Rozvod s Dieťaťom Narodeným Pred Uzavretím Manželstva: Práva a Povinnosti

Manželstvo je v slovenskej spoločnosti a právnom poriadku vnímané ako jedinečný zväzok muža a ženy, ktorý požíva všestrannú ochranu. Jeho hlavným účelom je založenie rodiny a riadna výchova detí. Hoci zákon o rodine kladie dôraz na manželstvo, splodenie a výchova detí nie sú výhradne podmienené existenciou manželského zväzku. Čo sa však stane, ak sa pár, ktorý má dieťa narodené pred uzavretím manželstva, rozhodne pre rozvod? Ako sa táto situácia rieši z právneho hľadiska na Slovensku?

Manželstvo na Slovensku: Právny Rámec

Slovenská republika uznáva manželstvo ako jedinečný zväzok, ktorý má nezastupiteľnú úlohu v spoločnosti. Manželstvo vzniká slobodným a dobrovoľným rozhodnutím muža a ženy. Základným cieľom manželstva je vytvorenie trvalej a harmonickej rodiny, ktorá zabezpečí riadnu výchovu detí.

Právny poriadok Slovenskej republiky, rovnako ako aj európske právo, vychádza zo zásady monogamie. Polygamia je neprijateľná a uzavretie ďalšieho manželstva je nielen neplatné, ale aj trestné.

Manželstvo vzniká vyhlásením snúbencov pred príslušným orgánom (matričný úrad alebo orgán cirkvi) za prítomnosti dvoch svedkov. Týmto vyhlásením snúbenci deklarujú svoju slobodnú vôľu vstúpiť do manželstva a vytvoriť trvalé spoločenstvo.

Inštitút manželstva v rokoch 1918 - 1949

Úprava manželskoprávnych vzťahov od roku 1918, t.j. po vzniku Československej republiky, sa viaže na recepčnú normu, ktorou bol prevzatý rakúsky (rakúsky všeobecný občiansky zákonník - Allgemeines bürgerliches Gesetzbuch z roku 1811) a uhorský právny poriadok (obyčajové právo uhorské z roku 1961 - Judexkuriálna konferencia). Pre úpravu manželskoprávnych pomerov na Slovensku bol prevzatý uhorský manželský zákon - zákonný článok XXXI: 1894 o práve manželskom, ktorý vstúpil na území Uhorska do platnosti 01.10.1985 a platil až do roku 1949, kedy bol zrušený zákonom č. 266/1949 Zb. o dočasných zmenách v niektorých občianskych veciach právnych a neskôr zákonom č. 265/1949 Zb. o rodinnom práve.

Prečítajte si tiež: Striedavá starostlivosť po rozvode

S vyššie spomenutou recepčnou normou s ústavnoprávnou relevanciou sa konštituoval československý právny poriadok. Právny dualizmus v jednotlivých častiach štátu sa prejavoval najmä v tom, že v českých krajinách platili rakúske a na Slovensku zas uhorské právne predpisy, a to v stave v akom platili do 28.októbra 1918.

Z dôvodu potreby zjednotenia zákonodarstva boli v roku 1919 zahájené práce na unifikáciu a kodifikáciu občianskeho práva. Napriek tomuto bolo po roku 1918 v Československu vydaných niekoľko zákonov a nariadení z viacerých odvetví práva s jednotnou a celoštátnou pôsobnosťou, pričom prvou významnou normou v oblasti rodinného práva bol zákon č. 320/1919 Zb. z. a n., ktorý zjednotil úpravu uzatvárania manželstva na českom území a na Slovensku. V českej právnej praxi bol tento zákon označovaný ako ,,rozlukový zákon,“ nakoľko ním bola zavedená rozluka katolíckych manželstiev na tomto území. Pre Slovensko zas znamenal možnosť voľby medzi civilnou formou uzavretia manželstva a cirkevnou.

Ďalšou dôležitou novelou, ktorá sa týkala manželstva bola novela z roku 1921 - zrušila inštitút obhajcu manželského zväzku, novela z roku 1924 - zaviedla platnosť rozlukového zákona pre Podkarpatskú Rus, alebo zákon č. 4/1931 Zb. o ochrane osôb oprávnených požadovať výživy, výchovu alebo zaopatrenie, tzv. alimentačný kódex, ktorý ustanovil exekučné prostriedky a občianskoprávne a trestné sankcie za nesplnenie alimentačných povinností, a to dokonca aj voči tretím osobám, ktoré podporovali obchádzanie alebo marenie predmetných predpisov.

