Rozvod a jeho vplyv na dospelé deti: Skúsenosti a dôsledky

Hoci dospelosť prináša nezávislosť a vlastnú cestu, puto s rodičmi zostáva silné a udalosti v ich životoch nás ovplyvňujú. Rozvod rodičov je jednou z takýchto udalostí, ktorá môže mať dlhodobý vplyv na dospelé deti, a to aj napriek ich veku a životným skúsenostiam.

Vplyv rozvodu na psychiku dospelých detí

Deti, ktoré v detstve prežili rozvod rodičov, môžu byť poznačené na celý život. Veda už otvorene pripúšťa, že táto trauma z detstva má hlboké a trvalé následky. Štúdie ukazujú, že dospelí, ktorí zažili rozvod rodičov, majú tendenciu byť na tom psychicky, zdravotne aj finančne horšie ako tí, ktorí vyrastali v úplnej rodine. Tento efekt je ešte výraznejší u tých, ktorí boli zaťahovaní do konfliktov rodičov a ich spojenie s jedným z rodičov bolo narušené.

Jorge Querra Gonzáles, mediátor s viac ako desaťročnými skúsenosťami s rodinami po rozvode, uskutočnil štúdiu, ktorá potvrdzuje tieto zistenia. V rámci svojho štúdia psychológie na Univerzite Lüneburg viedol rozhovory s 37 dospelými deťmi z rozvedených rodín a 18 účastníkmi vo veku 18 až 58 rokov, ktorých rodičia žili spolu minimálne do dosiahnutia dospelosti svojich detí. Jeho štúdia odhalila, že takmer žiadne z detí z rozvedených rodín nemá v dospelosti vyslovene dobrý alebo zlepšujúci sa vzťah k mame alebo k otcovi.

Pocity neistoty a sebaobviňovania

Kvalitatívna štúdia Jorge Querra Gonzálesa ponúka hlboký vhľad do toho, čím si deti prechádzajú. Dospelé deti hovoria o svojich pocitoch neistoty a sebaobviňovania, o predsudkoch vo vlastných vzťahoch i neochote založiť si rodinu. Tiež hovoria o problematickom vzťahu k rodičom, ktorý pretrváva až do dospelosti.

23-ročná študentka psychológie pre Der Spiegel uviedla, že sa cítila byť v detstve manipulovaná svojou mamou, kvôli ktorej odvrhla svojho otca. Najprv ho vídavala raz za dva týždne, neskôr k nemu už nechcela chodiť vôbec. Dnes priznáva, že je veľmi ťažké pre súdy a znalcov objektívne rozlíšiť, prečo deti zatracujú jedného z rodičov. Či dieťa podľahlo tlaku zo strany expartnera, alebo sú tam iné dôvody, prečo chce prerušiť kontakt.

Prečítajte si tiež: Striedavá starostlivosť po rozvode

Účastníci štúdie tvrdia, že by boli vďační, keby sa v ich detstve niekto viac zaoberal tým, ako sa vtedy skutočne cítili. Takmer všetci opýtaní boli sklamaní z rozhodnutia súdov a sociálnoprávnej ochrany detí a tvrdia, že sa nebral do úvahy ich reálny záujem. Viac ako polovica z 37 detí z rozvedených rodín v tejto štúdii si prešla úradným alebo súdnym procesom pri rozvode rodičov a všetky boli z výsledkov sklamané. Len zlomok mal pocit, že im úrady skutočne pomohli. Autor štúdie bol z výsledku šokovaný, keďže predpokladal, že v dospelosti dokážu deti prístup úradov oceniť.

Negatívne vyjadrenia o partnerovi

Väčšina detí tiež hovorila o tom, ako zle vnímali, keď ich otec alebo mama hovorili negatívne o svojom partnerovi a prenášali to na deti. Hoci to zo začiatku mohlo na deti fungovať, neskôr sa to vždy obrátilo proti tomu, kto ohováral. Ak to robili obaja, deti mali v dospelosti problematický vzťah s oboma rodičmi. "Je to veľké duševné trápenie, ak mama alebo otec vylievajú svoju frustráciu na druhého partnera," hovorí Guerra. "Veľa detí to má rodičom za zlé aj v dospelosti. Dokonca sa neskôr výraznejšie odvracajú od toho rodiča, ktorý ich ťahal na svoju stranu."

