Ruskí sociálni revolucionári: História a kontext

Čo je Rusko? Kto sú Rusi? Najväčšia krajina sveta bola pre Západ vždy záhadou. V čase vojny na Ukrajine začalo byť životne dôležité vylúštiť ju správne. Dá sa z prehľadu ruskej histórie vyvodiť niečo použiteľné pre našu súčasnú situáciu? Sme presvedčení, že áno. Ruské dejiny sú mätúce aj preto, že ich nevyhnutne a koniec koncov právom čítame ako súčasť príbehu kresťanskej, teda západnej civilizácie, a tým pádom sa ich snažíme interpretovať v západných pojmoch. Rusko nebolo a nie je Západ, nie je ani „nedokonalý“ či „pokazený“ Západ. Vyrastá z odlišných starobylých tradícií.

Geografické a ekonomické podmienky Ruska

Na vysvetlenie väčšiny ruských špecifík nepotrebujeme čítať Dostojevského a skúmať „hlbiny ruskej duše“. Dajú sa vysvetliť úplne prízemne pomocou geografických a ekonomických podmienok, ktorými je život v Rusku vymedzený. Znova však pripomeňme, že geografia nie je pevne daný osud.

Prvým špecifikom sú vzdialenosti. V ére lietadiel, televízie a internetu je to oveľa menší problém ako predtým, stále ho však nemožno zanedbať. Petropavlovsk-Kamčatskij delí od Petrohradu 9500 kilometrov, čo je veľká prekážka aj dnes. V prvej polovici 18. storočia, keď boli obe mestá založené, boli na väčšinu praktických účelov neprekonateľné.

S tým súvisí druhý problém, ktorým je kritický nedostatok prístavov a prístupu k moru. Vyzerá to trochu absurdne, pretože Rusko je z veľkej časti morom obklopené. Najstarším a po dlhý čas jediným ruským námorným prístavom je Archangeľsk, odkiaľ je ďaleká a ťažká plavba kamkoľvek - vždy treba oboplávať celú Škandináviu -, ale rovnako ťažká je aj cesta odtiaľ po súši do Moskvy. Nedostatok prístavov tiež vždy obmedzoval ruské kontakty so západným svetom, voľnú výmenu tovaru a myšlienok. Prispel k ruskej izolácii. Nezabúdajme, že až do 19.

Treťou veľkou slabinou je neexistencia prirodzenej západnej hranice. Armáde, ktorá by tadiaľto postupovala, nestoja v ceste ani pohoria, ani iná väčšia prírodná prekážka. Nemuselo by to prekážať, keby Rusko malo so Západom priateľské vzťahy, čo však po väčšinu histórie nemá. Poliaci v roku 1610 dobyli Moskvu, Napoleon v roku 1812 tiež, vojská nacistického Nemecka sa v roku 1941 prebili na jej predmestie.

Prečítajte si tiež: Realita a perspektívy dôchodkov v Rusku

Tie ďalšie sa týkajú výživy a potravinovej sebestačnosti. Rusko disponuje vynikajúcou ornou pôdou, ale len v úzkom pásme černozeme, ktorá sa tiahne od ukrajinskej hranice na severovýchod, kde postupne zaniká. Čiernozemný pás zase trpí iným nedostatkom: je tam málo zrážok a navyše tam spravidla prší práve naopak, než by poľnohospodári potrebovali - nie v čase sejby, ale koncom leta, v čase zberu.

Podnebie je celkovo slabinou Ruska. Okrem malej časti severozápadu tam prevláda kontinentálna klíma: sucho, teplé letá, ľadové zimy. Novosibirsk leží o trochu južnejšie ako Kodaň, priemerné zimné teploty tam však sú okolo -15 °C, zatiaľ čo v Kodani okolo nuly; zimné počasie tam panuje od októbra do apríla, zatiaľ čo v severnej Európe o dva mesiace menej. V porovnaní s Európou má väčšina Ruska kratšie vegetačné obdobie, a tým pádom aj kratšiu sezónu poľných prác (a obdobie, keď sa dobytok môže pásť vonku).

