Sme dvaja bratia a nosíme ťažké bremeno: Význam vzájomného pochopenia a súcitu

Život v spoločenstve si vyžaduje sebaovládanie, ohľaduplnosť a súcit. Každý človek je jedinečný, s odlišnými nadaniami, zvykmi a vzdelaním. Tieto rozdiely ovplyvňujú naše chápanie, hodnotenie vecí a dokonca aj názory na život. Neexistujú dvaja ľudia s úplne zhodnými skúsenosťami. To, čo je pre jedného utrpením, nemusí byť pre druhého. Povinnosti, ktoré sa niekomu zdajú ľahké, môžu inému spôsobovať problémy, s ktorými si nevie rady. Človek je krehký, nedokonalý a ľahko podlieha mylným predstavám, preto by mal byť opatrný v hodnotení iných.

Krehkosť ľudskej prirodzenosti a potreba opatrnosti v hodnotení

Ľudská prirodzenosť je krehká a nedokonalá, čo znamená, že každý z nás je náchylný k mylným predstavám a omylom. Preto je nevyhnutné byť veľmi opatrný v tom, ako hodnotíme iných. Len málo vieme o tom, aký vplyv majú naše činy na druhých. Môže sa nám zdať, že to, čo robíme alebo hovoríme, nie je veľmi dôležité. Keby sa nám však otvorili oči, uvedomili by sme si, aké závažné dôsledky to malo pre šírenie dobra a zla.

Úcta k ľuďom na zodpovedných miestach

Mnohí nevedia pochopiť prácu človeka, ktorý má skutočne veľkú zodpovednosť, lebo sami nenesú takmer žiadnu záťaž a necítia sa byť zodpovední za iných. Pocit úzkosti a tiesne je im preto neznámy. Ako dieťa nevie oceniť otcovu starostlivosť a námahu, ani oni nie sú schopní uznať bremeno takého človeka. Otcove obavy sa dieťaťu možno zdajú divné a zbytočné. Po rokoch, keď sám získa skúsenosti a bude musieť niesť vlastné bremeno, si spomenie na svojho otca. Pochopí, čo kedysi nechápal. Život, možno niekedy i trpký, ho poučil.

Práca mnohých zodpovedných ľudí nie je za ich života dostatočne pochopená a námaha takéhoto človeka ocenená. Až po smrti, keď jeho zodpovednosť prevezmú iní a postihnú ich podobné ťažkosti, si uvedomia, akým skúškam bola jeho viera a odvaha podrobená. Potom zabúdajú na chyby, ktoré mu tak ľahko vytýkali. Skúsenosť ich naučí milovať a chápať. Boh dovolí, aby ľudia zastávali zodpovedné miesta. Ak urobia chybu, má moc napraviť ich alebo odvolať. Mali by sme si dávať pozor, aby sme nesúdili. To patrí iba Bohu.

Príkladom nám je správanie Dávida k Saulovi. Saul bol na Boží príkaz pomazaný za izraelského kráľa. Hospodin povedal, že pre jeho neposlušnosť nemôže byť ďalej kráľom. A napriek tomu ako láskavo, zdvorilo a ohľaduplne sa k nemu správal Dávid! Keď Saul prenasledoval Dávida, aby ho zabil, vošiel sám do jaskyne, v ktorej sa ukrýval Dávid so svojimi mužmi. „Vtedy povedali Dávidovi jeho mužovia: Toto je deň, o ktorom ti hovoril Hospodin: (484) Vydám ti tvojho nepriateľa do rúk, aby si s ním naložil, ako za dobré uznáš. I povedal Dávid svojim mužom: Hospodin ma uchovaj, aby som sa dopustil niečoho takého proti svojmu pánovi, pomazanému Hospodinovmu, a vztiahol ruku na neho, veď on je pomazaný Hospodinov.“ (ROH 1 Sam 24,4-6; ECAV 1 Sam 24,5-7)

