Rozvod a jeho dopad na malé deti: Ako minimalizovať negatívne vplyvy

Rozvod patrí medzi najťažšie životné skúšky, ktoré môžu postihnúť rodinu. Hoci sa súčasná veda snaží predvídať dopady rozvodu rodičov na psychiku dieťaťa, menej sa hovorí o tom, ako sa táto skúsenosť môže prejaviť v dospelosti, keď sa dieťa rozhodne založiť si vlastnú rodinu. Môžu staré rany z detstva ovplyvniť jeho partnerské vzťahy? Tento článok sa zameriava na rôzne aspekty rozvodu a jeho vplyv na deti, pričom sa snaží poskytnúť komplexný pohľad na túto problematiku.

Vplyv rozvodu na deti: Pohľad do minulosti a budúcnosti

Ľudská myseľ je komplexná a plná záhad. Sociológ Anthony Giddens tvrdí, že deti z rozvedených rodín si do svojich partnerských vzťahov prenášajú spomienky na rozvod. Iné teórie naznačujú, že ľudia vychovaní v rozvedených rodinách majú negatívny postoj k manželstvu a pozitívnejší vzťah k rozvodu, prejavujú menšiu angažovanosť vo vzťahoch, čo vedie k ich menšej kvalite.

Príbehy zo života: Ako rozvod ovplyvnil ich dospelosť

• Baška: Rozvod rodičov v trinástich rokoch vnímala veľmi bolestne. Riešila problémy rodičov, bývanie a na vlastnú pubertu nemala čas. Rodičia boli zaneprázdnení sami sebou, a tak Baške nikto nepomohol so školou. Dôsledkom toho je extrémna žiarlivosť a nedostatok sebavedomia. Baška je presvedčená, že svojim deťom podobnú skúsenosť nepripraví.
• Martina: Jej detstvo bolo poznačené násilím a stratou bezpečného domova. Otec zmlátil mamu do krvi, keď mala dva roky. Následný vzťah matky s novým partnerom bol pre Martinu traumatický. Kvôli svojim skúsenostiam je vo vzťahoch veľmi opatrná.
• Denisa: Rodičia sa rozviedli, keď mala tri roky. Otec bol agresívny a matku fyzicky týral. Napriek tomu si rodičia k sebe nakoniec našli cestu a Denisa si myslí, že rozvod bol v danej situácii to najlepšie.
• Alena: Rozvod rodičov zažila na základnej škole. Táto udalosť ju naučila samostatnosti a pri výbere partnera pre život ju ovplyvnila.
• Klára: Je rada, že sa jej rodičia rozviedli, pretože doma nastal pokoj. Správanie rodičov a ich životy ju ovplyvnili viac ako samotný rozvod. Nová partnerka otca zohrala čiastočne materskú rolu a otec sa zmenil k lepšiemu.
• Monika: Rozvod vníma ako to najlepšie, čo sa v rodine mohlo stať. Jej biologický otec mal psychózu a druhý partner matky bol psychopat a alkoholik. Vplyv to na ňu malo veľký, predovšetkým v oblasti vzťahov, je abnormálne opatrná a bojazlivá.
• Jana: Neodpustí rodičom, že sa nerozviedli. Vyrastala v hádkach a otec to riešil alkoholom. Vypestovala si nenávisť k manželstvu a je sama s dcérou.
• Paľo: Rodičia sa rozviedli, keď nemal ešte ani rok. S otcom sa od štrnástich zhruba desať rokov vôbec nevídal. Napriek tomu, že otcovi odpustil, občas cíti následky rozvodu a strach z rozpadu vzťahu.

Ako rozvod ovplyvňuje deti v rôznych vývinových obdobiach

To, ako zareagujú deti na rozvod rodičov v tom ktorom vývinovom období nedokáže predvídať ani rodič, ani detský psychológ. Dospelí by si však mali všímať signály, ktoré im dieťa vysiela.

