Prvá platená práca: Moje skúsenosti a ponaučenia

Práca zohráva v našich životoch zásadnú úlohu. Umožňuje nám zabezpečiť si základné potreby, platiť účty a dopriať si radosti. Avšak, práca nie je len o peniazoch. Poskytuje nám naplnenie, zmysel a rozptýlenie od negatívnych myšlienok. Napriek tomu, pri vstupe do pracovného života sa často nezamýšľame nad tým, ako strávime takmer polovicu nášho bdelého života čo najlepšie. Mnohí z nás sa len "trápia" v práci a žijú pre víkendy.

V tomto článku sa podelím o svoje skúsenosti s prvou platenou prácou a o tom, ako sa môj pohľad na prácu časom vyvíjal. Dúfam, že moje postrehy budú pre vás inšpiráciou.

Moje začiatky

Keď som mala 20 rokov, rozhodla som sa nájsť si serióznu prácu. Dovtedy som pracovala len na brigádach alebo krátkodobých pozíciách. Počas strednej školy som cez víkendy pracovala na diskotéke a počas letných prázdnin som mala rôzne brigády. Počas prvého ročníka na vysokej škole som na dva mesiace prerušila štúdium, aby som sa stala súčasťou animačného tímu v hoteli v Turecku. Neskôr som absolvovala absolventskú prax a potom som na tri mesiace odcestovala na Cyprus, kde som pracovala ako barmanka a občas aj ako upratovačka. Tieto práce ma príliš nezaťažovali, najmä preto, že som vedela, že sú len dočasné.

Samozrejme, vedela som, alebo som si to aspoň hovorila, že ak chcem v živote niečo dosiahnuť, musím si nájsť "skutočnú" prácu. Nevedela som, čo presne chcem, nemala som jasný cieľ. No vedela som úplne jasne, čo nechcem: bývať celý život v paneláku a žiť život od výplaty k výplate. Keďže som vtedy cítila, že potrebujem skutočnú zmenu, rozhodla som sa odísť z Prievidze do Bratislavy.

Presťahovala som sa k starej mame do Petržalky, do paneláku. Nezabudnem, ako sme s otcom v spálni dokončili plávajúcu podlahu (na ktorú som si našetrila na Cypre) a on išiel do obývačky pozerať so starou mamou televíziu. Vtedy mi došlo, že na druhý deň odíde, že ja tam ostanem a všetky moje kamarátky sú v Prievidzi. Zrazu som chcela plakať. Myslím, že vtedy mi docvaklo, že som dospelá a že sa mi to vôbec nepáči. Pýtala som sa samej seba, čo som to vlastne urobila, odsťahovať sa "ďaleko" od ľudí, ktorí ma poznajú od detstva. No povedala som si aj to, že to zvládli už aj horší odo mňa a musím sa vzchopiť. A ešte že sa nevrátim domov so zveseným chvostom. Staré dobré ego.

Prečítajte si tiež: Podmienky dotácie na elektromobily

Prvá "skutočná" práca

Začala som si hľadať prácu a dostala som ju ako recepčná/asistentka finančného oddelenia v jednej farmaceutickej firme. Nebudem vám klamať, bol to šok. Teraz sa smejem na mojich vtedajších myšlienkových pochodoch. Rána boli ťažké. Bol koniec novembra a ja som v natrieskanom autobuse cestovala do Ružinova, kde som nasadla na o niečo prázdnejšiu električku. Pamätám si tú atmosféru: zachmúrení ľudia, sychravé počasie a moja vnútorná úzkosť a otázka: "To budem takto fungovať ďalších 40 rokov?"

V práci to bolo iné ako v MHD, síce rovnako znepokojujúce, ale iným spôsobom. Ľudia v kancelárii vyzerali spokojne. Na jednej strane ma to utešovalo, lebo som si hovorila, že aj ja "si zvyknem" a že som pravdepodobne len "lenivá rozmaznaná trúba" a časom sa do tohto "životného štýlu" dostanem. Na druhej strane mi to pridávalo na znepokojení, lebo som si uvedomila, alebo si to aspoň myslela, že je so mnou niečo zle.

Môj vtedajší vnútorný kritik mi hovoril asi toto: Som lenivá a nerada pracujem. V cudzom prostredí sa cítim dosť nesvoja a bude to tak naveky. Vlastne neviem, čo chcem robiť. A po čase, keď som sa našla chodiť veľmi často domov, uvedomila som si aj to, že som sa presťahovala do mesta, ktoré vlastne nemám rada a necítim sa tam ani po roku doma.

Teraz mi to príde úsmevné, pretože som v podobnej situácii, čo sa práce týka, opäť. Ako som to niekoľkokrát zhrnula všetkým kamarátkam, s ktorými som sa posledný týždeň bavila, došla som k záveru, že som tak "racionálna, že som až sprostá". Niekedy vám môže niečo absolútne vadiť, ale racionálne si poviete, že veď na tom nezáleží a treba mať predsa zdravý rozum. A tak sa nútite a nútite, až prídete do bodu, kedy je to celé zle. A chytáte sa za hlavu, prečo ste sa do niečoho nútili tak dlho.