Prečítajte si tiež: Dôchodcovia: Všetko, čo potrebujete vedieť

Spasiteľ nás nabáda: „Nesúďte, aby ste neboli súdení. Lebo akým súdom súdite, takým budete súdení. Akou mierou meriate, takou sa nameria i vám.“ (Mat 7,1.2) Pamätajte, že čoskoro bude v nebi hodnotený váš život podľa záznamov. Nezabúdajte, že Spasiteľ povedal: „Preto ktokoľvek súdiš, človeče, nemáš ospravedlnenia…, veď ty, ktorý súdiš, robíš to isté.“ (Rim 2,1)

Trpezlivé znášanie bezprávia

Nemôžeme si dovoliť hnevať sa pre každú skutočnú alebo zdanlivú krivdu, ktorá bola na nás spáchaná. Pýcha je nepriateľ, ktorého sa musíme najviac báť. Žiadna zlá vlastnosť nemá na charakter horší vplyv než ľudský cit, neovládaný Duchom Svätým. Žiadne víťazstvo nie je cennejšie, než víťazstvo nad sebou samým. Nemáme byť nadmieru precitlivení a urážliví. Nežijeme preto, aby sme strážili svoje city alebo povesť, ale aby sme zachraňovali ľudí. Ak nám leží na srdci spasenie iných, prestávame myslieť na drobné nedorozumenia, ktoré medzi ľuďmi vznikajú. Nech si okolie o nás myslí čokoľvek a nech čokoľvek robí, nesmie to narušiť našu jednotu s Kristom a spoločenstvo s Duchom.

„Veď aká je to sláva, že vydržíte, keď vám dávajú zauchá za to, že hrešíte? Ale ak dobre robíte a v utrpení vydržíte, to je Bohu milé.“ (1 Pet 2,20) Neodplácajte. Odstráňte všetky príčiny možného nepochopenia ako sa to len dá. Predchádzajte zlu. Urobte všetko, čo je vo vašich silách, aby ste sa s druhými zmierili a nemuseli pritom obetovať svoje zásady. „Keby si teda prinášal dar na oltár a tam by si sa rozpamätal, že tvoj brat má niečo proti tebe, nechaj svoj dar tam pred oltárom a odíď, najprv sa zmier so svojím bratom a až potom príď a obetuj svoj dar.“ (Mat 5,23.24)

Ak vám niekto povie niečo unáhlene, neodpovedajte rovnako. Nezabudnite, že „vľúdna odpoveď odvracia prchkosť“. (Prísl 15,1) V mlčaní je úžasná sila. Odpovedať nahnevanému človeku znamená niekedy vyvolať ešte väčšie napätie. Hnev, ktorý narazí na mlčanie a ohľaduplnosť, rýchlo vyprchá. V prúde ostrých kritických slov sústreďte svoje myšlienky na Božie slovo. Vaša myseľ i srdce nech sú zásobené Božími zasľúbeniami. Ak s vami zle zaobchádzajú a nespravodlivo vás obviňujú, neodpovedajte s hnevom, ale opakujte si vzácne zasľúbenia: „Nedaj sa premôcť zlému, ale dobrom premáhaj zlé.“ (Rim 12,21) „Zver svoju cestu Hospodinovi, dôveruj mu a on sa o všetko postará. Tvojej spravodlivosti dá vyjsť ako svetlu a tvojmu právu ako jasnému poludniu.“ (Ž 37,5.6) „Veď nič nie je tak skryté, aby raz nebolo odhalené, a nič nie je natoľko utajené, aby raz nevyšlo najavo.“ (Luk 12,2) „Dovolil si, aby nám ľudia chodili po hlave. Prešli sme ohňom i vodou, no doviedol si nás k hojnosti.“ (Ž 66,12)

Dôvera v Boha a Jeho milosrdenstvo

Súcit a povzbudenie čakáme skôr od svojich blížnych, než od Ježiša. Aby sme si uvedomili, aké nerozumné je veriť človeku a spoliehať sa naň, Boh vo svojom milosrdenstve a vernosti neraz dopustí, aby nás tí, ktorým dôverujeme, sklamali. Dôverujme Bohu úplne, nesebecky a s pokorou. Pozná trápenie, ktoré nosíme hlboko v srdci, i keď ho často nevieme vyjadriť. Keď sa nám zdá všetko čierne a neriešiteľné, pripomeňme si Kristove slová: „Čo ja robím, to ty teraz nechápeš, ale neskôr pochopíš.“ (Ján 13,7) Rozmýšľajte o Jozefovi a Danielovi. Hospodin nezabránil nástrahám, ktoré ľudia vymysleli, aby im uškodili. Spôsobil však, že všetky tieto plány poslúžili na ich dobro. Aj v skúškach mu dôverovali a zostali verní.

