Rozsudky o Narušení Súkromia v Kontexte Stavebných Občianskoprávnych Žalôb a Judikáty

Úvod

Článok sa zaoberá problematikou narušenia súkromia v kontexte stavebných sporov a občianskoprávnych žalôb, s dôrazom na relevantné judikáty. Trestné činy sa dopúšťajú, a taktiež nepodmienečný trest odňatia slobody realizujú nielen dospelé osoby, ale aj mladiství. Mladistvými páchaná trestná činnosť má svoje špecifické znaky a mnohými odborníkmi sa považuje za nebezpečný jav v spoločnosti, nakoľko protispoločenské návyky získané v mladom veku môžu u podaktorých mladistvých pretrvať aj v dospelosti, ak sa vhodnou reedukáciou neodstránia.

Trest Odňatia Slobody Mladistvých a Zásada "Ultima Ratio"

Pri ukladaní trestu odňatia slobody mladistvým sa kladie dôraz na princíp "ultima ratio". Azda najdôležitejšou podmienkou uloženia trestu odňatia slobody mladistvému je dodržanie zásady „ultima ratio", to znamená, že mladistvému možno trest odňatia slobody uložiť iba vtedy, ak sú splnené zákonom stanovené podmienky, t.j. ak po zhodnotení subjektívnych, ako aj objektívnych okolností vrátane neúčinnosti predchádzajúcich opatrení - prirodzene aj so zreteľom na skôr uložené a vykonané tresty bez odňatia slobody, uloženie iného druhu trestu nemá nádej na dosiahnutie účelu trestu. Trest odňatia slobody by sa mal mladistvému uložiť len v prípade nevyhnutnosti. Trestné sadzby odňatia slobody sa u mladistvých znižujú na polovicu. Kým horná hranica zníženej trestnej sadzby nesmie prevyšovať sedem rokov, maximálna dolná hranica trestnej sadzby je stanovená na dva roky. Ako sme už vyššie uviedli podľa § 117 ods. 2 Trestného zákona, trest odňatia slobody je možné mladistvému uložiť iba pri splnení zákonom ustanovených podmienok, najmä v prípadoch, kedy po zhodnotení subjektívnych a objektívnych okolností, vrátane neúčinnosti predchádzajúcich opatrení, uloženie iného trestu nemá nádej na dosiahnutie účelu zákona. V prípade, že súd pri rozhodovaní o treste mladistvého zistí existenciu podmienok na mimoriadne zníženie trestu odňatia slobody podľa § 39 ods. 1 alebo 2 Trestného zákona pod dolnú hranicu trestnej sadzby, má väčšiu možnosť zohľadniť konkrétnu situáciu mladistvého, t.j. súd nie je viazaný obmedzeniami upravenými v § 39 ods. 3 Trestného zákona. Takéto zníženie trestu odňatia slobody nemožno aplikovať na situácie, keď sa ukladá trest za trestný čin, za ktorý je možné podľa Trestného zákona uložiť trest odňatia slobody na doživotie. V prípade, ak mladistvý spáchal obzvlášť závažný zločin, ktorého miera závažnosti je pre spoločnosť vzhľadom na zavrhnutiahodný spôsob vykonania činu alebo vzhľadom na zavrhnutiahodnú pohnútku alebo vzhľadom na ťažký a ťažko napraviteľný následok mimoriadne vysoká, môže súd uložiť trest odňatia slobody nad sedem rokov až do pätnásť rokov, ak má za to, že výmera trestu uvedená v § 117 ods. 1 Trestného zákona na dosiahnutie účelu nepostačuje.

