Sexualita mentálne postihnutých: Štúdie a výzvy

Sexualita je neoddeliteľnou súčasťou ľudskej existencie, ktorá sprevádza jednotlivca počas celého života, od detstva až po starobu. Platí to aj pre ľudí s mentálnym postihnutím, pre ktorých je sexualita rovnako dôležitá. Napriek tomu je sexuálny život týchto osôb často tabuizovaný a prehliadaný. Cieľom tohto článku je preskúmať sexualitu mentálne postihnutých, analyzovať štúdie v tejto oblasti a poukázať na výzvy, ktorým čelia pri realizácii svojich sexuálnych práv.

Sexualita a mentálne postihnutie: Prelomenie tabu

Na Slovensku sa sexualita osôb s mentálnym postihnutím postupne prestáva byť úplným tabu, aspoň v odborných kruhoch. Je to správny krok, pretože postihnutie neznižuje právo na sexuálne vyjadrenie. Sexualita je základnou ľudskou potrebou a výchova v tejto oblasti je prirodzeným právom každého človeka.

Igor Bartl uvádza, že sexualita je dôležitá aj pre ľudí so zdravotným znevýhodnením.

Sociologička Sarah Earleová sa už viac ako dve desaťročia rozpráva s ľuďmi so zdravotným hendikepom o ich intímnom živote. Hoci aj ľudia so zdravotným znevýhodnením túžia po vzťahoch - vrátane sexuálnych -, väčšinová spoločnosť s nimi zaobchádza ako s „večnými deťmi“.

Sexuálna výchova osôb s mentálnym postihnutím: Výzvy a problémy

Napriek tomu, že sexualita je považovaná za základnú ľudskú potrebu a výchova v tejto oblasti za prirodzené právo každého z nás, dosiaľ nebola skoro žiadna pozornosť venovaná sexuálnej výchove týchto osôb. Pri tejto cieľovej kategórii sa málokedy stretávame s plánovite prevádzanou sexuálnou výchovou, väčšinou nebýva vnímaná ako dôležitá súčasť výchovy.

Prečítajte si tiež: Komplexná analýza sexuality mentálne postihnutých

Terminologická nejasnosť

V oblasti sexuálnej výchovy existuje veľká pojmová neujasnenosť a nejednotnosť. Pred rokom 1989 bol u nás v odbornej literatúre, ako aj v oficiálnych dokumentoch najviac preferovaný termín výchova k rodičovstvu. Ten však zužuje celú problematiku iba na vzťah rodiča a dieťaťa, akcentuje problémy späté s výchovou detí a úlohou rodiča na úkor iných tém zaoberajúcich sa sexualitou, partnerskými vzťahmi. V kontexte nami sledovanej problematiky si väčšina osôb s mentálnym postihnutím žiadnu rodinu nezaloží a rodičmi sa nestanú. Podobne zavádzajúco znejú pojmy manželská a rodičovská výchova a rodinná výchova. Oba akcentujú zodpovednosť rodiny, resp. rodičov za výchovu, avšak nenaznačujú, že sexuálnu výchovu je nevyhnutné realizovať v škole, ako aj tam, kde rodina úplne zlyhala - v prípade osôb s ťažším mentálnym postihnutím najmä v domovoch sociálnych služieb.

V zahraničí sa okrem pojmu sexuálna výchova používajú aj iné termíny. V druhej polovici 70. rokov sa často používal pojem výchova k rodičovstvu (parenthood education), pretože zahrňuje širší záber než sexuálna výchova. V tomto období sa v jednotlivých krajinách prechádzalo k všeobecnejším názvom, ktoré mali zdôrazniť širší prístup k otázkam intímneho spolužitia, najmä z hľadiska etiky a morálky, napríklad vo Fínsku - Výchova k rodinnému životu, Nórsko - Učiť sa žiť spoločne, Ľudská reprodukcia, Švédsko - Výchova k sexuálnym a ľudským vzťahom, Poľsko - Príprava na rodinný život.

