Rehabilitácia politických väzňov na Slovensku: Cesta k spravodlivosti a odškodneniu

Rehabilitácia politických väzňov na Slovensku je komplexný proces, ktorý sa snaží o nápravu krívd spôsobených komunistickým režimom a o obnovenie cti a práv tých, ktorí boli nespravodlivo prenasledovaní. Tento proces zahŕňa súdnu rehabilitáciu, morálne odškodnenie a snahu o vyrovnanie sa s minulosťou.

Bojovníci proti komunizmu vo Vietname: Zabudnutí hrdinovia

Päťdesiat rokov sa nehovorilo o osudoch občanov bývalého Československa, ktorí sa po druhej svetovej vojne dali naverbovať do Francúzskej cudzineckej légie (FCL) a v jej radoch na prelome 40-tych a 50-tych rokov bojovali vo Vietname. Predpokladá sa, že v akcii Orient expres, ako nazývajú toto vojenské ťaženie Francúzi, pôsobilo okolo 1 200 občanov bývalého Československa. Plk. Michel Lanternier z francúzskeho ministerstva vojny uvádza, že medzi 20 tisícami príslušníkov FCL vo Vietname nasadených proti Viet Minh bolo asi 1,1 percenta občanov Slovenska. Tajomník pre Slovensko Svetového združenia bývalých československých politických väzňov Štefan Pazdera z Prešova s týmto nesúhlasí a predpokladá, že zo Slovenska tam bolo oveľa viac občanov. Už aj preto, že niektorí sa prihlásili pod iným menom. Len z Prešova ich bolo šesť. Drvivá väčšina z občanov bývalého Československa vo Vietname padla, bola zajatá alebo sa stali nezvestnými. Zo všetkých v súčasnosti žijú už len dvaja. Jeden v Kanade a druhý v Michalovciach. Ľudovít Bardiovský z Michaloviec nedokázal určiť počet občanov Československa bojujúcich vo Vietname vzhľadom na rôzne druhy vojsk a bojové miesta, ale jeho spomienka dáva predpokladať, že ich bolo dosť: "Spomínam si, že v tretej čate sme boli desiati príslušníci - občania Československa."

Skupinka 21 zajatých Čechoslovákov bola v roku 1952 deportovaná do Prahy, kde z nich deviati zomreli vo vyšetrovni ŠtB. Bývalý režim ich pokladal za nepriateľov ľudovodemokratického zriadenia a odsúdil na vysoké tresty. Zmena pohľadu na týchto ľudí nastala po zmene spoločenského zriadenia v roku 1989. Snahy Slovenského zväzu politických väzňov a odvlečených viedli k tomu, že francúzska strana uznala týmto našim občanom právo na odškodnenie. SZPVO a SZBČPV sa snažia aj o ich súdnu rehabilitáciu. Minulého roku sa SZBČPV s príslušnou žiadosťou obrátilo na odbor rehabilitácie a odškodňovania Ministerstva spravodlivosti SR. Žiada, aby ako bojovníci proti komunizmu boli rehabilitovaní zo zákona číslo 119/90 Zbierky zákonov v súlade so zákonom číslo 47 z roku 1992. Z ministerstva spravodlivosti však dostal zamietavú odpoveď. Preto sa so žiadosťou Rehabilitácia občanov SR, ktorí bojovali proti komunizmu vo Vietname obrátil na Najvyšší súd SR, ktorý túto záležitosť pridelil Okresnému súdu v Poprade. Š. Pazderu predvolali na Okresný súd v Prešove, kde sa mu dostalo poučenia o podaní žaloby a dokladovaní náležitostí podľa Občianskeho zákonníka. Nemôže im predložiť ani jeden doklad, pretože tí, ktorých zastupuje, sú mŕtvi a tí nezanechali za sebou žiaden doklad. Slovensko ich rehabilitácia nebude stať ani korunu, ale ako občania, ktorí bojovali proti komunizmu vo Vietname, majú zo zákona právo byť rehabilitovaní. Prešovský Okresný súd odošle materiály z poučenia Okresnému súdu v Poprade.

Legislatívny rámec rehabilitácií po roku 1989

Hneď po Nežnej revolúcii vznikla v Československu prvá legislatíva, ktorá upravovala rehabilitácie nespravodlivo stíhaných a politických väzňov. Zo zákona boli automaticky rehabilitovaní všetci ostatní, ktorí boli súdení v rovnakom procese. To je napríklad generál Raimund Mrázek. Rehabilitačný zákon sa vzťahuje automaticky na konkrétne zákony a paragrafy, podľa ktorých boli ľudia nespravodlivo odsúdení do väzenia. Ľudia ako Milan Píka, ktorých režim držal nezákonne alebo bezdôvodne vo vyšetrovacej väzbe, no nakoniec ich neodsúdili, preto nikdy ani neboli podľa tohto zákona rehabilitovaní.