Výkon trestu odňatia slobody mladistvých je upravený v štvrtom diely všeobecnej časti Trestného zákona (§ 117), v Trestnom poriadku, zákone č. 475/2005 Z.z. o výkone trestu odňatia slobody a o zmene a doplnený niektorých zákonov (ďalej len ako „zákon o výkone trestu), Vyhláške Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 368/2008 Z.z., ktorou sa vydáva Poriadok výkonu trestu odňatia slobody a Ústavnom poriadku pre odsúdených v Ústave na výkon trestu odňatia slobody pre mladistvých Sučany, ktorý nadobudol účinnosť dňa 01.09.2020 (ďalej len ako „Ústavný poriadok"). Právna úprava výkonu trestu odňatia slobody mladistvých obsiahnutá v zákone o výkone trestu nie je úpravou komplexnou, ale je to len úprava odchýlok od štandardných podmienok a pravidiel výkonu trestu odňatia slobody. Ak niektoré otázky nie sú v deviatej hlave tohto zákona špecifikované, aj na výkon trestu odňatia slobody mladistvých sa budú vzťahovať všeobecné ustanovenia o podmienkach a pravidlách výkonu trestu odňatia slobody pre dospelých odsúdených. Podľa Trestného zákona sa trest odňatia slobody osôb, ktoré neprekročili osemnásty rok svojho veku vykonáva v ústavoch na výkon trestu odňatia slobody pre mladistvých. Na základe rozhodnutia súdu však môže v ústave na výkon trestu odňatia slobody pre mladistvých vykonať trest aj osoba, ktorá prekročila osemnásty rok svojho veku, pričom súd pri rozhodovaní prihliadne predovšetkým na dĺžku trestu, stupeň a povahu narušenia mladistvého. Rovnakým spôsobom bude súd rozhodovať aj v prípade, ak odsúdený dovŕši osemnásty rok svojho veku po právoplatnosti odcudzujúceho rozsudku, ale ešte pred nástupom na výkon trestu odňatia slobody. Ak súd rozhodne, že sa trest nevykoná v ústave na výkon trestu pre mladistvých, zároveň rozhodne aj o tom, do ústavu s akým stupňom stráženia bude odsúdený zaradený, t.j. či do ústavu na výkon trestu s minimálnym, stredným alebo maximálnym stupňom stráženia. V prípadoch, keď sa trest mladistvého odsúdeného vykonáva aj po dovŕšení osemnásteho roku jeho veku, riaditeľ ústavu na výkon trestu pre mladistvých je oprávnený podať príslušnému súdu návrh na zaradenie už dospelého odsúdeného do ústavu s príslušným stupňom stráženia. Posledná výnimka pri zaraďovaní mladistvého do výkonu trestu odňatia slobody je upravená v § 70 ods. Na území Slovenskej republiky vykonávajú mladiství odsúdení trest odňatia slobody len v Ústave na výkon trestu odňatia slobody v Sučanoch. Vnútorná diferenciácia v tomto ústave je prispôsobená potrebám mladistvým odsúdeným, pričom sa prihliada predovšetkým na osobnostné vlastnosti mladistvých, na úroveň ich psychických schopností a prognózu ich resocializácie. Na základe týchto kritérií sú mladiství odsúdení zaraďovaný do jednotlivých diferenciačných skupín s odlišnými formami a metódami zaobchádzania. Rozlišujeme štyri diferenciačné skupiny, ktorých deliacimi kritériami sú mentálna úroveň mladistvého odsúdeného, jeho osobnostná charakteristika, jeho správanie a prístup k plneniu povinností a programu zaobchádzania, bezpečnostné riziko a výchovno-vzdelávacie, špeciálne výchovno-vzdelávacie, reedukačné a resocializačné potreby mladistvých odsúdených. Mladistvým odsúdeným sa v rámci výkonu trestu odňatia slobody stanovuje obsah programu, ktorým sa bude s mladistvým odsúdeným zaobchádzať. Po umiestnení mladistvého v ústave na výkon trestu odňatia slobody pre mladistvých rozhodne riaditeľ tohto ústavu o ustanovení opatrovníka mladistvému na zastupovanie a pomoc pri konaní vo veciach súvisiacich s výkonom trestu odňatia slobody. Opatrovníkom môže byť len fyzická osoba, u ktorej nie je pochybnosť o jej nezaujatosti pre jej pomer k mladistvému, k obhajcovi alebo zákonnému zástupcovi mladistvého. Ďalšími predpokladmi pre ustanovenia osoby za opatrovníka mladistvému je vysokoškolské vzdelanie druhého stupňa v študijnom odbore sociálna práca, psychológia alebo právo, prípadne uznaný doklad o takomto vysokoškolskom vzdelaní vydaný zahraničnou vysokou školou. Okrem splnenia požiadaviek na absolvovanie vysokoškolského štúdia v uvedených odboroch nemôže opatrovník vykonávať režimovú činnosť podľa zákona o výkone trestu alebo nemôže mať disciplinárnu právomoc podľa zákona o výkone trestu. Rozhodnutie o ustanovení opatrovníka mladistvému odsúdenému sa doručuje jeho zákonnému zástupcovi, ktorý voči tomuto rozhodnutiu môže podať sťažnosť v lehote 15-tich dní odo dňa doručenia tohto rozhodnutia. Medzi základné úlohy opatrovníka mladistvého odsúdeného patrí vykonávanie funkcie v záujme mladistvého odsúdeného.