V 80. rokoch začali najmä sexuológovia upozorňovať na to, že širšie názvy (bez prívlastku sexuálna) umožňujú venovať pozornosť najmä psychologickým, sociálnym a etickým otázkam partnerstva, manželstva a rodičovstva a konkrétnym informáciám o sexualite je venovaná iba obmedzená (alebo žiadna) pozornosť. Narastajúci význam týchto informácií sa prejavil návratom k názvu sexuálna výchova (sexual education), ktorý do roku 1998 Ministerstvo školstva Slovenskej republiky oficiálne používalo na označenie danej oblasti výchovy aj u nás.

Na Slovensku je v súčasnosti oficiálne schválená koncepcia Výchovy k manželstvu a rodičovstvu. Tento termín nahradil predtým zaužívaný pojem sexuálna výchova. Uvedená zmena bola vyvolaná odozvou medzi laickou i odbornou verejnosťou po tom, čo v roku 1994 schválilo Ministerstvo školstva Slovenskej republiky učebné osnovy Sexuálna výchova.

Najmä u osôb s mentálnym postihnutím sa dostávame k určitému terminologickému rozporu týkajúcemu sa pojmov sexuálna výchova a výchova k manželstvu a rodičovstvu. U početnej laickej verejnosti totiž samotné substantívum sex a od neho odvodené adjektívum sexuálny vzbudzuje pohoršenie. Je zaujímavé, že tieto negatívne pocity sa ešte umocňujú stupňom religiozity obyvateľstva, takže termín sexuálna výchova, ako sme naznačili vyššie, je na Slovensku len ťažko priechodný. Po rozdelení Československa v roku 1993 bola Spoločnosť pre plánovanie rodiny a sexuálnu výchovu štátnymi orgánmi donútená na premenovanie na Spoločnosť pre plánované rodičovstvo a výchovu k rodičovstvu. Taktiež v Českej republike je sexuálna výchova nahradzovaná rodinnou výchovou, aj keď je každému na prvý pohľad zrejmé, že nejde o synonymum. Táto diskrepancia potom ďaleko viac vynikne vo výchove sexuálnych menšín, akými sú práve osoby s mentálnym postihnutím. Podľa R. Uzla (2009) pritom nie je spor o tom, že ich sexuálna výchova je úplnou nevyhnutnosťou, zatiaľ čo výchova k rodičovstvu je značne problematická. Tento nomenklatúrny paradox sa potom veľmi zreteľne prejaví u osôb s ťažším mentálnym postihnutím. Pojem výchova k manželstvu a rodičovstvu u tejto skupiny obyvateľstva nemôže fungovať ako náhrada alebo dokonca termín „širšieho záberu“. U osôb s ľahkým mentálnym postihnutím by sme mohli uvažovať aj o pojme výchova k manželstvu a rodičovstvu, používanom u bežnej populácie. Čo však osoby s ťažším mentálnym postihnutím? Osoby, z ktorých, dovolíme si tvrdiť, väčšina nebude uzatvárať manželstvo a vychovávať svoje deti. V tomto smere považujeme za výstižnejší názov uvedenej zložky výchovy sexuálna výchova. Rovnakého názoru je R. Uzel (2009), keď konštatuje, že nemôžeme súhlasiť s názorom, že výchova k manželstvu a rodičovstvu je u osôb s mentálnym postihnutím nadradená výchove sexuálnej, ktorá je jej súčasťou. Naopak, u týchto osôb bude skôr platný švédsky model, kde výchova k manželstvu a rodičovstvu je považovaná za súčasť univerzálnej výchovy sexuálnej.

