Psychosomatická Klinika: Rozsudky a Pohľady na Duševné Zdravie

Moderná medicína sa konečne začína vnímať ako celostná medicína, lebo chorý človek nie je len chorý orgán, ale chorý je celý človek. Psychosomatika predstavuje spojené nádoby duše a tela, čo už zaznieva aj v zložení tohto slova. Tento článok sa zameriava na psychosomatickú kliniku, jej rozsudky a širší pohľad na duševné zdravie, vrátane názorov odborníkov a skúseností pacientov.

Úvod do Psychosomatiky

Väčšina ľudí ani nevie, čo to psychosomatika vlastne je. Psychosomatická reakcia je úplne prirodzená a zdravá, je to podoba prežívania, veď sami vieme, že každý pocit vyvolá reakciu tela. Úplne stačí, ak sa započúvame do svojho vlastného jazyka, napríklad v podobe „ide mi puknúť hlava“ - mala som ťažký deň, „bolí ma brucho“ - pred náročným výkonom, problémy, ktoré neviem vypovedať smerom von, mi „ležia v žalúdku“. Hľadá teda príčiny vzniku zdravotných ťažkostí a súvislostí s osobnosťou človeka aj s jeho životnými skúsenosťami. Pri telesných problémoch pacient zvyčajne navštívi lekára a ten urobí všetky nevyhnutné vyšetrenia. Pre ťažkosti, ktoré súvisia s narušenou psychikou, je typické, že lekár nezistí žiadne významné abnormality. Predpisuje lieky, ktoré pacientovi zvlášť nepomáhajú, príznaky pretrvávajú. Mnohými telesnými príznakmi volá duša o pomoc: nespokojnosť, stres, trápenie organizmus natoľko zaťažujú, že sa s ním nedokáže vyrovnať inak, až dá signál prostredníctvom telesných príznakov.

Diagnostika a Liečba v Psychiatrii

Vždy ma zaujímalo, ako vie psychiater rozoznať, či je pacient naozaj chorý. Na rozdiel od všetkých iných odvetví medicíny vám to neukáže žiadny rozbor krvi ani žiadny prístroj…Psychiater nie je žiadny mág, je to lekár, ktorý sa riadi štandardnými diagnostickými a terapeutickými postupmi. Nevyšetruje biologický materiál, ale nástrojom na vyšetrenie a správne určenie diagnózy je on sám. Riadime sa medzinárodným klasifikačným systémom duševných porúch. Jeho dôležitým nástrojom je slovo, postoj k chorému, schopnosť dobre počúvať, analyzovať a syntetizovať všetky informácie, ktoré mu pacient sprostredkuje.

Tak ako v somatickej medicíne možno povedať, že choroba si naozaj nevyberá, podobne je to aj pri duševných poruchách. Treba však povedať, že existujú aj určité predispozičné faktory. Pri vzniku určitých duševných porúch zohráva rolu biológia, genetika, teda záťaž v rodine, psychologické spúšťacie mechanizmy aj sociálne prostredie. Tieto faktory spôsobujú veľa duševných porúch.

V ambulancii Ak sa u vás niekto raz lieči, príde spravidla opakovane? Alebo sa môže aj úplne vyliečiť a povedať si, že som zdravý?Musím povedať, že nerozmýšľame v takýchto intenciách, či sa nám pacient vráti späť do liečby, alebo nie. V rámci jeho pobytu u nás sa snažíme s ním pracovať tak, aby postupne získal náhľad na príčiny vzniku svojich problémov a aby spolu s terapeutmi nachádzal možnosti riešenia týchto príčin. Nedávame „dobré rady“, my svojich pacientov len sprevádzame, aby sa vo svojich problémoch zorientovali, snažili sa ich lepšie uchopiť a hľadať aj konkrétne možnosti ich riešenia.