Po vyhlásení Slovenského štátu v marci 1939 boli s výnimkou právnych predpisov upravujúcich vlastnícke právo a zmenami, ktoré vyplývali zo samostatnosti Slovenského štátu, naďalej ponechané v platnosti dovtedajšie zákony a nariadenia súkromného práva. Podstatnú zmenu v inštitúte manželstva bolo možné vidieť najmä po prijatí tzv. židovského kódexu, ktorý deklasoval a diskriminoval vrstvu židovského obyvateľstva pri uzatváraní zmiešaných manželstiev. Po vojne bola obnovená predmníchovská Československá republika spolu s jej právnym poriadkom a trvala do roku 1948.

Manželské právo osobné

Základnou črtou práva súkromného je záujem na jednotlivca. Manželstvo určuje oddávna partnerské vzťahy ako jedinečný zväzok medzi mužom a ženou, resp. ako osobné a majetkové spoločenstvo muža a ženy.

Prečítajte si tiež: Rozvod a ZŤP: Práva a možnosti

Manželskoprávny pomer

Už podľa vyššie spomenutého uhorského manželského zákona sa rozlišovalo medzi pomerom snúbeneckým a pomerom manželským. Samotný inštitút zasnúbenia predstavoval podľa tohto zákona vzájomný sľub muža a ženy, že v budúcnosti uzavrú manželstvo. Keďže išlo iba o sľub, ktorý nezakladal právny záväzok, jeho nesplnenie nemohlo byť sankcionované, žalovateľné. Na druhej strane však zákon nedovoľoval, aby ktorýkoľvek zo snúbencov ľahkomyseľným sľubovaním manželstva poškodzoval druhého snúbenca na majetku.

Podľa § 3 citovaného zákona, ak snúbenec bezdôvodne snúbenecký sľub zrušil, alebo zapríčinil, že druhá strana musela zo závažnej príčiny zasnúbenie zrušiť, bol povinný zaplatiť všetku škodu, ktorú trpela druhá strana z márne vynaložených nákladov na budúce manželstvo a na prípravu k nemu (napr. náklady spojené s pohostením po zasnúbení), tiež bol povinný vrátiť všetky dary (snubný prsteň, snubný dar), alebo nahradiť ich hodnotu, ak nebolo možné dary už vrátiť. Naproti tomu nevinná snúbenecká strana bola oprávnená dary, ktoré jej dal snúbenec ponechať. Previnilý snúbenec nemal oprávnenie tieto dary požadovať späť ani od jej rodičov. Uvedené platilo aj vtedy, ak jeden zo snúbencov zomrel (absolútny zánik snúbeneckého pomeru) pred uzavretím manželstva a zásnubná zmluva nebola porušená.

V zmysle § 4 manželského zákona právo na odškodnenie a na vrátenie darov mohol uplatniť len snúbenec osobne najneskôr jeden rok od zrušenia zasnúbenia a na jeho dedičov prechádzalo toto právo len vtedy, ak už sám začal svoje právo uplatňovať.

Snúbenecký pomer bol prekážkou uzavretia manželstva s treťou osobou. Snúbenecký pomer zanikol pre obe strany absolútne aj keď sa na tom snúbenci dohodli, alebo ak jeden zo snúbencov prijal vyšší stupeň kňazského zasvätenia alebo zložil slávnostný rehoľný sľub. Relatívne, t.j. s účinkom pre jednu stranu, ktorá musela vykonať povinnosti, ktoré jej zostali zachované, snúbenecký pomer zanikol napr. v prípade snúbeneckej nevery, alebo ak sa snúbenec odvrátil od kresťanskej viery, či jeden zo snúbencov uzavrel manželstvo s inou osobou, opustil snúbenca alebo prijal nižšie kňazské zasvätenie alebo zložil sľub čistoty.