Prečítajte si tiež: Výzvy v oblasti sexuality mentálne postihnutých

Učebné osnovy a systém vyučovania

Dosiaľ nevyriešenou otázkou v oblasti sexuálnej výchovy je, či má byť samostatným predmetom (ako je to napríklad vo Veľkej Británii) alebo súčasťou edukačného procesu (ako napríklad vo Švédsku, Dánsku a i.). Na Slovensku môžeme situáciu ilustrovať tým, že sexuálna výchova osôb s mentálnym postihnutím je súčasťou učebných osnov iných predmetov, ale vlastné učebné osnovy nemá. Sexuálna výchova nie je samostatným predmetom. Je koncipovaná ako medzipredmetová disciplína. Mala by sa teda implementovať do ostatných vyučovacích predmetov. Na špeciálnych základných školách sa vyučuje najmä v rámci prírodopisu, náuky o spoločnosti, ale aj v rámci iných predmetov formou tzv. skrytých osnov ako aj v mimovyučovacích výchovno-vzdelávacích aktivitách triedneho/ej učiteľa/učiteľky. Na špeciálnej základnej škole sa so sexuálnou výchovou žiaci/žiačky s mentálnym postihnutím stretávajú rovnako v etickej výchove, náboženstve, prírodopise, občianskej výchove a v rámci praktických predmetov ako i krúžkov varenia, šitia a pod. Samozrejme, najväčší priestor je na triednických hodinách a najmä na etickej výchove. Tá je však opäť nepovinná a deti (no častejšie ich rodičia) si vyberajú medzi ňou a náboženstvom. Výsledkom je, že existujú regióny, kde sa v škole neučí etickú výchovu ani jeden žiak a namiesto pravdivých informácií o sexualite počúvajú, že homosexualita je dedičný hriech, masturbácia škodí zdraviu, predmanželský sex je neprípustný a každá interrupcia rovná sa vražda. Na druhej strane je pre efektívnosť sexuálnej výchovy potrebná systematickosť, komplexnosť a dlhodobé zaraďovanie do výchovno-vzdelávacieho procesu, najmä čo sa týka žiakov s mentálnym postihnutím. Pod systematickosťou a dlhodobosťou rozumieme zaraďovanie sexuálnej výchovy už od útleho veku až po dospelosť. Najmä pre osoby s mentálnym postihnutím je tento spôsob potrebný kvôli pamäťovej stope, ktorá sa u nich stráca rýchlejšie ako u intaktných detí. Pod komplexnosťou rozumieme zaradenie sexuálnej výchovy na všetky typy škôl, špeciálne školy nevynímajúc, rovnako u chlapcov ako aj u dievčat, pretože zatiaľ sa táto oblasť výchovy zameriavala väčšinou na dievčatá.

Odbornosť pedagógov a záväznosť sexuálnej výchovy

Ďalšou prekážkou realizácie kvalitnej a odborne fundovanej sexuálnej výchovy na Slovensku je fakt, že nemáme jednoznačne určeného a vyškoleného učiteľa (pedagóga) sexuálnej výchovy. Máme nedostatočný počet pedagógov pripravených na takýto typ vzdelávania. Súčasné vzdelávanie sa realizuje najmä v rámci postgraduálneho vzdelávania učiteľov etickej a občianskej výchovy na pôde metodických centier, avšak skôr ako okrajová téma. Okrem toho majú možnosť sa na túto problematiku zameraní učitelia zúčastňovať špeciálnych školení.

Inou nedoriešenou oblasťou je problematika záväznosti sexuálnej výchovy. Je a má byť sexuálna výchova povinná? Musíme konštatovať, že sexuálnu výchovu v praxi realizuje len malá časť učiteľov. V tejto súvislosti E. Poliaková (1996) konštatuje, že napriek tomu, že otázky kvality a efektívnosti sexuálnej výchovy nadobúdajú osobitnú aktuálnosť a naliehavosť, prístup k ich riešeniu je nejasný. Akceptácia sexuálnej výchovy ako nevyhnutnej súčasti výchovno-vzdelávacieho procesu na školách je veľmi vysoká. V subjektívne pociťovaných problémoch pri sexuálnej výchove prevládajú nedostatky v metodike nad nedostatkami v poznatkovej sfére a osobnostnými bariérami. Najfrekventovanejšie vnímaným problémom je nedostatočná spolupráca rodiny so školou a absolútna abstinencia sexuálnej výchovy v rodine. Prevládajú problémy s chápaním obsahu a postavením sexuálnej výchovy.

