvyšší súd ČSR“) z 18. februára 1988, sp. zn. 1 Tz 7/88. Predmetné rozhodnutie sa zaoberalo prípadom, v ktorom obvodná prokurátorka pre Prahu 6 uznesením zo dňa 25. júna 1987 zastavila trestné stíhanie obvinenej H. T. podľa § 172 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku v znení účinnom v čase rozhodovania, a to z dôvodu, že sa skutok, pre ktorý bolo vedené trestné stíhanie, nestal.

Najvyšší súd ČSR sa v prvom rade zaoberal otázkou, kedy napadnuté uznesenie nadobudlo právoplatnosť. Zistil, že obvinená mala v prípravnom konaní ustanovenú obhajkyňu, ktorej však prokurátorka opis uznesenia nezaslala, čím porušila § 137 ods. 2 Trestného poriadku v znení účinnom v čase rozhodovania. Napriek tomu súd konštatoval, že táto procesná chyba je z hľadiska určenia právoplatnosti bez významu. Poukázal na § 150 ods. 1 Trestného poriadku v znení účinnom v čase rozhodovania, podľa ktorého nemožno podať sťažnosť vo svoj neprospech. Keďže zastavenie trestného stíhania podľa § 172 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku bolo rozhodnutím v prospech obvinenej, obhajkyňa nemohla podať sťažnosť proti tomuto uzneseniu.

Najvyšší súd ČSR zdôraznil, že aj keď § 172 ods. 3 Trestného poriadku v znení účinnom v čase rozhodovania formálne pripúšťa možnosť podať sťažnosť proti uzneseniu o zastavení trestného stíhania, v situácii, keď takýto opravný prostriedok nemožno podať v prospech oprávnenej osoby, jeho prípadné podanie nemá žiadny vplyv na právoplatnosť rozhodnutia. Tá v takomto prípade nastáva už dňom vydania alebo vyhlásenia uznesenia, keďže jeho zmena riadnym opravným prostriedkom neprichádza do úvahy. V posudzovanej veci preto uznesenie nadobudlo právoplatnosť už 25. júna 1987.

Najvyšší súd ČSR z obsahu rozhodnutia formuloval nasledujúcu právnu vetu: „Proti usnesení prokurátora o zastavení trestního stíhání podle § 172 odst. 1 tr. ř. je oprávněn podat stížnost obviněný, jen pokud se stížností domáhá příznivějšího rozhodnutí. Příznivějšího rozhodnutí nemůže dosáhnout, bylo-li trestní stíhání zastaveno z důvodu § 172 odst. 1 písm. a) tr. ř. Kdyby obviněný podal stížnost proti takovému rozhodnutí, musela by být zamítnuta jako stížnost podaná osobou neoprávněnou. Nebylo-li takové rozhodnutí doručeno obviněnému, resp. jeho obhájci podle § 137 odst. 2 tr. ř., nemá tato vada vliv na právní moc usnesení."

Prečítajte si tiež: Podmienky súdneho zmieru

Pri vecnej interpretácii záverov predmetného rozhodnutia možno dospieť k odvodenému záveru, že ak v čase vydania uznesenia neexistuje procesný subjekt oprávnený podať proti nemu opravný prostriedok, právoplatnosť nastáva už dňom jeho vydania alebo vyhlásenia. Najvyšší súd ČSR výslovne uviedol, že v posudzovanej veci síce došlo k procesnej chybe spočívajúcej v tom, že uznesenie nebolo doručené obhajkyni obvinenej, avšak táto skutočnosť nemala na okamih nadobudnutia právoplatnosti žiadny vplyv. Inými slovami, právny stav sa stabilizuje už v okamihu, keď je rozhodnutie vydané alebo vyhlásené, a jeho zmena nie je možná riadnym opravným prostriedkom.

Uvedený výklad má význam nielen v prípadoch, keď sa uznesenie fakticky nikomu nedoručuje, ale aj pri posudzovaní procesných pochybení v doručovaní - napríklad ak adresát nemá procesnú subjektivitu na podanie opravného prostriedku, právoplatnosť rozhodnutia tým nie je dotknutá. Zároveň je tento prístup v súlade so zásadou efektívnosti trestného konania, ktorá vyžaduje, aby sa procesné úkony realizovali iba v prípadoch, keď môžu viesť k reálnemu uplatneniu práv účastníkov alebo k zmene rozhodnutia, a aby sa v situáciách, kde je zrejmé, že neexistuje oprávnený subjekt na podanie opravného prostriedku, bezdôvodne neodkladalo určenie momentu nadobudnutia právoplatnosti.

