
V uponáhľanej dobe, kedy sa spoločnosť zameriava na neustálu interakciu a spojenie, sa samota často vníma negatívne. Avšak, samota môže byť aj cenným spoločníkom, ktorý nám umožňuje hlbšie porozumieť sebe samým, rozvíjať kreativitu a nájsť vnútorný pokoj. Tento článok sa zameriava na psychologické aspekty samoty, skúma jej výhody a nevýhody, a ponúka pohľad na to, ako ju využiť ako nástroj pre osobný rast a pohodu.
Aristoteles už dávno upozornil, že človek, ktorý sa nestará o seba, nemôže byť dobrý pre ostatných. Láska k blížnemu by nemala znamenať obetovanie seba samého, ale skôr nájdenie správneho pomeru medzi vlastnými záujmami a službou ostatným. Ak sa nemá láska k blížnemu vyčerpať vo vznešených slovách, ak má prejsť do skutkov, musí byť usporiadaná. Musíme nájsť správny pomer medzi vlastnými záujmami a službou ostatným.
Na začiatku cesty k dokonalosti prežívajú kresťania skôr rozpor než jednotu oboch ideálov. Ako Abrahám, vecný príklad všetkým veriacim, starí askéti opúšťali svoje domy, príbuzných, priateľov. Svätý Albert Veľký píše: «Dokiaľ človek neobjaví, že je na svete sám s Bohom, nikdy nebude šťastný.» Túžba po samote je osvetlená výrokmi a príkladmi v Apoftegmatách, anekdotických rozprávaniach zo života otcov púšte. O opátovi Arseniovi sa píše, že žiadal od Boha radu, ako by najlepšie spasil dušu. Počul potom zhora slová, ktoré sa na celé stáročia stali programom východných pustovníkov: «Utekaj pred ľuďmi, mlč, zachovaj si pokoj!» Uskutočnil túto radu tak dokonale, že sa to zdalo prehnané i samým mníchom na púšti. Zdá sa teda skutočne nevyhnutný dôsledok, ktorý viedol k založeniu mníšskych rádov: slúžiť Bohu znamená opustiť svet a ľudí.
V spoločnosti ľudí sa nám podarí myslieť na Boha a konať jeho vôľu iba vtedy, ak dokážeme vidieť Boha i v blížnych. Už na začiatku Starého zákona čítame, že človek je Boží obraz. V pravom zmysle môžeme prežívať jednotu medzi svetom Božím a ľudským iba po vtelení Ježiša Krista. Človek, ktorého stretávame na ulici a s ktorým sa stýkame, je Božím obrazom. Ak mu slúžime, ak mu vzdávame pravú úctu, slúžime samému Bohu. Spasiteľovo človečenstvo nás neodvádzalo od jeho božstva, naopak nám ho priblížilo. Tak i ľudia, na ktorých sa dívame ako na údy spojené s hlavou, Kristom, ako ratolesti vštepené do kmeňa, nemôžu nás odvádzať od Boha. Umožňujú nám, naopak, preukázať Bohu to, čo by sme mu ináč preukázať nemohli: môžeme ho ošetrovať, opatrovať, dávať mu z vlastného nadbytku. Preto kresťanskí kazatelia radi zdôrazňujú túto pravdu: «Pozerajte sa na blížneho tak, aby ste v ňom videli samého Krista!»
Morálne povinnosti k blížnemu majú charakter pozitívny i negatívny. Pozitívne sa dajú vyjadriť vetou evanjelia: Všetko, čo chcete, aby ľudia robili vám, robte aj vy im. Negatívne vyslovená tá istá zásada znie: Čokoľvek nechceš, aby ti robili iní, nerob ani ty im! Je dôležité naznačiť aspoň niektoré cesty na uskutočnenie ideálu lásky k blížnemu, ktorá sa vzťahuje na všetkých, ktorých miluje Boh a vie sa preniesť cez osobné, rasové, stavovské, národné antipatie.
Prečítajte si tiež: Porovnanie sociálnych systémov v Európe
Nepríjemné city a odpor k blížnemu majú niekedy dosť záhadný pôvod, inokedy sú odôvodnené objektívnymi nedostatkami, ako je napr. nepríjemný vzhľad, nevychovanosť, hrubosť, tvrdohlavosť, telesné chyby a choroby. Iní sa stávajú nesympatickými vlastnou vinou, ako napr. opilci, ľudia špinaví a otrhaní a pod.
Kristus chodil na obed i k farizejom i k publikánom, hovoril so Samaritánmi a vysvetlil svoje správanie pekným prirovnaním: Milujte svojich nepriateľov a modlite sa u tých, čo vás prenasledujú, aby ste boli synmi svojho Otca, ktorý je na nebesiach. Veď on dáva slnku vychádzať na zlých i dobrých a posiela dážď na spravodlivých i nespravodlivých.