Domovy sociálnych služieb: Sexuálne potreby a práva klientov

V ďalšej časti príspevku sa zameriame na deskripciu problémov, ktoré v oblasti sexuálnej výchovy vidíme v domovoch sociálnych služieb: sexuálne zneužívanie blízkymi ľuďmi (zamestnancami domova sociálnych služieb), resp. absencia interdisciplinárnej spolupráce. V nasledujúcich riadkoch uvedené problémy konkretizujeme a dopĺňame ich o naše výskumné zistenia.

Nedostatok intimity a súkromia

Kolektívnu starostlivosť charakterizuje nedostatok intimity i príležitostí k telesnému i pocitovo-senzuálnemu sebapoznaniu. Podľa B. Bazalovej (2009) je problémom štátom stále podporovaný a stále preferovaný život osôb s mentálnym postihnutím vo veľkých zariadeniach. Klienti domovov sociálnych služieb majú nedostatok súkromia, či už pre masturbáciu alebo pre sexuálne aktivity v páre, pokiaľ teda používatelia týchto zariadení majú toľko šťastia, že sú v týchto aktivitách podporovaní. Na základe nami realizovaného výskumného šetrenia je možné konštatovať, že existujú pomerne veľké rozdiely v jednotlivých zariadeniach, čo sa týka kvality poskytovaných služieb. Na jednej strane Slovenská republika disponuje modernými zariadeniami, ktoré ponúkajú svoje služby klientom, ktorí bývajú samostatne na izbe, na druhej strane existujú veľké, niekedy aj nekoedukované zariadenia, kde klient býva s desiatkou ďalších klientov. Kľúčovým faktorom je už samotná neprirodzenosť inštitucionálnej výchovy (napr. v domovoch sociálnych služieb s celodenným pobytom chýba kontakt s rodinou, riziko konfúzie rolí). Výskum nám potvrdil, že vo väčšine ústavných zariadení naďalej chýba dostatok súkromia pre osoby s mentálnym postihnutím. To súvisí s existenciou už spomínaných veľkých zariadení (riziko izolovanosti, zneužívania, nutnosti prispôsobovať sa režimu, potrebám iných obyvateľov a pod.). Väčšina domovov sociálnych služieb na Slovensku poskytuje svoje služby viac ako 30 klientom, čo je kľúčová hranica z hľadiska posudzovania kvality poskytovaných služieb. Aj keď je zistenie väčšiny klientov koedukovaných zariadení pozitívne, sme nútení sa zmieniť o tom, že aj v niektorých koedukovaných zariadeniach majú jedinci obmedzený kontakt s osobami opačného pohlavia. Z 28 domovov sociálnych služieb, ktoré sa zapojili do výskumu, 82,14 % (23) zariadení poskytuje svoje služby viac ako 30 klientom (v jednom domove sociálnych služieb). Hranicu 30 klientov uvádzame vzhľadom na to, že práve táto je európskymi odborníkmi považovaná za kľúčovú z hľadiska posudzovania kvality služieb. V inštitúcii, ktorá má viac ako 30 obyvateľov, je väčšia pravdepodobnosť, že v nej dôjde k porušovaniu niektorých zo základných ľudských práv (Kozáková, 2005). Dôležitým ukazovateľom kvality poskytovanej rezidenčnej služby je taktiež počet klientov obývajúcich spoločnú izbu. V rámci nášho šetrenia sme zisťovali minimálny a maximálny počet klientov obývajúcich jednu izbu. Veľmi potešujúcim zistením je, že 25 % z 28 oslovených zariadení uviedlo ako minimum jedného používateľa obývajúceho jednu izbu. Na druhej strane však pomerne znepokojujúcou informáciou je, že jedno zariadenie uviedlo ako minimálny počet 8 používateľov obývajúcich spoločne jednu izbu.