Prečítajte si tiež: Komplexný prehľad príspevku na bývanie

Kým sme na tomto svete, stretávame sa s nepriateľskými vplyvmi. Ocitáme sa v situáciách, ktoré preveria náš charakter. Ak v nich obstojíme, naše kresťanské cnosti sa budú rozvíjať. Ak náš vzťah s Kristom nie je ničím narušený, potom i v hneve a podráždení zostaneme trpezliví, láskaví, zhovievaví a radostní. Deň čo deň, rok čo rok budeme zdolávať svoje ja, až sa to zmení na šľachetné hrdinstvo. To je naša úloha. Bez Ježišovej pomoci, vážneho rozhodnutia, pevného cieľa, stálej bdelosti a nepretržitej modlitby ju však nesplníme. Každý musí bojovať svoj boj. Ani Boh nemôže urobiť náš charakter lepší a život prospešnejší, ak s ním nespolupracujeme. Tí, ktorí v tomto zápase klesajú, strácajú silu a radosť z víťazstva. Nie je potrebné pamätať si skúšky, problémy, neúspechy a bolesti. Všetky sú zapísané v Božích knihách a nebo sa o ne postará. Ak stále rozmýšľame o nepríjemnostiach, z pamäti sa nám vytráca to pekné. Zabúdame na Božiu milosť, ktorá nás nepretržite obklopuje, a lásku, ktorá sa prejavila v smrti Božieho Syna za nás. Nad ňou žasnú i anjeli.

Ak sa vám, ako Kristovým spolupracovníkom zdá, že máte väčšie starosti a skúšky než iní, pamätajte, že je pre vás pripravený pokoj, aký nepoznajú tí, ktorí sa vyhýbajú bremenám. V službe pre Krista je útecha i radosť. Nech svet vidí, že život s Kristom nie je žiadnou prehrou. Ak práve nie ste radostní a veselí, nerozprávajte o svojich pocitoch. Nevrhajte tieň na život druhých. Chladné náboženstvo bez slnka nikdy nepritiahne ľudí ku Kristovi. Zaženie ich preč, priamo do sietí, ktoré satan rozťahuje pre zblúdilých. Nepodliehajte depresii, ale myslite na silu, ktorú môžete získať v Kristovom mene. Rozmýšľajte o neviditeľných veciach. Svoje myšlienky upriamte na dôkazy veľkej Božej lásky k vám. Viera dokáže obstáť v skúške, odolať pokušeniu a povzniesť nad sklamanie. Ježiš žije ako náš obhajca. Patrí nám všetko, čo nám ako prostredník zaistil. Myslíte si, že Kristus si neváži tých, ktorí žijú skutočne pre neho? Domnievate sa, že nenavštevuje tých, ktorí podobne ako milovaný Ján vo vyhnanstve prežívajú ťažkosti a skúšky? Boh nestrpí, aby ani jeden jeho verný pracovník zostal sám v boji proti veľkej presile a prehral. Každého, kto svoj život odovzdal Kristovi, a tak i Bohu, chráni ako vzácny drahokam. O každom takom človeku hovorí: „Učiním ťa pečatným prsteňom, lebo som si teba vyvolil.“ (Hag 2,23)