Prečítajte si tiež: Kontext rozsudkov o starostlivosti

Nárast Psychických Ochorení

Vo svete je vraj ročný nárast psychických ochorení dvadsaťtri percent. To je veľmi vysoké číslo - čím si to vysvetľujete?Nárast duševných porúch je nesporný na celom svete, a teda nevyhol sa ani Slovensku. Duševné poruchy sú aj u nás jednou z najčastejších príčin invalidizácie. Významne narastá počet porúch nálady, úzkostných porúch, rôznych typov závislostí. Kde je príčina? Nie je možné odpovedať jednoznačne, že tento alebo iný faktor je spúšťačom ochorení. Mnohí ľudia sú veľmi citliví na svoju životnú situáciu, stratu istoty, bezpečia alebo sa zväčšuje ich zraniteľnosť so stúpajúcimi nárokmi na výkon v povolaní.

Pod vašu kliniku patria aj pacienti s diagnózou PPP - poruchy prijímania potravy, čiže anorexia, bulímia a podobne. Ide výlučne o mladé dievčatá alebo sa tieto poruchy objavujú aj u starších žien, či dokonca u chlapcov a mužov?Poruchy príjmu potravy sa častejšie vyskytujú u mladých dievčat, najmä v období puberty, ale nie sú výnimkou ani v zrelom veku. Hovorím skôr o ženách, lebo pomer výskytu tejto poruchy u žien je nepomerne vyšší než u mužov. Je to naša skúsenosť vo vzťahu k liečenému počtu žien a mužov.

Určite áno. Možno aj preto, že rodičia, blízki, priatelia či učitelia si viacej všímajú prvé príznaky začínajúcej poruchy, a o to skôr sa k nám pacientky dostávajú. Aj keď si myslím, že najskôr prechádzajú vyšetreniami u iných odborníkov, lebo len veľmi ťažko prijímajú svoju poruchu. Musím podotknúť, že ide predovšetkým o duševnú poruchu a telesné príznaky sú len jej dôsledkom.

Mýty a Realita Psychiatrie

Za dlhé roky, čo pracujem v tejto oblasti, sa zábrany ísť k psychiatrovi zmenšili, i keď akési predsudky v spoločnosti pretrvávajú. Pretrváva mýtus, že k psychiatrovi chodia len dementní, ľudia s obmedzenými intelektovými schopnosťami, nebezpeční či agresívni. Duševné poruchy sú reálne, prinášajú utrpenie a v určitom časovom úseku života sú pre človeka obmedzujúce.

Áno, Cajla - postrach a slovo veľakrát používané v bežnom hovorovom jazyku ako pejoratívum. Dnes sme moderná nemocnica, ktorá poskytuje odborné služby na vysokej úrovni, o čom svedčia pozitívne spätné väzby od samých pacientov a príbuzných. Aj keď nie sme všemocní, ale taká je medicína. Žiť s duševnou poruchou sa pacienti učia, ale psychiatria disponuje modernými účinnými liekmi, ktoré pomáhajú zlepšiť symptómy ochorenia a zlepšujú tak aj kvalitu života chorých.

Prečítajte si tiež: Matka na rodičovskej a výživné: Dôležitý rozsudok

Samo okolie sa k ľuďom s duševnými poruchami stavia dosť rezervovane, pretože veľa z nás má ešte stále o psychických poruchách a o ich liečbe nedostatočné informácie a skreslené predstavy. Treba si uvedomiť, že niet telesného zdravia bez duševného a diagnostika a liečba duševných porúch si vyžaduje oveľa dlhší čas nielen zo strany lekára, ale aj pacienta. To, ako reaguje nadriadený na to, že sa niekto lieči, by si mal zodpovedá on sám. Nikto z nás nepozná dňa ani hodiny, keď mu v jeho živote nastane zlom, na ktorý je sám, nemá dostatok síl s ním bojovať a potrebuje pomoc odborníka. S neriešeným psychickým problémom je to ako s neliečenou telesnou chorobou. Príznaky sa stupňujú a končia sa možno aj fatálne.

Prečo si Vybrať Psychiatriu?