V Rusku bola táto otázka vyhrotenejšia než v Európe nielen pre krátku sezónu, ale aj v dôsledku zlej úrodnosti. Po prvé, ruská dedina vždy zvládla ako-tak uživiť samu seba, ale už nie vytvárať príliš veľa prebytkov na predaj. Hneď ako začala centralizovaná vláda na roľníkov tlačiť a požadovať vyššie dodávky - nech už to bol cársky režim, alebo komunisti -, prejavilo sa to zhoršením životných podmienok na dedine, a to až do extrému v podobe hladomorov. A po druhé, aby sa poľné práce v priebehu niekoľkých mesiacov dali zvládnuť, bola ruská dedina vždy nejakým spôsobom kolektivizovaná. Samostatným sedliakom priali prírodné podmienky len na Ukrajine a v časti ruského čiernozemného pásu.

Rozloha a hustota osídlenia

Rusko je najväčšia krajina na svete. V čase svojej najväčšej územnej expanzie zaberalo ruské impérium sedemnásť percent všetkej súše na planéte. (Bolo to na konci 19. storočia. Dnešné Rusko so svojimi sedemnástimi miliónmi štvorcových kilometrov predstavuje len o niečo menšiu plochu ako Čína a USA dohromady. Na mape sveta vyzerá ešte väčšia, pretože jeho územie sa tiahne ďaleko na sever a väčšina bežných projekcií gule do roviny skresľuje rozlohu polárnych oblastí.

Mapa Ruska mätie ešte inak. Všetci vieme, že rôzne štáty majú rôznu hustotu osídlenia, ale väčšinou si neuvedomujeme, aké veľké tieto rozdiely sú. V Rusku žije asi 146 miliónov ľudí, teda v priemere deväť na štvorcový kilometer. Podobný počet obyvateľov ako Rusko má napríklad Bangladéš, ktorého územie je však len trojnásobkom územia Slovenska. Dôvod nepomeru je očividný: na veľkej časti ruského územia nežije vôbec nikto. Je to obrovská oblasť, predstavovala by zďaleka najväčší štát Európy, napriek tomu malá v porovnaní s celým ruským územím. Takmer všetkých, ktorí žijú na východ od tohto trojuholníka, by ste našli v úzkom páse pozdĺž južnej hranice, ktorým vedie Transsibírska a Bajkalsko-amurská magistrála. Ale aj hustejšie zaľudnená západná časť Ruska obsahuje veľké vidiecke oblasti, ktoré sú len málo obývané.

Prečítajte si tiež: Všetko o 7. platovej triede pre sociálnych pracovníkov

Hlavnou severo-južnou osou Ruska je pohorie Ural. Tvorí hranicu medzi Európou a Áziou. Ďalej sa tiahne ešte obrovský kus hornatej pustiny, ruský Ďaleký východ, na severe ukončený Beringovou úžinou, na juhu polostrovom Kamčatka. To, samozrejme, neplatí bez výnimiek. Na Kamčatke leží dvestotisícové mesto Petropavlovsk-Kamčatskij, uprostred pustín severnej Sibíri podobne veľký Noriľsk. Bez riek Irtyš, Ob, Jenisej, Dolná Tunguzka, Lena, Jana a Amur - aby sme vymenovali aspoň tie najdôležitejšie -, by nebolo možné osídlenie ani tej malej časti Sibíri, kam ľudia z Európy prenikli.

Tundra je bezlesá rovina, kde sa holé kamene striedajú s machmi a lišajníkmi, tu a tam rastú veľmi odolné trávy a nízke kríky. Poľnohospodárstvo je v tundre nemožné, možnosti pre pastierstvo a lov sú nesmierne obmedzené, pretože na chudobných letných porastoch sa uživí len málo zvierat. Južne od tundry leží pás lesov: na západe zmiešaný les, na východe hustá sibírska tajga - ihličnatý prales. Jej odstránením tiež nemožno získať použiteľnú poľnohospodársku pôdu, zopár ľudí sa v nej živí lovom, ťažbou dreva a v súčasnosti aj ťažbou nerastov. Na juhu prechádza tajga najprv do lesostepi a potom v otvorenú step, bezlesú trávnatú krajinu.