Rozprávajte o zasľúbeniach. Hovorte o Ježišovej ochote požehnávať. Ani na krátky okamih na nás nezabúda. Ak napriek nepriaznivým okolnostiam dôverujeme jeho láske a máme k nemu úprimný vzťah, vedomie jeho prítomnosti v nás vyvolá hlbokú, tichú radosť. Kristus o sebe povedal: „Nič nerobím sám od seba, ale hovorím tak, ako ma naučil Otec. A ten, čo ma poslal, je so mnou. Nenechal ma samotného, pretože ja robím vždy to, čo sa jemu páči.“ (Ján 8,28.29) Otcova prítomnosť obklopila Krista. Stretol sa iba s tým, čo nekonečná láska dopustila pre dobro sveta. To bol zdroj jeho útechy a má byť i našej. Kto je naplnený Kristovým Duchom, zostáva v Kristu. Všetko, čo ho v živote postihne, je od Spasiteľa, ktorý ho obklopuje svojou prítomnosťou. Nič sa ho nedotkne bez Božieho súhlasu. Každé naše utrpenie, starosť, pokušenie, skúška, smútok, žiaľ, núdza i prenasledovanie, to všetko je skrátka pre naše dobro. Boh pomocou nich pracuje pre nás.

Ak si uvedomujeme Božiu zhovievavosť k nám, nebudeme súdiť a obviňovať druhých. Keď žil Kristus na zemi, jeho priatelia, ktorí ho poznali, by boli veľmi prekvapení, keby ho počuli vysloviť jediné vyčítavé, kritické alebo netrpezlivé slovo. Tí, ktorí ho milujú, majú odzrkadľovať jeho charakter. Nikdy na to nezabúdajme. „Buďte si navzájom oddaní v bratskej láske, predbiehajte sa navzájom v úctivosti.“ (Rim 12,10) „Neodplácajte sa zlým za zlé, ani zlorečením za zlorečenie, ale naopak: Žehnajte, lebo na to ste boli povolaní, aby ste zdedili požehnanie.“ (1 Pet 3,9)

Zdvorilosť ako prejav kresťanskej lásky

Pán Ježiš chce, aby sme uznali práva každého človeka. Máme brať ohľad na spoločenské práva ľudí a na ich práva ako kresťanov. K všetkým sa máme správať láskavo a ohľaduplne ako k Božím deťom. Kresťanstvo urobí človeka čestným a šľachetným. Kristus bol zdvorilý i k svojim prenasledovateľom. Jeho skutoční nasledovníci sa budú správať podobne. Pozrime sa na Pavla pred Agrippom. Jeho príhovor je ukážkou skutočnej zdvorilosti, ako aj presvedčivej výrečnosti. Evanjelium nevedie k formálnej spoločenskej slušnosti, s akou sa stretávame vo svete, ale k zdvorilosti, ktorá vyviera zo skutočne láskavého srdca. Najúzkostlivejšie dodržiavanie vonkajšej slušnosti nevylúči zo života všetku prchkosť, neľútostné odsudzovanie a unáhlené slová. Skutočná jemnosť sa neprejaví, kým nám naše ja bude prvoradé. Srdce musí byť naplnené láskou. Prameňom pohnútok dôsledného kresťana je hlboká láska k Majstrovi. Z nej sa rodí nesebecký záujem o blížnych. Láska vedie svojho majiteľa k zdvorilosti, slušnosti a láskavému správaniu. Vidíme ju v tvári človeka a cítime z jeho hlasu. Zjemňuje a povznáša celú bytosť.

Prečítajte si tiež: Vzor kúpnej zmluvy

Život - to nie sú veľké obete a pozoruhodné činy, ale všedné maličkosti. Najčastejšie cez tieto zdanlivo bezvýznamné maličkosti prichádza do nášho života veľké dobro alebo veľké zlo. Prehry v skúškach, ktoré na nás prichádzajú práve v týchto maličkostiach, formujú naše zvyky a kazia nám charakter. Keď prídu väčšie skúšky, zastihnú nás nepripravených. Iba vtedy, ak sme zásadoví v skúškach každodenného života, získame silu pevne a nebojácne stáť v tých najnebezpečnejších a najťažších situáciách.

