
Psy sú výnimočné tvory, ktoré si s ľuďmi vytvárajú jedinečné puto. Táto silná väzba a ich empatia sa osvedčili v terapeutickej praxi. Dosahujú vynikajúce výsledky pri práci s osamelými seniormi v domovoch dôchodcov, ako aj s osobami všetkých vekových kategórií so zdravotným znevýhodnením. Z osobnej skúsenosti viem, že psy majú pozitívny vplyv aj na deti s Downovým syndrómom. Ale aký by mal byť ideálny canisterapeutický pes pre takéto dieťa?
Bez ohľadu na vek dieťaťa sa odporúča vyberať pokojného jedinca, ktorý je odolný voči nie vždy citlivým dotykom. Trpezlivosť je v tomto prípade neoceniteľnou vlastnosťou. Príliš temperamentný pes by svojou energiou a prudkými pohybmi mohol vyvolať strach a neželané reakcie. Dôležité je, aby dieťa prejavovalo aktívny záujem o psy a zvieratá vo všeobecnosti. Avšak, skúsený terapeutický tím dokáže pracovať aj s deťmi, ktoré bežne o psy záujem neprejavujú.
Strach predstavuje samostatnú kapitolu. Odborníci neodporúčajú canisterapiu u klientov, ktorí trpia strachom zo psov alebo zvierat všeobecne. So správnym vedením však môže byť prekonanie tohto strachu jedným z cieľov terapie, najmä ak ide o strach z neznámeho. K tomuto prístupu je však nutné pristupovať individuálne a s veľkou opatrnosťou.
Dôležitým a často podceňovaným faktorom úspechu canisterapie u detí s Downovým syndrómom je pravidelnosť. Pes si s človekom vytvára puto a platí to aj naopak. Dieťa potrebuje čas, aby si zvyklo na prítomnosť psa a aby sa počas terapií dalo efektívne pracovať. Keď dieťa začne svojmu štvornohému spoločníkovi dôverovať a vybuduje si k nemu vzťah, môžu sa diať pozoruhodné pokroky. Dlhé prestávky medzi terapiami tento vzťah, najmä na začiatku, oslabujú, preto je pravidelný kontakt kľúčový.
Škála terapeutických aktivít je veľmi rozsiahla. Canisterapia môže pomôcť pri rozvoji jemnej a hrubej motoriky, reči a sociálnych zručností. Základom každej aktivity je dobrovoľnosť a vzájomná radosť. Interakcia musí prinášať potešenie psovi aj dieťaťu. Práve to je veľká výhoda tejto doplnkovej terapeutickej metódy - dieťa cvičí a trénuje svoje telo i myseľ bez toho, aby si to uvedomovalo. Cvičenia a hry so psom sa dajú využiť aj pri iných aktivitách, ako je hádzanie loptičky, česanie srsti alebo spoločná rozcvička. Možnosti sú neobmedzené a dajú sa prispôsobiť individuálnym potrebám dieťaťa. Deti samy často prejavujú kreativitu a vymýšľajú nové aktivity.
Prečítajte si tiež: Príznaky gravidity u psov
Canisterapia má v porovnaní s inými aktivitami u detí s Downovým syndrómom alebo autizmom významný vplyv na rozvoj sociálnych zručností. Dieťa sa učí rešpektovať, neubližovať a brať ohľad na potreby iných. Napríklad, pri interakcii so psom sa učí ovládať a kontrolovať svoju silu. Ak robí niečo, čo sa psovi nepáči, pes odíde. Správne vycvičený canisterapeutický pes so stabilnou povahou nikdy nie je agresívny a na podnety od dieťaťa nereaguje silou. To však neznamená, že musí tolerovať všetko. Ak sa pes necíti komfortne, jednoducho odíde. To dáva dieťaťu signál a možnosť rodičovi alebo terapeutovi vysvetliť, že to, čo dieťa robilo (napríklad ťahanie za chvost, udieranie, alebo kričanie), sa psovi nepáčilo, a ak bude pokračovať, aktivita sa skončí. Dieťa si na základe skúseností začne dávať pozor na to, čo a ako robí v prítomnosti psa.
Výsledky terapií so psami sú v zahraničí dobre zdokumentované a preukázali, že canisterapia môže deťom výrazne pomôcť. Urýchľuje ich rozvoj a napredovanie a zároveň spestruje ich program. Našťastie, canisterapia si získava popularitu aj na Slovensku a rastie počet canisterapeutických tímov, ktoré chcú pomáhať tam, kde je to potrebné.
Inšpirovala ma moja dcéra, milovníčka zvierat, keď sa ma pýtala, či aj zvieratá môžu mať Downov syndróm. Povedala som jej, nech si to vyhľadá na internete. Neskôr som sama našla niekoľko zvierat s anomáliami, ktoré pripomínali črty Downovho syndrómu, a začala som hľadať informácie.
Napríklad tiger Kenny, ktorý je často spomínaný na internete a má svojich fanúšikov. Kenny je biely bengálsky tiger, ktorého zachránili pred neetickým chovateľom v roku 2002. Kennyho deformity sú však skôr výsledkom inbreedingu (párenie zvierat v príbuzenskom vzťahu) než chromozómovej mutácie spôsobujúcej Downov syndróm u ľudí. A Kenny nie je jediná mačkovitá šelma, o ktorej sa to tvrdí. Mačiatko Otto sa stalo senzáciou v Turecku. Keď zomrelo vo veku dvoch mesiacov, tvrdilo sa, že jeho smrť súvisí s Downovým syndrómom.
Žiadna mačkovitá šelma však nemôže mať Downov syndróm. Každá ľudská bunka obsahuje 23 párov chromozómov a Downov syndróm vzniká strojením chromozómu 21. Genetická štruktúra zvierat je odlišná od genetiky ľudí, takže duplikácia chromozómu nemá rovnaký dopad. Väčšina zvierat navyše nemá chromozóm 21. Zvieratá prezentované ako zvieratá s Downovým syndrómom môžu mať rôzne odchýlky vo vzhľade spôsobené rôznymi faktormi. Tieto odchýlky môžu pripomínať črty charakteristické pre ľudí s Downovým syndrómom, ako sú šikmé oči a krátky ňufák.
Prečítajte si tiež: Prehnaná starostlivosť: Škoda alebo pomoc pre zvieratá?
Ľudoopy sú jediné zvieratá, ktoré môžu vykazovať genetický defekt porovnateľný s Downovým syndrómom. Na rozdiel od ľudí majú opice až 24 párov chromozómov. Podľa štúdie z roku 2017 sa u jedného šimpanza s extra chromozómom 22 vyskytli poruchy rastu, problémy so srdcom a niektoré ďalšie príznaky časté aj pri Downovom syndróme. Vedci však tvrdili, že stav tohto šimpanza bol „analogický“ s Downovým syndrómom, a nie že ide o Downov syndróm. Takže ak na internete nájdete zviera s Downovým syndrómom, neverte tomu. Zvieratá s Downovým syndrómom jednoducho neexistujú.
Prečítajte si tiež: Kvalitnejšia pôrodnícka starostlivosť
tags: #prenatálna #starostlivosť #o #zviera