Pedagogika mentálne postihnutých: Komplexný pohľad na psychopédiu

Pedagogika mentálne postihnutých, často označovaná ako psychopédia, je významná a neustále sa rozvíjajúca oblasť špeciálnej pedagogiky. Zameriava sa na teóriu a prax vzdelávania a (re)habilitácie osôb s mentálnym postihnutím v rôznych fázach života. Tento článok poskytuje komplexný prehľad pedagogiky mentálne postihnutých, vychádzajúc z definície A. Vančovej a ďalších významných autorov, a zdôrazňuje jej interdisciplinárny charakter a význam pre spoločnosť.

Definícia a charakteristika psychopédie

Psychopédia je vedný odbor, ktorý sa zaoberá výchovou, vzdelávaním a vyučovaním mentálne postihnutých jedincov. Špeciálna pedagogika chápe mentálne postihnutie ako nedostatočnú schopnosť transformovať poznané veci do myšlienok a udalostí. Podľa Vančovej (2005) je pedagogika mentálne postihnutých vedným odborom špeciálnopedagogických vied, ktorý sa zaoberá teóriou a praxou špeciálnej edukácie a edukatívnej (re)habilitácie mentálne postihnutých osôb. Objektom tohto vedného odboru sú osoby s mentálnym postihnutím od ranného veku až po starobu.

Bajo (in Bajo - Vašek, 1994) definuje psychopédiu (pedagogiku mentálne postihnutých) ako vedný odbor špeciálnej pedagogiky, ktorý sa zaoberá rozvojom, výchovou, vzdelávaním a vyučovaním mentálne postihnutých osôb a mentálne postihnutých osôb s viacerými chybami. Ako vedný odbor pozostáva z teoretického základu, metodológie, histórie odboru, z teórie vyučovania a teórie výchovy.

Mentálna retardácia: Charakteristika a stupne

Mentálna retardácia je súborné označenie pre výrazne podpriemernú úroveň všeobecnej inteligencie (IQ pod 70), ktorá sa prejavuje už v útlom detskom veku. Delí sa na oligofréniu a demenciu.

Oligofrénia (slabomyseľnosť) je obmedzenie vývinu všetkých psychických funkcií, najmä rozumových, a narušenie intelektu. Je zdedená alebo vrodená, prípadne vzniká v ranom období detstva, spravidla do 2. roku života. Tento stav je trvalý a nemožno ho odstrániť. Príčiny môžu byť biologicky alebo sociálne podmienené (extrémna výchovná zanedbanosť).

Prečítajte si tiež: Vianočná radosť

Demencia je neskôr získaná porucha mentálnych, povahových a duševných schopností. Vzniká ako následok nejakého ochorenia alebo úrazu po 2. roku života.

Stupeň mentálnej retardácie sa zisťuje testami inteligencie a vyjadruje sa číselným kvocientom IQ. Za normu sa považuje hodnota IQ okolo 100. Na základe toho rozlišujeme:

• Debilitu - ľahká mentálna retardácia (IQ 70-50) - je vychovávateľný a vzdelávateľný.
• Imbecilitu - stredná mentálna retardácia (IQ 49-35) - nie je vzdelávateľný, iba vychovávateľný.
• Idiocitu - ťažká a hlboká mentálna retardácia (IQ 34-0) - nie je vzdelávateľný ani vychovávateľný.

Vekové obdobia v pedagogike mentálne postihnutých

Pedagogika mentálne postihnutých sa zaoberá osobami s mentálnym postihnutím v rôznych vekových obdobiach, od ranného veku až po starobu. Každé vekové obdobie má svoje špecifiká a vyžaduje si individuálny prístup.