Sebaovládanie a vedomie Božej prítomnosti

Nikdy nie sme sami. Či chceme, alebo nechceme, máme spoločníka. Nezabúdajme, nech sme kdekoľvek a nech robíme čokoľvek, všade je s nami Boh. Nič z toho, čo povieme, urobíme alebo si len pomyslíme, neunikne jeho pozornosti. Každé naše slovo a každý náš čin majú svedka - svätého Boha, ktorý nenávidí hriech. Skôr než niečo poviete alebo urobíte, myslite na to. Ako kresťania sme členmi kráľovskej rodiny, deťmi nebeského Kráľa. Nevyslovte jediné slovo, nevykonajte jediný skutok, ktorým by ste zneuctili dobré meno, ktoré bolo vzývané nad vami (Jak 2,7). Premýšľajte o Kristovom charaktere a ustavične sa pýtajte: „Čo by na mojom mieste urobil Kristus?“ To by malo byť meradlom našej služby. Ak to nie je nutné, nevyhľadávajte spoločnosť tých, ktorí by svojím správaním oslabili vašu snahu konať dobro alebo poškvrnili vaše svedomie. Medzi cudzími ľuďmi, na ulici, v dopravných prostriedkoch a ani doma nerobte nič, čo by malo hoci len najmenšie zdanie niečoho zlého. Každý deň sa snažte zlepšiť, skrášliť a pozdvihnúť život, ktorý Kristus vykúpil svojou vlastnou krvou.

Naše správanie nech je stále podriadené zásadám. Nikdy sa nenechajme ovládať prirodzenou prchkosťou, ale kroťme ju miernosťou a láskavosťou. Nech z našich úst nevychádzajú zbytočné a nezmyselné slová, ani neslušné vtipy. Nenechávajme svojim myšlienkam voľný chod. Musíme ich ovládať a podriadiť Kristovi, aby sa zaoberali tým, čo je sväté. Potom budú vďaka Kristovej milosti čisté a úprimné. Potrebujeme stále cítiť zušľachťujúci vplyv čistých myšlienok. Človek je bezpečný, len ak ich ovláda. Ako človek zmýšľa vo svojom srdci, taký je. (Prísl 23,7) Schopnosť sebaovládania silnie používaním. Čo sa prvýkrát zdá ťažké, je stálym opakovaním ľahšie a ľahšie, až sa správne myslenie a konanie stane zvykom. Ak chceme, môžeme všetko lacné a podradné zanechať a siahnuť po vyššej úrovni. Ľudia si nás potom budú vážiť a Boh nás bude milovať.

Pochvala a ocenenie ako cesta k budovaniu spoločenstva

O druhých si zvyknime rozprávať len to dobré. Všímajme si dobré vlastnosti tých, s ktorými sa stretávame, a prižmúrme oči nad ich chybami a nedostatkami. Ak sme v pokušení sťažovať sa na to, čo niekto povedal alebo urobil, pochváľme radšej nejaký jeho čin alebo dobrú vlastnosť. Učme sa byť vďační. Chváľme Boha za jeho úžasnú lásku, za to, že Kristus zomrel za nás. Nevypláca sa myslieť na vlastné ťažkosti. Boh nás vyzýva, aby sme rozmýšľali o jeho milosrdenstve a nesmiernej láske, ktorá v nás prebudí chválu. Skutoční pracovníci nemajú čas myslieť na nedostatky iných. Nemôžeme si dovoliť zabávať sa na chybách a slabých stránkach druhých. Ohováranie je dvojnásobnou kliatbou. Dopadá viac na toho, kto ohovára, než na ohováraného. Kto rozsieva hádky a nepokoje, zozbiera smrtiace plody. Ak vyhľadávame chyby druhých, začne zlo rásť i v nás. Kto sa zaoberá nedostatkami iných, sám sa mení podľa nich. Ak však hľadíme na Ježiša, hovoríme o jeho láske a dokonalom charaktere, meníme sa na jeho obraz. Rozjímaním o vznešenom ideále, ktorý nám Ježiš predstavil, sa povznášame do čistého a svätého ovzdušia Božej prítomnosti. Ak v ňom zotrvávame, každého, koho stretneme, ožiarime týmto svetlom. Nekritizujme a neodsudzujme druhých. Radšej si povedzme: „Musím pracovať na svojom vlastnom spasení. Ak spolupracujem s tým, ktorý ma chce spasiť, musím dávať pozor na seba. Zo svojho života musím odstrániť všetko zlo a zvíťaziť nad ním.“

