Sociálny konštrukt etnicity: Definícia a vývoj

Etnické identity sú základným prvkom ľudskej existencie a komunikácie v spoločnosti. Od prehistórie sa ľudské spoločenstvá identifikovali a vymedzovali voči ostatným, pričom vlastnú komunitu označovali ako „ľudia“. V historickom období sa identifikačné procesy opierali predovšetkým o etnickú príslušnosť.

Etnická identita v staroveku

Starovekí Gréci považovali za civilizovaných iba seba, pričom ostatných označovali za barbarov. Deliacou čiarou bol jazyk, no aj v rámci Grékov existovali regionálne rozdiely. V prípade vonkajšieho ohrozenia však prevážila grécka identita. Perzská identita sa odvíjala od poslušnosti kráľovi a zahŕňala rôzne etniká.

Rimania sa s Grékmi dohodli na kompromise, že za barbarov budú považovaní všetci okrem Grékov a Rimanov. Rímska identita postavila do popredia politickú príslušnosť. Rimanom sa mohol stať každý, kto prijal rímske hodnoty a bol lojálny republike, resp. cisárovi. Príťažlivosť rímskej identity pretrvala v Byzantskej ríši, ktorej obyvatelia sa až do roku 1453 vnímali ako Rimania.

Etnická identita v stredoveku

V prechode od antiky do stredoveku bolo identifikačné procesy ovplyvnené prepojením medzi Rímskou ríšou a kresťanskou cirkvou. Kresťanstvo malo univerzalistický charakter a súčasťou spoločenstva veriacich sa mohol stať každý. Vznikol tak stredoveký populus Christianus, ktorý bol najvýznamnejšou identifikačnou položkou až do modernej doby.

Bádanie v oblasti národného povedomia a predstáv národa v stredoveku má dlhú tradíciu. Vytváranie stredovekých národov ani vznik národného povedomia neboli jednotným procesom. Dôležitú úlohu zohrávala jazyková otázka a šírenie kultu národných svätcov. Počas celého stredoveku dominovala univerzalistická identita spájajúca všetkých kresťanov tvoriacich populus Christianus.

Prečítajte si tiež: Všetko o 7. platovej triede pre sociálnych pracovníkov

Obyvatelia sa delili na jednotlivé národy (gentes) podľa jazykov, mravov, oblečenia či vyznania. Ústrednú úlohu v tomto procese zohrávali fabulácie o vlastnom pôvode (origo gentis). Od 12. storočia do týchto predstáv zasiahlo i formovanie šľachty. Napriek rozšírenému názoru by sa pritom o národoch a národnom povedomí v stredoveku nemalo vôbec hovoriť.

Na prelome 80. a 90. rokov 20. storočia vydali viacerí vedci zásadné diela, podľa ktorých sú pojmy národ a nacionalizmus kategoricky modernými pojmami, vyskytujúcimi sa až po roku 1780. Pre skoršie obdobie nepripúšťajú existenciu týchto konceptov ani ich reálnu existenciu. Medievistika si však ide svojou vlastnou cestou a v zásade si tieto kategorické vymedzovania vôbec nevšíma. Autorky a autori zaoberajúci sa rozvojom národného povedomia v stredoveku spravidla tvrdia, že už v tomto období treba hľadať zrodenie nacionalizmu (minimálne od 13. storočia) a taktiež aj formovanie konceptu národných štátov. Pojem národ je tak aplikovaný na spoločenstvá ľudí a krajín. Národy totiž stále boli v procese tvorenia, nikdy neboli statické, a rovnako tak nikdy neustal ani proces národného a etnického sebauvedomovania. Prístupy modernistov teda treba vyrovnávať zameraním pozornosti na etnické, kultúrne a genealogicko-mytologické aspekty. Ako tvrdil Rees Davies, národné identity boli multidimenzionálne. To, čo sa zdá byť národom a národnou identitou, môže mať v skutočnosti rozmanitú formu podľa daného spoločenského, ekonomického, politického a kultúrneho kontextu určitej doby.