Vykonateľnosť rozhodnutia

Pojem „vykonateľnosť“ zákon spája iba s takými rozhodnutiami, ktoré ukladajú povinnosť plniť. Je to teda vlastnosť súdneho rozhodnutia, ktorá spôsobuje, že povinnosť uloženú v rozhodnutí možno priamo a bezprostredne vynútiť zákonnými prostriedkami (§ 232 ods. 1 CSP). Rozsudky na plnenie nadobúdajú vykonateľnosť márnym uplynutím lehoty na plnenie, ktorá je v zmysle § 232 ods. 3 CSP 3 dni odo dňa nadobudnutia právoplatnosti - vykonateľnosť rozsudku je teda naviazaná na jeho právoplatnosť, ak zákon neustanovuje inak. Inak je tomu v prípade uznesenia, ktorého vykonateľnosť nie je naviazaná na jeho právoplatnosť. To znamená, že pri uznesení znejúcom na plnenie začína plynúť lehota 3 dní na plnenie už od momentu jeho doručenia.

Špecifiká vykonateľnosti uznesenia

Zásadným rozdielom medzi rozsudkom a uznesením je okamih vykonateľnosti. Zatiaľ čo pri rozsudku nastáva vykonateľnosť spravidla súčasne s právoplatnosťou, pri uznesení môže nastať aj pred nadobudnutím právoplatnosti. Ak sťažnosť nemá odkladný účinok, uznesenie je vykonateľné už dňom jeho vydania alebo vyhlásenia, a podlieha bezodkladnému vykonaniu, bez ohľadu na to, že oprávnená osoba podá sťažnosť v zákonnej lehote.

Vykonateľnosť hovoríme v súvislosti s rozhodnutiami ukladajúcimi plniť nejakú povinnosť (napríklad zaplatiť peňažnú sumu). Na jej splnenie má väčšinou povinná osoba stanovenú určitú lehotu (paričnú lehotu), typicky v dĺžke troch dní od právoplatnosti rozhodnutia. Vykonateľnosť nastáva, len čo táto lehota uplynie. Ak v nej dlžník neplnil dobrovoľne, je možné pristúpiť k nútenému výkonu rozhodnutia, a to napríklad v exekučnom konaní. V praxi však poznáme aj prípady, kedy vykonateľnosť predbehne právoplatnosť, hovoríme o tzv. predbežnej vykonateľnosti. Predbežne vykonateľné sú napríklad rozhodnutia, ktoré sa týkajú povinnosti platiť výživné.

Prečítajte si tiež: Rozhodnutia Súdneho dvora EÚ

Odklad právoplatnosti a vykonateľnosti

V oboch prípadoch je základnou podmienkou odkladu právoplatnosti alebo vykonateľnosti podanie návrhu zo strany dovolateľa. Odklad právoplatnosti aj odklad vykonateľnosti majú aj ďalšieho spoločného menovateľa, a to že pre takýto postup musia existovať „dôvody hodné osobitného zreteľa“. Zákonodarca tento pojem výslovne nešpecifikuje. Ako sme už uviedli, vlastnosť vykonateľnosti sa spája iba s rozhodnutiami, ktoré znejú na plnenie. S tým však súvisí otázka, aký vplyv bude mať odklad vykonateľnosti na už prebiehajúcu exekúciu. Momentom povolenia odkladu vykonateľnosti dovolacím súdom by mala byť exekúcia - vedená na podklade napadnutého rozhodnutia - odložená v zmysle § 61h ods. 1 písm.

Dovolateľ, ktorý tak chcel zabrániť nepriaznivým dôsledkom právoplatného rozhodnutia odvolacieho súdu (ktoré neznelo na plnenie) mal možnosť sa brániť jedine návrhom na nariadenie predbežného opatrenia, o ktorom následne rozhodoval súd prvej inštancie - čo bolo celkom zjavne neúčelné a zdĺhavé. Povolením odkladu právoplatnosti stráca rozhodnutie materiálnu stránku právoplatnosti - teda záväznosť. V zmysle § 444 ods. Ak dovolací súd návrhu na odklad vykonateľnosti alebo právoplatnosti vyhovie, rozhoduje uznesením. Pri rozhodovaní nie je viazaný žiadnou zákonnou lehotou. Termínom „zákonné dôvody na podanie dovolania“ je pritom potrebné rozumieť dôvody prípustnosti dovolania. O dôvodoch prípustnosti dovolania je však oprávnený rozhodnúť jedine dovolací súd. Dovolateľ - hoci zastúpený advokátom - nemôže byť objektívny pri posudzovaní rozhodnutia odvolacieho súdu, ak bolo rozhodnuté v jeho neprospech a dovolateľ s rozhodnutím subjektívne nesúhlasí. Schválené znenie § 444 ods. Z výsledku porovnania dôvodovej správy a schváleného znenia novely tak vyplýva, že viaceré dôvody, pre ktoré zákonodarca pristúpil k prijatiu § 444 ods.

Za účinnosti OSP bolo možné v dovolacom konaní na návrh odložiť iba vykonateľnosť rozhodnutia napadnutého dovolaním. Pri nedávnej novelizácii CSP zákonodarca zaviedol novinku v podobe § 444 ods.

tags: #právoplatnosť #a #vykonateľnosť #uznesenia #v #trestnom