Milosrdenstvo a bieda: Dve strany jednej mince

Misericordia et misera sú dve slová, ktoré sv. Augustín používa, keď hovorí o stretnutí Ježiša a cudzoložnice (porov. Jn 8, 1 - 11). Na priblíženie tajomstva Božej lásky, ktorá vychádza hriešnikovi v ústrety, nevedel nájsť krajšie a vhodnejšie vyjadrenie ako toto: „Ostali iba tí dvaja: biedna a milosrdenstvo“ (In Joh 33, 5). Koľko Božieho súcitu a Božej spravodlivosti je v tomto rozprávaní! Tento text z Jánovho evanjelia sa plným právom môže považovať za obraz toho, čo sme slávili počas svätého roku, obdobia bohatého na milosrdenstvo, ktoré od nás požaduje, aby sme ho v našich spoločenstvách slávili a prežívali stále. Milosrdenstvo totiž nemôže byť len akousi vsuvkou v živote Cirkvi, ale predstavuje samotnú jej existenciu, ktorá zjavuje najhlbšiu pravdu evanjelia a umožňuje sa jej dotýkať.

Ježiš sa stretol s istou ženou. Ona, cudzoložnica a podľa Zákona odsúdená na trest ukameňovaním; on, ktorý svojím hlásaním a úplným sebaobetovaním, ktoré ho doviedlo až na kríž, znovu priviedol Mojžišov zákon k jeho pravému pôvodnému zmyslu. V jeho centre nie je zákon a právna spravodlivosť, ale Božia láska, ktorá dokáže čítať v srdci každého človeka a porozumieť jeho najskrytejšej túžbe; láska, ktorá má mať prednosť pred všetkým. V tomto evanjeliovom rozprávaní sa však nestretáva abstraktný hriech a abstraktný súd, ale hriešnica a Spasiteľ. Ježiš sa pozrel tej žene do očí a čítal v jej srdci: našiel tam túžbu po pochopení, odpustení a oslobodení. Bieda hriechu bola zahalená do milosrdenstva lásky. Nie je tu nijaký súd z Ježišovej strany, ktorý by nebol poznačený zľutovaním a súcitom so situáciou hriešnice.

Tým, ktorí ju chceli súdiť a odsúdiť na smrť, Ježiš odpovedá dlhým tichom, v ktorom necháva zaznieť Boží hlas tak vo svedomí ženy, ako aj jej žalobcov. Tí pustili kamene z rúk na zem a jeden po druhom sa vytratili (porov. Jn 8, 9). A po chvíli ticha Ježiš hovorí: „Žena, kde sú? Nik ťa neodsúdil? […] „Ani ja ťa neodsudzujem. Choď a už nehreš!“ (Jn 8, 10 - 11). Tým jej pomohol hľadieť do budúcnosti s nádejou a pripravil ju, aby dokázala uviesť do pohybu svoj život; ak bude chcieť, od tej chvíle bude môcť „kráčať v láske“ (porov. Ef 5, 2).

Ježiš to jasne vysvetlil na inom mieste: keď ho farizej pozval k sebe na obed a pristúpila k nemu istá žena, ktorú všetci poznali ako hriešnicu (porov. Lk 7, 36 - 50). Natierala mu nohy voňavým olejom, máčala mu ich slzami a utierala svojimi vlasmi (porov. v. 37 - 38). Na pohoršenú reakciu farizeja Ježiš odpovedá: „Odpúšťajú sa jej mnohé hriechy, lebo veľmi miluje. Komu sa menej odpúšťa, menej miluje“ (v. Odpustenie je najviditeľnejším znakom Otcovej lásky, ktorú chcel Ježiš zjavovať celým svojím životom. Neexistuje taký text evanjelia, ktorý by sa vymykal tomuto imperatívu lásky, dosahujúcej až k odpusteniu. Nič z toho, čo kajúci hriešnik predkladá Božiemu milosrdenstvu, nemôže ostať bez objatia jeho odpustenia. A preto nikto z nás nemôže klásť podmienky milosrdenstvu; ono vždy ostáva bezodplatným aktom nebeského Otca, nepodmienenou a nezaslúženou láskou. Milosrdenstvo je tým konkrétnym skutkom lásky, ktorá odpúšťa, pretvára a mení život. V tom sa ukazuje, že ide o božské tajomstvo. Boh je milosrdný (porov. Ez 34, 6), jeho milosrdenstvo trvá naveky (porov.

