Premlčanie Nedovoleného Obohatenia v Obchodnom Práve: Podmienky a Dôsledky

Úvod

V oblasti obchodného práva je inštitút premlčania nedovoleného obohatenia dôležitým mechanizmom, ktorý ovplyvňuje vymáhateľnosť práv a povinností. Tento článok sa zameriava na podmienky premlčania nedovoleného obohatenia v kontexte obchodného práva, pričom zohľadňuje aj relevantné aspekty súkromného práva a princípy, ktoré s týmto inštitútom súvisia.

Zásada Vigilantibus Iura: Bdelým Patrí Právo

Zásada "vigilantibus iura scripta sunt," preložená ako "bdelým patrí právo," je základným kameňom súkromného práva. Zdôrazňuje individuálnu iniciatívu pri presadzovaní subjektívnych práv. Jej pôvod siaha do rímskeho práva, kde táto zásada vyjadrovala chápanie súkromného práva ako regulácie autonómneho správania subjektov. Mechanizmus fungovania bol postavený na predpoklade súkromnoprávnej iniciatívy na realizáciu vlastných záujmov.

Táto zásada nie je obmedzená len na občianske právo, ale presahuje do celého súkromného práva a verejných právnych odvetví. Podstata spočíva v tom, že iba jedinec, ktorý je schopný a odhodlaný využiť všetky možnosti, ktoré demokratický systém ponúka, dosiahne plnú emancipáciu a rozvoj osobnosti. Inými slovami, právo je nástroj v rukách schopných a odhodlaných. Preto sa táto zásada niekedy označuje ako zásada samoobslužného charakteru súkromného práva alebo zásada existencie súkromnoprávnej iniciatívy na presadzovanie subjektívnych práv.

Dôležité je, že zásada vigilantibus iura nadväzuje na autonómiu vôle a dispozitívnosť noriem súkromného práva, čím sa minimalizuje vplyv štátu a ochranárska funkcia súkromnoprávnej regulácie. Súkromné právo poskytuje slobodu na realizáciu záujmov, ale zároveň vyžaduje schopnosť a ochotu chrániť svoje postavenie.

Obmedzenia Zásady Vigilantibus Iura

Samoobslužnosť súkromného práva nie je absolútna a má svoje limity. Tieto limity vyplývajú z pôsobenia iných zásad, kde v dôsledku verejného záujmu ustupuje zásada vigilantibus iura. Príkladom je ochrana slabšej zmluvnej strany, ochrana spotrebiteľa, dodržiavanie dobrých mravov, zákaz zneužitia práva a zásada neminem leadere (nikomu neškodiť). V týchto prípadoch má štát záujem na ochrane určitých subjektov, právnych vzťahov alebo sa snaží zabrániť určitému typu konania.

Prečítajte si tiež: Vaše práva pri premlčaní nároku na vrátenie invalidného dôchodku

Premlčanie v Občianskom a Obchodnom Práve

Samotná zásada vigilantibus iura scripta sunt nie je výslovne vyjadrená v žiadnom právnom predpise. Najčastejšie sa s ňou stretávame v súkromnom práve pri úprave právnych účinkov plynutia času na subjektívne práva a povinnosti, predovšetkým v súvislosti so vznikom, zmenou alebo zánikom práv a povinností. Funkciou premlčania je viesť účastníkov občianskoprávnych vzťahov k včasnému uplatneniu svojich práv predpísaným spôsobom pred príslušným orgánom, ak povinný subjekt nesplnil svoju povinnosť riadne a včas. Stav neistoty po nesplnení povinnosti nemôže trvať donekonečna, preto zákon vyžaduje, aby oprávnený subjekt uplatnil svoje právo v stanovenej premlčacej lehote.

Premlčanie práva je všeobecne upravené v ustanoveniach § 100 a nasl. Občianskeho zákonníka, s osobitným ustanovením § 54a Občianskeho zákonníka, ktoré upravuje premlčanie práva zo spotrebiteľskej zmluvy. V obchodno-záväzkových vzťahoch je premlčanie osobitne a komplexne upravené v ustanoveniach § 397 až 408 Obchodného zákonníka.