Teraz som sa na chvíľu zamyslela, ako to bolo… Možno som už túto otázku dávno nedostala ani neriešila. Kedysi mi ju kládli moji rodičia, známi, práve v súvislosti s výberom špecializácie. Neľutujem, výber bol jasný, psychiatria nie je len medicína, snúbi sa s filozofiou, umením, ale, samozrejme, aj s vedou a výskumom. Psychiatria je pre mňa človek plný zranení, bezradný, osamelý, zmätený a vtedy potrebuje pomoc.

Niekedy boli obdobia, keď som si hovorila, že som si nevybrala dobre, mohla som mať iné povolanie, menej náročné na vlastné sily, ktoré možno až tak nevyžaduje celého človeka. Svoje povolanie považujem za poslanie, byť prítomná vždy vtedy, keď ma ten druhý potrebuje. Vtedy, keď je sám vo svojom trápení a nenachádza v sebe silu, ako s tým naložiť.

Neviem, či mi to celkom ide, veľmi si v sebe nosím mnohé osudy ľudí, možno aj preto, že mi pripomínajú moje životné udalosti, skúsenosti, moje potreby, postoje, moje strachy.

No, na to by asi najlepšie odpovedali oni, ale dcéra mi často pripomínala moju zriedkavú prítomnosť doma. Dostala som však dostatok priestoru na svoju realizáciu. Dnes sú moje deti dospelé a vnímajú to skôr z pohľadu obavy o mňa. Sú mi však nápomocní a manžel „musí“ byť tolerantný a robiť aj niektoré ženské „zástupy“. (smiech)

Prečítajte si tiež: Judikatúra: Zníženie výživného pri invalidite

Keďže svojich pacientov, ktorí sú v práci preexponovaní, učím relaxovať, aj ja nachádzam svoje spôsoby, ako sa ventilovať. Milujem prírodu, turistika mi vie veľmi vyvetrať hlavu, vtedy nad ničím nepremýšľam, cítim sa ľahká, bezstarostná, bez únavy, napriek tomu, že mám v nohách kilometre. Rada lyžujem, čím rýchlejšie, tým som voľnejšia, energickejšia, zabudnem na únavu, stres, starosti. Keďže patrila medzi šikovných žiakov a s učením nikdy nemala problém, na vysokú školu ju prijali na prvýkrát.„Bolo to kvantum učenia, brala som to veľmi vážne a myslela som si, že ak sa nenaučím všetko z anatómie či biochémie, nebudem dobrou lekárkou,“ popisuje roky tvrdej driny.Popri štúdiu však stíhala aj mimoškolský život - už pred nástupom vedela, že chce chodiť na splavy, škola mala vlastnú lodenicu. Dnes s humorom spomína, že si termíny skúšok plánovala podľa termínov splavov.K psychiatrii si Tatiana ako mladá študentka nachádzala cestu postupne. Na praxi v nemocnici vnímala, že lekári nemajú čas s pacientmi komunikovať, pričom v škole im zdôrazňovali, aké je to dôležité. Definitívne sa rozhodla, že sa bude venovať ľudskej duši po tom, čo okúsila prax na psychiatrickom oddelení.„Tí pacienti boli pre mňa zaujímaví, nemala som problém dorozumieť sa ani s ľuďmi v ťažších stavoch,“ hovorí.Ako rodenej Bratislavčanke sa jej po škole nepodarilo nájsť miesto v nemocnici v hlavnom meste, jej kroky tak smerovali do psychiatrickej nemocnici v Pezinku. Po prvotnom zaučení a šiestich mesiacoch v práci prišli aj prvé služby, ktoré sú pre mnohých lekárov obrovskou školou a tiež náročnou výzvou. Konkrétne v Pezinku, kde pracovala Tatiana, mali počas nich dvaja lekári na starosti asi 600 pacientov.„Starší lekár mal na starosti príjmy, keď priviezli akútnych pacientov. Nebolo to ideálne, pretože v takejto špecializovanej nemocnici chýbajú lekári, ktorí sú vo všeobecných nemocniciach - internisti, neurológovia.Druhý slúžiaci lekár mal teda de facto na starosti celú nemocnicu a staral sa o všetkých pacientov. Okrem psychiatrických problémov bežne riešili aj infarkty, mozgové príhody či drobné chirurgické zákroky.Tatiana začínala s prácou lekárky v časoch, keď po 24-hodinovej šichte lekári normálne pokračovali v práci na oddelení aj cez deň.