Špecifiká Práv Mladistvých Odsúdených

V prípade mladistvých odsúdených sa osobitne od dospelých odsúdených upravujú niektoré oprávnenia v rámci výkonu trestu odňatia slobody a ďalšie aspekty výkonu tohto druhu trestu. Vzhľadom na uvedené budeme najprv špecifikovať práva mladistvých odsúdených, ktoré sú odlišné od práv dospelých odsúdených. Umiestnenie odsúdeného mladistvého do cely alebo izby určuje riaditeľ ústavu a v prípade jeho neprítomnosti z iného závažného dôvodu službukonajúci vedúci strážnej zmeny. Kým ubytovacia plocha dospelých odsúdených je 3,5 m2, mladiství vykonávajú svoj trest na ubytovacej ploche najmenej 4 m2. Uvedená výmera ubytovacej plochy mladistvého odsúdeného sa môže znížiť najviac na obdobie šiestich mesiacov a len na základe rozhodnutia riaditeľa ústavu. V každej cele alebo izbe musí byť pre mladistvého odsúdeného zabezpečené lôžko s matracom, vankúšom, prikrývkou, lôžkovou bielizňou, stolík, stolička, rozhlas, elektrické osvetlenie. Mladiství odsúdení majú na rozdiel od dospelých odsúdených právo na prijímanie balíkov raz za mesiac, obsahom ktorých sú veci osobnej potreby obsahujúce fotografie, vlastné knihy, časopisy, študijné materiály, potreby na korešpondenciu a iné veci osobnej potreby povolené riaditeľom ústavu do hmotnosti dvoch kilogramov. Nárok na prijatie balíka s uvedeným obsahom majú dospelí odsúdení len raz za tri mesiace. Balíky možno mladistvým odsúdeným posielať len prostredníctvom poštového podniku.

Potreba výchovy a prevýchovy mladistvého sa vedie aj cestou vzdelávania. U mnohých mladistvých odsúdených v čase výkonu nepodmienečného trestu odňatia slobody nie je dovŕšená školská dochádzka, ktorá je v podmienkach a v rozsahu ustanovenom zákonom generálne povinná. To znamená, že je povinná aj pre mladistvých odsúdených, ktorí sú zaradení do výkonu trestu odňatia slobody v nepodmienečnej podobe. Od povinnosti vykonať povinnú školskú dochádzku nie je možné nikoho oslobodiť. Za účelom prípravy mladistvého odsúdeného na výkon budúceho povolania a rovnako aj pri jeho zaradení do práce spolupracuje ústav na výkon trestu odňatia slobody s rodičmi mladistvého odsúdeného. Ústav po dohode s príslušným orgánom štátnej správy v školstve, obcou alebo samosprávnym krajom zabezpečuje povinnú školskú dochádzku formou denného štúdia alebo doplnenie základného vzdelania formou denného štúdia v ústave na výkon trestu aj mladistvým, na ktorých sa povinná školská dochádzka nevzťahuje, ak o to požiadajú. Vzdelávanie sa spravidla organizuje v detašovanej triede základnej školy, strednej školy v ústave alebo sa zabezpečí individuálne vzdelávanie.