Sociálni chameleóni

Ďalšia črta, ktorá spája dospelé deti zo štúdie, je, že hoci sú relatívne odolné voči stresu, len veľmi ťažko znášajú hádky a stávajú sa z nich takzvaní sociálni chameleóni. Ide o fenomén, ktorý sa používa na označenie ľudí, ktorí sa prispôsobia každej situácii, túžia po harmónii za každú cenu a nechcú vytŕčať za žiadnych okolností.

Bytostný smútok aj v dospelosti

Epizóda The Oprah Winfrey Show na tému Dospelé deti z rozvedených rodín konfrontujú svojich rodičov poukázala na to, že bolesť z rozvodu rodičov nezmizne s dosiahnutím dospelosti. Melissa, ktorej rodičia sa rozviedli, keď mala 11 rokov, hovorí, že si pamätá všetko, vrátane chvíle, keď jej to mama oznámila, i následný hnev, ktorý si v sebe niesla roky. Jej mama v relácii priznáva, že všetko, čo od života chcela, bolo byť matkou a manželkou. Keď sa rozviedla, s rozpadom ideálu o manželstve sa zmenil aj jej prístup k materstvu. Melissina mama zostala sama s deťmi a sklamanie a nápor každodennosti z nej urobili smutnú sklamanú ženu.

V televíznej show Melissa prvýkrát otvára pred kamerami to, čo v nej spôsobil rozvod rodičov a následný smútok matky. Verejne pred mamou priznáva, že to, čo zažila ako dôsledok rozvodu svojich rodičov, nemá stále spracované a nesie si to so sebou celý svoj život. Mediátor vysvetľuje, že pocity cestujú v čase, zostávajú s nami a nemiznú len preto, že starneme. Akokoľvek sa mama snažila vychovať svoje tri dcéry dobre, bolesť, ktorú si v sebe niesla, prenášala podvedome do výchovy. Mama dcére po rokoch vysvetľuje, že nevedela inak, lebo po rozvode jej padli všetky sny. Zrazu sa musela zamestnať na plný úväzok, starať sa o chod celej rodiny. Hnev z tohto sklamania nevedela potlačiť.

Prečítajte si tiež: Rozvod a ZŤP: Práva a možnosti

Tri dospelé sestry Jessica, Amy a Mollie, ktorých rodičia sa rozviedli pred deviatimi rokmi a odvtedy neboli spolu ako rodina v jednom priestore, v relácii hovoria o tom, aké ťažké bolo pre nich počuť manželský sľub, ktorý dáva ich otec cudzej žene, hoci ho pred rokmi vyslovil aj pred mamou. Dospelé ženy zranene plačú pred kamerami, keď svojim rodičom po rokoch prvýkrát vyznávajú, čo s nimi ich rozvod urobil. Stále smútia, hoci už vedia, že ich rodičia sa nikdy nedajú dokopy a musia žiť ďalej svoje životy.

Tvorcovia relácie sa snažia navodiť dojem, že ak by sa komunikácia zvládla, trauma nemusela byť. Na príkladoch z relácie však vidieť, ako aj inteligentní milujúci rodičia, ktorí rozvodom zažili stratu, zradu a samotu, nie sú často aj roky schopní vyhnúť sa komunikačným chybám a voliť zrelé výchovné rozhodnutia.

Rozvod v drvivej väčšine prípadov znamená pre samotných rodičov veľké sklamanie, vedieť odfiltrovať seba, nedať najavo svoje sklamanie z partnera a zamerať sa len na potreby detí - to sa reálne podarí len v minime prípadov rozvodov.