Etnické zloženie obyvateľstva

Zďaleka nie všetci obyvatelia Ruska sú Rusi. Druhou významnou menšinovou skupinou sú severokaukazské národy, medzi nimi predovšetkým Čečenci a Inguši. Treťou skupinou sú národy hovoriace uralskými jazykmi príbuznými fínčine - Mordvinci, Marijci a niekoľko ďalších. Štvrtú skupinu, veľmi rôznorodú, predstavujú pôvodní obyvatelia Sibíri.

Ekonomická situácia Ruska

Na Západe je zvykom Rusko podceňovať, často dosť okato. Ruská ekonomika je šiesta najväčšia na svete (podľa HDP prepočítaného v parite kúpnej sily), hospodársky silnejšia je len Čína, USA, India, Japonsko a Nemecko (prípadne namiesto neho EÚ ako celok). Podľa nominálneho HDP je Rusko na jedenástom mieste. Porovnávanie v parite kúpnej sily svedčí viac o situácii na domácom trhu, porovnávanie nominálneho HDP je vhodnejšou mierou sily národnej ekonomiky v medzinárodnom obchodovaní. Rusko má dlhodobo kladnú obchodnú bilanciu a nízky zahraničný dlh. Z hľadiska ruskej politiky je dôležité, že krajina je hospodársky viac-menej sebestačná.

Je Rusko chudobná krajina, alebo bohatá? Na takúto otázku sa odpovedá tým ťažšie, čím väčšia nerovnosť v krajine panuje. Giniho koeficient nerovnosti príjmov podľa Svetovej banky predstavuje v Rusku 0,375 (84. S pomerne vysokým priemerným HDP ostro kontrastuje očakávaný vek dožitia pri narodení. Ten je v Rusku u mužov 67,3 roka, u žien 77,9 roka. To radí Rusko (a spolu s ním Ukrajinu, kde sú tieto čísla takmer rovnaké) do susedstva krajín ako Filipíny, Rwanda a Botswana. (Situácia v Rusku však prešla značným zlepšením. V Rusku nájdeme viac extrémneho bohatstva i viac žalostnej chudoby ako vo väčšine ostatných rozvinutých krajín. Takýto obrázok je typický skôr pre chudobnejšie rozvojové krajiny.

Prečítajte si tiež: Práca sociálneho terapeuta v DSS

Kyjevská Rus

Slovanské kmene prenikli na územie dnešného Ruska, Bieloruska a Ukrajiny podľa všetkého v polovici 7. storočia. Podobne ako v tom čase inde v Európe (Francúzsko, Anglicko) aj tu sa do roly vládcov dostali bojovní Severania, Vikingovia. V dvoch kľúčových bodoch tejto cesty vznikli najstaršie mestá východoslovanských území: na sever Novgorod pri Ilmenskom jazere (z ktorého príhodne tečie na sever rieka Volchov a od juhu sa doň vlieva Lovať), na juhu Kyjiv na Dnipre. Keď Rurikovi potomkovia ovládli Novgorod a Kyjiv, začali v ich okolí zakladať ďalšie sídla. Ruskí dejepisci v 19. storočí zaviedli termín Kyjivská Rus, ktorý je mätúci, pretože naznačuje, že išlo o jednotný štát. V skutočnosti bol zväzok kniežatstiev veľmi voľný, vznikali medzi nimi dočasné spojenectvá a nepriateľstvá, centrálna vláda neexistovala. Spoločnými prvkami boli príslušnosť vládcov k rurikovskej dynastii, jazyk a od konca 10.

