
Ochrana spotrebiteľa je dôležitá, no niekedy môže viesť k nepredvídateľným dôsledkom. Predstavte si situáciu, že spotrebiteľ príde o dom v exekúcii a spoločnosť sa pýta, kto by mu mal postaviť nový. Mal by to byť veriteľ? Alebo by mal štát prevziať zodpovednosť a zaplatiť všetko z peňazí daňových poplatníkov? Tento článok sa zaoberá problematikou spotrebiteľských zmlúv, súdnych rozhodnutí a ich dôsledkov, pričom vychádza z nedávneho uznesenia Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 9Co/2/2011 z 31. januára 2012.
Krajský súd v Prešove vidí dôvod zodpovednosti štátu za škodu v doktríne Francovich-Köbler a nie priamo v zákone č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Súd používa mäkkú formu Francovich a nie prísnejší test Köbler-Traghetti, ktorý sa týka zodpovednosti za právoplatné rozhodnutia súdov v rozpore s právom EÚ. Podľa tohto testu ide o výnimočné situácie, kedy sa zodpovedá za res iudicata.
Hoci sa daný prípad vzťahuje na zastavenie exekúcie na základe rozhodcovského rozsudku, argumentácia súdu nie je obmedzená len na rozhodcovské rozsudky. Existuje riziko, že sa bude aplikovať aj v prípade súdnych rozhodnutí, vrátane exekúcií na základe platobných rozkazov vydaných na základe nekalých podmienok.
Krajský súd implikuje, že nezastavenie exekúcie (teda nekonanie z vlastného podnetu) je závažné a zjavné porušenie práva EÚ. Ak by to tak bolo, malo by byť takéto porušenie aj disciplinárnym previnením, ktoré by umožňovalo regresný postih sudcu po prípadnom plnení zo strany štátu?
Priznanie nároku na náhradu škody voči štátu môže viesť k paradoxným situáciám. Veriteľ získa výťažok z exekúcie, exekútor si tiež príde na svoje a spotrebiteľ dostane nárok voči štátu. Mohlo by to viesť k situácii, že niekto zozbiera zoznam úspešných exekúcií a bude vyhľadávať spotrebiteľov s cieľom odkúpiť ich pohľadávky.
Prečítajte si tiež: Kontext rozsudkov o starostlivosti
Je potrebné nájsť spôsob, ako odčerpať výhodu, ktorú získa veriteľ po úspešnej exekúcii. Namiesto neefektívnej redistribúcie, ktorá podporuje nesprávne motivácie, by bolo efektívnejšie riešiť problém úžery trestnoprávnymi mechanizmami.
V diskusii k článku "(Ne)Ochrana spotrebiteľa, alebo štát, zaplať!" sa objavili rôzne názory. Niektorí diskutujúci sa snažia nájsť princíp, ktorý by zjednocoval rôzne rozhodnutia a názory vyjadrené v odôvodneniach. Iní poukazujú na to, že účastník konania sa môže dôvodne spoliehať na svoje subjektívne právo a že súd by mal preskúmať určité okolnosti aj bez toho, aby ich účastník namietal.
Diskutujúci sa zhodujú, že niektoré subjekty, ako napríklad nebankovky, sa správajú, akoby boli neohroziteľné. Spojenie slabej ochrany spotrebiteľa, nízkeho právneho vedomia, pochybných postupov exekútorov a advokátov a formalistického prístupu v súdnom konaní vedie k nedôvere v justíciu.
Ak má byť právo EÚ skutočne efektívne, potom možnosť žalovať o náhradu škody pre jeho porušenie je dôležitá. Prakticky je to jedna z najúčinnejších sankcií na vynútenie jeho dodržiavania. Rozsudok v takejto veci môže mať výrazný vplyv na súdy.
Otázkou je, či ide o závažné porušenie práva EÚ, ak sa vymôže v exekúcii vedenej na základe rozhodcovského rozsudku plnenie z neprijateľnej podmienky v rozpore s judikatúrou Súdneho dvora EÚ. Ak sa súd dopustí konania, ktoré je v rozpore s judikatúrou Súdneho dvora EÚ, ide o závažné porušenie práva EÚ. Medzinárodná zmluva má prednosť a platí to aj pre zmluvu o fungovaní EÚ.
Prečítajte si tiež: Matka na rodičovskej a výživné: Dôležitý rozsudok
Predstavme si situáciu, že platobný rozkaz bol vydaný pre plnenie na základe neprijateľnej podmienky. Ak si to nikto nevšimne a začne exekúcia, čo sa stane, ak neskôr iný súd vydá rozsudok, že takáto klauzula je neprijateľná? Alebo čo ak sa žiadny takýto rozsudok nevydá? V oboch prípadoch, ak sa právo EÚ má aplikovať efektívne, má vymoženú sumu uhradiť povinnému štát?
Problém so základom nároku na náhradu škody spočíva v tom, čo sa považuje za zjavné a závažné porušenie práva EÚ. Nie je jasné, či daný prípad spĺňa túto definíciu.
Vždy, ak ide o nárok na náhradu škody z dôvodu protieurópskej res iudicata, by mala byť položená prejudiciálna otázka. Vnútroštátny súd by mal mať možnosť obrátiť sa na Súdny dvor EÚ, ak má ísť proti právnemu názoru odvolacieho súdu.
Rozhodcovská doložka v spotrebiteľskej zmluve je dohoda medzi zmluvnými stranami, že všetky alebo niektoré spory sa budú riešiť v rozhodcovskom konaní. Musí mať písomnú formu, inak je neplatná. Je potrebné rozlišovať, či sa rozhodcovské konanie týka sporu zo spotrebiteľského právneho vzťahu alebo z iného právneho vzťahu.
Princíp vigilantibus iura sripta sunt (práva patria bdelým) v spotrebiteľských veciach ustupuje dôležitejšiemu princípu, ktorým je ochrana práv spotrebiteľa. To znamená, že aj keď spotrebiteľ nevyužije možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy, exekučný súd je povinný skúmať jej platnosť.
Prečítajte si tiež: Judikatúra: Zníženie výživného pri invalidite
Rozhodcovský rozsudok vydaný v spotrebiteľskej veci je ako exekučný titul v rozpore so zákonom, ak rozhodcovská zmluva nebola vôbec uzavretá alebo bola uzavretá neplatne. Nedostatok právomoci rozhodcovského súdu má za následok materiálnu nevykonateľnosť rozhodcovského rozsudku.
Súdy v exekučnom konaní skúmajú platnosť rozhodcovskej doložky a nepreskúmavajú vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku. Realizujú tak svoje oprávnenie vyplývajúce zo zákona, a to posúdiť, či tento exekučný titul nie je v rozpore so zákonom.
Zmluva o úvere je konsenzuálny kontrakt, na ktorého vznik stačí dohoda strán o podstatných náležitostiach zmluvy. Na spotrebiteľské právne vzťahy treba aplikovať ustanovenia o spotrebiteľskom práve, ktoré sú pre spotrebiteľa výhodnejšie a v jeho prospech.
Dualistický systém záväzkového práva (dve kúpne zmluvy, dvojaká úprava premlčania) v našom právnom poriadku síce dlhodobo funguje, avšak niet rozumného dôvodu na skonštatovanie, že na premlčanie v spotrebiteľsko-právnej veci má dopadať právna úprava regulujúca vzťahy medzi podnikateľmi.
tags: #rozsudok #spotrebiteľská #zmluva #judikáty #kc