Sociálni inžinieri za 2. svetovej vojny: Pohľad na tragédiu Rómov a hrdinstvo Spravodlivých medzi národmi

Druhá svetová vojna bola obdobím nesmierneho utrpenia a hrôzy, ktoré zasiahlo milióny ľudí po celom svete. Okrem Židov boli terčom nacistickej perzekúcie aj Rómovia, ktorí sa stali obeťami genocídy. Na druhej strane, počas tejto temnej doby sa našli aj jednotlivci, ktorí s nasadením vlastného života pomáhali prenasledovaným. Tento článok sa zameriava na deskriptívnu analýzu rómskej genocídy počas II. svetovej vojny s dôrazom na územie Slovenskej republiky v rokoch 1939 - 1945 a zároveň vyzdvihuje príbehy Spravodlivých medzi národmi, ktorí riskovali vlastné životy, aby zachránili Židov pred holokaustom.

Rómska genocída počas II. svetovej vojny

Dejiny mnohých národov a etnických minorít sú poznačené tragickými udalosťami. Rómovia sú často vnímaní cez negatívnu prizmu predsudkov. Problematiku sociálneho postavenia Rómov na území Slovenského štátu treba vnímať v ekonomicko-hospodárskych súvislostiach slovenského vidieka. Agrárne hospodárstvo využívalo služby tradičných rómskych remesiel. Pláca týchto služieb bola skromná, zväčša naturálna. Na vidieku fungoval symbiotický systém, vďaka ktorému mnohí „gazdovia“ odmietli hlásiť Rómov do pracovných útvarov. Sociálne postavenie Rómov v Európe na začiatku 20. storočia nebolo priaznivé. Štáty prijímali opatrenia na zamedzenie kočovania, ktoré sa v politických, ale aj laických kruhoch považovali za hlavnú príčinu vylúčenia, marginalizácie a kriminality nomádov - Rómov.

Predvojnové represie a rasová diskriminácia

V Mníchove roku 1899 vznikla Rómska informačná služba, ktorú ako výskumnú inštitúciu založil Alfred Dillman. Informačná služba sa neskôr stala základom pre vznik Ústavu pre rasovú hygienu a genetický výskum. Riaditeľom ústavu bol Dr. Robert Ritter, ktorý dostal poverenie na evidenciu všetkých Rómov v Nemecku. Podľa Bessonova ústav k februáru 1941 vypracoval 20 000 kartoték a na jar roku 1942 konečný počet predstavoval celkovo 30 000 spisov. Dáta sa získavali pomocou vypočúvania, niekedy aj za účasti polície a pod hrozbou táborovej koncentrácie. Získané údaje boli zosumarizované a premietnuté v genealogických tabuľkách, ktoré slúžili na určovanie etnicity.

Nacionálno-socialistická politika rasovej diskriminácie a perzekúcií sa voči Rómom začala hneď po nástupe Hitlera k moci. Zákon o ríšskom občianstve a zákon o ochrane nemeckej krvi a cti, ktoré boli prijaté v Norimbergu 15. septembra 1935, postavili Rómov na najnižšie pozície vykonštruovanej rasovej hierarchie. Výkon štátnej moci sa voči Rómom v Nemecku realizoval na základe troch hlavných praktík. R. Ritter a E. Jutinová vypracovali metodiku sterilizácie, ktorá sa najprv považovala za najschodnejšie „riešenie rómskej otázky“. Sterilizácie sa na území Nemecka praktizovali ešte v predvojnovom období, neskôr aj v koncentračných táboroch a v okupovaných častiach ríše. Na jar roku 1941 dostali poverenie „riešiť rómsku otázku“ špeciálne oddiely - Einsatzgruppen. Vojenské jednotky často využívali spoluprácu s domácim obyvateľstvom. Tretím a konečným zámerom nacistickej moci boli deportácie Rómov z územia Nemecka.