Teraz viem, že keď som si hovorila, že som lenivá a ostatné "seba-podporujúce" hlášky, nemohla som byť ďalej od pravdy. Tá istá mladá žena, ktorá sa vtedy cítila takto, neskôr pracovala veľa, s radosťou a nadšene. No okolnosti boli iné.

Prečítajte si tiež: Analýza Cav príspevku

Bez skúseností sa nespoznáme

Vtedy, v mojich začiatkoch, som samú seba až tak nepoznala. Veľa som toho nevedela a neverila som si. Navyše, tým že farmaceutický priemysel nebolo niečo, čo by ma z pohľadu kariéry vzrušovalo, necítila som veľkú motiváciu sa meniť. Mala som šťastie na kolegov, ktorí boli milí, ochotní a skúsení, no ja som bola o dekádu mladšia. Oni mali rodiny a chodili na výlety, ja som mala partiu a chodili sme na párty.

Neskôr som sa presunula z recepcie na pozíciu asistentky obchodného oddelenia a práca ma začala baviť viac, dokonca som si začala uvedomovať kopec jej pozitív. No stále som necítila zapálenie, aké som mala neskôr v inej sfére.

Nehádžem ani smietku negativity na margo spomínanej spoločnosti. Naopak, myslím si, že to bol pre mňa skvelý začiatok a mala som kus šťastia. Nejde o firmu, ide o štýl práce a jej náplň. A aj vďaka tejto skúsenosti som začínala vnímať to, čo som o sebe neskôr úplne pochopila:

• Vyhovuje mi pracovať s ľuďmi v mojom veku.
• Vyhovuje mi autonómia - povedz mi, čo má byť urobené a ja si vymyslím ako na to. Ak nebudem vedieť ako ďalej, prídem sa opýtať.
• Rada pracujem sama, alebo v mini tímoch s ľuďmi, ktorí sú na jednej vlne.
• Ak urobím chybu, nepotrebujem to počuť, som dosť inteligentná na to, aby som sa uvedomila aj bez komentárov.
• Milujem flexibilnú pracovnú dobu. Nie preto, že polovicu nej preležím na gauči, alebo presedím na káve, ale preto, že ak mám chuť na tej káve presedieť dve hodiny a potom mám chuť potiahnuť si v kancli do siedmej či ôsmej večer a urobím tak ešte lepší job, tak by to nikomu nemalo prekážať.
• K fixu ma to až tak neťahá. Som rada platená od výkonu. Je to motivujúce a robí to prácou hravejšou.

V skratke… milujem slobodu. A zároveň viem, že tú si človek musí zaslúžiť zodpovednosťou.

Čo som si z toho odniesla?

Rozhodne vám nepoviem, že ak vás práca nebaví, máte dať okamžite výpoveď a hľadať niečo zmysluplné, lebo to vám týmto štýlom môže trvať aj celý život. Tento "mileniálsky prístup", kedy všetci chceme zmeniť svet, zarábať pri tom tisíce eur a robiť to vlastne len 10 hodín týždenne, mi príde trochu naivný a povrchný.

Prečítajte si tiež: Žiadosť o príspevok na nové auto

Moje začiatky a v podstate aj terajší stav opisujem kvôli niečomu inému. "Niekedy sa musíme stratiť, aby sme sa znova našli". Neľutujem moju prvú prácu, ani túto súčasnú. Vďaka tej prvej som zistila, čo nechcem. Vďaka tejto súčasnej mi docvaklo, čo mi chýba a na čo mám talent - a teraz si ho o to viac vážim.

Treba skúšať. Ostať bývať roky po strednej u rodičov a nerobiť nič, či len nejaké brigády, osobne by som sa hanbila ako pes. Robiť 10 rokov prácu, ku ktorej nemáte vzťah, tam je tiež čosi zle.

Ako začať robiť to, čo nás baví:

Skúšajme

Netvrdím, že máte meniť práce každý týždeň, že nemáte mať pokoru a očakávať, že na vás všade budú čakať s otvorenou náručou. To mi pripomína legendy o absolventoch bez praxe pýtajúcich seniorské platy.

Naopak, majte toľko pokory, že dáte šancu rôznym prácam. A ak sa v niečom neviete nájsť celé mesiace, snáď aspoň pol roka, je čas na zmenu. Hľadajte, kým sa v tom necítite dobre. Tiež je dobré dať si priestor premýšľať nad tým, čo vás baví a je vašou pridanou hodnotou. Za čo dostávate komplimenty? Nemusí to byť len v práci. Hovoria vám priatelia, že ste skvelý hostiteľ a vás to náramne baví? Možno by vás bavil catering. Alebo ste skvelá s deťmi? Možno by z vás bola skvelá pani učiteľka. Naozaj len strieľam, ale prečo sa nad tým takto nezamyslieť?

Ak na niektoré veci potrebujete vzdelanie ktoré nemáte, úspešní ľudia sa vzdelávajú celý život. Radšej ďalšie tri či päť rokov školy pre prácu, ktorá vás bude baviť ďalších 20 či 30, ako tráviť 40 hodín týždenne s nechuťou.

