
Ukončenie pracovného pomeru je bežnou súčasťou pracovného života. Často sa stáva, že zamestnanci hľadajú nové príležitosti alebo lepšie pracovné podmienky, čo vedie k ukončeniu existujúcej pracovnej zmluvy. Jedným z benefitov, ktoré zamestnanci môžu mať, je cestovný príspevok. Čo sa stane s týmto príspevkom, ak sa rozhodnete ukončiť pracovný pomer? Tento článok sa zaoberá rôznymi aspektmi ukončenia pracovného pomeru, s dôrazom na to, ako sa táto situácia dotýka cestovného príspevku.
Zamestnanec má právo ukončiť pracovný pomer, a to z akéhokoľvek dôvodu alebo aj bez uvedenia dôvodu. Dôležité je, aby výpoveď mala písomnú formu a bola doručená zamestnávateľovi. Až doručením výpovede zamestnávateľovi sa výpoveď považuje za platnú.
Marián pracuje v spoločnosti venujúcej sa výrobe strojov. Rozhodol sa vypovedať pracovnú zmluvu. Výpoveď má písomnú formu, ale zamestnávateľ ju odmietol prevziať. V takomto prípade postačuje, aby zamestnávateľ mal objektívnu možnosť zoznámiť sa s obsahom zásielky. Ak Marián zaslal výpoveď na adresu spoločnosti, zamestnávateľ mal možnosť zoznámiť sa s jej obsahom a výpoveď sa považuje za doručenú.
Výpovedná doba je časové obdobie medzi doručením výpovede a dňom, kedy pracovný pomer končí. Zákonník práce stanovuje minimálnu dĺžku výpovednej doby, ktorá je:
Je možné dohodnúť aj dlhšiu výpovednú dobu, ale táto dohoda musí byť písomná.
Prečítajte si tiež: Ako vyplniť žiadosť o príspevok na rekreáciu?
Zamestnanec je povinný zotrvať u zamestnávateľa počas plynutia výpovednej doby. Ak zamestnanec nezotrvá u zamestnávateľa počas výpovednej doby, zamestnávateľ môže požadovať peňažnú náhradu. Podmienkou je, že táto možnosť musí byť písomne dohodnutá v pracovnej zmluve. Výška peňažnej náhrady zodpovedá priemernému mesačnému zárobku zamestnanca za obdobie, počas ktorého nezotrval v práci.
Zamestnanec sa môže domáhať neplatnosti skončenia pracovného pomeru na súde. Ak súd rozhodne, že výpoveď bola neplatná, pracovný pomer trvá naďalej.
Zamestnávatelia často vysielajú svojich zamestnancov na pracovné cesty, a to aj do zahraničia. V tejto súvislosti vznikajú zamestnancom výdavky na dopravu, stravovanie, ubytovanie a ďalšie nevyhnutné náklady. Zákon č. 283/2002 Z. z. o cestovných náhradách upravuje pravidlá pre poskytovanie týchto náhrad.
Okrem zamestnancov v pracovnom pomere môžu mať nárok na cestovné náhrady aj:
Ak sa člen predstavenstva zúčastní na zahraničnej pracovnej ceste a spoločník nemá so spoločnosťou pracovnoprávny vzťah ani nepoberá príjmy, spoločníkovi nevzniká nárok na náhradu cestovných výdavkov.
Prečítajte si tiež: Vzor striedavej starostlivosti
Pracovná cesta je definovaná ako čas od nástupu zamestnanca na cestu na výkon práce do iného miesta, ako je jeho pravidelné pracovisko, vrátane výkonu práce v tomto mieste do skončenia tejto cesty. Zamestnávateľ môže vyslať zamestnanca na pracovnú cestu mimo obvodu obce jeho pravidelného pracoviska alebo bydliska len so súhlasom zamestnanca, pokiaľ to nevyplýva priamo z povahy dohodnutého druhu práce.
Zahraničná pracovná cesta je čas pracovnej cesty v zahraničí, vrátane výkonu práce v zahraničí, do skončenia tejto cesty. Podmienky poskytovania cestovných náhrad by mali byť upravené v internej smernici zamestnávateľa.
Zamestnávateľ je povinný určiť podmienky pracovnej cesty, ako napríklad:
V praxi sa podmienky pracovnej cesty určujú prostredníctvom cestovného príkazu.
Ak sa traja zamestnanci zúčastnia zahraničnej pracovnej cesty za rovnakých podmienok, môže byť vystavený jeden cestovný príkaz pre všetkých.
Prečítajte si tiež: Rozhodnutie ÚPSVaR a odvolanie
Zamestnávateľ sa môže so zamestnancom dohodnúť na prerušení pracovnej cesty z dôvodov na strane zamestnanca.
Ak bol zamestnanec vyslaný na pracovnú cestu do Prahy a chce po skončení práce zostať v Prahe, môže požiadať zamestnávateľa o prerušenie pracovnej cesty.
Pri zahraničných pracovných cestách sa poskytujú náhrady za:
Na fyzické osoby pracujúce na základe dohôd o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru sa zákon o cestovných náhradách vzťahuje len v prípade, ak je to dohodnuté v príslušnej dohode.
Zamestnávateľ je povinný zabezpečiť stravovanie len zamestnancom v pracovnom pomere. Fyzické osoby vykonávajúce zárobkovú činnosť na základe dohôd vykonávaných mimo pracovného pomeru nárok na stravovanie nemajú, avšak zamestnávateľ sa môže s dohodárom dohodnúť na zabezpečení stravovania.
Od 1. januára 2019 je príspevok na rekreáciu daňovým výdavkom zamestnávateľa. Zamestnávateľ, ktorý zamestnáva viac ako 49 zamestnancov, má povinnosť poskytnúť zamestnancovi, ktorého pracovný pomer trvá nepretržite najmenej 24 mesiacov, na jeho žiadosť príspevok na rekreáciu v sume 55 % oprávnených výdavkov, najviac však v sume 275 eur za kalendárny rok.
Za oprávnené výdavky sa považujú služby cestovného ruchu spojené s ubytovaním najmenej na dve prenocovania na území SR, stravovacie služby, služby cestovných kancelárií a cestovných agentúr, sprievodcovské služby, prepravné služby, kúpeľné a zdravotné služby, wellness služby a služby cestovného poistenia.
Zamestnanec preukazuje zamestnávateľovi oprávnené výdavky na rekreáciu najneskôr do 30 dní odo dňa skončenia rekreácie predložením účtovných dokladov, ktorých súčasťou musí byť označenie zamestnanca.