Podstata a Účinky Premlčania

Premlčanie sa vo všeobecnosti chápe ako inštitút, ktorý nevedie k zániku práva, ale bráni jeho vymáhateľnosti, ak povinný (dlžník) vznesie námietku premlčania. Veriteľ zostáva veriteľom a dlžník dlžníkom aj po premlčaní. Účinky premlčania sa prejavujú v možnosti dlžníka využiť oslabenie práva vznesením námietky premlčania po uplynutí premlčacej doby. Účinným vznesením námietky premlčania dochádza k zániku nároku a súd nemôže uplatnené právo v súdnom konaní priznať, čím sa právo stáva tzv. naturálnou obligáciou. Vznesenie námietky premlčania je oprávnením dlžníka, ktoré môže, ale nemusí využiť.

Pri premlčaní stoja v kontraste subjektívne právo a nárok. Prvé nezaniká, druhé áno.

Výnimka pre Spotrebiteľské Právo: § 54a Občianskeho Zákonníka

Ustanovenie § 54a Občianskeho zákonníka stanovuje výnimku pre oblasť spotrebiteľského práva: "Premlčané právo zo spotrebiteľskej zmluvy nemožno vymáhať a ani ho platne zabezpečiť; ustanovenie § 151j ods. 2 tým nie je dotknuté. Zmeniť obsah premlčaného práva zo spotrebiteľskej zmluvy, nahradiť ho novým právom alebo obnoviť jeho vymáhateľnosť možno len na základe právneho úkonu dlžníka, ktorý o premlčaní vedel."

Prečítajte si tiež: Všetko o premlčaní nároku na náhradu škody

Toto ustanovenie zakotvuje, že pri práve zo spotrebiteľskej zmluvy dochádza k zániku vymáhateľnosti (nároku) automaticky samotným premlčaním a nie až vznesením námietky premlčania. Prípadné právne úkony dlžníka, ktoré by viedli k obnove nároku (vymáhateľnosti), sú možné len za predpokladu vedomosti dlžníka o premlčaní. Bez uvedenej vedomosti by tieto úkony dlžníka obnovenie vymáhateľnosti nespôsobili.

Kritika Ustanovenia § 54a Občianskeho Zákonníka

Ustanovenie § 54a Občianskeho zákonníka triešti právnu úpravu premlčania na tradičné premlčanie, pri ktorom strata nároku je podmienená uplatnením námietky premlčania, a tzv. spotrebiteľské premlčanie, pri ktorom k strate nároku dochádza automaticky ex lege uplynutím premlčacej doby. Vo svojich dôsledkoch je toto ustanovenie obdobné ustanoveniu § 5b zákona č. 250/2007 Z. z., ktoré bolo zrušené Ústavným súdom Slovenskej republiky pre rozpor s Ústavou Slovenskej republiky.

Ústavný súd ČR v náleze sp. zn. II. ÚS 277/06 uvádza, že samotná zásada vigilantibus iura scripta sunt nie je explicitne vyjadrená v žiadnom právnom predpise.

Argumenty proti Výnimke zo Zásady Vigilantibus Iura

a) Primárne, na uplatnenie výnimky zo zásady vigilantibus iura v prípade podmienok uplatňovania inštitútu vigilantibus iura neexistujú ústavne akceptovateľné dôvody. Aj keď samotná ochrana spotrebiteľa v kontexte zákazu zneužitia práva v rámci nerovnovážneho postavenia strán je akceptovateľným prostriedkom, v súlade s cieľom právnej úpravy pozitívnej diskriminácie je nevyhnutné uviesť, že termín ochrana spotrebiteľa sa vo svojom štandardnom význame v zásade vzťahuje na nekalé podmienky. Ochrana spotrebiteľa pri neprijateľných podmienkach vychádza z nerovnakej vyjednávacej pozície spotrebiteľa už na začiatku vytvárania zmluvného vzťahu a princíp pozitívnej diskriminácie má za cieľ túto nerovnovážnu situáciu vyvažovať. V súlade so všeobecným konceptom zneužitia práva potom následne v podmienkach spotrebiteľského práva takéto konanie (zneužitie práva pri dojednaní zmluvy) nebude požívať ochranu a v dôsledku zásahu súdu ex offo k nadobudnutiu práv nedôjde (neprijateľná podmienka v zmluve bude ex lege neplatná a nespôsobí vznik, zmenu ani zánik práv a povinností a súd na neplatnosť prihliadne ex offo). V tomto smere je potrebné uviesť, že premlčanie ako spôsob obmedzenia nároku v čase, ako aj podmienky jeho uplatnenia, vychádzajú najmä zo zákonných ustanovení a okrem prípadu uvedenom v § 401 Obchodného zákonníka teda zákon ani nepripúšťa ich zmluvnú úpravu. Ak teda inštitút premlčania v zásade nie je predmetom zmluvného práva, čo pre oblasť spotrebiteľského práva je podtrhnuté i § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ktoré ani modifikáciu nepripúšťa, je zrejmé v súlade so zásadou ignorantia iuris non excusat a zásadou rovnosti je takýto zásah zákonodarcu ústavne neakceptovateľný. Je to dané jednak tým, že v zásade inštitút premlčania v zásade nemôže byť predmetom zneužitia práva zo strany dodávateľa, a teda ochrana spotrebiteľa nie je aplikovateľná, a súčasne ako uvádza ústavný súd v náleze Pl. ÚS 11/2016 hmotnoprávnym zmyslom, prapodstatou premlčania, akokoľvek idealisticky to znie, nie je vyhnúť sa dlhu, ale otvoriť možnosť nezaplatiť taký dlh, na ktorý sa dlžník s istotou nepamätá, resp. ktorý je v tomto zmysle sporný medzi stranami. Z tohto pohľadu platnou právnou úpravou dochádza k zásahu do autonómie vôle, lebo sa dlžníkom v podstate vnucuje ochrana, ktorej využitie by malo byť na nich.

