Dovolanie a Judikáty Najvyššieho Súdu v Trestných Veciach Lúpeže

Úvod

Tento článok sa zameriava na analýzu rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „Najvyšší súd“) v trestných veciach týkajúcich sa zločinu lúpeže. Cieľom je poskytnúť prehľad o právnych záveroch a princípoch, ktoré Najvyšší súd aplikuje pri posudzovaní skutkových stavov a právnej kvalifikácie tohto závažného trestného činu. Článok sa opiera o judikáty Najvyššieho súdu, ktoré boli publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky, ako aj o ďalšie relevantné rozhodnutia.

Súhlas poškodeného s trestným stíhaním

V prípadoch, keď je na trestné stíhanie konkrétnej osoby nevyhnutný súhlas poškodeného podľa § 211 ods. 1 Trestného poriadku, orgán činný v trestnom konaní je povinný tento súhlas zabezpečiť bezodkladne po tom, ako disponuje dostatočným objemom a kvalitou informácií. Ak poškodený neprejaví súhlas s trestným stíhaním, vec sa odloží z dôvodu neprípustnosti trestného stíhania a trestné konanie sa ukončí v štádiu postupu pred začatím trestného stíhania.

Zásada ne bis in idem

Zásada ne bis in idem, teda právo nebyť súdený alebo potrestaný dvakrát za ten istý skutok, je vyjadrená v ustanovení § 9 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku. Trestné stíhanie nemožno začať a ak už bolo začaté, nemožno v ňom pokračovať a musí byť zastavené, ak tak ustanovuje medzinárodná zmluva, pričom v tomto smere treba vychádzať z čl. 153 a 154 c Ústavy Slovenskej republiky a čl. 4 Protokolu č. 7 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Podstata skutku

Podstata skutku je určená účasťou obvineného na určitej trestne stíhanej udalosti, z ktorej vzišiel následok významný z hľadiska trestného práva hmotného. Podstata skutku je zachovaná, ak je zachovaná aspoň sčasti totožnosť konania alebo následku.

Chybný výrok o treste

Ak je v preskúmavanom rozsudku chybná iba oddeliteľná časť výroku o treste a chybu nemožno napraviť zrušením len tohto chybného výroku alebo aj súčasným rozhodnutím vo veci samej, ale treba v konaní pokračovať čo i len zisťovaním podmienok pre prípadné uloženie niektorého ďalšieho druhu trestu, musí vyšší súd vždy zrušiť celý výrok o treste. Zrušením iba chybnej oddeliteľnej časti výroku o treste správoplatní nedotknutú časť napadnutého rozsudku vo výroku o vine a nedotknutom výroku o treste, čím je trestné stíhanie právoplatne skončené, a tým vytvorí prekážku pokračovania v konaní.

Prečítajte si tiež: Kontext rozsudkov o starostlivosti

Pokračovací trestný čin

Formulácia „trestnosť všetkých čiastkových útokov sa posudzuje ako jeden trestný čin“ uvedená v druhej vete § 122 ods. 10 Trestného zákona znamená, že sa hodnota výšky spôsobenej škody alebo získaného prospechu pri jednotlivých čiastkových útokoch na účel posúdenia právnej kvalifikácie spočítava. Bez ohľadu na splnenie podmienok podľa § 122 ods. 10 Trestného zákona právoplatný priestupkový postih (ak nebol zrušený osobitným postupom v správnom konaní) vytvára vo vzťahu ku skutku, ktorý by inak mohol byť čiastkovým útokom pokračovacieho trestného činu.

Rozhodnutie o odložení veci

Rozhodnutie o odložení veci podľa § 159 ods. 2 Tr. por. nie je rozhodnutím urobeným v rámci trestného stíhania, ale pred jeho začatím. Existencia takého rozhodnutia nie je prekážkou trestného stíhania páchateľa v zmysle § 11 ods. 1 Tr. por., a preto trestné stíhanie možno začať bez zrušenia uvedeného rozhodnutia v konaní o mimoriadnom opravnom prostriedku.

Dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku

Dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku „rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom" a jeho zrkadlové znenie - „rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré boli súdom vykonané nezákonným spôsobom", nemožno vykladať v rozpore s jeho logickým i materiálnym významom a účelom (je založené na dôkazoch) tak, že pôjde o prípady, keď súd dôkaz nevykonal. Súd nie je povinný vykonať dôkazy, ktoré strany nenavrhli a tiež nemusí vykonať ani tie dôkazy, ktoré strany síce navrhli, ale súd ich nepovažuje za rozhodné a dôležité.

Účastníctvo na zločine lúpeže

Zákonným znakom účastníctva na zločine lúpeže podľa §§ 21 ods. 1 písm. c/, 188 ods. 1 Tr. zák. formou objednávateľstva je aj prítomnosť subjektívnej stránky u objednávateľa. Jedným zo zákonných znakov účastníctva na zločine lúpeže podľa §§ 21 ods. 1 písm. c), 188 ods. 1 Tr. zák. formou objednávateľstva je zo strany páchateľa priama objednávka, priama konkrétna požiadavka na páchateľa, vykonávateľa skutku, aby proti inému použil násilie alebo hrozbu bezprostredného násilia v úmysle zmocniť sa cudzej veci. Základným predpokladom trestnej zodpovednosti za úmyselný zločin je aj bezpečné zistenie úmyslu.

