Sociálny darvinizmus Georgesa Vachera de Lapouge: Medzi vedou, rasizmom a eugenikou

Úvod

Georges Vacher de Lapouge bol francúzsky antropológ, sociológ a rasový teoretik, ktorého myšlienky na prelome 19. a 20. storočia výrazne ovplyvnili európske myslenie. Jeho teórie, často označované ako sociálny darvinizmus, sa zaoberali vzťahom medzi rasou, spoločnosťou a pokrokom. Tento článok sa zameriava na analýzu jeho teórií, ich historický kontext a ich vplyv na neskoršie rasistické a eugenické hnutia.

Koniec 19. storočia: Zrod sociálneho darvinizmu

Myšlienky Vachera de Lapouge sa nezrodili vo vákuu. Rýchla industrializácia západných spoločností počas fin-de-siècle priniesla rozsiahle sociálne problémy. Západnými spoločnosťami prenikli obavy z rozšírenia chorôb, chudoby a nezamestnanosti. V taviacej sa peci sociálnych nerovností vznikli rôzne doktríny nového národného znovuzrodenia s ich „návodmi“, ako uchrániť spoločnosť pred údajným sociálnym „rozkladom“ a „degeneráciou“. Týmto osvietenským a ľavicovým ideálom sa ale postavilo nové politické hnutie, ktoré v nadväznosti na Darwinove učenie a objav zákonov dedičnosti, získalo pomenovanie sociálny darvinizmus. Vedci náhle objavili nové vedecké metódy ̶ považované za objektívne a nezaujaté ̶ , ktoré mohli byť „objektívne“ a „nezaujate“ použité aj na spoločnosť. Obhajcovia sociálneho darvinizmu rýchlo pochopili, aké rôznorodé výklady ponúka Darwinove učenie. A bolo len otázkou času, keď sociálni darvinisti zapoja do svojich úvah rasu. Predchnutí elitárskymi myšlienkami o ekonomickom, sociálnom, kultúrnom a „civilizačnom“ význame „bohatých“ a „silných“, zmenili rasu na sociálnu triedu. Zaostávanie „neproduktívnych“, „chudobných“, „delikventných“ a „slabých“ už nebola otázka neadekvátne nastavených politík, ale otázka „podradných dedičných“ rasových vlastností. Sociálni darvinisti, zastrešení „objektívnou vedou“, už nepovažovali za nemorálne hlásať eugeniku a sterilizácie chudobných, chorých, hendikepovaných alebo bezvládnych. Práve naopak. Riešenie sociálnych problémov „objektívnymi vedeckými metódami“ malo zabráni ďalšej „degenerácii“ spoločnosti.

Život a kariéra Georgesa Vachera de Lapouge

Vacher de Lapouge sa narodil v roku 1854 do starobylej aristokratickej rodiny v Neuville-de-Poitou. Nenastúpil na základnú školu a čítania, písania a vzdelávania sa ujala jeho matka. Neskôr absolvoval jezuitskú collège a fakultu práva a medicíny v Poitiers. Postupne objavil knihy Arthura Gobineaua, Charlesa Darwina, Francisa Galtona, Ernesta Haeckela a Paula Broca. Ako dvadsaťtriročný získal Zlatú medailu za právnické pojednanie. V roku 1883 z týchto prestížnych pozícií rezignoval, aby sa mohol venovať prírodným vedám a jazykom. Vacher de Lapouge bol jeden z posledných rasových „teoretikov“, ktorí získali elitné vzdelanie. Na École des Hautes Études v Paríži študoval asýrčinu, egyptológiu a hebrejčinu. Na École du Luvre sa venoval egyptológii. Absolvoval École d’Anthropologie a na École des Langues Orientales sa zaoberal čínštinou a japončinou. Medzi jeho žiakov patril aj mladý básnik Paul Valéry, s ktorým v roku 1891 zhromaždil šesťsto lebiek z cintorína v Castelnau-le-Lez. V roku 1890 ako horlivý marxista a ateista založil v Montpellier Parti ouvrier, pobočku prvej marxistickej politickej strany vo Francúzsku. V roku 1886 prijal pozíciu pomocného knihovníka na univerzite v Montpellier, na ktorej bezplatne prednášal kurz antropológie, spojený s úvahami o „sociálnej selekcii“ a „antroposociológii“. Práve „antroposociológiu“, pri ktorej sa považoval za jej zakladateľa, chápal ako vedu prinášajúca poznatky biológie a dedičnosti do sociálnych vied. Po kritike univerzitných autorít jeho miesto zrušili a preložili ho do univerzitnej knižnice v Rennes. V roku 1900 bol obvinený z obťažovania piatich mladých dievčat (neskôr oslobodený), ktoré pózovali ako antropologické subjekty.