Prípad Pavla Wonku: Uznanie pre posledného politického väzňa

Advokát Lubomír Müller sa usiluje o súdnu rehabilitáciu posledného československého politického väzňa. Pavel Wonka doteraz nebol očistený. Pavel Wonka sa narodil v roku 1953. V priebehu osemdesiatych rokov bol niekoľkokrát trestne stíhaný a odsúdený, napríklad za kritiku volebného systému. 26. apríla 1988 zomrel za doposiaľ nevyjasnených okolností vo väznici v Hradci Králové. Po roku 1989 bol rehabilitovaný, ale nie vo všetkých kauzách. Posledné pojednávanie sme mali 19. mája na Okresnom súde v Hradci Králové. To je kauza z roku 1984. Potom očakávame nariadenie pojednávania na Okresnom súde v Trutnove. Ide o Wonkovu prvú kauzu z roku 1981. Ministerstvo spravodlivosti v súčasnosti skúma, či bol správny postup štyroch sudkýň, ktoré sa vlani z prejednávania Wonkovho prípadu vylúčili.

Prečítajte si tiež: Zlepšite svoje zdravie rehabilitáciou

Rehabilitácia generála Milana Píku: Zadosťučinenie po rokoch

Na konci októbra rehabilitoval mestský súd v Prahe bojovníka proti nacizmu z Royal Air Force a obeť neskorších komunistických represií generála Milana Píku. Stalo sa to posmrtne a tridsať rokov po Nežnej revolúcii. Generála Milana Píku rehabilitoval mestský súd v Prahe posmrtne za jeho nespravodlivé uväznenie - je za tým iniciatíva jeho dcéry a advokáta Ľubomíra Maüllera. Milan Píka celý život bojoval o to, aby očistil meno svojho otca. Aj pre nás bolo veľké prekvapenie, keď sme sa po jeho smrti dozvedeli, že nikdy nepožiadal o rehabilitáciu pre seba. Asi preto, že sa nepovažoval za obeť v porovnaní so svojím otcom Heliodorom, ktorý sa stal prvou obeťou justičných vrážd v komunistickom Československu. Vychádza to aj z toho, že napriek všetkému, čo prežil, to bol nesmierne skromný človek. Asi mesiac po pohrebe generála Milana Píku som hovoril s jeho dcérou. Vtedy som sa dozvedel, že napriek všetkým komunistickým perzekúciám nebol nikdy rehabilitovaný. Preto som ju prepojil s advokátom Ľubomírom Maüllerom, ktorý je asi najlepší odborník na rehabilitácie v Českej republike aj na Slovensku. Dodnes zastupuje ľudí v oboch krajinách. Sám vybojoval niekoľko precedensov - v roku 2017 prvé odškodnenie pre pozostalých po obeti železnej opony, blízkych východonemeckého študenta Hartmunta Tautza, ktorého roztrhali na hraniciach voľne útočiace psy. Zastupoval aj Trudie Bryksovú, anglickú manželku letca Royal Air Force Josefa Bryksa, v ktorého procese bol podobne ako pri procese s Heliodorom Píkom prokurátorom Karel Vaš.

Heliodor a Milan Píka: Príbeh otca a syna v pazúroch režimu

Heliodor Píka bol človek, ktorý mal demokratický a západný spôsob uvažovania, čo o ňom vedeli komunisti už v čase, keď pôsobil v ZSSR. A preto bol nepohodlný. Nielen jeho spôsob uvažovania, ale aj konkrétne znalosti a mapy, kde mal presné záznamy o tom, odkiaľ kto prišiel z gulagu do československej Svobodovej armády, mu mohli spôsobiť veľký problém. Musíme si uvedomiť, že po napadnutí Sovietskeho zväzu Nemeckom, ktoré porušilo spojenecký pakt Ribbentrop-Molotov, mal práve Heliodor Píka najväčší podiel na prepustení československých politických väzňov zo sovietskych gulagov. Milana obžalovali za to, že mal údajne najať dvoch boxerov, ktorí mali spoločne s ďalšími známymi zaútočiť na pankrácku väznicu a jeho otca uniesť. V tom čase už totiž vedel, že jeho otca obesia. S Milanom Píkom som o tom kedysi hovoril a komentoval to tak, že to bola fantazmagória. O tom, že by chcel otca, ktorý už v tom čase čakal na popravu, oslobodiť, hovoril so svojimi priateľmi-dôstojníkmi, ktorých neskôr pozatvárali. Vedel však, že je to len zbožné želanie, žiadny reálny plán. Bol to nesmierne skromný človek. Po otcovej poprave odišiel na Slovensko, kde našiel svoj druhý domov, napriek tomu, že bol aj on sám pre režim človekom druhej kategórie. Zmysel svojho života našiel v boji za spravodlivosť. Bol verný odkazu svojho otca. Slovám, ktoré mu jeho otec povedal pri poslednej rozlúčke. Nenosil v sebe myšlienku na pomstu, ale snažil sa očistiť jeho meno - počas komunistického režimu to trvalo štyri desaťročia. Milan Píka očistil meno svojho otca až po roku 1989. To však bolo všetko.