V evanjeliu sa kladie výslovne dôraz na to, aby sme ani takých nevylučovali z kresťanskej lásky: Počuli ste, že bolo povedané: Milovať budeš svojho blížneho a nenávidieť svojho nepriateľa. Ale ja vám hovorím: Milujte svojich nepriateľov a modlite sa za tých, čo vás prenasledujú… Lebo ak milujete tých, ktorí vás milujú, akú odmenu môžete čakať? Nepriatelia teda majú zvláštny význam v našom duchovnom vývoji. Na nich sa totiž ukáže čistota lásky, ktorá dáva a nečaká späť, lásky Božej a typicky kresťanskej (agape).
Priateľstvo je jeden spôsob, ako lásku uskutočňovať. Kresťanstvo zušľachťuje duše a v Písme čítame najkrajší príklad verného priateľstva medzi Dávidom a Jonatánom. I pomer Krista Pána k učeníkom mal charakter skutočného a pravého priateľstva: Už vás nenazývam sluhami… Nazval som vás priateľmi. Aelred z Rievalu bol presvedčený, že priateľstvo pochádza priamo od Boha a je stopou jeho dokonalej jednoty. Kresťania majú jedinečný prostriedok, ako priateľstvo nadväzovať a udržiavať: lásku k Bohu. Priateľstvo v Bohu je trvanlivé, pretože Boh je večný. Na ceste k cieľu človeka je priateľstvo prostriedkom dokonalosti: «Skrze priateľa človeka sa staneme priateľmi Bohočloveka.»
V modernom svete, kde je spoločenský tlak na neustálu aktivitu a interakciu silný, je dôležité pripomenúť si hodnotu samoty. Samota nám umožňuje:
Prečítajte si tiež: Priority politických strán pre seniorov
Je dôležité rozlišovať medzi osamelosťou a samotou. Osamelosť je negatívny pocit izolácie a nedostatku spoločenského kontaktu, zatiaľ čo samota je stav, kedy sme sami, ale cítime sa spokojní a naplnení. Nietzsche napísal, že niektorí ľudia kradnú našu samotu bez toho, aby nám ponúkli spoločnosť. Vymeniť samotu za povrchnú komunikáciu nestojí za to. S niektorými ľuďmi sme osamelejší, ako keby sme boli sami.
Pri osamelosti máte pocit, že vám niečo chýba, samota vám pripadá celistvá. Samota je jednoduchá, osamelosť mnohotvárna. Samota je užívanie si času sama so sebou. Osamelosť má mnoho rozmerov - môžete byť emocionálne izolovaná od iných ľudí, keď máte pocit, že vám ostatní nerozumejú. Samota je produktívny stav, osamelosť je skľučujúca. Najväčší myslitelia sveta, spisovatelia, básnici, vynálezcovia a vedci využili silu samoty. Osamelosť vám berie duševný pokoj, samota ho pestuje.
Chorobná snaha potešiť ostatným vám berie vedomie toho, že ste sami hodnotní, že sa nemusíte pretrhnúť, aby takzvane za niečo stáli. Ak ťažko prijímate kritiku, neviete povedať nie, bojíte sa nesúhlasiť, alebo máte problém prijať, že sa niekomu nebudete páčiť, možno trpíte syndrómom "people pleasing". Psychológovia používajú v tejto súvislosti termín "sociotropia", čo je osobnostný rys charakterizovaný nadmerným investovaním do medziľudských vzťahov.
People pleasers svojou výkonnosťou ukazujú, čo všetko dokážu a že si zaslúžia pochvalu. Primárne prichádzajú people pleasers o energiu a čas. Paradoxne sa tiež často cítia osamelí. Majú pocit, že „poletujú“ okolo ostatných, ale ich sa nikto na nič neopýta, s ničím im nepomôže. Čo si však spôsobujú tak trochu sami, pretože oni predsa nechcú zaťažovať okolie, ktorému tak často vychádzajú v ústrety.
Ak pociťujete dlhodobú osamelosť alebo máte problémy so zvládaním svojich emócií, neváhajte vyhľadať pomoc psychológa alebo terapeuta. Terapia vám môže pomôcť lepšie porozumieť sebe samému, rozvíjať zdravé vzťahy a nájsť spôsoby, ako efektívne zvládať stres a osamelosť.
Prečítajte si tiež: Sprievodca pre výber domova dôchodcov
Literatúra a umenie nám môžu ponúknuť inšpiráciu a nový pohľad na samotu. Kniha "Trinásta…" od Lucie Saskovej sleduje mladú ženu po traume, ktorá sa dostane do komunity/spoločenstva a postupne prežije manipuláciu, rituály a emocionálne nároky skupiny. Kniha otvára otázky o manipulácii, viere a symbolike čísla trinásť a poukazuje na to, ako ľahko sa dajú ovplyvniť ľudia s psychickými ťažkosťami, ktorí hľadajú zmysel a prijatie.
Existuje mnoho bezplatných či lacných spôsobov, ako si zlepšiť náladu, odbúrať stres a urobiť niečo pre zdravie. Sú to napríklad dobré spánkové návyky, trávenie času v prírode, kvalitné medziľudské vzťahy a láskavé správanie k ostatným. Snažte sa cvičiť, hrajte sa s domácimi miláčikmi, venujte sa ručným prácam alebo koníčkom, a nezabúdajte na fyzické zdravie.
tags: #samota #ako #najlepší #spoločník #psychológia