Hormón oxytocín a rozvod

Štúdia zverejnená v Journal of Comparative Psychology sa zaoberala súvisom medzi hormónom oxytocínom a predošlými skúsenosťami človeka. Autorka štúdie Maria Bocciaová, profesorka rodinných štúdií z Baylor univerzity, robila výskum o rodinných pomeroch a ich vplyve na zdravie na vzorke 128 ľudí vo veku od 18 do 62 rokov, z ktorých 27 percent bolo z rozvedených rodín.

Účastníci štúdie museli najprv vyplniť dotazník, v ktorom sa pýtali na ich rodinu, vzťahy a ako ich táto situácia ovplyvnila. Následne všetkým odobrali krv a zisťovali úroveň hladiny oxytocínu v krvi. Pri ľuďoch z rozvedených rodín sa zistilo, že majú oveľa nižšiu hladinu tohto hormónu šťastia ako ostatní účastníci štúdie.

Prečítajte si tiež: Dieťa v rozvodovom konaní

Ako pomôcť deťom počas rozvodu?

Rozvod je náročné obdobie pre celú rodinu, obzvlášť pre deti. Počas rozvodu býva hnev a popieranie situácie. Deti sa prirodzene bránia psychickej bolesti rôznymi spôsobmi. Niektoré predstierajú ľahostajnosť a obviňujú rodičov alebo samých seba. Iné si myslia, že sa ich rozvod nijako netýka a nemajú s tým problém. Počas rozvodu býva zlosť, kedy ide o prirodzenú reakciu na bolesť a úzkosti. V tejto fáze je dôležité ponúknuť deťom trpezlivosť a pochopenie, ktoré im treba ako rodič ponúkať.

Je dôležité, aby deti boli na očakávané zmeny vo vzťahu rodičov a chodu spoločnej domácnosti pripravené. Náhle zmeny môžu viesť k pocitom neistoty a zhoršené správanie. Ak sa takéto zmeny po rozvode vyskytujú, nemali by sme ich v žiadnom prípade ignorovať.

Smútok je prirodzenou reakciou na rozvod rodičov. Smútok by mal samozrejme ustúpiť. Ak sa dieťa cíti izolované a môže nadobúdať ľahostajný postoj k veciam, a ak u vášho dieťaťa pretrváva alebo sa zhoršuje, môže prerásť až do depresie. Dieťa sa môže cítiť pocitmi menejcennosti, bezmocnosti a beznádeje. V takom prípade vyhľadajte odbornú pomoc. Záškoláctvo alebo sebapoškodzovanie z domova, sú menej častými problémami pri rozvodoch, ale môžu sa objaviť.

Je dôležité, aby ste sa s dieťaťom rozprávali o celej vzniknutej situácií a ako ono samé vníma celú situáciu. Buďte trpezliví a úprimní. Uistite dieťa, že sa môže cítiť komfortne a v bezpečí. Vysvetlite dieťaťu, prečo sa ich rodičia rozvádzajú. Uistite ich, že ich rovnako ľúbite a že to nie je ich vinou. Neťahajte dieťa do problémov, do ktorých nemá byť zainteresované. Nerozprávajte o druhom rodičovi pred vašim dieťaťom v negatívnom svetle. Snažte sa mu ukázať ako mu prejaviť podporu. Uistite ho, že sa na vás môže spoľahnúť a s čímkoľvek mu pomôžete. Vyvarujte sa unáhleným rozhodnutiam, čo by mohlo byť pre dieťa viacej traumatizujúce. Uistite sa, že sa dieťa necíti ukrátené. Podporujte ho v aktivitách, ktoré ich bavia. Hry a zábava znižujú stres a úzkosť u detí. Pamätajte, že každé dieťa má iné prežívanie a každé dieťa reaguje na rozvod individuálne. Snažte sa im byť oporou a rešpektovať aj ich potreby. S vašou podporou zvládnu aj toto náročné obdobie svojho života. Ak potrebujete o pomoc požiadať, vyhľadajte odborníkov, psychológov pre deti a mládež, ako aj centrá pre deti a rodiny.