Relatívna prosperita Rusov nemala dlhé trvanie. V 12. storočí väčšina ich kniežatstiev ochudobnela natoľko, že prestali raziť vlastné mince. K úpadku Rusi prispela udalosť, ktorá s ňou zdanlivo nemala nič spoločné. V roku 1198 vyhlásil pápež Inocent III. ťaženie do Jeruzalema - štvrtú križiacku výpravu. Hlavné slovo v nej mala bohatá Benátska republika, ktorej vládcovia využili zhromaždené vojsko proti úplne inému než oficiálne stanovenému cieľu: dobyli Konštantínopol, svojho hlavného obchodného konkurenta. Byzantskú ríšu na šesťdesiat rokov nahradil križiacky štát. Byzantskí Gréci v roku 1261 mesto dobyli späť, nikdy však už úplne neobnovili jeho slávu a bohatstvo. Dobyvatelia ukradli a odviezli, čo sa dalo. To malo dva dôsledky: Konštantínopol už nebol takým atraktívnym cieľom pre obchodníkov, a zároveň bol po dlhom čase zase bezpečne dostupný zo západu, pretože križiaci udržiavali kontrolu nad lodnými trasami vo východnom Stredomorí.

Mongolská invázia

V polovici 13. storočia vpadli na Rus Mongoli. Viedol ich Batuchán, vnuk Džingischána. Využili pritom prirodzene "stepnú diaľnicu", pás trávnatých rovín, ktorý sa tiahne takmer neprerušene od Pekingu po Viedeň a je ideálnym terénom pre vytrvalých jazdcov na dobrých koňoch. Rýchlo a krvavo dobyli všetky kniežatstvá Kyjivskej Rusi. Išlo o prvú zo štyroch ničivých invázií, ktoré sú dôležitou súčasťou historickej pamäti Ruska: ďalšie nasledovali v roku 1610 (Poliaci), 1812 (Napoleon) a 1941 (Hitler). V bohatých dobytých krajinách - Perzii a najmä Číne -, sa Mongoli usadili a splynuli s ich elitami. O život na Rusi však nemali záujem. Tiahol sa od Čierneho mora cez Ural až k západnej hranici dnešného Mongolska, na severe siahal ku Kazani a Jekaterinburgu. Hlavným mestom bol Saraj na Volge, dnes zaniknutý. Tatári sú turkický národ. Od začiatku tvorili časť mongolských vojsk. V Zlatej horde postupne nadobudli nad Mongolmi prevahu. Začiatkom 14.

Všetky ruské kniežatá potvrdzoval v ich funkcii vládca Zlatej hordy. Hlavnými predpokladmi získania jarlyku, ako sa tento súhlas nazýval, bola podliezavosť, presné plnenie rozkazov, schopnosť intrigovať proti konkurenčným záujemcom a ochota vyžmýkať zo spravovanej krajiny čo najvyššie poplatky. Vzburu Mongoli tvrdo trestali, lojalitu odmeňovali. Postupom času sa pod ich nadvládou niektoré kniežatá presadili lepšie než iné, čo viedlo k centralizácii moci.

Alexander Nevský

Najskôr bojoval na čele novgorodského vojska proti Švédom a nemeckým rytierom, a to v bažinatom ústí rieky Neva, kde dnes stojí Petrohrad. Porazil ich, čím si vyslúžil priezvisko Nevský, neskôr kanonizáciu (od roku 1547 je označovaný za svätého) a dodnes trvalé miesto medzi najväčšími ruskými hrdinami. Popri mocenskej motivácii mal i náboženskú. Mongoli boli k pravosláviu tolerantní, kým západný vpád by mohol ruské štátne náboženstvo nahradiť katolicizmom. Alexander bol jedným z prvých ruských vládcov - zďaleka nie posledným -, ktorý si volil medzi Východom a Západom.