Prečítajte si tiež: ŤZP a príspevok na auto

Mladistvý odsúdený môže častejšie ako dospelý odsúdený telefonovať blízkym osobám alebo iným povoleným osobám v čase osobného voľna v rozsahu určenom podľa vnútornej diferenciácie prostredníctvom telefónneho zariadenia umiestneného v ústave najviac piatim blízkym osobám. Konkrétne diferenciačná skupina so „zmierneným režimom" môže telefonovať bez určeného časového limitu spôsobom, ktorý neobmedzí ostatných odsúdených vo výkone tohto práva, diferenciačná skupina so „základným režimom" j edenkrát denne najviac 30 minút a diferenciačná skupina so „sprísneným režimom" a cela s bezpečnostným režimom jedenkrát v kalendárnom týždni najviac 30 minút. Ak osoba, ktorú mladistvý odsúdený uvedie v žiadosti o telefonovanie, preukázateľne vyjadrí nesúhlas, aby jej mladistvý odsúdený telefonoval, riaditeľom ústavu určený príslušník zboru úpravou v systéme telefónneho zariadenia umiestneného v ústave zabezpečí, aby predmetný telefonický hovor nemohol byť realizovaný. S obhajcom môže mladistvý odsúdený telefonovať raz za kalendárny týždeň, avšak na základe jeho písomnej žiadosti mu môže riaditeľ ústavu v odôvodnených prípadoch povoli…

Neoprávnená Stavba na Cudzom Pozemku: Občianskoprávny Pohľad

Neoprávnená stavba na cudzom pozemku predstavuje právny problém presahujúci do viacerých odvetví nášho právneho poriadku. Ak na túto problematiku nazrieme z občianskoprávneho hľadiska, v popredí záujmu stojí najmä otázka vlastníckeho práva k takto zriadenej stavbe. Predložená štúdia má v tomto kontexte základný cieľ preskúmať, aký vlastnícky režim má neoprávnená stavba na cudzom pozemku a za akých predpokladov vie súd poskytnúť ochranu aj neoprávnenému vlastníkovi stavby. Problematika je predstavená jednak v historických súvislostiach a jednak vzhľadom na súčasnú úpravu v Slovenskej republike s osobitným zreteľom na súvisiacu súdnu prax. Pri vybraných aspektoch poukazuje autor aj na zahraničné právne úpravy ako zdroj inšpirácie a podporu uvádzaných tvrdení.

Dobrá Viera Stavebníka

Medzi tradičné a historicky osvedčené faktory skúmania, či má neoprávnene zriadená stavba naďalej patriť jej vlastníkovi alebo vlastníkovi pozemku, patrí preukázaná subjektívna dobrá viera vlastníka stavby. Zriadenie stavby na cudzom pozemku môže totiž podľa okolností prípadu vychádzať z ospravedlniteľného omylu stavebníka, že k zastavanej ploche má oprávnenie, no v skutočnosti ho stavebník nemá. Dobrú vieru stavebníka ako istú psychologickú kategóriu pritom možno skúmať iba výslovne na základe objektívnych skutočností, v ktorých sa tomu zodpovedajúco odzrkadľuje vnútorný (subjektívny) vzťah stavebníka k vlastnému konaniu. Aj preto súd skúma túto otázku ako právnu a nie skutkovú, pričom nemusí prihliadať na osobitné vlastnosti stavebníka (napr. nižšia vzdelanosť, vyššia dôverčivosť a neskúsenosť stavebníka atď.). Prieskum dobromyseľnosti stavebníka sa tým môže spájať aj so skúmaním existencie putatívneho titulu t. j. O dobromyseľnosti stavebníka nemožno vôbec hovoriť, ak preukázateľne vedel, že stavia na cudzom pozemku, a predsa v stavebných prácach pokračoval až do momentu zriadenia stavby. O takú situáciu pôjde napríklad vtedy, keď mu bolo súdom neodkladným opatrením zakázané, aby pokračoval v stavebných prácach, a predsa v nich pokračoval až do momentu zriadenia stavby. Problematiku dobromyseľnosti vlastníka stavby zároveň nemožno obmedziť iba na situácie, kedy vlastník stavby vedel o neoprávnenosti konania a chcel zasiahnuť do vlastníckeho práva inej osoby; môžu sa týkať aj situácie, keď vlastník stavby pri náležitej starostlivosti mohol svoj omyl identifikovať a predísť mu. Vzorovým prípadom je situácia, keď vlastník stavby zrealizuje stavbu, hoci si vôbec nie je vedomý vlastníckych pomerov zapísaných v katastri nehnuteľností. Výsledok takejto nedbanlivosti je o to závažnejší, ak ide jednak o neoprávnenú stavu a jednak o nepovolenú stavbu.