b) Sekundárne prijatie uvedeného ustanovenia predstavuje určité obchádzanie samotného nálezu Ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 11/2016-60.

Prečítajte si tiež: Premlčanie regresného nároku

Preklúzia

Preklúzia spôsobuje zánik subjektívneho práva ako takého. Zánikom subjektívneho práva zaniká oprávnenie veriteľa požadovať plnenie ako i s tým spojená povinnosť dlžníka plniť (debite) a možnosť plnenia sa dostáva mimo dispozičnú oblasť účastníkov. Plnenie dlžníka zo zaniknutého (prekludovaného) dlhu predstavuje plnenie bez právneho dôvodu (indebite) a zakladá nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia podľa § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka. K zániku práva v dôsledku preklúzie pritom prihliada v súd v zmysle poslednej vety § 583 Občianskeho zákonníka z úradnej povinnosti (ex offo). Vzhľadom na tak závažné dôsledky, ktoré právo s preklúziou spája k preklúziu práva dochádza len výnimočne. Preklúzia je viac verejnoprávna, vyjadruje záujem moci na jasnom a rýchlom fixovaní subjektívnych práv. Výnimočnosť uvedeného inštitútu je zvýraznená i zákonným vyjadrením zásady, že k zániku práva v dôsledku jeho neuplatnenia v stanovenom čase dochádza len v prípadoch uvedených v zákone. K tomu, že dochádza k zániku práva preklúziou zákon spravidla vyjadruje formuláciou „inak právo zanikne“, avšak nie vždy uvedená formulácia musí byť nevyhnutne použitá. K zániku práva v dôsledku preklúzie bude dochádzať i v prípade, ak zákon obvyklú formuláciu nepoužil, ale použil inú formuláciunapr. §131 ods. 1 OBZ alebo skutočnosť zániku práva vyplýva z gramatického, logického výkladu alebo z účelu danej úpravy (ratio legis).

Vydržanie Vlastníckeho Práva

Vydržanie vlastníckeho práva je jeho nadobudnutie v dôsledku kvalifikovanej držby veci, vykonávanej po zákonom stanovenú dobu. Funkciou vydržania je umožniť nadobudnutie vlastníctva držiteľovi, ktorý vec dlhodobo ovláda v dobrej viere, že je jej vlastníkom, pričom táto dobrá viera (dobromyseľnosť) je podľa platnej úpravy daná „so zreteľom na všetky okolnosti". Požiadavka uplynutia času však nie je samoúčelná, ale prejavom zásady vigilantibus iura scripta sunt. Uplynutie určitého časového úseku od nadobudnutia držby až po získanie vlastníckeho práva má chrániť zákonného a bdelého vlastníka a má mu poskytnúť možnosť brániť sa proti strate vlastníckeho práva k veci, ktorá je v držbe inej osoby. V tomto smere je možné poukázať i na závery nálezu Ústavného súdu SR I. ÚS 549/2015 zo 16. marca 2016, ktorého podstata spočíva v tom, že dobromyseľnému nadobúdateľovi vlastníckeho práva musí byť v materiálnom právnom štáte poskytnutá súdna ochrana aj pred pôvodným (skutočným) vlastníkom. V danom prípade súd poskytol v súlade so zásadou vigilantibus iura v okolnostiach konkrétneho prípadu ochranu tzv. dobromyseľnému nadobúdateľovi. Ochrana dobromyseľného nadobúdateľa však musí vychádzať z konkrétnych okolností prípadu a samotná ochrana dobromyseľnosti v kontexte nálezu . ÚS 549/2015 nemôže byť ponímaná ako samostatný spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva.