Moskovské kniežatstvo

Ruština rozlišuje medzi názvami Moskva (mesto) a Moskovija (kniežatstvo), podobne ako to je v angličtine (Moscow, Muscovy). Moskovské kniežatá, počínajúc Ivanom I. (1288 - 1340), získali výhradné právo na styk s hordou. Ostatní smeli s nadriadenou ríšou komunikovať iba ich prostredníctvom. Ivan I. vládol presne tým štýlom, k akému mongolská nadvláda priam vyzývala. Tvrdou rukou vyberal dosť peňazí na to, aby zostalo i preňho. Požičiaval mestám a menším kniežatám, čím zaistil zjednotenie krajiny: dlžníci, neschopní splácať, sa postupne stali jeho poddanými. Nadvládu na Rusi získal pre Moskvu už nastálo. Potomkovia Ivana Kalitu zjednotili krajinu tým, že si ju kúpili, prípadne im pripadla ako záruka dlhu. Preto sa cítili byť jej majiteľmi, nie panovníkmi v západnom zmysle slova. To sa však týkalo len dnešného Ruska, nie Ukrajiny a Bieloruska. Tamojšie kniežatá zaujali voči Mongolom trochu nezávislejší postoj. Dejiny následníckych štátov Kyjevskej Rusi sa tak rozdelili. Dnešná Ukrajina a Bielorusko sa v 14.

Moskovia sa Tatárov - v tom čase už naozaj iba ich, nie Mongolov -, definitívne zbavila až v roku 1480 v bitke, ktorá ani bitkou nebola. Moskovské knieža Ivan III. (vládol v rokoch 1462 - 1505) sa cítil natoľko silný, že štyri roky predtým prestal Tatárom platiť. Tí si po svoje výpalné prišli v zbrani pod vedením chána Ahmeda, ktorého prekvapivým spojencom sa stal poľský kráľ Kazimír IV. Poliaci však do boja ani nezasiahli. Chánova armáda a moskovské vojsko sa stretli na protiľahlých brehoch rieky Ugra južne od Moskvy, kde po menších šarvátkach zaujali pozície - a skoro celý mesiac sa na seba pozerali. Žiadna zo strán nebola dosť silná, aby podnikla výpad. To viedlo ku kurióznemu koncu: obe vojská sa stiahli, každé na svoju stranu. Ivan III. sa poľahky vrátil domov, Ahmed to mal ďalej a jeho cesta bola nebezpečnejšia. Ďalšie pokusy o ovládnutie Moskvy už Tatári nepodnikli. Definitívne ho dobyje a zničí jeho vnuk Ivan IV. zvaný Hrozný.

Tretí Rím

"Dva Rímy padli, tretí stojí, štvrtý nikdy nebude; tvoje kresťanské kráľovstvo už žiadne iné nenahradí," napísal Filofej, predstavený kláštora v Pskove, Vasilijovi III., synovi Ivana III. a otcovi Ivana IV. Muselo to byť niekedy okolo roku 1510, krátko po tom, čo sa Vasilij ujal vlády nad Moskovským veľkokniežactvom. Filofej to nepísal iba tak pre krásu, išlo mu hlavne o to, aby si Vasilij uvedomil, že sa…

Veľká októbrová socialistická revolúcia

Ulicami slovenských miest kráčali celé rodiny. Tváre detí žiarili jasne ako lampióny, ktoré niesli v rukách. Na druhý deň sa rozozneli sirény, večer rozžiaril oblohu ohňostroj. Na oslavu veľkého októbra, hoci už bol dávno november. A začal sa mesiac, ktorý trval tridsaťšesť dní.

Pripadajú vám tieto riadky absurdné? Tým skôr narodeným určite nie. Takto kedysi vyzerali výročia Veľkej októbrovej socialistickej revolúcie, ktorú si povinne pripomínalo aj bývalé Československo. Železná opona dávno padla, studená vojna je minulosťou. Kto si dnes ešte spomenie na udalosti, ktoré neskôr ovplyvnili aj životy troch generácií Slovákov? Na plešatého chlapíka s briadkou či legendárny krížnik, ktorý zapálil revolučný plameň, hoci strieľal slepými?

Ozbrojená vzbura, ktorá v Petrohrade a Moskve nastolila vládu robotníckych a vojenských zástupcov, dostala prezývku červený október. Sovietski publicisti ju neskôr glorifikovali na Veľkú októbrovú socialistickú revolúciu. Tento názov sa vpísal takisto do pamäti miliónov školákov v komunistickom Československu.

Čo sa vlastne pred sto rokmi v Rusku stalo? Kde sa vzali Leninovi boľševici? Ako sa chopili moci? A kto to všetko platil?

