Rodinné Prostredie Výchovy Mentálne Postihnutých Detí: Štúdie a Perspektívy

Úvod do Psychopédie a Mentálneho Postihnutia

Psychopédia, pochádzajúca z gréckeho slova psyché (duša) a paideia (výchova), je úsek špeciálnej pedagogiky, ktorý sa zaoberá rozvojom, výchovou a vzdelávaním osôb s mentálnym postihnutím. Pôvodne, v rokoch 1957-1960, zahŕňala aj problematiku ťažko vychovávateľnej mládeže, ktorá sa neskôr odčlenila ako samostatná disciplína špeciálnej pedagogiky - etopédia. Medzi najdôležitejšie pomocné disciplíny psychopédie patria pedagogika, špeciálnopedagogické disciplíny, medicínske odbory (neurológia, psychiatria), psychológia, špeciálnopedagogická psychológia a patopsychológia, sociológia a sociálna patológia. Psychopédia sa študuje na pedagogických fakultách univerzít a absolventi sa nazývajú psychopédi. Priekopníkmi psychopédie na Slovensku boli V. Gaňo, V. Predmerský a G. Rehuš.

Slabomyseľnosť (oligofrenie - oligos = málo, fren = duša, rozum) je porucha vývoja všetkých psychických funkcií, najviac však funkcií rozumových. Ide o súhrn početných príznakov s rôznymi príčinami a rozličným základom. Vznik slabomyseľnosti sa viaže na obdobie pred narodením, čo naznačuje úlohu dedičnosti. Vyvíjajúci sa plod môže byť poškodený rôznymi faktormi, pričom príznaky sa najjasnejšie prejavujú v oblasti rozumovej ako obmedzenie, prerušenie alebo zastavenie vývoja.

Stupne Mentálnej Retardácie

Rozlišujeme niekoľko stupňov mentálnej retardácie, ktoré určujú úroveň rozumových schopností a potrebu špeciálnej výchovy:

a) Ťažká Mentálna Retardácia: Znamená celkové obmedzenie neuropsychického vývoja a významné oneskorenie hybnosti. U ľudí s ťažkou mentálnou retardáciou prevládajú iba pudové, afektívne a vegetatívne funkcie.

b) Stredne Ťažká Mentálna Retardácia: Vyznačuje sa obmedzením neuropsychického vývoja. Dieťa začína neskoro si sadať a chodiť, pohybovo zostáva neobratné. Je však vychovávateľné, čiže je u neho možné vypestovať podmienené spoje rôznych návykov a jednoduchých zručností. Nie sú však vzdelávateľné a sú odkázaní na dozor a riadenie inými osobami.

Prečítajte si tiež: Podorys rodinného bývania seniorov

c) Ľahká Mentálna Retardácia: Obmedzenie rozumového vývoja a ostatných psychických funkcií sa prejaví jasnejšie až v predškolskom veku alebo po vstupe do základnej školy. Tieto deti sa naučia čítať, písať a počítať a sú schopné dokonca aj jednoduchého abstraktného myslenia. Reč je u nich oneskorená. Sú však vychovávateľné aj vzdelávateľné, avšak len za podmienok špeciálnej výchovy v špeciálnych školách. Môžu sa naučiť jednoduchému remeslu a tak sa stať v živote samostatnými.

Typy Slabomyseľnosti

Okrem stupňov, ktoré určujú rozumovú úroveň, poznáme aj typy slabomyseľnosti:

  • Oligofrénia pri Littleovej chorobe: Vyznačuje sa príznakmi ložiskového poškodenia mozgu, hlavne obrnou.
  • Mongolizmus: Príčinou sú poruchy v sklade chromozómov v zárodočných bunkách. Stupeň slabomyseľnosti je rôzny, typ je väčšinou v ranom veku kľudný a neskôr až nekľudný.
  • Oligofrénia metabolická: Je charakterizovaná väčšinou ťažkou slabomyseľnosťou. Vyznačuje sa zvláštnym držaním tela, svalovou stuhnutosťou a neusporiadanými pohybmi.
  • Získaná slabomyseľnosť: Ide o následky rôznych ochorení a úrazov mozgu, ktoré postihli dieťa po druhom roku života v školskom alebo predškolskom veku.
  • Pseudooligofrenia: Zdanlivá slabomyseľnosť, kde za určitých okolností vznikajú príznaky, ktoré budia zdanie slabomyseľnosti, aj keď nejde o zníženie rozumových schopností. Ide tu predovšetkým o nedostatok výchovných podnetov potrebných k rozvoju osobnosti.

Zvláštnym prípadom zanedbanosti je hospitalizmus, kde deťom dlhodobo mimo rodinného prostredia sa nedostáva výchovných podnetov, takže sa nemôžu rozvíjať po rozumovej stránke primerane svojmu veku. Nevhodný postoj k prejavom dieťaťa je príčinou toho, že dieťa sa vo svojich prejavoch obmedzuje. Dieťa, ktoré je odmietané, sa stane dieťaťom, ktoré odmieta. Obracia sa viac do seba a vytvára sa u neho autizmus. Prehnané požiadavky na dieťa bývajú sprevádzané neurotizáciou dieťaťa pri ľahších stupňoch slabomyseľnosti.

Výchova a Vzdelávanie Detí s Mentálnym Postihnutím

Dnes sa už oligofrénia nepovažuje za stav nemenný. Do istej miery je možné rozvíjať sociabilitu. Výchovná starostlivosť je rozdielna podľa stupňov slabomyseľnosti a poskytuje sa ako v rodine, tak aj v škole. Spolupráca medzi rodinou a školou je nutná. Výchova citová usmerňuje citové vzťahy tým, že žiaduce podporuje a nežiaduce utlmuje. Výchova pohybová je obzvlášť dôležitá, pretože zvýšenou pohybovou činnosťou sa zvyšuje aj aktivita celého mozgu. Navodzovanie a upevňovanie podmienených spojov si vyžaduje časté opakovanie za podpory pozitívnej citovej vzájomnej väzby. Deti s ľahkou mentálnou retardáciou patria do špeciálnej školy, kde si osvoja základné vedomosti pre nich primeraným spôsobom. Čím skôr začnú túto školu navštevovať, tým je možné dosiahnuť lepšie výsledky. Na hranici ľahkej mentálnej retardácie a normálu sú deti s podpriemernými rozumovými schopnosťami, ktoré nepatria do špeciálnej základnej školy, ale zostávajú v základných školách. Potrebujú však väčšie pochopenie aj pomoc v škole i doma. Rodinná výchova by sa mala riadiť podľa pokynov učiteľov a pomáhať dieťaťu pri učení. Škola sa zase snaží zaujímať povzbudivý postoj aj keď žiak prepadá. Vzájomnou spoluprácou rodiny a školy sa hľadá stredná cesta, aby dieťa nebolo zaťažované ani priveľa, no však ani málo.

Vplyv Rodinného Prostredia na Vývoj Dieťaťa s Mentálnym Postihnutím

Rodinné prostredie zohráva kľúčovú úlohu vo vývoji dieťaťa s mentálnym postihnutím. Narodenie postihnutého dieťaťa predstavuje psychické vypätie a fyzickú záťaž pre rodičov a blízkych rodinných príslušníkov, čo ovplyvňuje rodinné fungovanie. Stresová situácia spojená s oznámením diagnózy dieťaťa je nemenný fakt bez ohľadu na to, či ide o mentálne, fyzické, sluchové alebo zrakové postihnutie.