Inštitút zasnúbenia bol zrušený zákonom č. 265/1949 Zb. o rodinnom práve, účinným od 01.01.1950, ktorý už tento inštitút neupravoval. V súčasnosti inštitút zasnúbenia ako právny inštitút nájdeme už len v cirkevnom práve, inak inštitútu zasnúbenia prikladáme len faktickú povahu. Je ale nemysliteľné, aby muž a žena urobili vyhlásenie o uzavretí manželstva bez toho, aby sa o uzavretí manželstva navzájom spolu vopred dohodli, t.j. okamih zasnúbenia musí predchádzať odovzdaniu vyplneného tlačiva o uzavretie manželstva príslušnému matričnému úradu. Na porovnanie snúbenci v tejto žiadosti okrem iných vecí, tiež uvádzajú osobné údaje a robia rozhodujúce vyhlásenie o priezvisku po uzatvorení manželstva (prípadne o priezvisku spoločných detí), vyhlásenie, že im nie sú známe okolnosti vylučujúce uzavretie ich manželstva a že obaja navzájom poznajú ich zdravotný stav.

Prečítajte si tiež: Dieťa v rozvodovom konaní

V 21. storočí slovenská právna úprava definuje manželstvo v čl. 1 a 2 Základných zásad zákona č. 36/2005 Z.z. od rodine ako spoločenstvo muža a ženy, ktorého poslaním a účelom je vytvoriť harmonické a trvalé životné spoločenstvo, na základe ich slobodného rozhodnutia. Ako už bolo v prvej časti tohto článku spomenuté, bez ohľadu na vierovyznanie občana za platný sa považoval len sobáš uzavretý pred ustanoveným občianskym úradníkom a manželstvo uzatvorené iba cirkevným sobášom sa pokladalo za neexistujúce. Kňazom, ktorí sobášili snúbencov bez toho, že by preukázali, že už pred tým uzavreli manželstvo civilné sa ukladal peňažný trest a pri opakovaní trest väzenia. Takto to bolo až do prijatia zákona č. 320/1919 Zb., ktorý povolil snúbencom, ktorí už boli zosobášení občianskym sobášom podrobiť sa obradu cirkevnému. Opačný postup však možný nebol.

Účinnosťou tohto zákona sa do vtedy platného právneho poriadku zaviedol nový inštitút ohlášok = verejné oznámenie budúcich snúbencov manželstva, ktoré obsahovalo okrem mien, priezvisk, stavu a bydliska snúbencov tiež vyhlásenie, že každý zo snúbencov je povinný oznámiť, ak by sa dozvedel o nejakej prekážke manželstva. Cirkevné alebo občianske ohlášky boli podmienkou platnosti manželstva, inak zúčastnené osoby, ktoré uzavreli manželstvo bez toho, aby pred tým vykonali ohlášky, postihol trest. Na vykonanie ohlášok boli príslušní miestni matrikári (podľa riadneho bydliska snúbencov). Títo vykonali ohlášky vyvesením oznámenia na úradnej tabuli po dobu najmenej 5 dní pred uzatvorením manželstva. Ak sa manželstvo neuzatvorilo do 6 mesiacov od ich ohlásenia, vykonané ohlášky strácali účinnosť a museli sa vykonať znova. Pri cirkevných ohláškach namiesto matrikára vystupoval duchovný správca, ktorý v troch zasvätených sviatkoch verejne oznámil obsah ohlášok. K platnosti manželstva však postačovala aspoň jedna ohláška, čo v praxi znamenalo problémy.

V súčasnosti platný zákon o rodine pôsobiaci v Slovenskej republike nepozná tzv. deliberačnú lehotu, ktorá platila v minulosti a určovala lehotu, ktorá musí uplynúť od podania ohlášok, resp. žiadosti o uzavretie manželstva do sobášneho obradu. Manželstvo vzniká sobášom. Sobáš je právom upravený spôsob vzniku manželstva a je odlišným právnym inštitútom oproti inštitútu manželstva.

V období platnosti uhorského manželského zákona civilný sobáš spočíval v prejave manželského sľubu a konal sa pred príslušným matrikárom, ktorý viedol knihu ohlášok a knihu sobášov, v prítomnosti zapisovateľa a dvoch svedkov. Prejav manželského sľubu bolo možné vykonať aj prostredníctvom zástupcu, ale len na základe povolenia príslušného zemského (krajinského) úradu. Ak zmocniteľ odvolal plnomocenstvo skôr, než bolo manželstvo uzavreté stalo sa také manželstvo neplatným a zmocniteľ bol povinný nahradiť všetku škodu, ktorú spôsobil odvolaním plnomocenstva. V prípade uzavretia manželstva cirkevným sobášom urobili snúbenci prejav manželského sľubu pred príslušným duchovným a dvoma svedkami. Aj v prítomnosti platná právna úprava upravuje dve rovnoprávne formy uzavierania manželstva, a záleží len od vôle snúbencov, či si zvolia občiansky sobáš alebo cirkevný sobáš.

