Prví sociálni demokrati na Slovensku: História a vývoj

Sociálna demokracia má na Slovensku hlboké korene, ktoré siahajú až do obdobia Rakúsko-Uhorska. Vývoj sociálnodemokratického hnutia na Slovensku bol zložitý a ovplyvnený mnohými faktormi, vrátane národnostných otázok, politických zmien a ideologických sporov. Tento článok sa zameriava na dôležité medzníky v histórii sociálnej demokracie na Slovensku, od jej počiatkov až po súčasnosť.

Počiatky sociálnej demokracie v Uhorsku

Koncom 19. storočia sa myšlienky socializmu začali šíriť aj na území Slovenska, ktoré bolo vtedy súčasťou Uhorska. V tomto období vznikali prvé robotnícke spolky a organizácie, ktoré sa snažili zlepšiť životné a pracovné podmienky robotníkov. Významnou osobnosťou tohto obdobia bol Emanuel Lehocký, ktorý sa narodil v roku 1876 v Osuskom. Lehocký sa vybral na skusy do Budapešti, kde sa ako učeň zoznámil s činnosťou robotníckych samovzdelávacích spolkov, čítal ľavicové noviny a vstúpil do Sociálnodemokratickej strany Uhorska (SDSU). Po návrate na Slovensko sa usadil v Bratislave a naďalej sa angažoval v SDSU.

Lehocký kládol dôraz aj na národné otázky, čo narážalo na odpor vedenia SDSU, ktoré pod rúškom internacionalizmu odmietalo akékoľvek národné požiadavky nemaďarských členov. Lehocký spolu s Jánom Pociskom vytvorili pri robotníckom vzdelávacom spolku v Bratislave Vorwärts-Előre slovenskú sekciu Napred, kde dávali aj kurzy slovenskej gramatiky. Nadviazal užšiu spoluprácu s českými sociálnymi demokratmi vo Viedni, ktorí mu finančne prispeli na vydávanie mesačníka Slovenské robotnícke noviny a o rok na to na založenie Slovenskej sociálnodemokratickej strany v Uhorsku.

Slovenská sociálnodemokratická strana v Uhorsku

Na zakladajúcom zjazde Slovenskej sociálnodemokratickej strany v Uhorsku 11. a 12. júna 1905 v bratislavskom Robotníckom dome Lehocký žiadal pre Slovákov uznanie jazykových práv v školstve a vo verejnej správe, ako i kultúrnu autonómiu. Vedenie SDSU ich stranu neuznalo a zakázalo im pôsobiť v odboroch. Lehocký začal vydávať roku 1906 aj mesačník Napred, ktorý striedavo vychádzal so Slovenskými robotníckymi novinami. A tak mali slovenskí sociálni demokrati v rukách svoju tlač každý druhý týždeň. Keď však od českých partnerov získal potrebnú sumu, začal roku 1909 vychádzať týždenník Robotnícke noviny.

Na sklonku prvej svetovej vojny sa slovenskí sociálni demokrati plne zapojili do zápasu za spoločný štát s Čechmi. Svedčí o tom aj prvomájové zhromaždenie, ktoré zorganizovali v roku 1918 v Liptovskom sv. Mikuláši a na ktorom z ich poverenia rečnil Vavro Šrobár.

Prečítajte si tiež: Tradície Sviatku práce

Sociálna demokracia v prvej Československej republike

Po vzniku Československej republiky v roku 1918 sa slovenskí sociálni demokrati zlúčili s českými kolegami do Československej sociálnodemokratickej strany robotníckej (ČSSDSR). Lehocký nechýbal 30. októbra medzi národovcami v Turčianskom sv. Martine, kde prijali Deklaráciu slovenského národa. Okrem neho zvolili ešte ďalších dvoch sociálnych demokratov do ustanovenej Slovenskej národnej rady, on sa stal navyše členom jej výkonného výboru. Aj z tohto titulu sa čoskoro vymenovali za poslanca Revolučného Národného zhromaždenia v Prahe. Na 25. decembra 1818 zvolal do stoličného domu v Liptovskom sv. Mikuláši zjazd obnovenej SDSS za účasti 80 delegátov z 36 miesta, ktoré ešte neboli obsadené maďarským vojskom. To sa zrealizovalo vzápätí 27. až 30. decembra na XII. zjazde v Prahe, kde sa zlúčila SSDS s Českoslovanskou sociálnodemokratickou stranou robotníckou, ktorá vznikla odčlenením od rakúskej sociálnej demokracie už 7. apríla 1878 v Prahe-Břevnove. Od nového roka vystupovala už pod jednotným názvom Československá sociálnodemokratická strana robotnícka (ČSSDSR). ČSSDSR bola prvou politickou stranou, ktorá pôsobila na celom území nového štátu.