Prečítajte si tiež: Sprievodca dotáciami na zateplenie

Pre pozitívnu akceptáciu zdravotného postihnutia v rodine je dôležité vytvárať podnecujúce podmienky, ktoré umožňujú rodičom vysporiadať sa s novou životnou situáciou, a mať dostatočnú opornú sieť skladajúcu sa z rodiny, vonkajšieho prostredia a inštitúcií pomáhajúcich skvalitňovať životné podmienky zdravotne znevýhodneným. Narodenie dieťaťa so závažným zdravotným postihnutím a starostlivosť o neho spôsobuje rodičom mimoriadnu záťaž. Pre mnohých predstavuje zlomovú životnú krízu, spojenú s trýznivým pocitom nenaplneného očakávania narodenia zdravého dieťaťa.

Členovia rodiny sú vystavovaní vysokej záťaži, stresovým situáciám a konfrontačným pocitom, ktoré nedokážu spracovať bez ďalšej pomoci. Vývin rodiny s postihnutým dieťaťom je dlhodobý proces, ktorý prebieha v určitých fázach od šoku až po zmierenie a úplnú akceptáciu životnej situácie. Po prijatí skutočnosti prichádza obdobie adaptácie rodičov na postihnuté dieťa, pričom dochádza k vzájomnému spoznávaniu, vytváraniu a prispôsobovaniu podmienok potrebám znevýhodneného dieťaťa. S realitou narodenia dieťaťa s postihnutím sa jeho vlastná rodina vyrovnáva individuálne na základe dostupných zdrojov pomoci, podpornej siete a súdržnosti členov rodiny.

Fázy Zmierenia sa s Postihnutím Dieťaťa

Lucia Ludvigh Cintulová, autorka príspevku, sama trpiaca zdravotným postihnutím, identifikuje základné štádiá vývoja rodiny a fázy zmierenia sa a akceptácie novej životnej situácie spojenej s narodením postihnutého dieťaťa:

  1. Fáza oznámenia spojená s počiatočným šokom: Zahŕňa reakciu rodičov na oznámenie, že ich dieťa sa nenarodilo zdravé. Spôsob oznámenia diagnózy má značný dopad na to, ako rodič prijme túto správu.

  2. Fáza popretia reality: Rodičia odmietajú skutočnosť a zdravotnú diagnózu berú ako omyl, prípadne hľadajú odborníkov, ktorí by túto správu zvrátili.

    Prečítajte si tiež: Sprievodca rodinnými prídavkami: Kto má nárok?

  3. Fáza viny a hnevu: Rodičia hľadajú vinníkov a pocity viny. Obviňujú samých seba z možného zanedbania starostlivosti v období tehotenstva alebo sa snažia vinu presunúť na lekárov.

  4. Fáza sebaľútosti a ľútosti smerom k dieťaťu: Rodičia si kladú otázku, prečo práve im sa narodilo postihnuté dieťa. Potrebujú pomoc, prístup k informáciám a podporné skupiny.

  5. Fáza akceptácie a vyrovnania sa s realitou: Rodičia sa snažia o racionálny postoj k riešeniu novej životnej situácie.

  6. Zmeny fungovania rodiny: Rodičia začnú organizovať zmeny vo fungovaní rodiny, prispôsobovať rodinný život potrebám postihnutého dieťaťa, upravovať rodinné podmienky na jeho výchovu a starostlivosť či vynakladať maximálne úsilie na zlepšenie jeho zdravotného stavu.

  7. Fáza dozretia: Rodina dokázala v maximálnej možnej miere akceptovať dieťa s jeho postihnutím a adaptovať rodinné fungovanie na novú životnú situáciu tak, aby potreby rodiny a starostlivosť o postihnuté dieťaťa boli v rovnováhe.

  8. Fáza rozvratu: Rodičia akceptovali zdravotné postihnutie dieťaťa, ale nedokázali sa prispôsobiť novej životnej zmene, čo vedie k rozvratu v rodinnom fungovaní.

  9. Fáza slobody a samostatnosti: Rodičia sa oslobodia mentálne od zdravotne postihnutého dieťaťa a hľadajú možnosti sebarealizácie.