Antroposociológia a rasové triedenie

Rovnako ako iní rasoví „teoretici“ vychádzajúci z Gobineaua, považoval rasové vlastnosti za vrodené a dedičné. Odmietal „rasové kríženie“, pretože iba čistá rasa vytvára dejiny a civilizácie. Vacher de Lapouge ale odmietol pochopenie európskych dejín ako rasového stretu Árijcov a Židov. Motorom dejín je bezohľadný „darvinistický“ zápas dvoch rasových tried, ktoré sa vyznačujú odlišným tvarom lebky. Tvar lebky - ku ktorému pridával výšku, farbu očí a vlasov - vybral preto, lebo celé ľudské konanie podľa neho ovplyvňuje dedičná štruktúra mozgu. Tvar lebky ukazuje, aké sú dedičné psychologické, intelektuálne a morálne vlastnosti danej rasy. Na ľudské konanie nemá vplyv výchova, vzdelanie, alebo sociálne opatrenia. Európske dejiny sú tak „bojom o existenciu“ medzi dvoma rasovo-lebečnými triedami. Nadradenej rasovej triedy s dlhou a úzkou lebkou (dolichocefálna rasa) s nadpriemernými dedičnými schopnosťami a podradných rasových tried so širokou a krátkou lebkou (brachycefálne rasy). Nadradenú dolichocefálnu rasu nazval Homo Europaeus. Rasa nordická, árijská, biela, vysoká a modrooká, tvorivá, bojovná, podnikavá, intelektuálna, umelecká a nábožensky prevažne protestantská. Podradné dolichocefálne rasy pomenoval Homo Alpinus (a jej stredomorský variant Homo Contractus). Rasa vzniknutá miešaním rás, bledohnedá, zavalitá, netvorivá, pasívna, chudobná, sebecká, chamtivá, náchylná ku korupcii, pracujúca v najťažších manuálnych profesiách a nábožensky prevažne katolícka.

Homo Europaeus a rasové hierarchie

Keď v roku 1735 mladý švédsky botanik Carl Linné zaviedol v knihe Systema Naturae rozdelenie ľudského druhu do štyroch „prírodných podtypov“, nemohol tušiť, akú hviezdnu kariéru urobí v neskorších rasových klasifikáciách jeho vymedzenie Človeka európskeho (Homo Europaeus). Medzi rokmi 1735 - 1758 sa v ďalších vydaniach Systema Naturae rodí kultúrny konštrukt typu, ktorý sa postupne zmení na „bieleho európskeho muža“. V roku 1775 pridáva antropológ Johann Friedrich Blumenbach, že ide o „bielu kaukazskú skupinu“ s príslušným tvarom lebky. V roku 1802 už filozof Immanuel Kant hovorí, že najdokonalejšia forma ľudstva je v „bielej rase“. V roku 1853 sa „biela“, „dokonalá“ rasa mení v diele Arthura Gobineaua na Árijca, ktorý jediný dokáže vytvárať veľkolepé civilizácie. Lenže Vacher de Lapouge nebol nacionalistickým rasistom. Odmietal, aby sa všetci Európania odvolávali na árijský pôvod. Nadradená dolichocefálna árijská rasa sa zrodila iba v nížinách Severného a Baltického mora. Rasa nesúvisela s národnosťou alebo etnicitou, ale týkala sa výhradne rás s dolichocefálnym tvarom lebky a árijským pôvodom. Z hľadiska našich poznatkov o nacistickom rasizme prekvapuje, že Vacher de Lapouge prehlásil jednu skupinu Európanov s brachycefálnou lebkou za „podradné“ rasové typy. Brachycefálne rasy s ich „podradnou“ psychológiou, s ich vysokou pôrodnosťou a sklonom sa „rasovo miešať“, bránia, aby sa v spoločnosti presadili dolichocefálne árijské rasy, ktoré vytvorili zo západnej civilizácie mocnú, bohatú a vitálnu civilizáciu.