Predškolský vek

Dieťa si vytvára pocit rodinnej spolupatričnosti. Formuje sa u neho vedomie vlastného ja a k nemu potrebuje vzťah nielen s matkou, ale aj s otcom. Dieťa nechápe, čo je rozvod, ale dobre vníma, že jeden rodič je menej zapojený alebo odišiel, môže si myslieť, že to zavinilo ono, potrebuje vidieť rodiča, s ktorým nežije, častejšie. Z náhlej neprítomnosti jedného rodiča môže prežívať pocity zúfalstva. V správaní sa môžu objaviť tendencie k provokovaniu, bitkám s deťmi. Dieťa v tomto veku potrebuje tráviť čas s každým rodičom zvlášť. Tým sa uisťuje, že ho majú obaja stále radi, zároveň môže pochopiť a vyrovnať sa s faktom, že sa k sebe nevrátia. Môže sa začať pýtať, kto je zodpovedný za rozvod.

Mladší školský vek

Deti v tomto veku už chápu rozvod, ale ho neakceptujú. Začínajú ich baviť aktivity bez rodičov, záujmy, krúžky, do popredia sa dostávajú kamaráti, trávenie voľného času s rodičmi nie je atraktívne. Deti môžu “nadŕžať” jednému z rodičov, potrebujú hľadať a označiť vinníka, čo nemusí znamenať odmietnutie jedného z rodičov, ale skôr veku primeranú reakciu. Prežívajú stratu ilúzií, hnev, cítia sa ako keď rodič neopúšťa druhého, ale ich samotných. Využívajú , že rodičia majú menej energie, snažia sa získať nad rodičmi kontrolu, manipulovať s nimi. Môžu cítiť povinnosť starať sa alebo podporovať citovo nevyrovnaného rodiča na úkor svojich vlastných zdrojov rovnováhy a energie (obrátenie rolí).

Prečítajte si tiež: Ako na rozvod, keď manželka nesúhlasí?

Starší školský vek a puberta

V tomto veku môžu deti obviňovať jedného alebo obidvoch rodičov za rozvod. Môžu si začať presadzovať svoju vôľu, požadovať, aby zostali u jedného, alebo sa presťahovali k druhému rodičovi. Potrebujú stále podporu rodičov, ale odmietajú s nimi tráviť rovnaké množstvo času ako predtým. V tomto veku sa dospievajúce deti obracajú k vlastnému životu, nezávislosti, záujmovým aktivitám, k problémom rodičov prejavujú malú toleranciu. Potrebujú starostlivosť a podporu, ale starosti rodičov ich znechucujú a unavujú. Potrebujú hovoriť o tom, čo cítia a prežívajú ony samy, nie ich rodičia.

Vo viacerých výskumných zisteniach sa uvádza, že chlapci sa s rozvodom rodičov vyrovnávajú ťažšie ako dievčatá, ale môže sa to zmeniť v puberte, kedy práve dievčatá mávajú často citové problémy. Iné výskumy tieto zistenia nepotvrdzujú a preto akékoľvek zovšeobecnenie v tomto prípade nie je možné. Niektorí chlapci sú veľmi citliví, problémy iných chlapcov nesúvisia primárne s rozchodom rodičov, ale s tým, že ostávajú žiť s matkou. Aj keď behom prvých mesiacov resp. aj rokov po rozvode nie sú rodičia vo svojej “vrcholnej životnej forme”, mali by si byť vedomí toho, že čím viac citovej vyrovnanosti budú schopní preukázať svojmu dieťaťu, tým lepšie.

Fázy adaptácie na rozvod

Na správu o rozvode alebo na presťahovanie jedného z rodičov, môžu deti reagovať podobným spôsobom ako na úmrtie blízkej osoby, alebo na inú rovnako traumatizujúcu udalosť a prechádzajú niekoľkými adaptačnými fázami.