Rusko na prelome 19. a 20. storočia

Na prelome 19. a 20. storočia bolo Rusko unikátnou krajinou nápadných protikladov. Ako jediné zo svetových veľmocí (za ktorú sa považovalo) nemalo ústavu ani parlament. Až do roku 1905 vládol v Rusku systém absolútnej monarchie. Všetka moc sa koncentrovala v rukách panovníka (cára) a podľa Trestného zákonníka bolo zločinom znevažovať jeho autoritu.

„Keby niekto v tých časoch letel nad Ruskom v balóne, videl by pod sebou nekonečnú krajinu obrábaných políčok rozdelených na úzke pruhy, prekladaných lesmi alebo lúkami a každých päť až desať kilometrov rozhádzané dedinky z drevených chatrčí. Mestá boli malé a ďaleko od seba," charakterizoval krajinu Richard Pipes v knihe Dejiny ruskej revolúcie.

Osemdesiat percent obyvateľstva tvorili roľníci, ktorí viedli v rozsiahlych ruských guberniách život nie príliš odlišný od života svojich predkov v stredoveku. Na druhej strane, spisovatelia, umelci, hudobní skladatelia či vedci žili podľa západného štýlu.

„Tieto protiklady pôsobili dojmom dočasnosti, dojmom, ktorý panoval medzi vzdelancami, že takto to už ďalej v žiadnom prípade nepôjde a že so vstupom do 20. storočia sa Rusko znenazdajky ocitne v modernom svete, doženie západnú Európu a možno ju aj prekoná," dodal Pipes. Rusko toho skraja nového storočia skutočne stihlo veľa.

Revolúcia v roku 1905

Najväčšia krajina starého kontinentu sa industrializovala oveľa neskôr ako západná Európa či Spojené štáty. Keď k tomu konečne došlo, na prelome 19. a 20. storočia to prinieslo obrovské spoločenské a politické zmeny.

Medzi rokmi 1890 a 1910 sa napríklad počet obyvateľov veľkých ruských miest, ako boli St. Peterburg (od roku 1914 premenovaný na Petrohrad) a Moskva, takmer zdvojnásobil, čo viedlo k ich preľudneniu a zlým životným podmienkam pre novú triedu ruských priemyselných robotníkov.

Populačný boom, drsné zimy, nedostatok potravín a séria finančne nákladných vojen vyvolali nespokojnosť obyvateľov cárovej ríše.

Na začiatku 20. storočia bolo Rusko domovom tisícok mužov a žien oddaných myšlienke zásadnej zmeny. Početnú skupinu tvorili profesionálni revolucionári, ktorých cieľom bolo násilné zvrhnutie režimu a jeho inštitúcií.

„Možno sa niekedy navzájom rozchádzali v otázke taktiky a stratégie, ale všetci sa zhodovali v základnej otázke - súčasný sociálny, ekonomický a politický systém musí byť zničený - a to nielen v ich krajine, ale na celom svete," vysvetlil vo svojej knihe R. Pipes.

Prvá šanca sa naskytla v roku 1905. Veľké protesty ruských robotníkov proti pomerom v monarchii viedli k udalostiam, ktoré dostali meno Krvavá nedeľa. Po streľbe cárskych vojakov do neozbrojených demonštrantov zostali na zemi stovky mŕtvych a ranených.

Nahnevaní robotníci reagovali sériou ochromujúcich štrajkov po celej krajine. Cára to zaskočilo. Sľúbil ľudu občianske práva a zákonodarné zhromaždenie, ktoré by vzišlo z volieb.

Dolná komora ruského parlamentu (Duma) mala vzbudiť dojem, že Rusko sa zmenilo na konštitučnú monarchiu. V skutočnosti sa však cár Mikuláš II. tváril, akoby sa nič nestalo a naďalej vládol (takmer) neobmedzene, pretože o dôležitých rozhodnutiach, ktoré sa týkali cárskeho dvora alebo armády, sa v Dume vôbec nerokovalo.

V roku 1905 sa prvýkrát objavil na scéne aj Vladimír Iľjič Lenin, revolucionár a vodca boľševickej strany, ktorý podporoval bezpodmienečný boj proti cárovi. Po opadnutí revolučných nálad však musel ujsť naspäť do exilu.