Manželské prekážky (Impedimenta matrimonii)

Za manželské prekážky sa považovali skutočnosti, ktoré buď úplne vylučovali uzavretie platného manželstva, resp. spôsobovali neplatnosť manželstva (prekážky vylučujúce manželstvo - impedimenta dirimentia), alebo zakazovali uzavretie manželstva (prekážky zakazujúce manželstvo - impedimenta impedientia). Manželský zákon z roku 1894 definoval nasledovné prekážky vylučujúce manželstvo:

• Nespôsobilosť konať - do tejto skupiny patrili osoby, ktoré neboli schopné rozhodovať. Boli to deti vo veku nižšom ako 12 rokov, osoby, ktoré pre duševnú chorobu alebo iný stav (napr. opitosť) neboli schopné posúdiť svoje konanie, pokiaľ takýto stav trval, osoby dané pod opatrovníctvo pre duševnú chorobu alebo hluchonemosť, kvôli ktorej neboli schopné dorozumieť sa ani znakovou rečou, ak bol takej osobe ustanovený dočasný opatrovník ešte počas plnoletosti, alebo ak z takéhoto dôvodu bola jej neplnoletosť predĺžená. Aj v súčasnosti je duševná porucha jednou z okolností, ktoré vylučujú vznik platného manželstva.
• Neplnoletosť - Muži nadobudli plnoletosť na uzavretie manželstva dovŕšením osemnásteho roku veku a ženy dovŕšením šestnásteho roku veku. Výnimku mohol udeliť zemský (krajinský) úrad. Podľa § 11 zákona o rodine manželstvo nemôže uzavrieť maloletý. Výnimočne, ak je to v súlade s účelom manželstva, môže súd povoliť uzavretie manželstva maloletému staršiemu ako 16 rokov, ktorý tak nadobudne plnoletosť, ktorú nestratí ani keby manželstvo zaniklo alebo bolo vyhlásené za neplatné.
• Nedostatok súhlasu - privolenie zákonného zástupcu, ktorým bol spravidla otec, pokiaľ nebol zbavený rodičovských právomocí poručenským súdom alebo matka pokiaľ otec nežil, bolo potrebné pre platnosť manželstva neplnoletej osoby. Pri nemanželskom dieťati bola zákonným zástupcom matka, a ak bola sama matka ešte neplnoletá, zákonným zástupcom sa stal poručník ustanovený súdom. Ak zákonný zástupca alebo rodič nedal neplnoletému súhlas, mohol ho dať na žiadosť neplnoletého snúbenca poručenský súd, ak usúdil po vypočutí neplnoletého, že manželstvo je v súlade s jeho záujmami.
• Pokrvné príbuzenstvo a švagrovstvo - manželský zákon prevzal z obyčajového práva manželskú prekážku pokrvného príbuzenstva, ktorá je oddávna spojená s mravnými a spoločenskými ohľadmi. Z tohto dôvodu nemohli manželstvo uzavrieť pokrvní príbuzní v priamej línii, súrodenci, súrodenec s vlastným potomkom svojho súrodenca, jeden z manželov s pokrvným príbuzným v priamom rade druhého manžela, aj keď manželstvo zaniklo alebo bolo vyhlásené za neplatné (švagrovstvo). Dišpenz mohol byť udelený iba v prípade príbuzenskej prekážky medzi súrodencom a potomkom súrodenca. Aj dnes zaraďujem do okolností vylučujúcich vznik planého manželstva blízky príbuzenský vzťah medzi snúbencami, pretože zákaz incestu, t.j. pohlavného styku medzi najbližšími príbuznými, je jedným z najstarších znakov rodiny.
• Existencia platného manželstva - účelom tejto prekážky bola a aj v súčasnosti je dôsledné rešpektovanie princípu monogamie, ktorý je hlboko zakorenený vo všetkých krajinách založených na kresťanskej kultúre.
• Zabitie manžela - ani dišpenz nebol prípustný a zákon striktne zakazoval uzavrieť manželstvo osobám, z ktorých jedna po dohode s druhou sa pokúsila usmrtiť svojho manžela alebo manžela druhej osoby.