1. fáza: Popretie

V prvej fáze sa zapájajú obranné mechanizmy, ktoré tlmia psychickú bolesť a zraňujúcu emóciu, nemôžu napríklad uveriť, že je to pravda, predstierajú, že na tom nezáleží (aj tak by sa rozviedli), alebo obviňujú rodičov (keby za niečo stál, tak by ostal), niekedy obviňujú aj sami seba (keby som počúval, mamička by neodišla). Deti majú pocit, že rodič, ktorý odchádza neodmieta len svojho partnera, ale aj ich. Niekedy sa snažia nájsť menej bolestnú tému, na ktorú prenesú nepríjemné pocity zo straty (čo na to povedia kamaráti, ako to poviem v škole). Vždy chovajú nádej, že sa rodičia k sebe vrátia, a to väčšinou i v prípade, keď rozvodu predchádzali intenzívne manželské konflikty. V tejto fáze môže dôjsť k nesprávnemu pochopeniu rodičmi alebo príbuznými, poprípade každým, kto je v rozvodovej situácii zaangažovaný, že dieťa nemá problém alebo, že druhého rodiča vôbec nepotrebuje, keď o ňom ani nerozpráva.

2. fáza: Hnev

V druhej fáze môžu deti pociťovať veľkú zlosť. Je to prirodzená reakcia na niekoho alebo niečo, čo dieťaťu spôsobuje bolesť a pokiaľ deťom nie je umožnené túto zlosť vyjadriť, tak ju v sebe v danej chvíli potlačia ale objaví sa v podobe rôznych úzkostných prejavov alebo v neadekvátnom chovaní.

Prečítajte si tiež: Striedavá starostlivosť po rozvode

3. fáza: Vyrovnávanie sa

V tretej fáze sa s novou situáciou vyrovnávajú, hľadajú nové istoty a zvykajú si na nové usporiadanie. Neznamená to, že s rozvodom súhlasia a že sa vzdávajú myšlienky na možné obnovenie súžitia rodičov. Otvára sa im však pred tým beznádejný výhľad do budúcnosti.

Medzi ľuďmi koluje názor, že rodičia majú dôležitejšiu úlohu v detstve, ako v adolescencii, ale pravdou je, že adolescenti potrebujú rodičov rovnako, ako malé deti. Najdôležitejším faktorom je však charakter predrozvodového spolužitia rodičov. Všetky z vyššie popísaných problémov dieťaťa vychádzajú prevažne z neúnosného zaťaženia dieťaťa napätím, zmenami a neistotami v rozvodovej situácii alebo zo vtiahnutia do rodičovského konfliktu. Tieto problémy často bývajú jedným z rodičov nesprávne pripisované negatívnemu vplyvu výchovy alebo správania druhého rodiča a bývajú nesprávne interpretované ako dôkaz nevhodnosti týchto návštev. Patrí k nim pomočovanie, nočné mory alebo sťažená koncentrácia, zmeny v chovaní dieťaťa po návrate z víkendovej návštevy.

Ak neodoznejú akútne a výrazné prejavy psychických problémov do niekoľkých týždňov, je potrebné konzultovať to s detským psychológom alebo psychiatrom, poprípade absolvovať psychoterapiu. Úplná stabilizácia však trvá mesiace až roky, smútok nad rozvodom napokon môžu deti pociťovať až do dospelosti.

Ako minimalizovať negatívne dopady rozvodu na deti

Rozvedení ľudia sa často snažia utajiť svoj stav, pretože sami pokladajú rozvod za škvrnu na svojej dobrej povesti. Tento postoj však postavenie človeka iba zhoršuje. Ten, kto sa takto správa, dáva vlastne za pravdu tým, čo majú predsudky a myslia si, že je to naozaj niečo, za čo sa treba hanbiť. O rozvode možno a treba hovoriť, a to vo vhodnom čase, na vhodnom mieste a vhodným spôsobom. Ak takto postupujú rozvedení rodičia, podobne budú postupovať aj ich deti. Ak sa budú rodičia za rozvod hanbiť, budú sa zaň hanbiť aj deti. Keď si rodičia vyjasnia postoj k rozvodu, mali by poradiť deťom, aby informovali svojich kamarátov o tom, čo sa stalo.