• Ranný vek: V tomto období je dôležitá včasná diagnostika a intervencia, zameraná na stimuláciu vývoja a podporu rodiny.
• Predškolský vek: Cieľom je rozvíjať kognitívne, sociálne a emocionálne zručnosti, pripraviť dieťa na vstup do školy.
• Školský vek: Dôraz sa kladie na vzdelávanie a rozvoj praktických zručností, ktoré umožnia dieťaťu úspešné zvládanie školských požiadaviek. Deti s ľahkou mentálnou retardáciou patria do špeciálnej školy, kde si osvoja základné vedomosti pre nich primeraným spôsobom. Čím skôr začnú túto školu navštevovať, tým je možné dosiahnuť lepšie výsledky. Na hranici ľahkej mentálnej retardácie a normálu sú deti s podpriemernými rozumovými schopnosťami, ktoré nepatria do špeciálnej základnej školy, ale zostávajú v základných školách. Potrebujú však väčšie pochopenie aj pomoc v škole i doma.
• Adolescencia: V tomto období je dôležité pripraviť mladého človeka na dospelý život, rozvíjať jeho samostatnosť a sebaúctu.
• Dospelosť: Cieľom je umožniť človeku s mentálnym postihnutím plnohodnotné zapojenie do spoločnosti, nájsť si prácu a žiť nezávislý život.

Interdisciplinárny charakter pedagogiky mentálne postihnutých

Pedagogika mentálne postihnutých je interdisciplinárny odbor, ktorý využíva poznatky z rôznych vedných disciplín. Ako východiskové disciplíny pre pedagogiku mentálne postihnutých slúžia pedagogika a špeciálna pedagogika. Partnerskými vednými disciplínami sú špeciálnopedagogické disciplíny a suportívnymi disciplínami sú psychologické, sociologické, biologické a medicínske disciplíny. Význam týchto disciplín pre psychopédiu je vo sfére teoretickej, metodologickej a praktickej.

• Pedagogika a špeciálna pedagogika: Poskytujú teoretický základ pre edukáciu a výchovu osôb s mentálnym postihnutím.
• Psychológia: Pomáha pochopiť kognitívne, emocionálne a sociálne procesy u osôb s mentálnym postihnutím.
• Sociológia: Poskytuje informácie o sociálnom kontexte, v ktorom žijú osoby s mentálnym postihnutím.
• Biológia a medicína: Pomáhajú pochopiť príčiny a prejavy mentálneho postihnutia. Najdôležitejšími pomocnými disciplínami psychopédie sú: medicínske (neurológia, psychiatria), psychológia, špeciálnopedagogická psychológia a patopsychológia, sociológia a sociálna patológia.

Ciele a princípy pedagogiky mentálne postihnutých

Cieľom pedagogiky mentálne postihnutých je zabezpečiť optimálny rozvoj osobnosti človeka s mentálnym postihnutím, s prihliadnutím na jeho individuálne potreby a možnosti. Výchova citová usmerňuje citové vzťahy tým, že žiaduce podporuje a nežiaduce utlmuje. Výchova pohybová je obzvlášť dôležitá, pretože zvýšenou pohybovou činnosťou sa zvyšuje aj aktivita celého mozgu. Rodinná výchova by sa mala riadiť podľa pokynov učiteľov a pomáhať dieťaťu pri učení. Škola sa zase snaží zaujímať povzbudivý postoj aj keď žiak prepadá. Vzájomnou spoluprácou rodiny a školy sa hľadá stredná cesta, aby dieťa nebolo zaťažované ani priveľa, no však ani málo.

Prečítajte si tiež: Starostlivosť o deti a slovenská legislatíva

Psychopedická diagnostika

Psychopedická diagnostika je dôležitou súčasťou pedagogiky mentálne postihnutých. Jej cieľom je identifikovať silné a slabé stránky jedinca, určiť úroveň jeho mentálneho postihnutia a navrhnúť individuálny plán edukácie a (re)habilitácie.

Downov syndróm

Downov syndróm je choroba spôsobená chromozómovou chybou - jeden nadpočetný chromozóm u chromozómového páru 21. Túto chorobu nevieme liečiť, ale treba ísť až po najvyššiu možnú hranicu (sú i na SŠ). Vyžadujú si starostlivosť rodiny a školy. Intelektový rast sa zastavuje okolo 15 roku. Radi nadväzujú kontakt, nemajú radi zmenu. Napodobňujú, dajú sa ľahko zlákať na hlúposti.