Hoci medzi jednotlivými faktormi neexistuje istá hierarchia, v rámci ktorej má súd posúdiť niektoré okolnosti prednostne a iné až subsidiárne, dobromyseľnosť vlastníka stavby (stavebníka) predstavuje spravidla jeden z najvýznamnejších faktorov. Vyplýva to nielen z historickej interpretácie tohto právneho inštitútu, ale aj zo skutočnosti, že neoprávnený zásah do cudzieho práva by mal požívať právnu ochranu iba vo výnimočných prípadoch, predovšetkým vtedy, ak osoba zasahujúca do cudzieho práva o takejto neoprávnenosti nevedela, resp. Takýto prístup má svoj význam jednak v individuálnom právnom vzťahu medzi vlastníkom stavby a vlastníkom pozemku, no vysiela aj dôležitý signál verejnosti, v rámci ktorej by nemal byť živený naratív o prípadných „benefitoch“ takéhoto (neoprávneného) konania. Ako uvádza v tejto súvislosti aj ÚS ČR: „Pri posudzovaní prípadov tzv. neoprávnených stavieb, ku ktorých zriadeniu došlo úmyselným protiprávnym konaním stavebníka, musí byť ochrana vlastníckych práv majiteľa pozemku prioritná. Ak tento princíp rešpektovaný nebude, má toto nielen dopady na samotného vlastníka, ale na celú spoločnosť, v ktorou sa vytvára povedomie o „výhodnosti“ nedodržiavania práv ostatných so všetkými nežiaducimi dôsledkami.

Odstránenie Neoprávnenej Stavby

V predošlých statiach štúdie bolo poukázané na to, že § 135c OZ privileguje vlastníka pozemku, keďže je súd viazaný preferenčnou postupnosťou riešení uvádzaných v tomto ustanovení. Prvé z týchto riešení je pritom „najradikálnejším“ riešením situácie a má formu odstránenia neoprávnenej stavby na náklady vlastníka stavby. V rozhodovacej činnosti súdov býva označovaná táto možnosť ako „najprísnejšia občianskoprávna sankcia“ pre vlastníka stavby, keďže sa spravidla spája s nenávratným zánikom stavby ako majetkovej hodnoty. V tejto súvislosti je nevyhnutné dodať, že rozhodnutie o odstránení, resp. Hoci je súdom nariadené odstránenie stavby na náklady vlastníka stavby vedené ako prvé zákonné riešenie, nemožno zďaleka konštatovať, že by odstraňovanie stavby bolo v súdnej praxi „železným pravidlom“, z ktorého existujú iba ojedinelé výnimky. Odstránenie stavby je skôr prezentované ako výnimočné opatrenie. Súdna prax tým vo svojich záveroch nápadne nadväzuje na historické znenia úpravy v Občianskom zákonníku, kedy bola táto možnosť poslednou možnosťou vyporiadania vzájomných práv a nie prvou. Tento prístup bol umocnený aj judikatúrou vtedajších súdnych autorít, v ktorej nachádzame: „Odstránenie stavby je krajným opatrením, ktorého použitie treba starostlivo zvážiť i s prihliadnutím na hospodárnosť takéhoto opatrenia.“ Rovnako: „Na jednej strane sa mnohokrát zisťuje nekázeň stavebníka, ktorý nerešpektuje práva iných občanov, na druhej strane vytvorená hodnota môže byť spoločensky žiaduca (napr.