Prečítajte si tiež: Všetko o 7. platovej triede pre sociálnych pracovníkov

Eugenika a sociálna selekcia

Vacher de Lapouge tvrdil, že Marx „nedotiahol svoje učenie“ k pochopeniu sociálnych tried ako rás a rovnako sa domnieval, že ani Darwinove myšlienky neboli správne pochopené. Darwinov náhodný „prírodný výber“ umožňuje, aby sa v spoločnosti, vďaka ich vysokej pôrodnosti, presadili podradné brachycefálne rasy. Preto je potrebné pristúpiť k plánovanej eugenickej „sociálnej selekcii“ týchto rás. A jediné hnutie, ktoré túži revolučne zmeniť spoločnosť, je socializmus. Socializmus je potrebné „opraviť“ Darwinovým učením a zákonmi dedičnosti na hnutie sociálno-eugenickej selekcie v prospech dolichocefálnych árijcov. Ekonomický, sociálny, kultúrny a mravný pokrok spoločnosti sa nedá dosiahnuť zmenou ekonomických vzťahov, ale iba podporou pôrodnosti rasovo nadradeného bieleho dolichocefáleho Homo Europaeus.

Paradox marxistu a rasistu

V osobe Vachera de Lapouge tak vidíme paradoxné spojenie aristokrata, marxistu a rasistu. Jeho „teórie“ ukazujú, že i „ľavicové myslenie“ sa môže zrútiť do selekčného (eugenického) rasizmu, a to v okamihu, keď sa intelektuálne neubráni pokušeniu pripísať sociálne nerovnosti ľudskej „biológii“. Zraniteľné sociálne skupiny sa môžu stať ľahkým terčom eugenických politík, ak sa v kontexte ochranného a silného sociálneho štátu presadí myšlienka, že existujú skupiny, ktoré „neprispievajú“ kolektívnemu blahobytu spoločnosti, ale iba na ňom „parazitujú“. Vacher de Lapouge videl chudobné, brachycefálne rasové triedy ako „neproduktívne“, ktoré ale nezávidia nadradeným rasovým triedam ich vlohy a nadania, ale ich ekonomické benefity a politickú moc.

Vacher de Lapouge a antisemitizmus

Vacher de Lapouge bol, v porovnaní s inými rasistami, netypickým antisemitom. Hoci Židia nepatrili medzi Árijcov, mali podľa neho nadradený dolichocefálny tvar lebky. To zo Židov urobilo najnebezpečnejších nepriateľov a konkurentov rovnako dolichocefálnych Árijcov v snahe dobývať svet. Vacher de Lapouge odmietol politický a katolícky antisemitizmus jeho čias a tvrdil, že antisemitizmus si osvojili podradné, biele a chudobné katolícke brachycefálne rasy, aby cez antisemitizmus získali politickú a ekonomickú moc, keďže nemali dostatočné „biologické kvality“, aby sa dostali k moci vlastným vzdelaním a inteligenciou.