Trendy a výzvy v pedagogike mentálne postihnutých

Pedagogika mentálne postihnutých sa neustále vyvíja a reaguje na nové poznatky a spoločenské trendy. Medzi aktuálne trendy patrí:

• Inklúzia: Snaha o integráciu osôb s mentálnym postihnutím do bežných škôl a spoločnosti.
• Podpora samostatného života: Umožnenie osobám s mentálnym postihnutím žiť plnohodnotný a nezávislý život.
• Využívanie moderných technológií: Používanie počítačov, tabletov a iných technológií na podporu edukácie a (re)habilitácie.
• Dôraz na kvalitu života: Zameriavanie sa na zlepšenie kvality života osôb s mentálnym postihnutím v rôznych oblastiach, ako je zdravie, vzdelávanie, práca a voľný čas.

Pedagogika mentálne postihnutých čelí aj rôznym výzvam, ako napríklad:

• Nedostatok kvalifikovaných odborníkov: Je potrebný väčší počet špeciálnych pedagógov, psychológov a ďalších odborníkov, ktorí sa venujú osobám s mentálnym postihnutím.
• Nedostatočné financovanie: Je potrebné zabezpečiť dostatočné financovanie pre vzdelávanie, (re)habilitáciu a podporu osôb s mentálnym postihnutím.
• Prekonávanie predsudkov: Je potrebné bojovať proti predsudkom a stereotypom, ktoré sa týkajú osôb s mentálnym postihnutím.
• Zabezpečenie rovnoprávnosti: Je potrebné zabezpečiť, aby osoby s mentálnym postihnutím mali rovnaké práva a možnosti ako ostatní občania.

Typy slabomyseľnosti

Okrem stupňov, ktoré určujú rozumovú úroveň, poznáme ešte aj typy slabomyseľnosti.

Prečítajte si tiež: Opora pre rodiny v hospici

• Oligofrénia pri Littleovej chorobe: Vyznačuje sa príznakmi ložiskového poškodenia mozgu, hlavne obrnami.
• Oligofrénia pri Mongolizme: Príčinou sú poruchy v sklade chromozómov v zárodočných bunkách. Stupeň slabomyseľnosti je rôzny, typ je väčšinou v ranom veku kľudný a neskôr až nekľudný.
• Oligofrénia metabolická: Je charakterizovaná väčšinou ťažkou slabomyseľnosťou. Vyznačuje sa zvláštnym držaním tela, svalovou stuhnutosťou a neusporiadanými pohybmi.
• Získaná slabomyseľnosť: Ide o následky rôznych ochorení a úrazov mozgu, ktoré postihli dieťa po druhom roku života v školskom alebo predškolskom veku. To čo bolo do tej doby vytvorené sa postupne rozpadáva a stráca.
• Pseudooligofrenia: Je zdanlivá slabomyseľnosť. Za určitých okolností vznikajú príznaky, ktoré budia zdanie slabomyseľnosti aj keď nejde o zníženie rozumových schopností. Ide tu predovšetkým o nedostatok výchovných podnetov potrebných k rozvoju osobnosti, zanedbanosť alebo hospitalizmus.

Príčiny vzniku slabomyseľnosti

Vznik slabomyseľnosti sa viaže na obdobie pred narodením, čiže sa nedá vylúčiť úloha dedičnosti. Vyvíjajúci sa plod môže byť poškodený. Príznaky vystupujú najjasnejšie v oblasti rozumovej ako obmedzenie, prerušenie alebo zastavenie vývoja.