Na limity prístupu historikov modernej doby zameraných výhradne na svoju prítomnosť poukazuje aj fakt, že zatiaľ čo oni stredovekým komunitám odmietajú priznať štatút národa, tieto spoločenstvá pojem národ samy poznali a používali. Masovú kultúru, tlačené slovo a rozšírenú písomnú kultúru ako podmienky národnej identity stačí jednoducho nahradiť orálnou spoločnosťou, genealógiami a ústnym podávaním historickej tradície. Medievistika zdôrazňuje, že sa treba snažiť pochopiť minulé spoločnosti na základe ich vlastných pojmov pomocou jazyka a konceptov, ktoré si na konštruovanie svojho sveta samy vytvorili. Je to oveľa prínosnejšie a metodologicky správnejšie, než aplikovať naše moderné a priori a prítomnosťou zviazané kritériá. Na základe takéhoto prístupu je možné tvrdiť, že stredovekí ľudia verili, že tvoria ľud (gentes) a národy (naciones). Národ v stredoveku mal jednoducho viacero významov: jedno nacio mohlo zahŕňať viacero gentes, mohlo sa viazať k študentským univerzitným zoskupeniam či ďalekosiahlym rodom, inokedy skôr spĺňalo kritériá nášho moderného ponímania národa. Stredoveké predstavy kráľovstiev a ľudu sa pritom často veľmi podobali na naše moderné predstavy národa. Ako ukázal Patrick J. Geary, už prvé pokusy o zrekonštruovanie dlhého procesu vytvárania európskych národov pracovali s ideami sťahovania národov, ako v prípade mingrationes gentium Wolfganga Lazia v roku 1555 (Völkerwanderung, Migration of Peoples). Na troskách Rímskej ríše sa v tomto období začali formovať počiatky nových gentes a regna, ktoré boli úzko späté s historickou a genealogickou tradíciou. Samotné slovo nacio (národ) totiž pochádzalo z latinského nascor (narodiť sa); v etnogenetickom procese tak zrodenie hralo ústrednú rolu. V tomto duchu sa niesli definície Cassidoria či Reginona z Prümu, ako ešte uvidíme nižšie. Tieto definície implikovali prirodzenú, objektívnu identitu, ktorú dokázali rozoznať členovia vlastného národa, ako aj tí, ktorí stáli mimo neho. Predovšetkým na základe germánskej a slovanskej etnogenézy to presvedčivo ukázal Reinhard Wenskus, podľa ktorého je v tomto ohľade potrebné sledovať sťahovanie národov nie ako presuny celého ľudu. Skutočnými migrantmi bola len úzka elita, ktorá so sebou niesla jadro tradície, okolo ktorej sa mohli vytvoriť nové vznikajúce spoločenstvá. Pre obdobie stredoveku ako dobu zárodočného tvorenia európskych národov boli dôležité predovšetkým dve kritériá, ktorými boli antická klasická a biblická kresťanská tradícia. Z Rímskej ríše prevzaté delenie na Rimanov a barbarov (Romani/barbari; populus Romanus/gentes barbarov) sa postupne pretransformovalo na delenie na kresťanský ľud a ostatné pohanské národy (Populus Christianus a barbarské/pohanské nationes). Zdieľaná jednotiaca a určujúca kresťanská identita tak existovala paralelne s ostatnými etnickými identifikáciami a počas celého stredoveku stála nad nimi a bola jednoznačne smerodajná. Búrlivý a nezastaviteľný proces expanzie latinského kresťanstva medzi 10. a 14. storočím smeroval k vytvoreniu univerzálneho sveta kresťanstva (Christianitas). K budovaniu tejto identity aktívne prispievala pápežská politika, vytvárajúca jedinečnú a najvyššiu duchovnú a spoločenskú autoritu rímskeho biskupa. Ďalej to bolo budovanie cirkevnej organizácie a predovšetkým siete biskupstiev, ktoré spájali Európu od Lisabonu po Rigu a od Dublinu po Kaloču. Spoločne s liturgickou uniformitou