Komunikácia s okolím

Jednou z možných reakcií vrstovníkov je zvýšený záujem a starostlivosť o dieťa rozvedených rodičov. Niekedy deti pokrikujú to, čo doma počujú od svojich rodičov. Niektorí rodičia nesúhlasia, aby sa učiteľovi povedalo o rozvode. Toto odhalenie by vraj mohlo skomplikovať situáciu detí. Obávajú sa, že učiteľ' bude s dieťaťom zaobchádzať inak ako s ostatnými deťmi a urobí z neho “zvláštny prípad”, čo podnieti neželateľnú pozornosť spolužiakov. Možno sa obávajú i toho, že učiteľ bude dieťaťu klásť nepríjemné otázky pred celou triedou. Alebo sa boja toho, že učiteľ bude mať voči dieťaťu predsudky, ktoré sa v súvislosti s rozvodom u ľudí často objavujú. Netaktnosť učiteľa v týchto otázkach býva zriedkavá, učiteľ by mal poznať rodinnú situáciu svojho žiaka. Vyskytujú sa názory, že učiteľovi treba povedať o rozvode až vtedy, keď si sám všimne na dieťati nejaké zmeny. Okrem toho ho môže zapojiť do rozličných aktivít , čim trochu zmierni jeho utrpenie. Tí, čo chcú utajiť rozvod pred učiteľom, si neuvedomujú, že je to prakticky nemožné dlhší čas tajiť. I keď dieťa nič nepovie, učiteľ sa to vždy nejako dozvie. Niekto o tom vie, napr. deti od susedov, povie to ďalej a správa sa rozšíri po celom okolí. Preto je lepšie, ak to učiteľovi povedia rodičia sami. Učiteľ dostane informáciu z prvej ruky a môže dieťaťu skôr pomôcť. A naopak, ak nebol informovaný o rozvode, často nie je ochotný tolerovať zmeny v správaní dieťaťa. Neinformovaný učiteľ môže reagovať na problémové správanie dieťaťa disciplinárnymi trestami.

Prečítajte si tiež: Rozvod a ZŤP: Práva a možnosti

Obranné mechanizmy detí

Popretie istej skutočnosti patrí medzi najjednoduchšie psychologické mechanizmy, po ktorých môže človek siahnuť, ak sa chce uchrániť pred duševnou bolesťou. Človek sa chráni pred následkami napr. rozvodu tým, že “vymaže" zo svojho vedomia už samotnú existenciu príčiny. Zvyčajne to neprebieha vedome - ide o nevedomý proces. Ako ľahko sa rozbehne tento mechanizmus u dieťaťa, to závisí od toho, ako často sa k nemu ľudia okolo dieťaťa, najmä členovia rodiny, uchyľujú. Určité osobnostné charakteristiky a spôsoby zaobchádzania s dieťaťom jednoznačne prispievajú k vzniku popretia ako reakcie na rozchod rodičov. Niektorí rodičia sú napr. presvedčení, že pre deti je veľmi nebezpečné, ak sú svedkami ich “súbojov". Hoci majú vážne rozpory, prísne sa vyhýbajú zrážkam v prítomnosti detí. Hádky pred deťmi pokladajú za čosi veľmi zlé. Mali by si však uvedomiť, že ak sú deti občas svedkami hádok rodičov, samozrejme nie násilných, môže to byť pre ne užitočná skúsenosť. Ľahšie pochopia, že nikto na svete nie je dokonalý a že v každom manželstve sa občas vyskytujú konflikty a nedorozumenia. Niektorým deťom rodičia podrobne rozprávajú, ako to bude po rozvode. Aj napriek tomu snívajú a hovoria o návrate neprítomného rodiča. Všetci musíme občas niečo odmietnuť alebo poprieť, ak chceme ostať zdraví. Keby sme jasne videli každé nebezpečenstvo a citovo reagovali na všetky nešťastia, pravdepodobne by sme si nedokázali uchovať duševné zdravie. V niektorých prípadoch by nebolo dobré brať dieťaťu obranné mechanizmy. Popretie ho môže totiž pripraviť o možnosť účinnej liečby. Hoci mechanizmus do určitej miery chráni pred duševným utrpením, jeho použitie nie je “bežným” riešením problémov. Ak totiž tento mechanizmus pretrváva, nedovoľuje "nástup" zdravších spôsobov prispôsobenia sa rozchodu. Dospelí (či už rodičia alebo učitelia), ktorí na to pôjdu priamo, zistia, že deti sa budú ešte pevnejšie pridržiavať svojho obranného mechanizmu. V takýchto prípadoch je potrebná zo strany dospelých veľká trpezlivosť. Odborníci, ktorí pracujú s deťmi, dobre vedia, že deti ochotnejšie hovoria o svojich ťažkostiach, keď v rozprávaní nahradia seba samých niekým iným (napr. Niektoré príbehy sú však také priezračné, že im môžu porozumieť aj iní dospelí ako rodičia, napr.