Prejavy slabomyseľnosti

Navodzovanie podmienených reflexov a spojov je predĺžené vzhľadom na stupeň mentálnej poruchy. Aj keď slabomyseľné dieťa dobre počuje a vidí, nedokáže správne načúvať ani pozorovať. Pozornosť, či už je mimovoľná alebo úmyselná je vždy nedostatočne vyvinutá, zameriava sa na pudové potreby, poprípade na životné situácie. Myslenie zostáva na nižšom stupni vývoja. Ak je vytvorené ide o tzv. konkrétne myslenie. Reč sa pri najťažších formách slabomyseľnosti prejavuje len ako pudový a afektívny zvukový prejav. U stredných foriem dospeje k stupňu pomenovania a označenia konkrétnych javov, to znamená, že používajú tzv. významové zvuky. Predstavovanie je rozdielne podľa typu. Najčastejšie je to zrakový typ - deti si dokážu napr. videný obrázok vybaviť takmer s fotografickou presnosťou. Po citovej stránke prevládajú u slabomyseľných afekty nad emóciami. Vyskytuje sa u nich väčšinou citová instabilita čiže nevyváženosť buď ako citová tuposť alebo naopak ako afektívna výbušnosť.

Stupne mentálnej retardácie a ich charakteristika

• Ťažká mentálna retardácia: Znamená celkové obmedzenie neuropsychického vývoja a zároveň tiež významové oneskorenie hybnosti. U ľudí s ťažkou mentálnou retardáciou prevládajú iba pudové, afektívne a vegetatívne funkcie.
• Stredne ťažká mentálna retardácia: Vyznačuje sa tiež obmedzením neuropsychického vývoja. Dieťa začína veľmi neskoro si sadať a chodiť, pohybovo zostáva neobratné. Je však vychovávateľné, čiže je u neho možné vypestovať podmienené spoje rôznych návykov a jednoduchých zručností. Nie sú však vzdelávateľné. Sú to nesamostatní ľudia, odkázaný na dozor a riadenie inými osobami.
• Ľahká mentálna retardácia: Obmedzenie rozumového vývoja a ostatných psychických funkcií sa prejaví jasnejšie až v predškolskom veku alebo po vstupe do základnej školy. Tieto deti sa naučia čítať, písať a počítať a sú schopné dokonca aj jednoduchého abstraktného myslenia. Reč je u nich oneskorená. Sú však vychovávateľné aj vzdelávatelné, avšak len za podmienok špeciálnej výchovy v špeciálnych školách. Môžu sa naučiť jednoduchému remeslu a tak sa stať v živote samostatnými.

Zameranie pedagogiky mentálne postihnutých podľa stupňa postihnutia

• Mierna duševná zaostalosť - debilita (IQ 50-70): Deti sú vychovávateľné, vzdelávateľné, svojprávne, navštevujú špeciálnu školu. Existujú dva typy: eretická forma - nekľud, pohyblivosť.
• Stredne ťažká duševná zaostalosť - imbecilita (IQ 35-49): Výrazné obmedzenie schopnosti človeka. Pokladajú sa za nevzdelávateľných a čiastočne vychovávateľných. Obyčajne sú zaradený do ústavov. Znaky - primitívne myslenie, oneskorená reč, manuálne nezručný, agramatická reč, poruchy výslovnosti. Výchova - osvojenie základných hygienických návykov, sebaobsluha, základné spoločenské návyky - nesamostatný, stála starostlivosť.
• Ťažká duševná zaostalosť - idiocia (IQ 20-34)
• Hlboká duševná zaostalosť - hlboká idiocia (IQ menej ako 20): Ani v dospelosti nedosahujú rozumové schopnosti ako 2. ročné dieťa. Dohovára sa cez neverbálne znaky, posunky. Vyžadujú aj lekársku opateru, dožívajú sa veku do 30 rokov. Príčiny - genetické, v tehotenstve, ožiarením.

Špeciálna pedagogika: Všeobecný pohľad

Špeciálna pedagogika - vedná oblasť v sústave pedagogických vied. Zaoberá sa teóriou a praxou výchovy, edukácie detí, mládeže a dospelých vyžadujúcich špeciálnu starostlivosť z dôvodu mentálneho, senzorického, somatického postihnutia alebo narušených komunikačných schopností, či psychosociálneho narušenia, alebo z dôvodu iných špecifických danosti, porúch učenia, správania. Uplatňujú sa špeciálne metódy výchovy a vyučovania, modifikovaný obsah vzdelávania pri modifikovaných organizačných formách výchovy a vyučovania za dôsledným uplatňovaním požiadavky individuálneho prístupu k vychovávanému. V záujme dosiahnutia určených cieľov musí sa špeciálna výchovná starostlivosť začať čo najskôr už od narodenia, resp. čo najskôr od vyskytnutí sa defektu, poruchy či narušenia. Poradenské aktivity sa týmto rozširujú aj na učiteľov a vychovávateľov. - sprostredkovať im vš.