Cesta Psychiatra: Od Pezinka po Súkromnú Prax

Po siedmich rokoch práce v pezinskej nemocnici a prvej atestácií prišla svadba a materská dovolenka. Tatiana dnes priznáva, že zásadná životná zmena prišla v najvhodnejšom čase - zvažovala totiž, že zmení zamestnanie alebo úplne opustí zdravotníctvo. Nahrávala tomu aj vtedajšia situácia - platy lekárov v nemocniciach boli nízke, lekári sa ešte len chystali za ich zvýšenie štrajkovať a v tejto situácii sa nenachádzala len ona, ale aj jej manžel, ktorý tiež pracoval v rovnakej nemocnici.„Nepáčila sa nám ani byrokracia. Manžel trávil čas prepisovaním chorobopisov, na pacientov postupne už takmer nemal čas. Veľa vecí v tom systéme mi vtedy prekážalo,“ spomína.Z nemocnice v Pezinku nakoniec odišiel aj Tatianin manžel. Podarilo sa mu získať miesto v Prahe, kde zostali sedem rokov. Spoločne tam vychovali dvoch synov a Tatiana postupne začala rozmýšľať, čo po materskej. Nakoniec sa zamestnala na polovičný úväzok v psychiatrickej nemocnici v Bohnicích.Postupom rokov začali obaja manželia zvažovať návrat na Slovensko. Skúsili napísať list Všeobecnej zdravotnej poisťovni s otázkou, kde sú potrební psychiatri. Odpovede sa nedočkali.„Tak sme zostali v Česku ešte dva roky. Lekárom v nemocniciach sa medzičasom podarilo vybojovať vyššie platy a vrátili sme sa na Slovensko,“ spomína.Ona sa zamestnala opäť v Pezinku, manžel si otvoril ambulanciu ako nezmluvný psychiater. Tatiana neskôr okúsila aj prácu v Centre pre drogovo závislých, vlastnú psychiatrickú ambulanciu si otvorila v Bratislave v roku 2018.

Súčasná Psychiatrická Ambulancia

Deň v jej psychiatrickej ambulancii sa začína väčšinou o 7:45, v pondelky trochu neskôr. V piatky lekárka buď nepracuje alebo chodí do domovov pre seniorov, kde sa stará o klientov s demenciami či rôznymi inými duševnými problémami.„Chodím tam veľmi rada. Je to iné ako práca v ambulancii. Je tam pokojná atmosféra,“ hovorí.V ambulancii sa psychiatričke denne vystrieda desať až 18 pacientov. Počet závisí od toho, či sa jedná o kontroly alebo prvovyšetrenia. Na nových pacientov si vyhradzuje približne hodinu až hodinu a pol. V ambulancii končí krátko pred štvrtou poobede.Problémy s duševným zdravím trápia čoraz viac Slovákov - svedčia o tom aj štatistiky, ktoré hovoria o náraste úzkostí či depresií. Osobitnou kategóriou sú tínedžeri a mladí dospelí.Práve ľudia tesne po dovŕšení dospelosti začali po pandémiu koronavírusu k Tatiane Magovej chodiť vo veľkom. Keďže je psychiatričkou pre ľudí od 18 rokov, s mladšími ročníkmi skúsenosti nemá.„Najviac mi v rámci skupiny s úzkostno-depresívnymi poruchami pribudli mladé dievčatá. U iných skupín som výraznejší nárast nezaznamenala,“ hovorí.Pri väčšine pacientov však ide o kombináciu rôznych faktorov. Ak sa napríklad u mladých objavili náročné životné situácie, ktoré im nepomohol pre covidovú izoláciu zvládnuť kolektív, ich psychika tým utrpela viac, ako keby mali možnosť sa socializovať.Psychickým ochoreniam ako depresia či úzkostná porucha môžeme dnes dať aj podľa odborníčky prívlastok civilizačné. Nie vždy sa im dá vyhnúť, pretože určitú úlohu zohráva genetika a tiež ide o „chémiu“ v mozgu. Existujú však spôsoby, ako lepšie manažovať svoje duševné zdravie.„Všeobecné odporúčania sa žiaľ ťažko formulujú, lebo čo je dobré pre jedného človeka, pre iného neplatí. Niekomu môže prospieť viac vnímať svoje potreby, inému zasa naopak pomôže viac sa venovať praktickým činnostiam než rozoberaniu svojich duševných stavov a podobne. Ani také jednoduché odporúčanie ako ,viac pohybu' neplatí pre všetkých. Predsa ale máme jednu radu, ktorá je univerzálna. A tá znie - znížte množstvo alkoholu a neužívajte drogy.

