- Kontaktujte nás / Centrála:
- 047 / 5511 200
- [email protected]
Rozvod s cudzincom v Československu: Právny kontext a faktické úkony
Rozvod s cudzincom v bývalom Československu predstavoval komplexnú právnu problematiku, ktorá si vyžadovala zohľadnenie medzinárodných zmlúv a vnútroštátnych právnych predpisov. Tento článok sa zameriava na právny kontext rozvodov s cudzincami, pričom sa opiera o relevantné právne predpisy a judikatúru. Dôležitou súčasťou článku je aj analýza faktických úkonov v pracovnom práve, ktoré sú relevantné v súvislosti s rozvodom a jeho dopadom na pracovnoprávne vzťahy.
Právne úkony a faktické úkony v pracovnom práve
Právna veda rozlišuje medzi právnymi úkonmi a faktickými úkonmi. Právne úkony sú prejavy vôle, ktoré smerujú k vzniku, zmene alebo zániku práv a povinností. Naopak, faktické úkony sú konania, ktoré samy o sebe nespôsobujú právne následky, ale môžu mať právny význam v spojení s inými právnymi skutočnosťami.
Definícia právnych úkonov
Podľa § 34 Občianskeho zákonníka, ktorý sa subsidiárne používa aj v pracovnom práve, je právny úkon prejav vôle smerujúci najmä k vzniku, zmene alebo zániku práv a povinností. Táto definícia je otvorená a zahŕňa široké spektrum úkonov.
Definícia faktických úkonov
Faktické úkony nemajú legálnu definíciu. Ide o koncept vytvorený judikatúrou. Drápal v komentári k českému Zákonníku práce uvádza, že faktické úkony predstavujú „prejavy vôle, ktoré samé o sebe nesmerujú k vzniku, zmene alebo zániku práv a povinností, avšak majú (môžu mať) v spojení s inou právnou skutočnosťou (právnym konaním alebo právnou udalosťou) podľa zákona (právneho poriadku) v pracovnoprávnych vzťahoch právne následky “. Právne relevantné sú „len vtedy, keď to právne predpisy výslovne stanovia.“
Rozdiel medzi právnymi a faktickými úkonmi
Rozlíšenie medzi právnymi a faktickými úkonmi je kľúčové, pretože na faktické úkony sa nevzťahujú ustanovenia o platnosti a neplatnosti právnych úkonov. Súdy nemôžu preskúmavať platnosť faktických úkonov. Faktické úkony majú právne následky len tam, kde sú ustanovené ako hmotnoprávna podmienka platnosti právneho úkonu.
Prečítajte si tiež: Rozdelenie Československa: Právny kontext
Príklady faktických úkonov v pracovnom práve
Medzi faktické úkony v pracovnom práve patrí napríklad:
- Rozhodnutie zamestnávateľa o organizačnej zmene (§ 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce).
- Rozhodnutie o neospravedlnenej absencii zamestnanca (§ 144a ods. 6 Zákonníka práce).
- Upozornenie zamestnávateľa na možnosť výpovede z pracovného pomeru v súvislosti s porušením pracovnej disciplíny.
- Rozhodnutie o rozvrhnutí pracovného času (§ 85 a nasl. pracovného času).
Historický vývoj chápania právnych úkonov v pracovnom práve
Pôvodný Zákonník práce (zákon č. 65/1965 Zb. Zákonník práce) definoval v § 240 ods. 1 právny úkon pre potreby pracovného práva nasledovne: „Právny úkon (pracovná zmluva, výpoveď, dohoda o náhrade škody a pod.) je prejav vôle smerujúci k vzniku, zmene alebo zániku tých práv alebo povinností, ktoré právne predpisy s takým prejavom spájajú.“ Pracovné právo teda vychádzalo z tzv. koncepcie úzkeho chápania právneho úkonu. Právnymi úkonmi boli len úkony, ktoré mali priamo za následok vznik, zmenu alebo zánik práv a povinností.