Je nutné, aby rodičia hľadali hnací motor, ktorý im dodá energiu zvládať náročnú starostlivosť o postihnuté dieťa. Žena potrebuje cítiť, že napriek tomu, že sa jej narodilo postihnuté dieťa, je plnohodnotným človekom a môže sa realizovať v aktivitách, ktoré ju zaujímajú a napĺňajú.

Faktory Ovplyvňujúce Kvalitu Života Rodiny a Dieťaťa s Postihnutím

Kvalitu života rodiny a dieťaťa s postihnutím ovplyvňuje viacero faktorov:

  • Podpora dieťaťa zo strany rodičov: Uspokojovanie jeho potrieb a vytváranie prirodzeného prostredia.
  • Rodinné vzťahy: Vzájomná akceptácia a podpora medzi členmi rodiny.
  • Odborná pomoc: Dostupnosť kvalitnej zdravotnej, pedagogickej a sociálnej starostlivosti.
  • Sociálna integrácia: Začlenenie dieťaťa do spoločnosti a podpora jeho samostatnosti.

Príliš ochranný prístup vo výchove má negatívny dopad na osobnosť dieťaťa, pretože nerozvíja jeho individualitu, naopak, posilňuje jeho odkázanosť na pomoc druhých. Začlenením takéhoto dieťaťa do rodinného fungovania mu umožňujeme spoznať seba i svet okolo, posilňujeme v ňom pozitívne pocity rešpektu, akceptácie a motivujeme k vlastnej aktivite. Napredovanie rozvoja postihnutého dieťaťa je závislé nielen od pomoci odborníkov na rôznych úrovniach, ale najmä od výchovy rodičov, ktorá by mala byť zameraná na posilňovanie emocionálnej inteligencie, kognitívnych funkcií a najmä schopností smerujúcich k sebestačnosti do maximálne možnej miery, ktorú zdravotné obmedzenie dovoľuje.

Výchovné Činitele a Prostredie

Základné výchovné činitele sú rodina, škola a sociálne prostredie. Výchovné problémy vznikajú z deformovaných podmienok.

Rodina

Rodina je základnou spoločenskou jednotkou, ktorú spája intimita, každodenný kontakt, vzájomná úcta a láska, súdržnosť pri dosahovaní spoločenských cieľov a uspokojovaní rozličných potrieb.

Funkcie rodiny:

  1. Biologicko-reprodukčná: Zabezpečuje biopsychické potreby a zachovanie ľudského rodu.
  2. Ekonomická: Týka sa materiálneho zabezpečenia rodiny.
  3. Emocionálna a ochranná: Uspokojovanie základných i emocionálnych potrieb, poskytuje domov, zázemie, istotu a pomoc v krízových situáciách.
  4. Výchovná: Starostlivosť o deti a ich výchovu.

Typy disfunkčných rodín:

  1. Nezrelá rodina: Mladí rodičia, nechcené dieťa, nepripravenosť na rodičovstvo.
  2. Preťažená rodina: Konflikty, narodenie ďalšieho dieťaťa, choroby, citová deprivácia, bytové a ekonomické problémy.
  3. Ambiciózna rodina: Dobré podmienky pre rozvoj dieťaťa, no chýba pocit prináležitosti.
  4. Perfekcionistická rodina: Požiadavka len na vysoké výkony bez ohľadu na schopnosti dieťaťa.
  5. Autoritatívna rodina: Príkaz, zákaz - dieťa sa nenaučí samostatne konať, rozhodovať.
  6. Rozmaznávajúca rodina: Dieťaťu sa vo všetkom vyhovie, nenaučí sa samostatnosti, zodpovednosti.
  7. Liberálna a improvizujúca rodina: Rodičia nie sú schopní vytýčiť ciele, dieťa si neprivyká žiadnym princípom.
  8. Odkladajúca rodina: Zverovanie detí niekomu - dieťa nemá pocit domova, chýba vzťah k domovu, k povinnostiam.
  9. Disociovaná rodina: Narušené dôležité vzťahy (izolovanosť od okolia, konfliktnosť).