Koľko radosti vytrysklo v srdciach týchto dvoch žien, cudzoložnice a hriešnice! Vďaka odpusteniu sa mohli konečne cítiť slobodné a šťastné ako nikdy predtým. Ich slzy zahanbenia a bolesti sa premenili na úsmev tých, čo vedia, že sú milované. Milosrdenstvo vyvoláva radosť, pretože srdce sa otvára nádeji na nový život. Radosť z odpustenia je nevypovedateľná, no presvitá z nás zakaždým, keď ju zažívame. Aký veľký význam majú pre nás starobylé slová, ktorými sa riadili prví kresťania: „Obleč sa do radosti, ktorá je vždy Bohu milá a vítaná. V nej má záľubu. Každý radostný človek dobre koná, dobre myslí a pohŕda smútkom. […] V Bohu budú žiť tí, čo sa vzďaľujú od smútku a zahaľujú sa do každej radosti“ (Hermasov pastier, XLII, 1 - 4). Skúsenosť milosrdenstva prináša radosť. Nedajme si ju vziať rôznymi žiaľmi a starosťami. Zdá sa, že v kultúre, kde zväčša prevláda technika, sa množia rôzne formy smútku a osamelosti, ktorým podliehajú mnohí ľudia, aj mladí. Budúcnosť sa javí v zajatí neistoty, ktorá neumožňuje dosiahnuť stabilitu. A tak často vznikajú pocity melanchólie, smútku a nudy, ktoré môžu pomaly viesť k beznádeji. Na odohnanie klamlivých vidín sľubujúcich ľahko dosiahnuteľné šťastie a umelý raj sú potrební svedkovia nádeje a pravej radosti. Mnohými pociťované hlboké prázdno môže byť naplnené nádejou, ktorú nosíme v srdci, a z nej prameniacou radosťou. Je teda veľmi potrebné spoznať radosť, ktorá sa objavuje v srdci zasiahnutom milosrdenstvom. Preto si ako poklad chráňme vzácne Apoštolove slová: „Ustavične sa radujte v Pánovi!“ (Flp 4, 4; porov.

Rok milosrdenstva a jeho posolstvo

Slávili sme veľmi intenzívny rok, počas ktorého sme boli obdarovaní hojnosťou milosti milosrdenstva. Pánova dobrota a milosrdenstvo sa rozšírili po celom svete ako neskrotný a blahodarný vietor. Preto cítime predovšetkým potrebu poďakovať sa Pánovi a povedať mu: „Pane, svojej krajine si preukázal milosť… Svojmu ľudu si odpustil vinu“ (Ž 85, 2 - 3). Presne tak to je: Boh pošliapal naše hriechy a do morských hlbín zahodil naše viny (porov. Mich 7, 19); už si ich nepripomína, zahodil ich za chrbát (porov. Iz 38, 17); ako je vzdialený východ od západu, tak sú naše hriechy vzdialené od neho (porov. V tomto svätom roku sa Cirkev dokázala naladiť na počúvanie a veľmi intenzívne zakúšať prítomnosť a blízkosť Otca, ktorý pôsobením Ducha Svätého zjavuje dar a poverenie Ježiša Krista odpúšťať hriechy. Bola to skutočne nová Pánova návšteva medzi nami. Pocítili sme, ako sa jeho životný dych vylial na Cirkev a jeho slová ešte raz definovali naše poslanie: „Prijmite Ducha Svätého.

Teraz uzatváram tento svätý rok; je čas hľadieť vpred a pochopiť, ako možno ďalej verne, radostne a nadšene prežívať bohatstvo Božieho milosrdenstva. V diele novej evanjelizácie môžu ostať naše spoločenstvá živými a dynamickými do tej miery, do akej bude „pastoračné obrátenie“, ktoré máme prežívať (porov. Evangelii gaudium, 27), denne formované obnovujúcou silou milosrdenstva.

tags: #sme #dvaja #bratia #a #nosime #tazke