Rómovia boli prenasledovaní a rasovo diskriminovaní v každej oblasti života. V októbri 1942 úrad ríšskej bezpečnosti poveril „zástupcov geneticky čistých“ Sintov a Lallerov, aby spísali zoznamy „dobrých miešancov“, ktorí mali byť ušetrení pred deportáciami. Tieto pokusy o sčítanie skončili fiaskom a 16. decembra 1942 vydal H. Himmler rozkaz na nútenú koncentráciu „cigánských miešancov, rómskych Cigánov a nenemeckých príslušníkov cigánskych skupín balkánskeho pôvodu“. Na základe tohto rozkazu boli deportovaní aj Rómovia zo Sudet a protektorátu. Vo väčšine koncentračných táborov boli vymedzené budovy, ktoré boli striktne určené iba pre Rómov. V koncentračných táboroch, ale i mimo nich, boli Rómovia tvrdo prenasledovaní a vyvražďovaní. V Protektoráte platila ríšska legislatíva, osudy Rómov v Čechách boli rovnako tragické.

Prečítajte si tiež: Terénna sociálna práca a sociálni pracovníci

Postavenie Rómov na Slovensku počas Slovenského štátu

14. marca 1939 na našom území vznikol štátny útvar, ktorý mal vonkajšie a vnútorné charakteristiky štátneho útvaru. Sociálne postavenie Rómov v Slovenskom štáte bolo kvalitatívne lepšie ako v Nemecku a protektoráte. Príčiny tohto stavu treba hľadať v rozličnom historickom vývoji Rómov u nás a v západnej Európe. Sedentarizovaný spôsob života, relatívne stále zamestnanie a vzájomná ekonomická spätosť predstavujú hlavné historické aspekty, ktoré zachránili množstvo slovenských Rómov pred tragédiou II. svetovej vojny.

Slovenský štát bol pod silným nemeckým vplyvom. Legislatíva bola silne inšpirovaná ríšskym vzorom. Napriek tomu jej tvorba bola relatívne samostatná. Slovenská štátna moc sa prioritne zamerala na „vyriešenie židovskej otázky“, ktorú zvládla „bravúrne“ - okolo 70 000 Židov deportovaných zo slovenského územia. Zákon o štátnom občianstve z 25. septembra 1939 rozdelil obyvateľov Slovenského štátu na dve skupiny - štátnych občanov a cudzie živly. Medzi neplnoprávnych občanov explicitne patrili iba Židia, u Rómov sa musel sekundárne zisťovať spôsob života, zamestnanie, politické a mravné postoje. Pod pojmom „Cigán sa má podľa § 9 nariadenia s mocou zákona č. 130/1940 Sl. z. rozumieť iba ten príslušník cigánskej rasy, pochádzajúci z nej po oboch rodičoch, ktorý žije životom kočovným alebo usadlým síce, avšak vyhýba sa práci.“ Táto klasifikácia sa vnímala často subjektívne, čo sa odzrkadlilo najmä v súvislosti s profesiami, ktoré vyžadovali neustály presun.

Segregácia a sedentarizácia

V začiatkoch sa štátna moc zamerala na tie oblasti života Rómov, ktoré majoritné obyvateľstvo považovalo za nežiaduce a neprijateľné. Začala sa politika segregácie a sedentarizácie, ktorá sa v praktickej podobe realizovala odoberaním živnostenských a kočovných listov. Podľa Tancoša J. a Lužicu R. vyhláška z 20. apríla 1941 „potulným Cigánom“ zrušila kočovné listy a nariadila, aby sa všetci Rómovia na území štátu do ôsmich dní vrátili do domovských obcí. Ak nemali domovskú príslušnosť ustálenú, mali sa vrátiť do obce, kde sa obvykle zdržiavali v zime. Ťažné zvieratá a povozy, ktoré Rómovia vlastnili, sa mali do 14 dní od vydania vyhlášky odpredať a získané prostriedky sa mali použiť na výstavbu rómskych osád. Týmto opatrením mnoho Rómov stratilo tradičný zdroj obživy, ktorý bol viazaný na neustály presun z miesta na miesto. Príkladom sú rómski zberači odpadu, ktorí boli explicitne závislí v rámci svojej práce od neustáleho pohybu.