Rodinná výchova predstavuje začiatočné štádium celého výchovného pôsobenia. Až neskôr sa rozširuje o školskú a mimoškolskú výchovu. Ústavná náhradná výchova nemôže nahradiť v plnej miere výchovné pôsobenie rodiny, pretože motivačným činiteľom je rodičovská láska.

Základné podmienky pozitívnej rodinnej výchovy:

  • Rodičovská láska
  • Autorita rodičov
  • Správne rodičovské roly
  • Kladné citové vzťahy
  • Harmonické vzťahy členov rodiny
  • Poskytovať ochranu
  • Poriadok rodinného života
  • Pozitívny príklad rodičov i súrodencov
  • Primerané požiadavky na dieťa
  • Súhlasný vzťah medzi rodičmi

Škola

Škola je historicky vzniknutá inštitúcia pre vzdelanie a výchovu detí, mládeže, dospelých. V jej prostredí sa uskutočňuje výchovno-vzdelávací proces.

Spoločné znaky školy a jej prostredia:

  • Pedagogický proces sa uskutočňuje v štandardizovaných podmienkach.
  • Pedagogický proces sa zabezpečuje profesionálnym zborom odborne pripravených učiteľov, vychovávateľov.
  • Pedagogický proces sa vyznačuje organizovanosťou a zámernosťou pôsobenia.
  • Žiaci si systematicky osvojujú základné vedomosti, zručnosti a návyky, ktoré sú určené záväznými učebnými dokumentami.
  • Škola výchovne pôsobí na globálny rozvoj osobnosti žiaka.
  • V pedagogickom procese sa uplatňujú široké sociálne vzťahy medzi výchovnými pracovníkom, žiakom, rodičom, ďalšou verejnosťou.

Sociálne Prostredie

Sociálne prostredie tvoria ľudské vzťahy, výchovné a kultúrne inštitúcie, masovokomunikačné prostriedky. Človek sa nemôže stať človekom bez sociálneho prostredia - styku s ľuďmi. Prostredie, v ktorom dieťa žije, nemusí na jeho rozvoj pôsobiť iba pozitívne, ale aj negatívne. Je dôležité poznávať predovšetkým tie vplyvy prostredia, ktoré sú z pozitívneho vývoja osobnosti najdôležitejšie. Tak dochádza k pojmu „výchovné prostredie“ - sociálne prostredie, ktoré pozitívne vplýva na rozvoj osobnosti človeka, dostatok pozitívnych výchovných podnetov a podmienok. Patrí sem: rodina, škola, výchovné inštitúcie, kultúrne inštitúcie, detské kolektívy a skupiny.

Metódy Špeciálnej Pedagogiky

Špeciálna pedagogika využíva rôzne metódy na diagnostiku, výskum a prax:

Diagnostické metódy:

  • Klinické (pozorovanie, rozhovor, rodinná anamnéza, osobná anamnéza, analýza produktov činnosti, katamnéza)
  • Testové (testy inteligencie, testy psychických vlastností, testy osobnosti)

Metódy výskumu:

  • Všeobecné (používajú sa rovnako u znevýhodnených ako aj u väčšinovej populácii)
  • Modifikované (musia sa pri používaní upraviť a prispôsobiť znevýhodneným skúmaným jedincom)

Metódy špeciálnopedagogickej praxe:

  • Farmakoterapia
  • Chirurgická terapia
  • Podporná terapia (vodoliečba, fyzikálna terapia, masáže, pohybová terapia)
  • Edukačná rehabilitácia (špeciálne metódy v školskej a inštitucionálnej sústave)

tags: #rodinné #prostredie #výchovy #mentálne #postihnutých #detí

Ďalšie články