Špeciálna pedagogika plní celý rad úloh, ktoré majú pomerne heterogénny charakter. Z toho dôvodu predstavuje zložitý, vnútorne viacnásobne členený systém. Diferencujúcim činiteľom je skutočnosť, že edukačný proces sa realizuje u detí a mládeže, ktorí majú približne rovnaký druh postihnutia či narušenia. To vytvára užšie zameraný odbor, špecializovaný na užšie koncipovaný predmet, pritom vnútorne diferencovaný v rámci daného postihnutia alebo narušenia.

Vychádzajúc z uceleného chápania človeka ako jednoty bio-psycho-sociálnych faktorov aj vedný odbor o defektnom /postihnutom, narušenom/ jedincovi možno vymedziť, ako súhrn poznatkov z oblasti patobiológie, patopsychológie a sociálnej patológie, ktoré súhrne vytvárajú komplexný vedný odbor multidisciplinárneho charakteru označovaný ako humánna defektológia. Predmetom špeciálnej pedagogiky je skúmanie zákonitosti spojených s výchovou, vzdelávaním a rozvíjaním postihnutého jedinca.

Špeciálna pedagogika ako vedný odbor resp. vedná oblasť predstavuje relatívne ucelený, integrovaný a vnútorne diferencovaný, logicky usporiadaný systém vedeckých poznatkov o špeciálnopedagogických javoch, procesoch, ako aj o ich vzájomnej interakcií, ktorý sa buduje na základe výsledkov vedeckovýskumnej a vedecko-bádateľskej činnosti. Na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave je špeciálnopedagogická knižnica.

Špeciálna pedagogika vzhľadom na svoj predmet patrí v najširšom svojom význame do sústavy vied o človeku. V užšom význame do systému pedagogických vied. Špec. pedagogika pri plnení svojho poslania kooperuje s celým radom súvzťažných vied, kt. Tieto vedy sa označujú ako pomocné. - zaoberá sa skúmaním morálky. Špec. pg. pomáha pri formulovaní výchovných cieľov z etického hľadiska, vzhľadom na osobitosti, ktoré vyplývajú z postihnutia alebo narušenia. Dobre uskutočňovanou výchovou možno u postih. - veda o pravidlách a spôsoboch správneho myslenia a poznávania poskytuje poznatky na formulovanie cieľov výchovy mysliaceho človeka. Navrhuje, ako by tieto procesy mali prebiehať, naznačuje, v ktorých oblastiach sa môžu vyskytnúť v dôsledku postihnutia prekážky pri realizácií poznávacích procesov. Pomáha vytvárať teoretické konštrukty o tom, aký by mal byť postih. jedinec po špec.-pedagogickej vých. - veda o krásne. V citovej výchove sú poznatky z estetiky veľmi dôležité. - u postihnutých skúma osobitosti utvárania a vývinu psychických procesov, vlastností a stavov, utváranie ich osobnosti. - zaoberá sa anatomickými, fyziologickými a morfologickými osobitosťami, etiológiou, priebehom a prognózou chorobných zmien. - zaoberá sa skúmaním negatívnych javov v spoločnosti a ich dôsledkom pre postihnutých. Negatívne javy sa prejavujú deviantným správaním sa takýchto jedincov. - skúma reč a jej vnímanie v závislosti od štruktúry príslušného jazyka. - umožňuje systémový prístup k ponímaniu človeka a jeho skúmania. - vedný odbor kybernetiky. Zaoberá sa biologickými systémami, prijímaním, zaznamenávaním a spracúvaním informácií, možnosťami kooperácie medzi ľudským organizmom a elektronickými systémami. Na takto získaných poznatkov sa zakladá moderná elektronická protetika. - teória o systémoch znakov. Pre špeciálnu pedagogiku má veľký význam, vzhľadom na skutočnosť, že komunikácia pri viacerých druhoch postihnutia sa realizuje pomocou znakov. Napríklad: bodové písmo pre nevidiacich, znaky pre nepočujúcich a pod.