Smútok a depresia

Pokiaľ rozvod rodičov neprináša deťom vyslovenú úľavu a koniec ustavičných hádok, je prirodzené, že dieťa reaguje na odchod jedného rodiča smútkom. Pojmom smútok označujeme miernejší pocit nešťastia. Pojem depresia označuje hlbšiu a bolestnejšiu reakciu na rozpad rodiny. Smútok je bežný a prirodzený duševný stav. Depresia, ktorá z neho vyrastá, zvyčajne naznačuje, že človek má hlbšie psychologické problémy. Hranicu medzi normálnym smútkom a depresiou možno určiť veľmi ťažko. Kritériom môže byť, že smútok po určitom čase pomaly ustupuje a netrvá príliš dlho. Depresia môže trvať veľmi dlho a zmiernenie resp.

Najcharakteristickejším prejavom smútku u detí po rozchode rodičov je neschopnosť alebo znížená schopnosť tešiť sa. Veci, ktoré ich predtým bežne tešili a prinášali im radosť, im začnú byť zrazu ľahostajné. Neteší ich hra, obľúbený program v televízii, nepoteší ich ani najlepší kamarát, ktorému sa dokonca začnú vyhýbať. V ich hrách sa zjavuje často akési hľadanie stratenej osoby alebo zázračné nájdenie niekoho, kto zmizol. Deti chodia "ako bez duše" a oddávajú sa dennému sneniu. Mnohým sa darí naďalej dobre prospievať v škole, no keď' sa vrátia domov, opäť podliehajú smútku. Niektoré deti sa usilujú popierať smútok siláckymi výrokmi, napr. "vôbec mi to nevadí", "som úplne pokojný" a pod. U väčšiny detí pocit nešťastia pomaly ustupuje. Postupne si na novú životnú situáciu zvyknú a vrátia sa k predchádzajúcim aktivitám a radostiam. Smútok sa stratí tak rýchlo, ako rýchlo prejaví neprítomný rodič o dieťa záujem.