Syndróm zavrhnutého rodiča

Stalo sa vám, že ste mali kvalitný vzťah so svojim dieťaťom, rozišli ste ako rodičia, z domácnosti ste odišla/odišiel a dieťa vás postupne začalo odmietať, začalo byť voči vám arogantné, očierňuje vás a ponižuje? Možno ste sa stali obeťou patologického javu, ktorý sa všeobecne nazýva „Syndróm zavrhnutého rodiča“.

Termín syndróm zavrhnutého (odcudzeného) rodiča je na Slovensku pomerne málo známy. Jeho symptómy, ktoré popísal R. A. Gardner už pred tridsiatimi rokmi, však možno pozorovať u mnohých detí v rozvodových a porozvodových sporoch.

Zjednodušene vysvetľuje: Keď chcel Oidupus milovať svoju matku, musel zavraždiť svojho otca. Keď sa neskôr priklonil k otcovským hodnotám, musel zavrhnúť matku. Výsledkom bola autodeštrukcia a automutilácia - vypichol si oči. Aj pri tomto syndróme dieťa prijíma jedného rodiča a druhého odmieta.

Matějček a Dytrych uvádzajú, že „ako ukázali početné výskumy, neexistuje vek, v ktorom by dieťa rodinným rozvratom netrpelo. Ide len o to, že reakcie dieťaťa v určitých obdobiach vývinu jeho osobnosti sú rôzne podľa veku a tiež podľa pohlavia.“ Nie menej dôležitú úlohu zohrávajú pokračujúce, či naopak prerušené vzťahy s členmi širšej rodiny (starí rodičia, tety, strýkovia, bratranci, sesternice). Deti môžu mať s týmito príbuznými blízke vzťahy, ktoré sa rozvodom narušia a to môže byť ďalší faktor, ktorý môže detskej psychike ublížiť.

V roku 1985 publikoval Richard A. Gardner v Academy Forum článok Recent Trends in Divorce and Custody Litigation. Jednalo sa o prvý článok, kde opísal Syndróm zavrhnutého rodiča (PAS) ako ochorenie, ktoré začal pozorovať od roku 1980. V roku 1987 ako prvý systematicky formuloval koncepciu PAS v knihe The Parental Alienation Syndrome and the Differentiation Between Fabricated and Genuine Child Sex Abuse, kde popísal syndróm zavrhnutého rodiča, techniky, motívy, symptómy a dôsledky a navrhol terapeutické riešenie.

PAS definoval ako poruchu, ktorá sa prejavuje tým, že dieťa sústavne a neodôvodnene zľahčuje a uráža jedného z rodičov.

Warshak dopĺňa, že syndróm zavrhnutého rodiča je porucha, pri ktorej je primárnym prejavom neodôvodnená kampaň dieťaťa za degradáciu rodiča alebo odmietanie tohto rodiča, spôsobená vplyvom druhého rodiča v kombinácii s vlastným prispením dieťaťa.

Pavlát a Janotová na jednej strane uvádzajú, že je štúdium SZR obohacujúcim pre poznanie psychických problémov rodičov a detí v rozvodových sporoch. Poukazujú zároveň na vysoký výskyt porúch psychického stavu u rodičov. Podľa nich len v ojedinelých prípadoch bolo možné jednoznačne hodnotiť postoje detí ako „syndróm zavrhnutého rodiča“. Na odmietaní druhého rodiča sa často podieľali vlastné negatívne zážitky s odmietaným rodičom. Navrhujú vhodnejší preklad „odcudzený“ rodič. Upozorňujú na dôležitosť včasného zachytenia a mediáciu - ako významný preventívny faktor.

Klimeš používa v súvislosti so SZR slová ako „zmrzačenie mysle dieťaťa“, na ktorom sa často podieľajú aj príbuzní, či priatelia. Hayward varuje pred vkladaním nádeje do riešenia situácie súdnou cestou - riešiť rodinné problémy súdnou cestou je podľa neho plytvanie časom.