Vladimír Iľjič Lenin

Narodil sa ako Vladimír Iľjič Ulianov v apríli 1870 v dobre situovanej byrokratickej rodine. Podľa niektorých historických prameňov prispela k jeho politickej radikalizácii v mladosti tragická smrť staršieho brata Alexandra, ktorého v roku 1887 popravili za účasť na prípravách atentátu na cára.

Viacerí historici túto alternatívu popierajú. Boľševická revolúcia postupne prerástla do vojny proti vlastným obyvateľom. vo februári 1956 prečítal najvyšší predstaviteľ Sovietskeho zväzu Nikita Chruščov pred delegátmi zjazdu vládnucej komunistickej strany v Moskve správu, kde odsúdil predchádzajúcu diktatúru Josifa Stalina. Poukázal na nespravodlivo stíhané obete jeho éry. Správa bola tajná, čo naznačovalo, na aký odvážny krok sa Chruščov odhodlal.

Odvaha Chruščova vybledne, keď si uvedomíme, koho sa zastal. Spomenul iba stíhaných komunistov, nie všeobecne obete kolektivizácie, hladomorov, teroru. Nespochybnil systém, ktorý od začiatku staval na násilí a bez neho by rýchlo zanikol. Stalinovi vydláždil cestu k moci boľševický prevrat v roku 1917 a za ním stál jeho hlavný predstaviteľ Vladimír Lenin.

Lenin bol povolaním advokát. Keď v roku 1891 v cárskom Rusku vypukol hladomor, čo si celkovo vyžiadal pol milióna obetí, pôsobil v povolžskom meste Samara. Nepridal sa k iným príslušníkom inteligencie, ktorí sa rozhodli hladujúcim pomáhať, ale naopak, cynicky vyhlásil, že hladomor môže mať aj pozitívne dôsledky. Zničí vieru v Boha, v cára, podnieti vznik priemyselného proletariátu, prispeje k zničeniu kapitalizmu a nastoleniu spravodlivého socialistického poriadku.

Lenin ako hlavný ideológ boľševickej revolúcie sa svojho presvedčenia držal aj po uchopení moci. V rokoch 1921 až 1922, keď v Rusku zahynulo na následky vojen, habania úrody a následne hladu okolo päť miliónov ľudí, teda desaťkrát viac ako pred tridsiatimi rokmi, Lenin rozvinul niekdajšie myšlienky. Chystal sa porátať so zvyškami vnútorných nepriateľov. Na mušku si vzal pravoslávnu cirkev.

Cirkvi boli vážnym nepriateľom už pre teoretikov komunizmu, lebo tí v náboženstve videli ópium ľudstva. V Rusku sa stala vhodnou zámienkou aktivita pravoslávnej cirkvi počas hladomoru, keď v roku 1921 patriarcha Tichon založil Celoruský výbor na pomoc hladujúcim. Kňazov vyzval, aby v období, keď ľudia na zasýtenie vyhľadávajú zdochliny a uchyľujú sa ku kanibalizmu, použili na všeobecnú pomoc cirkevné majetky. Príležitosť bola lákavá a reakcia boľševického režimu rýchla. V roku 1922 vláda nariadila skonfiškovať cirkevné majetky. Nepriateľ bol na svete, veď sám sa priznal, že má v ťažkých časoch hojnosť. Režim zároveň využil oslabený odpor vyhladovaných veriacich. Neostalo iba pri majetkoch, ruka režimu dopadla priamo na duchovných. Zorganizovali s nimi procesy, mnohí boli usmrtení. Štatistiky sa zmieňujú o vyše ôsmich tisíckach zabitých kňazov a rehoľníkov. Boľševická vláda zaútočila na stáročný pilier ruskej identity a ponúkala úplne nový - pozemský raj založený na beztriednej spoločnosti. No kým raj vznikne, treba použiť teror. Proti každému, čo s novým smerovaním nesúhlasil.

tags: #ruskí #sociálni #revolucionári #história