Relocatio Tacita

Úprava inštitútu relocatio tacita zakotvuje nevyvrátiteľnú domnienku obnovy nájomného vzťahu dojednaného na dobu určitú tak, že po splnení zákonných podmienok dôjde k obnove nájomného vzťahu okamžite po uplynutí doby nájmu. Pre obnovu pritom nie je potrebná vzájomná dohoda zmluvných strán. K vzniku nevyvrátiteľnej domnienky obnovy dochádza automaticky na základe konkludentného správania zmluvných strán. Toto správanie pozostáva z konania nájomcu a opomenutia prenajímateľa. Absencia čo i len jedného z nich má za následok, že k obnove nájomného vzťahu nedôjde. Konanie nájomcu spočíva v tom, že nájomca pokračuje v užívaní veci aj po skončení nájmu (po uplynutí doby nájmu). Za pokračovanie v užívaní sa považuje najmä jeho faktické užívanie, ale aj stav, keď nájomca predmet nájmu nevrátil prenajímateľovi.

Bezdôvodné Obohatenie: Všeobecný Prehľad

Bezdôvodné obohatenie je právny inštitút, ktorý vznik obohatenia viaže na to, že na takéto obohatenie nie je právny dôvod, žiadna zmluva resp. dohoda alebo zákonné ustanovenie, čiže ide o obohatenie neoprávnené, v minulosti sa tiež nazývalo neoprávnený majetkový prospech. Pre vznik zodpovednosti za bezdôvodné obohatenie nie je nevyhnutné, aby k tomuto obohateniu došlo úmyselne alebo nejakým protiprávnym úkonom (napríklad trestným činom krádeže alebo sprenevery), aj keď to nie je vylúčené. Samotné zákony však predpokladajú určité situácie, kedy konaním, ktoré je práveže v súlade s právom, vzniká bezdôvodné obohatenie. Je neprípustné, aby sa niekto obohacoval na úkor druhého bez toho, aby na to mal nejaký právny dôvod, preto je nevyhnutné, aby ten, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatil, musel obohatenie vydať. Predmet bezdôvodného obohatenia sa musí vydať tomu, na úkor koho sa získal. Ak toho, na úkor koho sa získal, nemožno zistiť, musí sa vydať štátu. Musí sa vydať všetko, čo sa nadobudlo bezdôvodným obohatením.

Skutkové Podstaty Bezdôvodného Obohatenia

Súdy vo svojich rozhodnutiach vysvetľujú, že o plnenie bez právneho dôvodu (pod slovom plnenie treba rozumieť najčastejšie peňažné plnenie) ide tam, kde právny dôvod od samého začiatku neexistoval, ale aj vtedy, ak dodatočne odpadol. Neexistencia právneho dôvodu od začiatku znamená, že vôbec nenastala právna skutočnosť, ktorá by mala za následok vznik právneho vzťahu, obsahom ktorého by bola povinnosť a zároveň právo na poskytnuté plnenie. V prípade plnenia z neplatného právneho úkonu, právna skutočnosť, ktorou je spravidla zmluva, síce nastala, ale tento právny úkon je postihnutý neplatnosťou (je vadný). To znamená, že právny úkon nemal za následok vznik práva ani povinnosti na poskytnuté plnenie. Pri posudzovaní vzniku nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia treba uvedené skutkové podstaty dôsledne rozlišovať. V prípade vzniku bezdôvodného obohatenia z neplatnej zmluvy Občiansky zákonník v ustanovení § 457 totiž upravuje jeho dôsledky tak, že stanovuje vzájomnú povinnosť účastníkov zmluvy vrátiť si poskytnuté plnenia.

Premlčacie Doby pre Vydanie Bezdôvodného Obohatenia

Podľa § 107 ObčZ právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil. Táto tzv. subjektívna premlčacia doba je však limitovaná objektívnou premlčacou dobou, a najneskôr sa právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia premlčí za tri roky, a ak ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie, za desať rokov odo dňa, keď k nemu došlo. Ich začiatok je stanovený odlišne a ich vzájomný vzťah je taký, že sú na sebe nezávislé čo do svojho plynutia, jeho začiatku aj konca.

tags: #premlcanie #nedovoleneho #obohatenia #v #obchodnom #prave