Dovolím si v tejto častí článku spomenúť v súčasnosti platnú okolnosť vylučujúcu vznik platného manželstva, ktorú do nášho právneho poriadku zakotvil zákon č. 36/2005 Z.z. o rodine v znení neskorších právnych predpisov, a to vadnosť právneho úkonu, ktorým bolo manželstvo uzavreté. O vadný právny úkon ide vtedy, ak má vady vôle a vady prejavu. Manželstvo je neplatné, ak vyhlásenie o uzavretí manželstva nebolo urobené slobodne, vážne, určite a zrozumiteľne. Podľa Občianskeho zákonníka ide o absolútne neplatný právny úkon priamo zo zákona a pôsobí od začiatku (ex tunc) voči každému. V takomto prípade právne účinky neplatnosti manželstva nastávajú až právoplatným rozhodnutím súdu, ktorý rozhoduje buď bez návrhu (ex offo) (napr. bigamické manželstvo) alebo na návrh toho, kto má na tom naliehavý právny záujem, t.j. legitimovaný na podanie návrhu je ktorýkoľvek z manželov.

Prekážky zakazujúce manželstvo (impedimenta impedientia)

Zakazujúce prekážky na rozdiel od prekážok vylučujúcich, manželstvo len zakazovali, však nespôsobovali jeho neplatnosť. Zodpovednosť hoci aj trestnú alebo peňažnú niesol matrikár a manželia, nakoľko porušili zákon. Po stránke majetkovej mal rozvod tie isté účinky ako rozluka manželstva. To znamenalo, že …

Rozvod Manželstva: Podmienky a Dôsledky

Manželstvo zaniká smrťou jedného z manželov, vyhlásením jedného z manželov za mŕtveho alebo rozvodom. Pred uzavretím manželstva musia snúbenci vyhlásiť, že im nie sú známe okolnosti, ktoré by vylučovali jeho uzavretie. Tieto okolnosti definuje zákon o rodine a zahŕňajú napríklad už existujúce manželstvo, príbuzenský vzťah alebo nedostatok spôsobilosti na právne úkony.

Súd môže manželstvo zrušiť rozvodom, ak sú vzťahy medzi manželmi natoľko narušené, že manželstvo nemôže plniť svoj účel. Súd pri rozhodovaní o rozvode prihliada na záujmy maloletých detí.

V konaní o rozvod manželstva už tradične súd prejednáva a upravuje práva a povinnosti rodičov k dieťaťu na čas po rozvode. Po splnení podmienok v zmysle § 39 ods.

V zmysle judikatúry: „…v konaní bolo preukázané, že obvyklým pobytom maloletého je iná krajina EÚ ako Slovensko, kde sa v súčasnosti aj zdržiava a študuje. V samotnom návrhu ako aj vo vyjadreniach k nemu prislúchajúcich, tak zo strany navrhovateľa ako aj zo strany matky, je zrejmé, že maloletý navštevuje školu v krajine EÚ xy (t.j. v inej krajine ako Slovensko) a teda prevažnú časť roka sa v danej krajine aj zdržiava. Pojem obvyklý pobyt nemožno zamieňať s trvalým pobytom maloletého. Pod pojmom obvyklý pobyt sa podľa judikatúry medzinárodných inštitúcií najmä Európskeho súdneho dvora chápe miesto, ktoré odzrkadľuje istú mieru začlenenia dieťaťa do sociálneho a rodinného prostredia. „Nakoľko maloletý sa prevažne zdržiava v inej krajine EÚ ako na Slovensku, kde si plní školskú dochádzku, má tam rodinné a sociálne väzby, je potrebné konštatovať, že jeho obvyklý pobyt je táto krajina. Nemožno súhlasiť s vyjadrením právneho zástupcu navrhovateľa, že obvyklým pobytom maloletého je Slovensko. „Pokiaľ ide o ďalšiu podmienku vyplývajúcu z uvedeného ustanovenia, súdu nebol počas konania predložený výslovný súhlas manželov s podrobením sa právomoci súdu. S poukazom na uvedené je potrebné konštatovať, že nie je daná právomoc slovenského súdu rozhodovať o úprave rodičovských práv a povinností k maloletému a to aj z dôvodu, že by to nebolo v záujme maloletého, keďže maloletý sa zdržiava v inej krajine. Rovnako tak je pri určovaní právomoci v konaní vo veciach rodičovských práv a povinností rozhodujúci obvyklý pobyt maloletého aj v zmysle Nariadenia Európskej únie Brusel IIa, ktoré má aplikačnú prednosť pred slovenským zákonom o medzinárodnom práve súkromnom.