V prvých demokratických voľbách Lehockého zvolili 18. apríla 1920 do Poslaneckej snemovne Národného zhromaždenia ČSR. V medzivojnovom období bola sociálna demokracia jednou z najvýznamnejších politických síl v Československu. Strana sa podieľala na tvorbe sociálneho zákonodarstva a presadzovala záujmy robotníkov a zamestnancov.

Zánik demokracie a obdobie Slovenského štátu

Rok 1938 je prelomový v dejinách Československa. Mníchovská dohoda a následná strata územia viedli k oslabeniu štátu. Dňa 6. októbra 1938 bola v Žiline vyhlásená autonómia Slovenska, ktorá bola neskôr právne legalizovaná ústavným zákonom z 22. novembra 1938.

Krátko po nástupe k moci začala Hlinkova slovenská ľudová strana (HSĽS) s likvidáciou demokratických princípov. V januári 1939 boli zbavení poslaneckých mandátov sociálni demokrati Ivan Dérer, Ivan Markovič, Ján Bečko, Ferdinand Benda, Jozef Kopasz a o členstvo v Senáte Národného zhromaždenia prišli Ján Pocisk, František Zimák a Jindřich Nentwich. Boli rozpustené Československá sociálnodemokratická strana robotnícka, Komunistická strana Československa, Nemecká sociálnodemokratická strana robotnícka a dve židovské strany. So zvyšnými politickými stranami sa ľudáci vysporiadali tak, že došlo k ich „zlúčeniu“ či „zjednoteniu“ s HSĽS.

V období Slovenského štátu (1939-1945) bola sociálna demokracia zakázaná a jej predstavitelia boli perzekvovaní. Mnohí sociálni demokrati sa zapojili do protifašistického odboja. Bývalí členovia a sympatizanti sociálnej demokracie už od prelomu rokov 1938/1939 vytvárali ilegálne odbojové skupiny.

Prečítajte si tiež: Matematika hrou

Povojnové obdobie a zánik sociálnej demokracie

Po druhej svetovej vojne došlo k obnoveniu Československa a obnovila sa aj činnosť sociálnej demokracie. V roku 1948 sa však sociálna demokracia zlúčila s Komunistickou stranou Československa (KSČ). Časť sociálnych demokratov s fúziou nesúhlasila a v roku 1946 založila Stranu práce.

Obnovenie sociálnej demokracie po roku 1989

Po páde komunistického režimu v roku 1989 došlo k obnoveniu sociálnej demokracie na Slovensku. V roku 1990 bola založená Sociálnodemokratická strana Slovenska (SDSS). SDSS sa hlásila k tradíciám sociálnej demokracie a presadzovala myšlienky sociálnej spravodlivosti, solidarity a demokracie.

Smer-sociálna demokracia

V novembri 1999 bola zaregistrovaná strana SMER. Prvý snem strany v Stupave zvolil za predsedu poslanca Roberta Fica, ktorý bol do januára 1999 prvým podpredsedom vládnej Strany demokratickej ľavice (SDĽ). Strana sa profilovala ako alternatíva voči vláde širokej koalície premiéra Mikuláša Dzurindu, aj voči vtedajšej parlamentnej opozícii, HZDS a SNS. V parlamentných voľbách v roku 2002 strana skončila na treťom mieste. Snem v Hlohovci v roku 2003 potvrdil Fica na čele strany. Strana zmenila názov na SMER (tretia cesta), čím mala symbolizovať príklon k stredoľavicovej orientácii podľa vzoru britskej Labour Party či nemeckej SPD. V roku 2004 Snem strany v Bratislave schválil zlúčenie s malými ľavicovými stranami SDĽ, SDSS a SDA a zmenu názvu na SMER-sociálna demokracia. V roku 2006 strana vyhrala parlamentné voľby a Robert Fico sa stal premiérom.

Prečítajte si tiež: Charakteristika prvého piliera

tags: #prvý #sociálni #demokrati #Slovensko #história