Bakalář uvádza, že môže byť vytesňovanie či nahradzovanie prirodzených a pôvodných pozitívnych emócií spúšťačom psychopatologických prejavov a rizikového správania dieťaťa.

Pavlát, Pavlovský, Janáčková opäť odporúčajú k používaniu „správneho“ prekladu Parental Alienation Syndrome (PAS) ako Syndróm odcudzeného rodiča. PAS považujú za ideologický koncept slúžiaci k organizovaniu otcov trpiacich nemožnosťou hodnotného styku s deťmi. Autori odmietajú Gardnerove stanovisko - riešenie situácie, ktorá je často neriešiteľná.

Pavlát a Janáčková uvádzajú, že Medzinárodná klasifikácia duševných chorôb DSM IV nepozná takýto syndróm. Americká psychiatrická asociácia, odborný garant DSM, nepovažuje parental alienation syndrome za psychickú poruchu a neuvažuje o jeho zaradení medzi psychické poruchy z dôvodu obmedzenej validity výskumov na túto tému. Preto je podľa nich tento pojem parental alienation syndrome kontroverzný. Je to skôr popis situácie medzi rodičom a dieťaťom v sporoch o styk a o zverenie do starostlivosti.

Fidler a Bala upozorňujú, že extrémistické skupiny sa pokúšajú urobiť z tejto otázky rodovú vojnu.

Dr. William Bernet je emeritným profesorom na Vanderbilt University vo svojej knihe Parental Alienation: The Handbook for Mental Health and Legal Professionals opisuje 500 právnych prípadov, pričom uvádza viac ako 1000 referencií v zozname literatúry z 35 krajín. Ako hovorí Bernet - Deti potrebujú oboch rodičov, aby sa podieľali na ich výchove. Zavrhnutie rodiča je útokom na túto základnú potrebu. Pre blaho dieťaťa je najškodlivejšia snaha o vyradenie jedného rodiča zo života dieťaťa. To je morálne zlé a v mnohých jurisdikciách až príliš právne v poriadku. Je to všade škodlivé pre blaho dieťaťa. Čím väčšie je naše porozumenie a uznanie PA (rodičovské odcudzenie), tým viac môžeme prispieť k zlepšeniu správania rodičov a deti pri rozvodoch.

Dr. Amy Baker je autorkou knihy Dospelé deti so syndrómom zavrhnutého rodiča: Prelomiť putá. Kniha obsahuje 40 prípadových štúdií. Je založená na hĺbkovej výpovedi štyridsiatich dospelých. Amy Baker je autorkou a spoluautorkou 60 vedeckých článkov o vzťahoch rodičov a detí. Dr. Baker v rozhovore o syndróme zavrhnutého rodiča a jeho doterajšom nezaradení do medzinárodnej klasifikácie chorôb hovorí o lobingu a silnom zákulisnom tlaku. Podobne konštatuje aj Lowenstein.

Frizell Reiter, S. a kol. publikovali štúdiu, ktorá bola založená na údajoch zo štyroch prierezových výskumov uskutočnených v rokoch 1997 - 2009 medzi študentami v Nórsku. Sledovali vplyv rozvodu a stratu rodičovského kontaktu na zdravotné ťažkosti u adolescentov. Väčšinou šlo o stratu kontaktu s otcami. Štúdia odhalila len mierny nárast zdravotných ťažkostí, ak bol zachovaný rodičovský kontakt, ale výrazný nárast, kedy dospievajúci stratili kontakt s rodičom po rozvode.

Metaanalýza ukázala, že deti, ktoré zažili rozvod so stratou rodičovského kontaktu, vykazovali dokonca nižšiu pohodu než deti, ktoré zažili smrť rodiča.(!) Adolescenti so súčasnou stratou rodičovského kontaktu prežívali emocionálnu úzkosť v ďaleko väčšej miere ako ich rovesníci. Adolescenti so zachovaným rodičovským kontaktom po rozvode - nízka miera úzkosti, kým pri strate rodičovského kontaktu je silne spojený s emocionálnou úzkosťou mladistvých.