Kedy Vyhľadať Pomoc Psychiatra?

Rozhodnutie navštíviť psychiatra neprichádza ľahko a niekedy pacientov podľa Tatiany Magovej na vyšetrenie dotlačia príbuzní. To sa deje prevažne v prípade ochorení z okruhu schizofrénií. Ale aj pri týchto ochoreniach sa stane, že si sám pacient všimne, že niečo nie je v poriadku.„Často je to však o tom, že si rodina všimne zvláštne správanie. Niekedy títo pacienti najprv končia v nemocniciach a až potom sa liečia ambulantne,“ popisuje.Z vlastnej iniciatívy väčšinou prichádzajú tí, ktorých trápia úzkosti či depresie. Podľa odborníčky nie je ľahké určiť, kedy vyhľadať pomoc. Dôležitým faktorom je čas. Ak problém pretrváva viac ako mesiac, prípadne človek prestane mať silu chodiť do školy či do práce, pomoc je nutná. Prvým kontaktom okrem psychiatra môže byť aj psychológ alebo všeobecný lekár.Strašiakom pre pacientov sú často antidepresíva, pri ktorých sa skloňujú závislosti či nepríjemné nežiadúce účinky. Súčasné lieky však podľa odborníčky prešli dlhoročným vývojom a sú na vysokej úrovni.„Ich nežiadúce účinky sú porovnateľné s inými liekmi a určite nepatria medzi najzávažnejšie. Je pravda, že nie vždy sadne konkrétny liek pacientovi na prvýkrát a musíme hľadať iný, rovnako však hľadá vhodný liek týmito pokusmi napríklad aj internista pre pacienta s vysokým krvným tlakom,“ popisuje.Veľké množstvo psychiatrických liekov je bezpečných aj na dlhodobé užívanie. Vysádzanie je u niekoho bezproblémové, niekto však potrebuje určitú dávku po celý život.„Aj diabetik potrebuje na udržanie stabilizovaného stavu liek alebo inzulín. Rovnako aj v psychiatrii nevieme niektoré ochorenia úplne vyliečiť, len ich udržiavať pod kontrolou,“ dopĺňa.