Prečítajte si tiež: Úprava bytu pre osoby s ŤZP

Hospodárnosť Odstránenia Stavby

Podľa súčasnej rozhodovacej činnosti súdov sa prieskum hospodárnosti odstránenia stavby týka najmä povahy a rozsahu hospodárskej straty, ktorá by s odstránením stavby vznikla a jej porovnanie so záujmom na ďalšom využití stavby. Tieto úvahy môžu zahŕňať jednak finančné náklady súvisiace s faktickým odstránením stavby (napr. hodnota demolačných prác, likvidácie odpadu, obnovu pôvodného miesta a cena súvisiacej ľudskej práce) a stratu vynaložených investícií zo strany vlastníka stavby (napr. cena materiálu, náklady na projektovanie a inžiniering, náklady spojené s vybavením verejnoprávnych povolení ako aj súvisiaca cena ľudskej práce). Vylúčené nie je ani zohľadnenie straty zisku, ktorú môže vlastník stavby utrpieť prípadným odstránením stavby (napr. príjem z prenájmu stavby, zisk z prevádzky atď.). Porovnanie týchto nákladov sa v zmysle súdnej praxe má porovnať so záujmom vlastníka stavby na jej ďalšom využití. Podobne ako predošlý faktor aj hospodárnosť odstránenia stavby predstavuje významný determinant, ktorý by mal súd zohľadňovať prednostne. Už v historickom pojednaní sme poukázali na to, že práve ochrana vytvorených majetkových hodnôt predstavovala základný účel vzniku osobitnej úpravy právnych vzťahov rezultujúcich zo zriadenia neoprávnenej stavby na cudzom pozemku.

Väzba Vlastníka Stavby a Vlastníka Pozemku

Determinácia vlastníckeho režimu neoprávnenej stavby sa môže odvíjať aj od porovnania väzby vlastníka neoprávnenej stavby na túto stavbu s väzbou vlastníka pozemku k zastavanému pozemku. V praktickej rovine sa tento prieskum týka najmä porovnania spôsobu a rozsahu užívania týchto nehnuteľností ich vlastníkmi, a teda aj otázky, kto by bol stratou resp. obmedzením svojho vlastníckeho práva viac dotknutý vo svojich životných potrebách. Pokiaľ napr. pozemok nepredstavuje pre jeho vlastníka ekonomicky významný objekt vlastníckeho práva alebo o pozemok vôbec nejaví záujem, môžu sa tým znížiť aj jeho šance na prípadné odstránenie tejto stavby alebo súdneho priznania vlastníckeho práva k neoprávnene zriadenej stavbe. Všeobecným spôsobom takýto názor prezentuje aj Krajský súd v Nitre v jednom rozhodnutí, kde sa dočítame: „Samotné pozemky, na ktorých stavby stoja, nemajú pre žalobcu žiadne praktické využitie, žalobca ich dlhodobo nevyužíva. Žalovaní naopak nehnuteľnosti využívajú, majú pre nich praktický význam.“ Takýto „praktický význam“ sa prejaví zrejme najvýraznejšie v situácii, keď vlastník neoprávnenej stavby užíva neoprávnenú stavbu ako svoje obydlie. Ku konfliktu dvoch vlastníckych práv sa v týchto prípadoch pridáva aj súvisiaca ochrana súkromného a rodinného života jednotlivca, keďže prípadným odstránením stavby dochádza aj k narušeniu tejto špecifickej väzby jednotlivca resp. rodiny na konkrétnu nehnuteľnosť. Na úzky súvis ochrany vlastníckeho práva a ochrany súkromia a rodinného života poukazuje aj ÚS SR v jednom z jeho nálezov, kde nachádzame: „Ústavnoprávna ochrana slobody vlastníctva nie je len ochranou zužujúcou sa na „púhe“ vlastníctvo, resp. majetok. Právo na ochranu vlastníctva, resp. právo na pokojné užívanie majetku je klasickým základným právom, ktoré musí byť vnímané v úzkej súvislosti s ochranou slobodnej sféry a súkromia vlastníka.“ To, že strata domu môže znamenať aj stratu „domova“, je senzitívne vnímané aj v rozhodovacej činnosti ESĽP. Hrozba „straty domova“ pre vlastníka stavby a jeho rodinu nemusí avšak byť vždy ultimátnym argumentom pre priznanie vlastníckeho práva k neoprávnenej stavby. Svedčí o tom aj jedno z rozhodnutí Krajského súdu v Bratislave, kde nachádzame: „Odvolací súd chápe, že odstránením neoprávnenej stavby, do ktorej výstavby žalovaná nepochybne vložila nemalé finančné prostriedky, jej vznikne majetková, resp. Len čo neoprávnenú stavbu neužíva jej vlastník alebo nie je udržiavaná v riadnom stave, oslabuje sa tým aj jeho väzba k tejto nehnuteľnosti. Aj v tomto prípade sa následne môže prejaviť privilegované postavenie vlastníka pozemku, kedy súd buď nariadi odstránenie tejto stavby alebo ju prikáže do vlastníctva vlastníka pozemku. Poukázať môžeme na jedno z rozhodnutí Krajského súdu v Prešove, kde sa dočítame: „Zvyšná časť, na pozemku žalobcu je skutočne vo veľmi schátralom stave a potvrdzuje, že žalovaní nemali žiadnu snahu udržiavať ju v užívania schopnom stave v súlade s prostredím, v ktorom sa nachádza. Stavba pôsobí dehonestujúco ako aj okolitá časť pozemku. Pri úvahách o aktuálnosti superficiálnej zásady, resp.