Všetci Rómovia sa museli hlásiť v obci, kde mali svoju domovskú príslušnosť. Tento postup sa v praxi stretol s nesúhlasom, obce nariadenia všemožne obchádzali a odmietali Rómov prijať. Predpisy na zamedzenie kočovného spôsobu života Rómov na našom území neustali ani po II. svetovej vojne. Predpis Ministerstva vnútra z 2. septembra 1942 sa už týkal trvalo usadených Rómov. Prikazoval im odstrániť svoje obydlia od obecných a štátnych ciest. Obec sa mala postarať o nový pozemok, náklady spojené s výstavbou obydlia si Rómovia mali uhrádzať sami. Presné počty presídlených Rómov nie sú známe.

Pracovné útvary

Od roku 1942 sa perzekučná politika v Nemecku sprísnila, čo sa prirodzene odzrkadlilo v koncepčných otázkach našej legislatívy. Na našom území boli tendencie vytvárať pracovné útvary ešte v čase autonómie. Podnety na výstavbu pracovných útvarov inicioval minister vnútra Alexander Mach, ktorý sa nechal inšpirovať nemeckým vzorom „riešenia rómskych asociálov“. Pracovné útvary podľa C. Nečasa boli „miesta táborovej koncentrácie s povinným pobytom a prinútením k práci. Ich úlohou bolo karantenovať a trestať osoby z politických, mravných a rasových dôvodov.“ Medzi hlavné dôvody vzniku pracovných táborov radíme aj resocializačné a reedukačné motívy.

2. a 8. apríla 1941 Ministerstvo vnútra rozhodlo o zriaďovaní pracovných útvarov a predložilo ich základný organizačný rámec. V kontexte týchto vyhlášok a so zreteľom na cieľ boli zriaďované dva typy donucovacích útvarov - pre Židov a ostatných asociálov. Prvé pracovné útvary na území Slovenského štátu boli otvorené v lete 1941 v Očovej (okr. Zvolen) a Moste na Ostrove (okr. Senec). Ich trvanie nemalo dlhodobejší charakter. Na pracovnú koncentráciu Rómov bolo treba zmeniť legislatívne ponímanie asociálnosti. Do týchto útvarov mali byť zaraďované osoby, ktoré narušujú pokoj a mravnosť slušného a vzdelaného človeka, opakovane porušujú verejný poriadok a svojím správaním vzbudzujú odpor majoritného obyvateľstva.

Na území Slovenského štátu existovalo viacero pracovných útvarov, ktoré boli sekundárne, ale aj primárne zamerané na donucovanie Rómov k práci. Medzi najväčšie radíme pracovné útvary v Ilave, Revúcej, Hanušovciach nad Topľou a Dubnici nad Váhom. V prvej polovici roku 1942 pristúpilo Ministerstvo vnútra k zriadeniu komplexu východoslovenských pracovných útvarov s administratívnym ústredím v Hanušovciach nad Topľou. Pod hlavnú administratívnu správu spadali pracovné útvary v Bystrom nad Topľou, Nižnom Hrabovci, Ptičom a v Jarabej na strednom Slovensku. Podľa P. Šafranka v týchto útvaroch bolo koncentrovaných viac ako 3 000 osôb, z toho väčšia polovica boli Rómovia. Najvýznamnejšou stavbou, na ktorej pracovali Rómovia z týchto útvarov, bola železničná trať Prešov - Strážske. Trať s dĺžkou takmer 62 kilometrov bola pre vnútroštátnu dopravu strategická, hlavne po odstúpení Košíc v prospech Maďarska. Komplex pracovných útvarov zanikol likvidáciou, ktorá bola ukončená koncom júna 1943 pre dokončenie prác na spomínanej trati.