Prečítajte si tiež: Mentálne postihnutie a sexualita

Koedukácia a rodové vzory

V domovoch sociálnych služieb nie je zabezpečená koedukácia. Čo sa týka zdravého sexuálneho vývoja osôb s mentálnym postihnutím, často zákonite musí byť patologický, najmä v tých zariadeniach, ktoré sú nekoedukované. V našom výskume sme zaznamenali do istej miery pomerne známy fakt, a to značnú prevahu zastúpenia žien (76,45%) v personáli domovov sociálnych služieb, teda nedostatok mužského vzoru v týchto typoch zariadenia. Je zrejmé, že klienti domovov sociálnych služieb nemajú tie isté podmienky ako iní jedinci na nerušené rozvinutie svojho sexuálneho života. I. Burdová (1988) nazýva tento jav nezdravou „Love map“ teda „Mapou lásky“ - čo je to, čo odmalička dieťaťu tlačíme v oblasti sexuálneho rozvoja do pamäti. Ako dodáva B. Bazalová (2009), takéto podmienky by deformovali aj človeka bez mentálneho postihnutia (napr. väznice), nie to človeka, ktorý má problémy s logickým úsudkom, vyhodnocovaním situácií, generalizáciou, analýzou, syntézou, komunikáciou, predstavivosťou a pod. Atmosféra v koedukovaných zariadeniach je podľa K. Matulaya (1986) badateľne lepšia ako v zariadeniach s klientmi jedného pohlavia, nakoľko denný styk s druhým pohlavím im pomáha lepšie sa prispôsobovať požiadavkám spoločného života. Pozitívnym zistením je, že v nami mapovaných domovoch sociálnych služieb z 28 zariadení bolo iba jedno zariadenie nekoedukované. Do porovnávania sexuálnych prejavov bolo zaradených 298 klientov umiestnených v koedukovaných zariadeniach a 68 klientov umiestnených v nekoedukovaných zariadeniach (Mandzáková, 2011).

Rešpektovanie sexuálnych potrieb a práv

Domovy sociálnych služieb málo rešpektujú sexuálne potreby a sexuálne práva svojich klientov. Strata súkromia je pravidelnou daňou za pobyt v domove sociálnych služieb. Často ide o nútené znášanie mal…

Sexuálna asistencia: Riešenie pre ľudí so zdravotným znevýhodnením?

Tridsiatnik Ján trpí neurologickým ochorením, pre ktoré je pripútaný na vozík. „Sám neviem urobiť nič, ani sa obliecť alebo osprchovať. V minulosti Ján zverejnil verejné zbierky na intímnu asistenciu. „Stretol som sa s veľmi nelichotivými reakciami spoločnosti,“ povedal. Keď sa o zbierkach dozvedela jeho mama, Ján ich musel zrušiť. Peniaze, ktoré mal, použil na intímnu asistenciu. Podľa neho je na Slovensku sexuálna asistencia pre ľudí so zdravotným znevýhodnením témou, o ktorej sa nehovorí. „Je to nastavením spoločnosti, pre ktorú to nie je dôležité,“ hovorí Ján.

Lucie Šídová hovorí, že aj ľudia so znevýhodnením chcú zdravé vzťahy. Medzi služby, ktoré vo Freyi zabezpečujú, patrí sexuálna asistencia. Sexuálna asistencia vychádza z predstavy, že sexualita je základné ľudské právo.

Na Slovensku to neplatí. Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny SR nám odpísalo, že u nás neregistruje záujem o sexuálnu asistenciu. Podľa rezortu sa v tejto veci neobrátili príslušné organizácie ani na samosprávy, ktoré majú sociálne služby v kompetencii.

V Česku funguje sexuálna asistencia od roku 2015. Medzi služby, ktoré sexuálne asistentky a asistenti ponúkajú, patria rozhovory, ale aj spoločná nahota, práca s telom či intímna masáž. Ak sa na tom dvojica dohodne, s klientom sa môže nacvičovať masturbácia. Pohlavný styk poskytuje len niekoľko sexuálnych asistentiek a asistentov. Lucie Šídová povedala, že sa im viackrát ozvali muži, ktorí mali okolo 40 alebo 50 rokov, a sťažovali sa, že so ženou dosiaľ nemali intímny rozhovor. „Takíto ľudia sú v oblasti sexuality neistí. So sexuálnou asistentkou o týchto veciach komunikujú a učia sa, ako pestovať zdravé vzťahy. V Česku funguje sexuálna asistencia od roku 2015, je to najmä vďaka Lucii Šídovej. Štát na tieto služby neprispieva. Sexuálna asistencia nie je vhodná pre každého človeka so zdravotným znevýhodnením. Stretnutiu s asistentkou či asistentom predchádza prvá schôdzka. Freya prebrala know-how najmä zo Švajčiarska. „Bola to veľká zodpovednosť, aby sme sexuálnu asistenciu v Česku nastavili dobre. Na to, aby bol človek zaradený na zoznam sexuálnych asistentov Freye, musí absolvovať výcvik.