Stav depresie charakterizuje zvyčajne strata chuti do jedenia, pokles záujmu o učenie, celková apatia, pocit bezmocnosti a beznádejnosti, podráždenosť, nutkavé sebakritizovanie a utiahnutosť. U niektorých detí sa prejavuje aj únava, slabosť, zraniteľnosť, neschopnosť' plánovať, malá motivácia, znížená odolnosť voči frustrácii a neschopnosť využiť hru ako prostriedok na vyrovnávanie sa s rozchodom rodičov. V horších prípadoch sa deti zaoberajú myšlienkami na samovraždu, prestávajú dbať na svoju bezpečnosť a niekedy sa dokonca o samovraždu skutočne pokúsia. Samozrejme, pri depresii sa nemusia vyskytovať všetky tieto príznaky - depresia ma rozličné stupne intenzity. Deti so svojou prirodzenou bezstarostnosťou nepodliehajú depresii tak rýchlo ako dospelí. Ďalším faktorom, ktorý prehlbuje depresiu dieťaťa, je depresia rodiča, najmä toho, s ktorým dieťa zostalo žiť. Ak rodič, ktorému bolo dieťa zverené do výchovy, rozvod uvíta a pokladá ho za príležitosť začať nový život, je pravdepodobné, že k nemu zaujme pozitívnejší postoj aj dieťa.

U niektorých detí sa prejavuje depresia sklonmi k sebapoškodzovaniu a dokonca samovražednými sklonmi. Deti z neúplných rodín majú veľký podiel na počte vážnych pokusov o samovraždu. No často je v tom i pomsta. Napríklad chlapec si predstavuje, že rodičia, ktorí sa ho podľa neho vzdali, budú mať obrovské výčitky svedomia za to, ako sa k nemu správali. Môže snívať aj o tom, ako budú plakať nad jeho hrobom a ako si budú želať, aby mu mohli ešte aspoň raz ukázať svoju lásku. Ale už je neskoro! Niekedy sa pokus o samovraždu spája s túžbou po smrti a znovuzrodení do nového, lepšieho života s naozaj milujúcimi rodičmi - s rodičmi, ktorí sa nikdy nerozídu. Faktorov, ktoré k tomuto kroku prispievajú, je veľa. Útek z domova je predovšetkým taký čin, ktorý vzbudí pozornosť a záujem rodičov. Je to vlastne najsilnejší prostriedok na upútanie pozornosti, ktorý majú deti k dispozícii. Taký záujem dieťa ubezpečí, že rodičia ho ešte stále berú, že ho úplne neodmietli. Strach z odmietnutia sa teda zmenší. Podobnému ubezpečeniu sa dieťa teší, keď sa konečne vráti domov. Pri pátraní môže pomôcť polícia a niekedy i televízia alebo tlač. Keď potom dieťa slávnostne príde domov alebo ho za dramatických okolností nájdu, dieťaťu sa potvrdí, že je stále milované, že sa o neho všetci boja. Hoci ho niekedy po radostnom zvítaní neminie ani trest, ciel' dosiah…

10 krokov, ako pomôcť deťom vyrovnať sa s rozvodom

V nasledujúcich bodoch nájdete v stručnosti zhrnuté to najdôležitejšie, čo by vám i vašim deťom malo pomôcť vyrovnať sa s rozvodovou situáciou bez ujmy na duševnom zdraví, bez narušenia vzájomných vzťahov a bez dlhodobých negatívnych účinkov na budúci partnerský život vašich detí.

1. Porozumenie rozvodovej zmene v rodine

Pomáhajte dieťaťu, aby lepšie rozumelo tomu, čo sa okolo neho deje. Aby aspoň vo všeobecnosti vedelo, prečo ste sa začali k sebe inak správať a že to nemá s ním samým nič spoločné. V opačnom prípade zneistie a začne možno vyvíjať sebadeštruktívne fantázie o tom, že je na vine. informáciu o vašom rozvode mu poskytnite až vtedy, keď ste si skutočne istí, že ho zrealizujete. Ideálne je, ak ste schopní oznámiť túto zmenu dieťaťu spoločne. Ešte predtým mu vysvetlite, čo je rozvod. Nezabudnite mu porozprávať aj o tom, čo je láska, zoznámte ho s jej rôznymi podobami, s tým, ako sa ktorá prejavuje, prípadne aký rozdiel je medzi láskou partnerskou a rodičovskou. Dieťa má poznať pravý dôvod rozchodu rodičov. Dôležité je však, aby mu bol podaný šetrnou a "stráviteľnou" formou, na ktorej sa obaja rodičia vopred dohodnú.