Alternatívne Právne Úpravy

Alternatívu k riešeniu „vrch ustupuje spodku“ predstavuje napr. švajčiarska alebo maďarská úprava, ktoré za hlavný determinant pri určení vlastníckeho práva pri neoprávnenej stavbe považujú porovnanie ceny stavby s cenou pozemku. V prípade ak cena stavby výrazne prevýši hodnotu pozemku, vlastníkom pozemku (a teda aj stavby); to samozrejme platí iba vtedy, keď bol stavebník dobromyseľný. V staršom rozsudku švajčiarskeho Najvyššieho súdu (BGE) bol takýto výrazný nepomer vyhodnotený napr. Porovnanie hodnoty pozemku s hodnotou stavby ako jeden z determinantov vlastníckeho režimu neoprávnenej stavby sa výnimočne objaví aj v rozhodovacej činnosti slovenských súdov. Krajský súd v Nitre napr. Tieto prípady nám ukazujú, že porovnanie hodnoty pozemku a hodnoty neoprávnenej stavby môže vzhľadom na okolnosti prípadu zavážiť. Nespornou výhodou tejto metódy je jej jednoduchosť a objektívna merateľnosť, predovšetkým v prípadoch, ak je rozdiel medzi týmito hodnotami markantný. V tejto súvislosti však treba dodať, že hodnota stavby by mala byť porovnávaná nielen s hodnotou pozemku, na ktorom táto stavba stojí, ale aj s hodnotou prípadných pozemkov, ktoré zastavaný pozemok obkolesujú. To platí, samozrejme, iba za predpokladu, že aj tieto pozemky vlastní vlastník pozemku, na ktorom stojí neoprávnená stavba.

Hospodárska Väzba Stavby a Pozemku

Konštatovanie, že medzi stavbou zriadenou na pozemku a pozemkom samotným existuje hospodárska väzba je konštatovanie notorické; samotné užívanie stavby je totiž per se úzko spojené aj s užívaním pozemku v nevyhnutnom rozsahu. Uvedené platí taktiež vice versa. Toto faktum predstavuje zároveň hlavný argument, prečo je superficiálna zásada naďalej relevantná aj v modernom občianskom práve. Menej presvedčivý je tento argument v prípade slovenskej úpravy, ktorá jednotu stavby s pozemkom - a tým aj hospodársku väzbu medzi pozemkom a stavbou - chráni iba zákonnou preferenciou pozície vlastníka pozemku. O takúto úzku hospodársku väzbu medzi neoprávnenou stavbou a pozemkom môže ísť napr. v situácii, ak je stavba zriadená na poľnohospodárske účely, s ktorou sa spája užívanie priliehajúceho pozemku. V takomto prípade by totiž oddelenie vlastníckeho režimu stavby od pozemku viedlo k zrejmej hospodárskej nevyužiteľnosti jednej či druhej nehnuteľnosti. Podobný názor prezentuje Krajský súd v Bratislave v jednom zo svojich rozhodnutí. Z povahy tohto faktoru vyplýva, že nájde svoje opodstatnenie predovšetkým pri stavbách s podnikateľským rozmerom, akým môžu byť napr. priemyselné stavby. Intenzívna hospodárska väzba stavby určenej na bývanie (napr.

#

Prečítajte si tiež: Cesta k zdraviu a pohode

tags: #rozsudky #narušenie #súkromia #stavba #občianskoprávna #žaloba