Sexuálne deviácie a mentálne postihnutie

Veľkým nebezpečenstvom je, že niektoré skupiny hendikepovaných môžu predstavovať cieľovú skupinu pre sexuálne zneužívajúce osoby. U nepočujúcich detí, chlapcov aj dievčat je 2- až 3-krát vyššie riziko sexuálneho zneužívania v porovnaní s nepostihnutými deťmi. Nezanedbateľný podiel medzi sexuálnymi deviantami tvoria jedinci, ktorí určitú značnú časť života prežili v detskom domove prípadne inom podobnom ústavnom zariadení, kde boli odlúčení od rodičov. Rodičovské a výchovné faktory sú síce predurčujúce (deti a mladí necítia istotu a uznanie vo svojej mužskej alebo ženskej role, prípadne vo svojej rodine zastupujú rolu opačného pohlavia), ale nie sú vždy rozhodujúce. Najsilnejšie spojenie nie je medzi homosexualitou a väzbou na rodičov, ale medzi homosexualitou a vzťahmi ku rovesníkom, najmä v období puberty.

Sexualita a duševné ochorenie

Sexuálny život jedincov s duševným ochorením býva ovplyvnený ochorením s následnou liečbou. U organických psychických porúch aj porúch schizofrénneho okruhu môže dochádzať k prejavom zníženej aj zvýšenej sexuálnej aktivity. Tieto prejavy môžu byť aj prvým symptómom začínajúceho závažného duševného ochorenia.

Sexuálne zdravie: Definícia WHO

Definícia Svetovej zdravotníckej organizácie (WHO) z roku 2002 charakterizuje sexuálne zdravie ako stav fyzickej, emocionálnej, psychickej a sociálnej pohody vzťahujúcej sa k sexualite, čo neznamená iba absenciu choroby, dysfunkcie alebo poruchy. Sexuálna dysfunkcia je porucha sexuálnej výkonnosti charakterizovaná nedostatočnosťou jednej alebo niekoľkých fyziologických zložiek sexuálneho správania. Všetky formy sexuálnej dysfunkcie významne negatívne ovplyvňujú kvalitu života postihnutých osôb.

Sexuálna dysfunkcia a celkové ochorenia

Viaceré celosvetové štúdie poukázali na nedostatočný záujem lekárov-špecialistov o sexuálny život nimi dispenzarizovaných pacientov pri viacerých závažných ochoreniach, hoci pacienti očakávali ich aktívny prístup aj k ich sexuálnym problémom.

Odporúčania pre sexuálnu výchovu a starostlivosť

Človeka s postihnutím treba edukovať, že hendikepovaní majú svoje centrá pomoci a organizácie, ktoré usporadúvajú sexuologické prednášky a rekondičné pobyty, ktoré pomáhajú zvládať adaptačný proces. Nevyhnutná je partnerská komunikácia pred obnovením sexuálneho života. Neodporúča sa, pokiaľ to nie je úplne nevyhnutné, aby sa sexuálny partner musel starať o hendikepovaného v oblastiach intímnej hygieny a ošetrovať ho. Môže dôjsť k strate sexuálnej túžby a vzniku averzie. Cieľom pri závažných celkových ochoreniach vedúcich napríklad k chronickej bolesti (trvanie bolesti presahuje 3 až 6 mesiacov) a iným problémom ovplyvňujúcim celkovú kvalitu života nie je vždy obnovenie koitálnej sexuálnej aktivity. V liečbe sa vychádza z prianí pacienta a jeho partnerky/partnera s cieľom dosiahnutia párového sexuálneho súladu. Pacient sa rád zdôverí, pokiaľ mu bude položená otázka rešpektujúca intimitu.

tags: #sexualita #mentalne #postihnutých #štúdie