Zavedením súčasného Zákonníka práce sa pre pracovné právo začala uplatňovať definícia právneho úkonu obsiahnutá v Občianskom zákonníku, ktorá vychádza zo širokého poňatia právneho úkonu.
Náležitosti faktických úkonov
Faktické úkony nie sú právne úkony, a preto nemôžeme hovoriť o náležitostiach faktických úkonov. Požiadavky na faktické úkony v rámci judikatúry boli vymedzené rozsahom prieskumu faktického úkonu súdom.
Je však potrebné vysporiadať sa s „náležitosťami“, ktoré pre faktické úkony ustanovuje priamo právny predpis. Napríklad, pre rozhodnutie zamestnávateľa o organizačných zmenách (§ 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce) vyžaduje Zákonník práce písomnú formu. Obdobne, pre výzvu zamestnávateľa na odstránenie nedostatkov (§ 63 ods. 1 písm. d) bod 4. Zákonníka práce), či upozornenie na možnosť výpovede v súvislosti s porušením pracovnej disciplíny (§ 63 ods. 1 písm.
Prečítajte si tiež: Striedavá starostlivosť po rozvode
Pre nedodržanie písomnej formy právnych úkonov má pracovné právo podrobne rozpracované následky. V zmysle § 17 ods.
V tomto kontexte sa javí ako najjednoduchšie riešenie nedostatok zákonom predpísanej formy spojiť priamo s existenciou faktického úkonu.
Konanie za zamestnávateľa pri faktických úkonoch
Podobne ako pri následkoch nedodržania formy faktického úkonu, pre konanie za zamestnávateľa pre faktické úkony neexistuje v pracovnom práve zákonná úprava. Konanie za zamestnávateľa upravené v § 9 a nasl. Zákonníka práce je limitované na právne úkony („V pracovnoprávnych vzťahoch robí právne úkony za zamestnávateľa…“ § 9 ods.
Prvým riešením je analogické použitie ustanovení o konaní za zamestnávateľa pri právnych úkonoch aj na faktické úkony.
Iný prístup však zvolil v svojich nedávnych rozhodnutiach Najvyšší súd SR. Miesto využitia analógie s úpravou konania za zamestnávateľa pri právnych úkonoch podľa § 9 a nasl. Zákonníka práce, našiel úpravu konania zamestnávateľa pri rozhodnutí o organizačnej zmene v zákone č. 513/1991 Zb. Obchodnom zákonníku, v aktuálnom znení (ďalej len „Obchodný zákonník“). Najvyšší súd SR vyslovil, že rozhodnutie zamestnávateľa o organizačnej zmene je možné zaradiť pod obchodné vedenie spoločnosti.
Prečítajte si tiež: Rozvod a ZŤP: Práva a možnosti
Medzinárodné zmluvy a rozvod s cudzincom
Vzhľadom na to, že Československo bolo signatárom mnohých medzinárodných zmlúv, pri rozvodoch s cudzincami bolo potrebné zohľadniť aj tieto zmluvy. Jednou z relevantných zmlúv bola Zmluva medzi Československou socialistickou republikou a Poľskou ľudovou republikou o právnej pomoci a úprave právnych vzťahov vo veciach občianskych, rodinných a trestných zo 4. júla 1961. Táto zmluva upravovala doručovanie písomností, vykonávanie dôkazov a uznávanie rozhodnutí vo veciach občianskych, rodinných a trestných.
Rozdelenie Československa a jeho dopad na právne vzťahy
Rozdelenie Československa v roku 1992 malo zásadný dopad na všetky právne vzťahy, vrátane rozvodov s cudzincami. Dňa 17. júla 1992 prijala SNR Deklaráciu o zvrchovanosti Slovenskej republiky. Dňa 25. novembra 1992 prijalo Federálne zhromaždenie ústavný zákon o zániku ČSFR. Po rozdelení Československa sa Slovenská republika a Česká republika stali samostatnými štátmi, ktoré museli nanovo upraviť svoje právne vzťahy.