Podobná štúdia ukázala, že aj v prípade, že dieťa žije s nevlastným rodičom a je mu poskytovaný blahobyt, jeho pohoda nie je úplná. Biologickí rodičia sú teda obzvlášť dôležití! Pravidelný a častý kontakt s oboma rodičmi po rozvode môže znížiť potenciálne škodlivé účinky rodičovskej absencie.

Ako uvádza Bakalář a kol., je to dospelý, kto pozná dôverne (niekedy, bohužiaľ, by mal dôverne poznať) vnútorný svet dieťaťa, jeho potreby, očakávania, želania, kto dieťa pochváli, poteší, aj pokára, vyvolá pocit viny, kto ho vypočuje, prejaví záujem, lásku. Z toho všetkého dieťa vie (a môže mať aj podpriemerný intelekt), že taký dospelý je pre neho tou najdôležitejšou osobou. Narušenie alebo prethnutie takého vzťahu by dieťa ohrozilo v jeho vývine, zdraví a v niektorých prípadoch aj na živote.

Pavlát, Janáčková - Medzinárodná klasifikácia duševných chorôb DSM IV nepozná takýto syndróm. Americká psychiatrická asociácia, odborný garant DSM, nepovažuje parental alienation syndrom za psychickú poruchu a neuvažuje o jeho zaradení medzi psychické poruchy - dôvod - obmedzená validita výskumov na túto tému. Preto je pojem parental alienation syndrom kontroverzný.

Harman, Leder - Elder a Biringen vo svojej štúdii uvádzajú, že v USA sa odhaduje viac ako 22 miliónov dospelých, ktorí zažili rodičovské odcudzenie a 10 miliónov dospelých zažívajú to, čo vnímajú ako závažné odcudzenie svojich detí.

Prípadová štúdia: Syndróm zavrhnutého rodiča

Rodina s jedným dieťaťom, žijúca v spoločnom dome s matkou manžela. Kvôli pretrvávajúcim nezhodám sa manželia rozhodli pre rozvod manželstva. V tom čase dvojročný chlapec zverený do starostlivosti matky. Matka bránila otcovi v kontakte so synom. Chlapec bol silne fixovaný na matku. Otec sa o dieťa snažil bojovať, čo sa mu aj neskôr podarilo. Situácia sa teda zopakovala iba v opačnom garde - tentokrát otec bráni matke v stretávaní so synom. Prípad bol matkou viackrát medializovaný, poslala početné sťažnosti na rôzne inštitúcie.

Približne o pol roka od tejto udalosti (rok 2013) Radu pre práva dieťaťa matka požiadala o pomoc. Matka priznala, že urobila chybu, keď bránila exmanželovi v kontakte so synom, pretože teraz už vie, ako sa cítil a ako tým zároveň ubližovala synovi.

Po dôkladnom zvážení som súhlasila s pomocou pod jednou podmienkou - a to, že matka stiahne všetky trestné oznámenia a sťažnosti. Spýtala som sa jej, či by to všetko urobila, ak by potom exmanžel súhlasil, že sa môže stretávať so svojím synom. Vysvetlila som jej, ako sa asi cíti jej syn, keď ho sústavne „ťahajú“ po súdoch a psychológoch.

Následne si dohodla osobné stretnutie s exmanželom. V tom čase mal už ich spoločný syn takmer šestnásť rokov. Býval s otcom a babkou v rodinnom dome. Študoval na gymnáziu a bol veľmi úspešný študent. Stretnutie s otcom nebolo príjemné, bol nedôverčivý a podozrievavý. Poukazoval na množstvo trestných oznámení a sťažností, ktoré na neho podala exmanželka kvôli neuskutočneným stretnutiam so synom. On ale predsa nemôže za to, aká je jeho matka… a že s ňou nechce byť vlastný syn. On mu v kontakte nebráni, ale syn k nej nechce chodiť. Nemá k nej vytvorený vzťah a vadí mu, že jeho mama sa s otcom sústavne súdi. Nič si údajne neželá viac ako to, aby mal už čím skôr osemnásť rokov a to všetko sa skončilo. Konečne vraj bude mať pokoj.