Nevyrovnanie sa s minulosťou a súčasné výzvy

Akousi ideovou výhrou revolúcie bolo heslo „nie sme ako oni“. Je pravdou, že s komunistickou minulosťou sme sa naozaj nikdy nevyrovnali. Nebol nikto, kto by mohol to vyrovnanie „zrealizovať“, a nikto, kto by mal o to záujem. Pre verejnosť je to zaujímavé okrajovo a v deväťdesiatych rokoch boli mnohí sudcovia ešte presvedčení komunisti. Justícia by mohla mať oveľa lepšie výsledky už v aktuálnych kauzách. To, že ich nemá v kauzách, ktoré sú 70 a viac rokov staré, ma toľko neprekvapuje. Prekvapuje ma, aká je dĺžka súdneho konania v Českej republike.

Aké má takéto gesto symboliku a význam dnes, keď sa mnohé z týchto vecí zdajú ako ďaleká minulosť a na Slovensku i v Česku čelíme kríze demokratického právneho štátu? Bývalí eštebáci a kariérni komunisti zostali vo verejných funkciách. V Česku Andrej Babiš, vedený ako spolupracovník ŠtB, na Slovensku vedie najsilnejšiu parlamentnú stranu Smer bývalý kariérny komunista Robert Fico. Zavraždeného novinára Jána Kuciaka sledoval aj bývalý príslušník ŠtB Miroslav Kriak. Sociológ Michal Vašečka na margo hrubých čiar hovoril o tom, že to podporilo trúfalosť arogancie moci: tí najlepší stratili nádej, že to bude lepšie, a tí najhorší stratili akékoľvek zábrany. Je to zároveň malosťou, provincionalitou našich krajín, malomeštiactvom v porovnaní so svetom. To hrá podľa mňa ešte väčšiu rolu než sentiment za komunizmom. Aj keď, samozrejme, platí, že každý robí celý život to, čo sa v mladosti naučí. Takže v týchto konkrétnych prípadoch je to asi ovplyvnené práve tým. A to je oveľa vážnejší problém než to, že títo ľudia tam boli za komunizmu a majú komunistické zmýšľanie. Tridsať rokov po páde režimu, ktorý trval 40 rokov, by sme mali už hodnotiť tie veci triezvo. Každý politik chce nemať zábrany, každý chce mať tú najväčšiu moc. A to je všade na svete, aj v demokracii. Ale v rozvinutých demokraciách sú voliči, ktorí to nedovolia. A to je možno dôležitejšie ako to, čo si politici dovolia, či sú bývalí komunisti, vyšetrovatelia alebo podobne.

Liečebno-rehabilitačná starostlivosť pre príslušníkov zboru

Hlavným poslaním Liečebno-rehabilitačného strediska zboru v Omšení je poskytovať príslušníkom zboru preventívnu rehabilitáciu, kúpeľnú starostlivosť, rodinné rekreácie a zabezpečovať služobné akcie. Do užívania bolo odovzdané v roku 1977. Komplexná liečebno-preventívna starostlivosť je zabezpečená tímom vedeným lekárom balneológom a skúsenými fyzioterapeutmi s pestrou škálou terapie. Stredisko je organizačnou súčasťou Nemocnice pre obvinených a odsúdených a Ústavu na výkon trestu odňatia slobody Trenčín a ponúka ubytovanie v 42 dvojlôžkových izbách s možnosťou poskytnutia prístelky. Všetky izby disponujú kúpeľňou so sprchou, WC, televízorom, rádiom, chladničkou, majú terasu alebo balkón. V stredisku je k dispozícii 6 apartmánov. Kapacita strediska je 84 lôžok. Celková kapacita strediska, vrátane všetkých apartmánov, je 96 lôžok. Po náročnom dni je výborným relaxom plávanie v bazéne s teplotou vody 28°C. Dĺžka bazéna je 15 metrov. Návštevníkom je k dispozícii telocvičňa s posilňovňou a stolným tenisom, zimná záhrada, tenisový kurt, dve ohniská na opekanie, biliard, bicykle, sánky, bežky, knižnica. Stredisko poskytuje aj klimatizovanú konferenčnú sálu a spoločenskú sálu so salónikom.

Prečítajte si tiež: Liečba a rehabilitácia po špirálovej zlomenine stehennej kosti

Prečítajte si tiež: Moderné rehabilitačné metódy

tags: #rehabilitácia #politických #väzňov #na #Slovensku