2. Dôsledky rozvodu pre život dieťaťa

Zabezpečte, aby si vaše dieťa čím skôr vedelo predstaviť dôsledky vášho rozchodu pre jeho vlastný život a mohlo sa na ne postupne prispôsobovať. Predstava, ktorú mu budete vykresľovať by mala byť realistická a čo najkonkrétnejšia. Malo by napr. presne vedieť, v ktoré dni a hodiny bude s druhým rodičom, že ho obaja budú milovať tak ako predtým a či bude môcť žiť zhruba podobne ako dosiaľ a ako iné deti. Rozvod býva vo väčšine prípadov sprevádzaný rozdelením domova a znížením kontaktov s naopatrovníckym rodičom. Už tieto dve zmeny znamenajú pre dieťa nadmernú duševnú záťaž. Každá ďalšia zmena môže byť tou poslednou kvapkou, ktorou sa už prekročí hranica jeho schopnosti celú situáciu zvládať.

3. Rodičovské chápanie a hodnotenie rozvodu

Aby ste sa s rozvodom dobre vyrovnali je tiež dôležité, aký postoj k nemu zaujmete, ako si ho sami zadefinujete a ako ho budete hodnotiť. Ak si budete pripadať len ako obeť, ak rozvod budete chápať ako definitívny koniec akýchkoľvek vzťahov s manželským partnerom, ako totálnu deštrukciu rodiny, budete ho vy i vaše deti zvládať len ťažko. Oveľa ľahšie sa na rozvodovú a porozvodovú situáciu prispôsobujú tí ľudia, ktorí ju chápu ako jednu zo životných úloh a dokážu význam rozvodu pre seba i svoje deti prerámcovať do optimistickejšej podoby. Berú rozvod napr. ako novú možnosť lepšie a uspokojujúcejšie si usporiadať život. Alebo ho chápu ako premenu pôvodnej rodiny na rodinu s dvomi domovami pre deti. Bývalé manželské puto nestrihajú raz navždy, snažia sa ho skôr "párať", aby ho na zostávajúcej "nitke" prebudovali na vzájomný spolurodičovský vzťah o ktorý sa budú môcť ďalej opierať spolu so svojimi deťmi.

4. Na čo majú byť rozvodoví rodičia pripravení

Sú deti, ktoré začnú smútiť alebo javia najrôznejšie psychogénne podmienené telesné ťažkosti už dávnejšie pred rozvodom, keď sa manželský vzťah rodičov ešte len začína rozpadať. Iné zas smutnú realitu jednoducho popierajú ešte aj po rozvode a tvária sa, akoby sa ich to celé ani netýkalo. Zato pri prvej nasledujúcej drobnej strate sú schopné duševne sa "zrútiť". Sú deti, ktoré klesnú na predchádzajúcu vývinovú úroveň, začnú maznavo hovoriť, pomočovať sa, mať záchvaty zlosti, či predstierať chorobu. Alebo sa zhoršia v učení a prestanú celkom rešpektovať rodičov i učiteľov a vyvádzajú veci, ktoré by ich predtým ani nenapadli. Akoby chceli nevedomky strhnúť pozornosť rodičov na seba a vo výchovných starostiach ich znova spojiť.

5. Ako prežívajú rozvod deti rôzneho veku

Predškoláci majú tendenciu obviňovať seba z manželských problémov rodičov. Deti mladšieho školského veku obvykle prežívajú smútok a plačú. Deti nad osem až deväť rokov sa na rodičov hnevajú a striedavo pripisujú zodpovednosť za rozvod raz jednému, po čase druhému rodičovi.