Krátko nato som sa zúčastnila na pojednávaní, kde matka žiadala opäť o zverenie syna do svojej starostlivosti, prípadne do striedavej starostlivosti. Pojednávanie bolo veľmi emotívne. Otec popisoval, ako syna trápia sústavné súdne „ťahanice“. Tvrdil, že nevie presvedčiť, ani donútiť syna, aby sa k matke správal inak a chcel s ňou tráviť čas. Matka oslovila sudkyňu a vysvetľovala, že správanie syna je dôsledkom syndrómu zavrhnutého rodiča. Sudkyňa však zjavne o tomto termíne nevedela vôbec nič a ani nemala záujem o žiadne vysvetlenia.

Bakalárska práca: Syndróm zavrhnutého rodiča

Bakalárska práca Tatiany Bednárovej sa zaoberá problematikou syndrómu zavrhnutého rodiča, ktorý je častým dôsledkom rozvodových konfliktov medzi rodičmi. Cieľom práce je priniesť poznatky o tejto problematike. Teoretické pozadie približuje jeho prejavy u dieťaťa, stratégie a motívy programujúceho rodiča, jeho dôsledky na dieťa a kontroverznosť syndrómu.

Výskumným problémom sú stratégie programujúceho rodiča, prejavy zavrhnutia, faktory obnovenia vzťahu so zavrhnutým rodičom a potenciálne dôsledky syndrómu. Bakalárska práca je prípadovou štúdiou 24 ročnej participantky, u ktorej syndróm pretrvával približne štyri roky.

Výsledky ukázali, že medzi najhlavnejšie stratégie programujúceho rodiča patrilo očierňovanie a zhadzovanie rodiča v očiach dcéry. Medzi prejavy zavrhnutia patril odpor voči zavrhnutému rodičovi, pohŕdanie či verbálne a mimické prejavy nepriateľstva. V obnovení vzťahu so zavrhnutým rodičom zohralo značnú rolu oslabenie vzťahu s programujúcim rodičom, externé informácie a hodnotový systém. Potenciálne dôsledky, ktoré syndróm vyvolal sú difúzna identita a nedôvera voči ľuďom.

Dôsledky rozvodu na vývin osobnosti dieťaťa

Rozvod rodičov nepriaznivo ovplyvňuje vývin osobnosti dieťaťa. Výskumy ukazujú, že u detí rozvedených rodičov sa častejšie vyskytujú problémy v emocionálnej, sociálnej a motivačnej oblasti. Tieto deti môžu trpieť úzkosťou, emocionálnou nestabilitou, neistotou, napätím a môžu mať dispozície k neurotizmu.

Výskum porovnával deti rozvedených rodičov (RR) s deťmi z úplných rodín (UR) v sledovaných psychologických parametroch: emocionalita, sociabilita, motivačná úroveň, školská výkonnosť. Zúčastnilo sa ho 126 detí z RR a 78 detí z UR vo veku 8-14 rokov. Výsledky ukázali signifikantné rozdiely u 60% detí z RR. Ako príznačné boli zistené: úzkostnosť, emocionálna instabilita, neistota, napätie, dispozície k neurotizmu, problémové citové väzby k rodičom, frustračné tendencie, poruchy sociability, agresívnosť, impulzívnosť v správaní.

Deti rozvedených rodičov možno považovať za citlivých indikátorov rodinnej patológie. Bývajú sprostredkovateľmi, vyjednávačmi, akýmisi koaličnými dôverníkmi alebo zbraňami jedných proti druhým, náhradnými objektami, rivalmi ale i sudcami vlastných rodičov.

tags: #rozvod #vplyv #na #dospelé #deti