Prečítajte si tiež: Funkcie sociálnej práce v spoločnosti

Pracovné podmienky v tábore boli veľmi tvrdé. Najviac problematickou oblasťou činnosti útvaru bolo stravovanie zaradencov. Nespokojnosť vyvolávali problémy v zásobovaní, známe sú prípady krádeží potravín. V dôsledku nedostatku stravy a namáhavej práce boli zaradenci fyzicky vyčerpaní. Pokles pracovného výkonu viedol firmu, ktorá práce vykonávala, k rozdeleniu zaradencov do dvoch platových kategórií. Prvá, silnejšia a práceschopnejšia skupina, pracovala v režime hodinového vyplácania mzdy. Druhú skupinu tvorili slabší jedinci, ktorých odmeňovanie bolo viazané na výkon. Tieto dve skupiny sa podľa výkonnosti dopĺňali a menili. V takomto režime vyplácania zaradenci, ktorí nezvládali udržať vysoké pracovné tempo, si sotva vyrobili na pokrytie vlastných režijných nákladov. Bytové podmienky zaradencov taktiež neboli uspokojivé. Veľmi zlá hygiena, nedostatok pitnej vody a slabé oblečenie viedli k vysokej chorobnosti a úmrtnosti zaradencov. Ubytovne boli zahmyzené, zavšivavené a špinavé.

Krátko po otvorení východoslovenských pracovných útvarov vznikol pracovný tábor v Dubnici nad Váhom. Hlavným účelom vzniku bola výstavba vodného diela v tomto meste. Podľa K. Janasa zaradenci mali pracovať na zemných prácach. Pôvodne v pracovnom útvare malo byť zaradených maximálne 300 „asociálov“, avšak tento počet počas jeho existencie bol viackrát prekročený. Zo zaradencov približne polovicu tvorili vždy Rómovia, spolu za celé obdobie existencie tábora tu bolo zaradených približne 2 000 mužov. Vzhľadom na to, že tento útvar bol neustále kapacitne podhodnotený, ubytovacie podmienky boli katastrofálne. Najviac citeľný bol nedostatok postelí. Lôžka, ktoré zaradenci mali k dispozícií, boli zamorené hmyzom, čo prakticky nedovoľovalo pokojný spánok. Medzi najväčšie problémy v čase existencie útvaru radíme nedostatok oblečenia a obuvi pre zaradencov. Zdravotný stav zaradencov bol taktiež nevyhovujúci.

Zaisťovací tábor v Dubnici nad Váhom a priama likvidácia

Sociálne postavenie Rómov sa na našom území zmenilo až po vstupe nemeckých vojenských jednotiek na potlačenie Slovenského národného povstania a konečného „riešenia židovskej otázky“. Podľa názoru K. Janasa sa zároveň zostrili aj represívne opatrenia štátu proti Rómom. V tomto období možno sledovať dve hlavné línie, s ktorými sme sa v predchádzajúcom období nemohli stretnúť. Prvou je otvorenie tzv. zaisťovacieho tábora pre Cigánov, ktorý vznikol transformáciou pracovného útvaru v Dubnici nad Váhom koncom roka 1944. V priebehu transformácie mali byť všetci zaradenci „bielej rasy“ prepustení na slobodu, prísne sa zakazovalo prepúšťanie Rómov. Základným motívom násilnej koncentrácie Rómov v zaisťovacom tábore bola etnická príslušnosť, neskúmala sa „miera škodlivosti“ pre okolie alebo asociálne správanie, ako to bolo v prípade zaradenia do pracovných útvarov. V decembri 1944 v tábore bolo koncentrovaných a zaistených 700 Rómov, bez ohľadu na pohlavie alebo vek.

V zaisťovacom tábore boli mizerné hygienické a zdravotné podmienky. Väčšina zaistencov spala na zemi, pretože bol akútny nedostatok lôžok. Postele, ktoré boli k dispozícii, boli zavšivené a plné hmyzu. Nedostatok stravy, pitnej vody a hygienických zariadení prispeli k vypuknutiu týfusovej epidémie v priebehu januára 1945. Rómovia začali z obavy pred nákazou z tábora utekať, čo vzbudilo paniku v meste. Obyvatelia a starostovia okolitých dedín žiadali rýchlu likvidáciu tábora. Radikálne riešenie prišlo spolu s prebraním velenia tábora Nemcami, ktorí sa obávali rozšírenia nákazy medzi pracovníkmi strategicky dôležitej zbrojovky. Nakazení boli prevezení do areálu dubnickej zbrojovky, kde ich čakala spoločná smrť v šachtovej jame.