Hospitalizácia a Zrovnoprávnenie Psychiatrie

Podľa odborníčky sa netreba báť ani prípadnej hospitalizácie. Tá v mnohých prípadoch pomôže preklenúť náročné obdobie a dostať pacienta do stavu, v ktorom následne môže na sebe pracovať napríklad aj za pomoci psychoterapeuta.Pobyt pacienta na doliečovacom oddelení nie je príliš rozdielny oproti bežnému oddeleniu na liečbu fyzických ochorení. Na začiatku hospitalizácie môže byť človek umiestnený na akútnom oddelení, kde dochádza aj k obmedzeniu slobody. Postupy sa čiastočne líšia od nemocnice k nemocnici, ale je snaha pokračovať v humanizácii prístupu a rozširovať príklady dobrej praxe.Väčším problémom je však absencia psychiatrických oddelení vo všeobecných nemocniciach. Napríklad v Bratislave chýbajú na Kramároch či v novej nemocnici Bory. V niektorých menších mestách nie sú vôbec. Zrovnoprávnenie psychiatrie s ostatnými medicínskymi odbormi by pomohlo psychiatriu viac oddémonizovať.„Ak má človek akútny problém po prvýkrát a potrebuje hospitalizáciu, je pre jeho psychickú pohodu lepšie, ak môže ísť do bežnej nemocnice. Ľahšie sa to vysvetľuje v práci a podobne. Zároveň môže byť jeho stav vyvolaný nejakým iným ochorením. Napríklad akútne ochorenie štítnej žľazy sa môže prejaviť ako psychóza. Rovnako aj zápal nervového systému. Vo všeobecnej nemocnici je lepší prístup ku komplexnej diagnostike“ vysvetľuje.Psychiatrické nemocnice by tak mohli byť viac špecializované. Ako príklad môže slúžiť Pinelova nemocnica v Pezinku, kde fungujú špecializované kliniky ako Psychosomatická, Neuropsychiatrická, Gerontopsychiatrická a Klinika drogových závislostí.

Ekonomické Aspekty Psychiatrickej Praxe

Pre Tatianu je práca v ambulancii tým najlepším, čo doposiaľ robila. Je blízko k pacientom, prežíva ich životné príbehy a zároveň sa približuje ich prirodzenému prostrediu. Po ekonomickej stránke však vstup do ambulantného sektora nebol najlepším rozhodnutím.„Zdravotné poisťovne neplatia za čas strávený s pacientom. V psychiatrii je hlavným nástrojom diagnostiky aj liečby rozhovor. A práve platby za verbálne výkony sú žalostne podhodnotené. V iných odbornostiach je to rovnako zlé. Keďže však mnohí ,somatickí' lekári robia aj rôzne zákroky alebo prístrojové vyšetrenia, ktoré sú nepomerne lepšie zaplatené, rozdiely sa im lepšie vykryjú. Samozrejme, podhodnotenie mentálnej práce lekára - práve tej najdôležitejšej a nenahraditeľnej časti jeho práce - zhoršuje podmienky všetkých špecialistov. U nás v psychiatrických ambulanciách je to však mimoriadne vypuklé“ hovorí.Za kontrolné vyšetrenie dostane od poisťovne 15 eur, za prvovyšetrenie, ktoré niekedy trvá aj hodinu a pol 28 eur. Z týchto súm musí zaplatiť zdravotnú sestru, nájom, energie či účtovníctvo. Po odpočítaní všetkých položiek zostáva Tatiane Magovej mesačne 1500 eur v čistom.„Do tejto sumy však počítam aj dobrovoľné ročné poplatky za nadštandardné služby (prevažne vo výške 30-60 eur/rok). Pacienti, ktorí si ich hradia, majú možnosť požičať si odborné knihy z mojej knižnice a tiež majú nadštandardnú formu telefonickej komunikácie. Ak by som tieto poplatky nevyberala, zarobila by som 1100 eur,“ hovorí.Tabuľka s priemernými hrubými mzdami lekárov, ktorú v marci zverejnilo INEKO hovorí, že by mali psychiatri na Slovensku v čistom zarábať približne dvojnásobok ako Tatiana.„Sú kolegovia, ktorí pracujú od rána do večera, prípadne si privyrábajú štúdiami či prednáškami. V novembri som v rámci konferencie Psychiatria pre prax dávala dotazník 23 kolegom. Väčšina (21) mala plat medzi 1000 až 2000 eur. Len dvaja mali príjem 3000 eur v čistom. Jeden z nich pracoval v nemocnici a druhá kolegyňa pracovala 50 hodín týždenne,“ vysvetľuje s tým, že zverejnená tabuľka INEKO podľa nej i jej kolegov zo Zväzu ambulantných poskytovateľov (ZAP) neodráža realitu.Tatiana Magová pôsobí už rok v rámci ZAP ako odborná zástupkyňa za psychiatriu. V združení sa spolu s ďalšími zástupcami snaží zlepšiť situáciu ambulantných lekárov. Tí dlhodobo bojujú za lepšie financovanie a poukazujú na to, že ich úhrady od zdravotných poisťovní nedokážu uživiť. Ak by pracovali v nemocniciach, zarobili by viac.„Poisťovne doteraz neprejavili snahu komunikovať o problémoch jednotlivých špecializácií s odbornými lekárskymi spoločnosťami alebo s nami ako odbornými zástupcami ZAP. Zmluvy máme podpísané do konca septembra.