Druhú skupinu vedných odborov, z poznatkov ktorých špec. pedagogika čerpá tvoria tzv. To sú také odbory, ktorých v centre svojho záujmu stojí tiež človek, ale zaoberajú sa ním z iného aspektu. Sú to najmä medicínske disciplíny, pedagogika, psychológia, biológia, sociológia. Z medicínskych disciplín patria sem lekárske odbory: pediatria, neurológia, oftolamológia, otorinolaryngológia, foniatria, ortopédia, psychiatria, školská hygiena a ďalšie. Z pedagogiky najmä teória výchovy a vyučovania. Zo psychológie vývinová psychológia, všeobecná psychológia, pedagogická psychológia a psychológia osobnosti.

Ďalšiu skupinu hraničných odborov tvoria vedné odbory, predmetom ktorých je taktiež človek, ale postihnutý alebo narušený, či jedinec so špecifickými potrebami. - širokokoncipovaný vedný odbor, ktorého predmetom je skúmanie zákonitosti rozvoja a socializácie postihnutého či narušeného jedinca z hľadiska špeciálnej pedagogiky, patopsychológie, sociálnej patológie, patobiológie a iných vedných odborov.

Špec. pg. predstavuje vo svojom integrovanom celku množstvo systematicky usporiadaných poznatkov teórií a praxi edukácie postihnutých, narušených jedincov.

Systém špec. pedagogiky v užšom zameraní sa delí podľa druhu postih., narušenia al. špec.

• Etopédia zaoberá sa výchovou a vzdel. soc. narušených alebo ťažkovychovávateľných detí a mládeže. Sleduje príčiny a prejavy správania človeka mimo spoločen. normy a hľadá možnosti reeduk.
• Somatopédia /gr.sóma-telo/ sa zaoberá výchovnými, vzdelávacími a všeobecne spoločenskými súvislosťami telesne postihnutých, s chorými deťmi a mládežou, telesne oslabenými, jedincami s obmedzenou pohyblivosťou alebo neschopnosťou pohybu vôbec.

Všetky dielčie špeciálnopedagogické disciplíny sledujú jednotlivé handicapy a poruchy, jednak z hľadiska ich prejavov a rozsahu, jednak z hľadiska dopadu na osobnostný a sociálny rozvoj človeka. Nie vždy je ťažké postihnutie tou najväčšou záťažou pre život jedinca. Vlastne rozsah handicapu nie vždy znamená väčšiu mieru defektivity /postihnutie sociálnych vzťahov a poruchu integrity osobnosti/. Mnoho závisí od typu osobnosti handicapovaného, na jeho schopnosti vyrovnať sa s náročnou a krízovou situáciou /ktorou handicap je/, a na postoji blízkeho i širšieho prostredia.