Zásada in dubio pro reo

Použitie zásady "in dubio pro reo", ktorá vyplýva z ustanovenia § 2 ods. 4 Trestného poriadku, prichádza do úvahy len vtedy, ak pochybnosti, ktoré vznikli v trestnom konaní o dokazovanej skutočnosti, trvajú aj po vykonaní a zhodnotení všetkých dostupných dôkazov, ktoré môžu reálne prispieť k náležitému zisteniu skutkového stavu, a to v rozsahu nevyhnutnom na objektívne, stavu veci a zákonu zodpovedajúce spravodlivé rozhodnutie.

Prečítajte si tiež: Matka na rodičovskej a výživné: Dôležitý rozsudok

Proces dokazovania

Proces dokazovania (a to nielen z hľadiska hodnotenia obsahu jednotlivých dôkazov, ale aj z hľadiska rozsahu dokazovania) je ovládaný zásadou voľného hodnotenia, kedy po vykonaní logických úsudkov v kontexte všetkých, vo veci vykonaných dôkazov, dochádza k vydaniu meritórneho rozhodnutia. Zákon pritom neurčuje a ani nemôže určiť konkrétne pravidlá, podľa ktorých by sa malo vychádzať v konkrétnom prípade pri určení rozsahu dokazovania alebo pri hodnotení obsahu dôkazov, prípadne ich vzájomnej súvislosti. Jediným všeobecným pravidlom určujúcim rozsah dokazovania je zásada vyjadrená v ustanovení Trestného poriadku.

Podanie dovolania generálnym prokurátorom

Zákon v ustanovení § 369 ods. 2 Trestného poriadku vylučuje podanie dovolania generálnym prokurátorom ako osobou na podanie dovolania oprávnenou v prípade, že nevyužil svoje právo podať riadny opravný prostriedok. V takomto prípade ako strana nemôže uplatniť podnet voči ministrovi spravodlivosti, ak sa rozhodnutie stalo právoplatným preto, že súd postupoval v súlade s ustanovením § 322 ods. 3 Trestného poriadku alebo podľa § 259 ods. 3 Trestného poriadku účinného do 1. januára 2006.

Príslušnosť nadriadeného súdu

Príslušnosť nadriadeného súdu na rozhodnutie o opravnom prostriedku proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa sa riadi vždy podľa zákona (Trestného poriadku) účinného v čase predkladania veci nadriadenému súdu. Pri opätovnom predložení tej istej veci nadriadenému súdu, po predchádzajúcom vrátení veci súdu prvého stupňa z formálnych dôvodov i na základe zrušenia uznesenia o postúpení veci, sa otázka príslušnosti súdu posudzuje samostatne. Ak v čase medzi skorším a následným predložením veci nadriadenému súdu, ako súdu odvolaciemu, dôjde k takej zmene právnych predpisov, že príslušným na konanie.

Obmedzovanie osobnej slobody a lúpež

Obmedzovanie osobnej slobody vykonané násilným útokom obvineného voči poškodenému s úmyslom zmocniť sa cudzej veci zakladá znaky trestného činu lúpeže podľa § 234 Tr. zák. a nie trestného činu obmedzovania osobnej slobody podľa § 231 ods. 1, 2 Tr. zák. v jednočinnom súbehu s pokusom trestného činu krádeže podľa § 8 ods. 1, § 247 Tr. zák. Pre kvalifikáciu trestného činu lúpeže v zmysle § 234 ods. 1 Tr. zák.

Pokus trestného činu lúpeže

Podľa § 14 ods. 1 Tr. zák. pokus trestného činu je konanie, ktoré bezprostredne smeruje k dokonaniu trestného činu, ktorého sa páchateľ dopustil v úmysle spáchať trestný čin, ak nedošlo k dokonaniu trestného činu. Trestný čin lúpeže je dokonaný už použitím násilia alebo hrozby bezprostredného násilia proti niekomu v úmysle zmocniť sa cudzej veci, pričom pre dokonanie trestného činu lúpeže nie je podstatné, či došlo aj k zmocneniu sa cudzej veci.

Prečítajte si tiež: Judikatúra: Zníženie výživného pri invalidite

Súd vyššieho stupňa

V zmysle § 30 ods. 3 veta prvá Trestného poriadku je súdom vyššieho stupňa ten súd, ktorý vykonáva konanie a rozhoduje o sťažnosti proti prvostupňovému rozhodnutiu podľa § 147 a nasl. Trestného poriadku alebo vykonáva konanie a rozhoduje o odvolaní (§ 252 Trestného poriadku) podľa § 253 a nasl. Trestného poriadku. Z týchto dôvodov, ak sudca krajského súdu alebo sudca vyššieho vojenského súdu Slovenskej republiky v konkrétnej veci rozhodoval v druhostupňovom senáte tohto súdu, je sudcom súdu vyššieho stupňa. Preto je takýto sudca v ďalšom konaní vylúčený z rozhodovania na tom istom krajskom súde.

Skúmanie obojstrannej trestnosti

Pri skúmaní obojstrannej trestnosti podľa § 16 ods. 1 písm. b) zákona č. 549/2011 Z. z. v znení zákona č. 344/2012 Z. z. je rozhodujúce, či konkrétny skutok, ak by bol spáchaný na území Slovenskej republiky, by bol sám osebe trestným činom, bez ohľadu na jeho právnu kvalifikáciu podľa práva štátu pôvodu. Neposudzuje sa teda, či by odsúdená osoba, ak by bola orgánmi Slovenskej republiky trestne stíhaná, bola uznaná za vinnú a aký trest by jej bol uložený. Pre skúmanie obojstrannej trestnosti je teda rozhodujúce, či sú skutky podľa práva vykonávajúceho štátu (Slovenskej republiky) taktiež trestné.

tags: #rozsudok #trestný #poriadok #najvyšší #súd #dovolanie