Výzvy a Odmeny Psychiatrickej Práce

V psychiatrickej ambulancii sa striedajú rôznorodé osobnosti s rôznymi problémami. Lekár musí podľa Tatiany vnímať, že za správanie pacienta môže aj jeho diagnóza a prípadné nevhodné prejavy brať ako príznak ochorenia. Nie vždy to však je jednoduché.„Ťažšie sa mi spracovávajú prejavy súvisiace so sebectvom. Musím to zvládnuť, aby som vedela s pacientom pracovať a nedala to najavo. Každý sme nejaký,“ priznáva.Práca lekárky ako taká ju nikdy neomrzela, demotivoval ju skôr systém. Ešte počas života v Prahe zvažovala, že zo zdravotníctva úplne odíde. Urobila si dokonca aj kurz sprievodkyne v cestovnom ruchu a krátko ako sprievodkyňa po Prahe aj pracovala. Nakoniec však prijala pracovnú príležitosť v nemocnici a k zaveseniu psychiatrickej kariéry na klinec neprišlo.Najviac ju baví to, keď vidí, že pacienti aj s malou pomocou dokážu vyriešiť svoje problémy. Veľkým krokom ohlasujúcim pozitívnu zmenu je často už to, že sa odhodlajú prísť a vyhľadať pomoc.„Niektorým stačí pár sedení a vyriešia, čo ich trápi, v čo ako lekár niekedy ani nedúfate, že sa stane. Teším sa, keď sú spokojnejší vo vzťahoch, lepšie sa im darí ako rodičom, lepšie zvládajú prácu či bežný život, ktorý je pre mnohých tiež výzvou. Je príjemné, keď ku mne opakovane prichádzajú s dôverou,“ popisuje.

Starostlivosť o Vlastné Duševné Zdravie

S psychiatrom ľudia zdieľajú svoje osobné trápenia a tragédie, ktoré v nich vyvolávajú úzkosti či depresie. Lekár v tomto smere vystupuje ako odborník, ktorý s nadhľadom pomáha pacientom náročné životné chvíle prekonať. Na to sa však aj sám potrebuje starať o vlastné duševné zdravie a pohodu. Pre Tatianu Magovú je základom psychohygieny dobré rodinné zázemie.„Dôležitá je pre mňa aj príroda, prechádzky v lese, pobyt na čerstvom vzduchu kdekoľvek, pokojne aj na balkóne. Veľmi rada čítam, vždy znova začínam cvičiť a Colombo a Hercule Poirot tiež pomôžu. Popri tom koncerty, kultúra,“ popisuje spôsoby, akými vyvažuje pracovné vyťaženie.Zároveň sa snaží vnímať aj svoje vlastné schopnosti a možnosti, čo sa týka výkonu. Priznáva, že existuje mnoho lekárov, ktorí vládzu ordinovať dlhšie ako ona.„Ak by som chcela vyhovieť všetkým pacientom, ktorí sa ku mne hlásia, mohla by som byť v práci aj do večera. Viem však, že by som to nezvládla,“ hovorí otvorene s tým, že na rozdiel od somatických lekárov, ktorí vyšetrujú napríklad rôznymi prístrojmi, psychiater má „iba“ seba. Je dôležité preto počet pacientov regulovať tak, aby nedošlo k jeho vyčerpaniu, s čím by klesla aj kvalita poskytovanej pomoci.Tak ako väčšina lekárov, i Tatiana Magová musí počty pacientov regulovať a nových prijíma iba vtedy, keď sa jej uvoľní miesto.

tags: #psychosomatická #klinika #rozsudky