a používaním jednotného latinského jazyka sa formovala identita latinského kresťanského sveta, ktorého nositeľom bol spomínaný populus Christianus (ďalšími aspektmi boli križiacke výpravy, šírenie mníšskych rádov, kresťanských mien, zakladanie univerzít a pod.). Výraznou črtou etnických identifikácií bolo úzke prepojenie medzi národom a štátom. Stredoveké kráľovstvá boli z tohto hľadiska nezávislými štátmi a spĺňali kritériá moderných národných štátov. Boli pritom definované zvykmi, právom a pôvodom. Dôležité je však uvažovať v dobových reáliách a aplikovať dobovú terminológiu. Preto je prínosná diferenciácia slova, konceptu a fenoménu národa v stredoveku. Podľa tejto koncepcie rozpracovanej Susan Reynoldsovou treba považovať obdobie rozpadu Rímskej ríše za počiatok etnogenézy a formovania európskych národov. Na týchto základoch kreované stredoveké kráľovstvá možno legitímne chápať ako moderný národ (teda ako prirodzené spoločenstvo a politickú jednotku). V stredoveku tak existovali národy, aj keď samotný nacionalizmus sa zrodil až ako moderný fenomén. V tomto ohľade je rovnako dôležité mať na pamäti zložitosť rozlišovania medzi etnicitou a pocitom solidarity na jednej strane a mocenskou politikou (power politics) na druhej strane pri formovaní takýchto nových kráľovstiev, ako už dávnejšie poukázal Walter Pohl. Vznik štátu, predovšetkým vo forme kristianizovanej monarchie raného a vrcholného stredoveku, bol teda významným míľnikom na ceste vývoja stredovekých spoločenstiev od kmeňa k národu. Podľa Jána Steinhübela každý barbarský národ (gens, natio, populus, jezykb) žil tradične. Mal svoj snem, zvykové právo, náboženský kult a tie udržiavali mier, teda tradičný beh života, ktoré spoločenstvu zaručovali istotu a stabilitu (slobodu). Národ, ktorý žil podľa barbarskej slobody, bol kmeňom. Ten postupne vystriedal štát a pohanských bohov nahradil kresťanský Boh. Tento štát síce stabilizoval národ, ale ten stratil svoju tradičnú slobodu. Táto „sloboda“ existovala ako racionálny základ barbarského národa. Kresťanský štát a kresťanský panovník mocensky mení slobodu na službu a národ sa týmto spôsobom stáva historickým národom. V predošlých úvahách opakovane zaznelo, že jedným z argumentov pre akceptovanie existencie národov a národného povedomia v stredoveku je výskyt tohto pojmu a konceptu v dobovej terminológii. Keď sa pozrieme na vnímanie pojmu národ, musíme v tomto ohľade sledovať tri príbuzné, avšak rozdielne latinské výrazy: gens, populus, natio. V priebehu času tieto termíny získavali rozličné významy a označovali iné skutočnosti. Antická klasická tradícia pracovala predovšetkým s poňatím národa, ako ho definoval vo svojich spisoch rímsky rečník, filozof a politik neskorej republiky Cicero (106 - 43 pr. Kr.). Podľa antickej teórie štátu sa povolaním kráľa a ustanovením zákonov stal ľud usporiadanou politickou jednotkou, teda populus (podľa zákonov žijúce usporiadané spoločenstvo), na rozdiel od barbarského gens. Túto koncepciu spochybnili a pretvorili raní kresťanskí autori a cirkevní otcovia ako Hieronym (347 - 420) a Augustín (354 - 430). Kľúčovým vymedzovacím pojmom bola pritom láska. Pre Rimanov bolo rozhodujúcim prvkom organizované kultúrne spoločenstvo (populus) spojené pod jedným zákonom - ostatní boli barbari, a teda gentes (len spoločný pôvod a nie právo). Hieronym teda v preklade Biblie používal pre vyvolený ľud Izrael pojem …