6. Čo dieťa v rozvodovej situácii od rodiča potrebuje

Lásku, podporu a istotu. Udržanie pôvodnej kvality vzťahu. Opätovné vysvetľovanie rozvodu a jeho dôsledkov - ak sa dieťa pýta. Podporu rovesníckych vzťahov a záujmovej činnosti. Ponechajt dieťaťu jeho vlastnú identitu, nepripisujte mu vlastné city, nežiadajte od neho, aby malo k druhému rodičovi taký istý vzťah ako vy sami. Dovoľte mu, aby nadobúdalo s druhým rodičom vlastné skúsenosti, utváralo si s ním vlastný vzťah.

7. Čo majú rodičia zakázane

Pretrvávajúce hádky a vzájomné napádania rodičov dieťaťu škodia. Nemusíte ho zato držať v skleníkovom prostredí. Pre jeho budúci život môže byť užitočné, keď zistí, že konflikty sú prirodzenou súčasťou života. Pravda za predpokladu, že mu vlastným správaním predvediete ako sa dajú konštruktívne riešiť. Sústavne druhého rodiča kritizovať a zhadzovať, znamená poskytovať dieťaťu nevhodný vzor správania a ubližovať mu. Nikto vás nenahovára, aby ste bývalého manžela idealizovali. Pokojne môžete dieťa informovať, čo vidíte ako prednosti a čo ako nedostatky druhého rodiča. V tomto zmysle by ste mali hovoriť pred ním aj o sebe. Pre dieťa je dôležité, aby malo realistický pohľad na oboch rodičov. Ak sa neopatrovnícky rodič nezaujíma o dieťa, netajte to pred ním, ale pomôžte mu to uniesť. Vysvetlite mu, že takýto rodič nie je celkom v poriadku a dovoľte mu žialiť vo vašej náruči. Utešujte ho a dajte mu nádej, že sa mu to v živote, napríklad, v niečom inom iste vynahradí. Robiť z dieťaťa sprostredkovateľa a vyzvedača, degradovať ho na nástroj pomsty, by bolo určite pod vašu úroveň. Nerobte z návštev u dieťaťa a ani so stretnutí s ním sviatok. Vaše dieťa potrebuje, aby sa kontakty s vami čo najviac podobali na každodenné rodinné situácie. Výnimočné stretnutia ho vytrhávajú z citového pokoja a narušujú jeho duševnú rovnováhu.

8. Vedieť sa obetovať neznamená obetovať seba

Nevykupujte sa z pocitov viny tým, že sa vzdáte vlastných potrieb a nárokov na život. Máte právo aj na lásku, oddych a čas bez dieťaťa. Vaše dieťa potrebuje spokojného rodiča. Neznamená to ale, že by ste ho mali kontaktovať s každou začínajúcou známosťou.

9. Rozvod ako príležitosť odovzdať dieťaťu vzor zvládania nadmernej záťaže

Ak dokážete vidieť vaše rozvodové útrapy aj vo svetle tohoto zmyslu, budú sa vám ľahšie znášať. Takýto spôsob nazerania môže byť najúčinnejším liekom na vaše pocity viny. Keď sa vám už nepodarilo udržať pre dieťa stabilnú rodinu, máte možnosť mu poskytnúť aj v tejto situácii pre život niečo cenné.

10. Aj rozvodová rodina zostáva rodinou, aj rozvodoví rodičia môžu zostať dobrými rodičmi

Dlhodobé výskumné sledovania ukázali, že deti z nízkokonfliktného rozvodu sa v dospelosti v žiadnych významných parametroch nelíšili od detí zo šťastných úplných rodín, na rozdiel od detí z vysokokonfliktných úplných i rozvodových rodín. Preto, ak sa už rozvodu nemôžete vyhnúť, urobte všetko preto, aby bol nízkokonfliktný a vaše dieťa dostalo počas neho od vás čo najväčšiu podporu.

tags: #rozvod #a #dopad #na #male #deti