Kritika demokracie a eugenická budúcnosť

Vacher de Lapouge kritizoval liberalizmus, demokraciu a kresťanstvo, že ich presadzovanie ľudských práv, rovnosti a humanizmu viedlo len k vláde „priemerných“, „netalentovaných“, „sebeckých“ brachycefálnych rás. Dôsledky boli podľa neho jasne pozorovateľné. Jeho „sociálny (eugenický) selekcionizmus“ bol pre neho jedinou cestou, ako zabrániť celkovému rozkladu spoločnosti. Iba rozsiahla eugenika, sterilizácie a kastrácie „podradných“ brachycefálnych rás umožní návrat „morálnejšej“, „kvalitnejšej“ a „bohatšej“ budúcnosti. Ale Lapouge, na rozdiel od Hitlera, nevyzýval na masové vraždenie „menejcenných“ rás a Židov a nikdy nespájal „nadradenú“ dolichocefálnu árijskú rasu s konkrétnym národom. Vacher de Lapouge varoval, že európske národy by sa nemali báť Židov, ale „podradných“ brachycefálnych rasových tried vo vlastných radoch.

Recepcia a kritika Vacherových teórií

Vacher de Lapouge vystrašil všetkých. Kresťanov, ateistov, nacionalistov, socialistov, revolucionárov, internacionalistov, ako aj iných rasových „teoretikov“. No kým Nemecko, ktoré podľahlo „revitalizačným“ pangermánskym a nacionalistickým mýtom a jeho myšlienky „nacifikovalo“, vo Francúzsku sa podarilo jeho „teórie“ neutralizovať. K spochybneniu jeho lebečných „teórií“, paradoxne, napomohol jeho učiteľ Paul Broca. Razantne proti nemu vystúpili katolícke a ľavicové kruhy. Na jeho „teórie“ podnikla zničujúci útok parížska škola antropológie, ktorá vyvrátila jeho nepresné a zavádzajúce meranie lebiek. Definitívne jeho „teórie“ diskvalifikovala durkhaimovská škola sociológie. Záujem o jeho „teórie“ sa na krátky čas oživil počas nacistickej okupácie Francúzska, keď sa jeho syn Claude stal v roku 1942 riaditeľom Antroposociologického inštitútu vo Vichy.

Prečítajte si tiež: Práca sociálneho terapeuta v DSS

Deformácia árijskej rasy Hitlerom

V roku 1933 navštívil starnúceho grófa Georgesa Vachera de Lapouge novinár Guy Laborde z novín Le Temps. Bolo teda logické, že Laborde položil Vacherovi de Lapouge otázku, čo si myslí o tom, ako Adolf Hitler zavádza do života jeho myšlienky. Po krátkom zamyslení odpovedal: „Pokiaľ ide o árijskú rasu, deformoval ju osobitým spôsobom. Neurobil ostatne nič iné, než že nadviazal na tradíciu nemeckých učencov, ktorí prekrútili Gobineaua a mňa samotného. (…) Nikdy som ale nenapísal, že Nemci sú čistá árijská rasa. Deformátorom je Houston Stewart Chamberlain. Pod jeho vplyvom sa pangermanizmus zmenil na rasizmus (…) Na základe presných antropologických údajov Chamberlain a ďalší politickí spisovatelia vytvorili svoje nepresné teórie. Rok pred rozhovorom s Labordem napísal svojmu žiakovi Emmanuelovi Assiremu: „Hitlerov sociálny program bol trpezlivo vystavaný z údajov z mojich selekcionistických publikácií z posledných rokov. Lenže toto mlieko skyslo a čo zostalo v panvici, je len kuchyňa bosoráka“. Práve tento vehementný zástanca eugeniky, sterilizácií a kastrácií „nepoužiteľných“, „dedične chorých“, „degenerovaných“, „nerestných“, „neschopných“, „neprispôsobivých“, „slabých“ a „chudobných jedincov“, už okolo roku 1933 predvídal zrútenie sa nacistických rasových „teórií“ do masového vraždenia. Vacher de Lapouge pozoroval, ako nacisti podľa neho „deformujú“ jeho rasové učenie na nesúrodo pozliepanú zmes a zavádzajúco stotožnili nadradenú nordickú árijskú rasu s germánskym národom.

Prečítajte si tiež: Čo by ste mali vedieť o sociálnom inžinierstve

tags: #socialny #darwinizmus #hrabovsky