Postihnutie - relatívne trvalý výrazný nedostatok integrity alebo funkcionovania ľudského organizmu alebo jeho významnej časti. postihnutie - relatívne ireparabilné poškodenie narušenie - relatívne reparabilné poškodenie ohrozenie - prípady, pri ktorých ak sa neposkytne špec. - ktorákoľvek osoba, ktorá si nie je schopná zaistiť, úplne alebo čiastočne, potreby bežného spoločenského života v dôsledku vrodeného či získaného nedostatku fyzických alebo duševných schopností. Zdravotne postihnuté osoby majú okrem iných práv právo na lekárske, psychologické a funkčné ošetrenie, vrátane protetických a ortopedických pomôcok, na liečebnú a sociálnu rehabilitáciu, vzdelanie, pracovnú rehabilitáciu, poradenstvo, pomoc pri pracovnom umiestnení a ďalšie služby, ktoré im umožnia max. rozvinúť ich schopnosti a zručnosti a urýchlia proces ich začlenenia al. - dieťa s akýmkoľvek postihnutím alebo narušením, navštevujúce materskú, základnú, strednú školu alebo inú školu. Vyžaduje systematickú odb. starostlivosť špec. pedagóga (prípadne aj spoluprácu so psychológom, odb. OSOBY SO ŠPEC. - relatívne heterogénna skupina osôb, ktoré z nejakého dôvodu sa výrazne odlišujú od bežnej populácie. Sem patria deti s poruchami správania al. - záporný dôsledok defektu na činnosť postihnutého jedinca, znevýhodnenie. HAND. - na základe svojho defektu je znevýhodnený v škol. práci, vo výkonnosti a v soc. - /z lat. defectus = chyba, porucha, nedostatok/ - nedostatok v integrite organizmu, ktorý môže mať formu orgánovú, alebo funkčnú a vyskytuje sa v oblasti psychickej, senzorickej či somatickej, dôsledkom čoho jedinec vyžaduje špeciálnu starostlivosť. Synonymom defektu je termín p o s t i h n u t i e, viac používané v školskej terminológií. - porucha integrity človeka, t.j. jednoty organizmu a prostredia, ktorá sa prejavuje poruchou spoločenských vzťahov medzi defektným jedincom a jeho spoločenským prostredím. Znakmi defektivity sú: vzájomné pôsobenie medzi postihnutým a prostredím, relatívne dlhodobé trvanie, ktoré sa môže zlepšovať, zhoršovať, ale i vymiznúť. - vyjadruje miernejšiu odchýlku od normy ako defekt. - vyjadruje tiež odchýlku od normy. Získava sa počas života a má reparabilný charakter, vyskytuje sa v pestrejšej škále (poruchy učenia, poruchy správania, narušenie kom. - /z gréck. a=ne, zápor, nomos=zákon, pravidlo/. Je to relatívne trvalá negatívna odchýlka od normy v oblasti somatickej či psychickej, alebo v ich kombinácií. - /z lat. via=cesta, deviatio=odbočenie z cesty/. Týka sa správania, čím sa jedinec stáva nápadným, odkloňujúcim od normy. Napr. - /z lat. re=znovu, opäť, habilitas= spôsobilosť, schopnosť/ znovupôsobenie, opätovné dosiahnutie spôsobilosti. - od vodený od slova socializácia /z lat. socialis=družný, spoločenský/, znamená zapájanie do pracovného a spoločenského života. - /z lat. - /z lat. correctio=náprava, polepšenie/.

Osobnosť a jej narušenie

Osobnosť je osobitný súhrn individuálnych vlastnosti človeka a súčasne aj jednotka s určitou štruktúrou. Každý človek má osobitný, individuálny celkový charakter somatopsychických vlastnosti, ktorý reaguje na vplyvy okolitého sveta osobitným spôsobom. Z psychického aspektu je osobnosť úplným, nepretržitým komplexom duševných javov, osobitým súhrnným znakom duševného života, v ktorom sa prelínajú: temperament, záujmy, schopnosti a charakter. Táto viacdimenzionálna definícia osobnosti je univerzálne platná, to znamená, že platí pre každú osobnosť teda aj narušenú resp. postihnutú., handicapovanú.

Vývin dieťaťa, je to vlastne vzájomné pôsobenie prostredia a indivídua, a jeho vrodené a získané, vonkajšie a vnútorné, morfologické a funkčné predpoklady, pre ktoré charakteristickým znakom je dynamizmus. Jeho narušenie sa dá vystihnúť len v tomto vzťahovom rámci a to tak, že nájdeme faktory, ktoré spôsobili postihnutie a ich následky. Pri definovaní príčin, nie je možné predložiť úplný zložitý reťazec príčin a ich primárnych následkov v celej jeho zložitosti. Jedna určitá príčina môže mať nielen jeden druh následkov, ale rozličné typy klinických obrazov a primerane tomu aj rozličné druhy narušenej osobnosti. A naopak za rozličnými obmenami narušenej osobnosti môžu byť viaceré príčiny a určitý klinický obraz môže vzniknúť v dôsledku súhrnu rozličných príčin.

#

tags: #rodin #skola #mentalne #postihnutie #specialna #pedagogika