Dieťa Narodené Pred Manželstvom: Práva a Priznanie Otcovstva

Ústava Slovenskej republiky zaručuje rovnaké práva deťom narodeným v manželstve i mimo neho. Starostlivosť o deti a ich výchova je právom rodičov, pričom deti majú právo na rodičovskú výchovu a starostlivosť.

Ak sa dieťa narodí mimo manželstva, je potrebné určiť otcovstvo. Otcovstvo sa určuje súhlasným vyhlásením rodičov pred matričným úradom alebo súdom. V prípade, ak rodičia nie sú zosobášení, musia sa dohodnúť na priezvisku dieťaťa. Ak sa nedohodnú, o priezvisku rozhodne súd.

Rozvod s Dieťaťom Narodeným Pred Manželstvom: Špecifiká

Rozvod manželstva, v ktorom je dieťa narodené pred jeho uzavretím, má svoje špecifiká.

• Úprava rodičovských práv a povinností: Súd musí pri rozvode rozhodnúť o úprave rodičovských práv a povinností k maloletému dieťaťu. To zahŕňa určenie, ktorému z rodičov bude dieťa zverené do osobnej starostlivosti, ako bude prebiehať styk dieťaťa s druhým rodičom a akým spôsobom budú rodičia prispievať na výživu dieťaťa.
• Výživné: Obaja rodičia sú povinní prispievať na výživu dieťaťa, a to bez ohľadu na to, či sa dieťa narodilo v manželstve alebo mimo neho. Výška výživného sa určuje na základe potrieb dieťaťa a majetkových pomerov rodičov.
• Priezvisko dieťaťa: Ak má dieťa priezvisko jedného z rodičov a rodičia sa po rozvode dohodnú na zmene priezviska, môžu o to požiadať príslušný úrad.

Rozhodovanie o úprave práv a povinností k dieťaťu aj bez návrhu

Je všeobecne známe, že pokiaľ dochádza k rozvodu manželstva rodičov maloletých detí, súd v rozhodnutí o rozvode manželstva upravuje aj výkon rodičovských práv a povinností k maloletým deťom na čas po rozvode, a teda určí, komu bude dieťa zverené do osobnej starostlivosti, kto ho bude zastupovať a spravovať jeho majetok a ako má rodič, ktorému nebolo maloleté dieťa zverené do osobnej starostlivosti, prispievať na jeho výživu (resp. schváli dohodu rodičov o výške výživného). V praxi však bežne dochádza aj k situáciám, kedy rodičia maloletého dieťaťa síce spolu nežijú, ale ani medzi nimi neprebieha konanie o rozvod manželstva.

Podľa ustanovenia § 36 zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej ako „zákon o rodine“): „Rodičia maloletého dieťaťa, ktorí spolu nežijú, môžu sa kedykoľvek dohodnúť o úprave výkonu ich rodičovských práv a povinností. Ako je uvedené vo vyššie citovanom ustanovení, súd môže o úprave práv a povinností k dieťaťu rozhodnúť aj bez návrhu. Predpokladom pre úpravu práv a povinností rodičov k maloletému dieťaťu je, že rodičia dieťaťa spolu nežijú.

Podľa odbornej literatúry: „Jednou z podmienok na rozhodovanie súdu podľa § 36 ods. 1 je skutočnosť, že rodičia maloletého dieťaťa spolu nežijú. Táto podmienka sa však nepovažuje za splnenú, ak rodičia dieťaťa len spolu nebývajú v spoločnej domácnosti. Žiť spolu znamená vytvorenie vzájomného životného spoločenstva. Nemožnosť získania spoločného bytu, výkon určitých povolaní alebo dlhodobé ústavné liečenie, či iné objektívne príčiny, ktoré znemožňujú spoločné bývanie rodičov, teda bez ďalšieho neznamenajú, že rodičia dieťaťa spolu nežijú. Súd vzhľadom na to musí zisťovať existenciu súladu v ich vzájomných vzťahoch, perspektívu ďalšieho trvania ich životného spoločenstva, či sa spoločne starajú o domácnosť, deti a pod.“ (HORVÁTH, E., VARGA, E. Zákon o rodine. Komentár. 2. vyd.

Podľa § 62 ods. V takýchto prípadoch môže súd buď schváliť dohodu rodičov o výške výživného alebo na základe dokazovania určiť jeho výšku autoritatívne.

#

tags: #rozvod #dieťa #narodené #pred #uzavretím #manželstva