Druhá línia postupu nemeckých oddielov v čase okupácie predstavovala priamu fyzickú likvidáciu a genocídu. Keďže Rómovia boli vysťahovaní z blízkosti hlavných ciest, boli často obviňovaní zo spolupráce s partizánmi. Takáto spolupráca sa trestala nemilosrdne v Žiari nad Hronom, Tisovci, Krupine a Slatine. Ďalšia tragédia sa odohrala v Čiernom Balogu, kde mužov postrieľali a ženy s deťmi zavreli v osade, ktorú poliali benzínom a zapálili. Niekoľko masových vrážd sa odohralo aj na Spiši. Počet vypálených osád a počet perzekvovaných osôb nie je presne známy.

Prečítajte si tiež: DSS Ružinov: Kto sa stará o klientov?

Dôsledky genocídy Rómov

Genocída Rómov na Slovensku nedosiahla také rozmery ako v Protektoráte Čechy a Morava, ktorý formálne patril k ríši. Na území dnešnej Českej republiky boli zriadené dva „rómske“ koncentračné tábory v Letoch (pri Písku) a Hodoníne (pri Kunštáte). V českých zemiach ostalo po II. svetovej vojne spolu okolo 500 Rómov. Po odsune sudetských Nemcov sa po vojne organizovali medzi slovenskými Rómami nábory do opusteného česko-nemeckého pohraničia. Nasledujúce obdobie v dejinách nebolo pre Rómov priaznivé.

Spravodliví medzi národmi: Hrdinovia holokaustu

Počas holokaustu riskovali mnohí Nežidia vlastný život, aby zachránili Židov pred istou smrťou. Izrael udeľuje záchrancom ocenenie Spravodlivý medzi národmi. Na zoznam slovenských hrdinov z obdobia druhej svetovej vojny pribudli ďalší. Pozostalým po nich odovzdal medailu a diplom izraelský veľvyslanec na Slovensku Zvi A. Vapni.

Medzi ocenenými boli:

• Adam a Mária Fiačanovci: Ubytovali rodinu Friedmanovcov vo svojom dome v Galovanoch a vydávali ich za príbuzných, ktorí prišli o strechu nad hlavou.
• Juraj Holčík: Evanjelický kňaz, ktorý rozdal krstné listy 111 Židom a ďalšie roky v tom pokračoval. S ďalšími tromi kňazmi pokrstil približne 700 Židov, čím ich zachránil pred deportáciami.
• Adam Bomba: Policajt v Bardejove, ktorý premiestňoval miestnych Židov z jedného úkrytu do druhého a niektorým poskytol strechu nad hlavou priamo u seba.
• Jozef Kisel: Poštár, ktorý mal prístup k listom určeným úradom, a tak vedel, kto má byť deportovaný do Auschwitzu. Dával Židom na známosť, aké nebezpečenstvo im hrozí.
• Štefan Tarcala: Ukryl Moša Neumanna a ďalších päť Židov v labyrintovej pivnici pod arizovaným obchodom.
• Vasiľ Kyjovský: Zachránil najmenej štyroch Židov z bardejovského regiónu.
• Repáš: Pracoval v štátnej správe v Prešove a vybavil Weisbergovcom a Schonfeldovcom falošné doklady totožnosti.
• Balciar: Baptistický kazateľ z Klenovca, ktorý zariadil ubytovanie Weisbergovcom a Schonfeldovcom a ukryl ich vo svojom príbytku v horách.
• Ján a Katarína Ozvaldovci: Manželia z Podunajských Biskupíc, ktorí pomohli piatim Židom ukrývať sa vo svojom malom domčeku.

Tieto príbehy odvahy a obetavosti sú pripomienkou toho, že aj v najtemnejších časoch sa nájdu ľudia, ktorí sú ochotní riskovať vlastný život pre záchranu iných.

Tragédia v kontexte doby

Prvá svetová vojna vytvorila podmienky pre radikalizáciu spoločnosti a nástup totalitných ideológií. Fatalizmus a štatistiky viedli k dehumanizácii človeka a k presvedčeniu, že vojna je nevyhnutná. Myšlienky Spencera a Darwina ospravedlňovali násilie a nerovnosť. Tieto faktory prispeli k vypuknutiu II. svetovej vojny a k tragédii holokaustu a genocídy Rómov.

tags: #sociálni #inžinieri #za #2 #sv #vojny