Vzdelávajme sa

Ak sme niekedy žili v dobe, kedy bol ľahký prístup k informáciám, je to dnes. Opak je pravdou - dnes musíme vedieť informácie filtrovať a vyberať si z nich tie správne. Ak vás zaujíma čokoľvek, s takmer 100%-nou istotou o tom nájdete video na YouTube.

Buďme odvážni

"Život, ktorý stojí za to žiť, sa dá merať mnohými spôsobmi. Ale jeden jediný spôsob, ktorý vyniká nad tými ostatnými, je žiť život bez ľútosti." - Gary Keller

Po roku a pol v spomínanej farma firme som prišla domov a povedala, že sa chystám podať výpoveď. Medzitým mi plat narástol tak, že som zarábala o kúsok viac ako bol otcov plat a mamin čiastočný invalidný dôchodok dokopy. Mala som vtedy len 22 rokov. Otec sa ma vtedy opýtal, prečo chcem skončiť. "Nebaví ma to," odpovedala som stroho.

"Práca nie je na to, aby Ťa bavila, ale na to aby Ťa živila!" dostala som naspäť tvrdú logiku. Mať v mladom veku stabilnú prácu so slušnými peniazmi a dobrým výhľadom do budúcna, to nie je niečo, čo človek zahodí šmahom ruky. A rozmýšľala som nad tým celé mesiace. No po hlbšej úvahe som zhodnotila, že žiť v meste, ktoré nemám rada, robiť prácu, ktorá ma nejako extra nenadchýna, to asi nebude pointou života. Navyše som si medzitým našla priateľa z Prievidze, a to moje definitívne rozhodnutie len podporilo.

Keby som to vtedy neurobila, kto vie, kde by som dnes bola a je zbytočné o tom rojčiť. Ale ja som to urobila a možno náhodou, možno silou prozreteľnosti som sa neskôr dopracovala ku kariére, ktorá mi dala veľa radosti, skúseností, priateľstiev, zážitkov a aj nejakých tých sĺz. Ale tak to už býva, keď vám na niečom záleží. Touto oblasťou boli financie a neskôr firemné vzdelávanie.

Skúsenosti ostatných

Moje skúsenosti nie sú jediné. Mnoho ľudí sa podelilo o svoje zážitky s prvou prácou, či už pozitívne alebo negatívne.

• Niektorí spomínajú na prácu v zlom kolektíve, kde prevládala zlá komunikácia a neochota spolupracovať.
• Iní zažili šikanu od nadriadených alebo kolegov, čo im spôsobilo stres a nechuť do práce.
• Ďalší pracovali za nízku mzdu a v zlých pracovných podmienkach, čo ich demotivovalo a frustrovalo.
• Naopak, niektorí si pochvaľovali prácu s dobrým kolektívom, férovým šéfom a možnosťou sebarealizácie.
• Mnohí si uvedomili, že prvá práca nemusí byť ideálna, ale je dôležitá pre získanie skúseností a zistenie, čo ich baví.

Trh práce a absolventi

Trh práce sa neustále mení a absolventi čelia rôznym výzvam pri hľadaní prvej práce.

• Mnoho zamestnávateľov uprednostňuje kandidátov s praxou a vysokoškolským vzdelaním, čo sťažuje situáciu absolventom bez skúseností.
• Niektoré pozície vyžadujú vysokoškolské vzdelanie aj napriek tomu, že ide o administratívnu prácu, kde sú dôležitejšie vedomosti a skúsenosti.
• Dôležité je neustále sa vzdelávať a rozvíjať svoje zručnosti, aby ste boli konkurencieschopní na trhu práce.
• Pri hľadaní práce je dôležité zamerať sa nielen na pracovné ponuky vo vašom meste, ale aj v širšom okolí.
• V životopise je dôležité uviesť všetky relevantné skúsenosti, kurzy, stáže a dobrovoľnícke aktivity.

Prievidza ♥

Verím, že prácu netreba brať len ako niečo, čo nám zaplatí nájomné. Mala by nás baviť. Na druhej strane, treba mať pokoru a nečakať, že tento stav príde bez snahy a aj nejakých tých omylov. Asi nemôžeme čakať, že všetci budeme robiť vzletné povolania od 18tich. A možno ani „vzletné“ povolania robiť nechceme. No každý môže časom objaviť také, ktoré ho baví a napĺňa. A, a to je paradox, často krát k tomuto objavu potrebujeme tie, ktoré nás vnútorne ničia. Len si z toho zobrať, čo treba a tie najťažšie (či najnudnejšie chvíle) v práci nás môžu najviac posunúť.

Záver

Hľadanie prvej práce môže byť náročné, ale je to dôležitý krok na ceste k sebarealizácii a naplneniu. Nebojte sa skúšať rôzne veci, vzdelávať sa a hľadať prácu, ktorá vás bude baviť a napĺňať. Pamätajte, že aj negatívne skúsenosti vás môžu posunúť vpred a pomôcť vám zistiť, čo v živote naozaj chcete.

tags: #prvá #platená #práca #skúsenosti