Identita v súčasnosti

Identita je v sociálnych vedách dôležitý koncept. Nie je to „vec“ či „vlastnosť“, ale proces identifikácie, produkt sociálnych vzťahov a konania ľudí. Identita sa chápe ako proces a sociálny konštrukt, fluidná, multidimenzionálna a personalizovaná, odrážajúca sociálno-historické kontexty. Ľudia môžu mať viac identít kvôli rôznym rolám v spoločnosti. V sociológii sa identita považuje za spojivo medzi jednotlivcom a spoločnosťou. Teória identity chápe identitu ako činiteľa, ale i teoretický konštrukt. Štúdie kolektívnych identít slovenskej menšiny v Srbsku poukazujú na to, že príslušníci menšín môžu mať viac kolektívnych identít, ktorým pripisujú rôzny význam a dôležitosť. Štúdia z roku 2020 identifikovala viacnásobné a odlišné kolektívne identity a poukázala na komplexné vzťahy medzi etnickými, národnými, subnárodnými a teritoriálnymi identitami.

Národnosť a jej definícia

Termín národnosť sa v slovenskom jazyku vzťahuje na príslušnosť k národu. Môže ním byť myslený menšinový národ alebo časť národa žijúca mimo svojho štátu, ale aj etnikum. Anglický ekvivalent tohto termínu by bol nationality. Národnosť ako koncept môže znamenať príslušnosť k národu v etnickom a politickom slova zmysle. V politickom zmysle sa národnosť vzťahuje na štátnu príslušnosť (občianstvo).

Prečítajte si tiež: Práca sociálneho terapeuta v DSS

Pojem národnosť pritom úzko súvisí s príbuznými koncepciami, akými sú nacionalizmus a národ. Nacionalizmus je v odbornej literatúre konceptualizovaný z dvoch perspektív - primordialistickej a konštruktivistickej. Primordialisti považujú národné identity za pevné, exogénne voči všetkým ostatným spoločenským javom a za hlavné identity vo vzťahu k iným kolektívnym identitám. Konštruktivisti, naopak, vnímajú národnú identitu ako formovateľnú a podliehajúcu množstvu sociálnych vplyvov. Klasifikácie nacionalizmov sa líšia, ale zvyčajne sa rozlišujú dva typy: etnokultúrny nacionalizmus zahŕňajúci vedomie spoločného pôvodu a histórie a občiansky nacionalizmus opierajúci sa o myšlienku príslušnosti k jednému štátu.

Termín národ má iný význam v krajinách západnej Európy a v Severnej Amerike a iný v juhovýchodnej Európe. Na západe sa termín národ používa ako synonymum pre krajinu, obyvateľstvo ako i občanov štátu. V juhovýchodnej Európe sa pod týmto termínom chápe iba etnický národ. V relevantnej literatúre sa národy považujú za ideologické konštrukcie, ktoré vytvárajú abstraktné komunity a ktoré tvoria spojenie medzi kultúrnymi skupinami a štátom. Dnes prevažuje názor, že národy sú produktom nacionalistických ideológií. Benedikt Anderson definuje národ ako mentálny obraz politického spoločenstva.

Etnická identita a jej charakteristiky

Etnická identita sa v sociálnych vedách chápe ako centrálna podstata etnicity. V posledných päťdesiatich rokoch vedci zdôrazňovali etnicitu ako sociálne konštruovaný fenomén. V súčasnosti prevládajúce názory naznačujú, že etnická identita je fluidná, vzťahová a situačná. Vedci z rôznych škôl a prístupov navrhli buď klasifikáciu alebo niektoré definičné charakteristiky etnickej identity. Najčastejšie používané definície etnickej identity zdôrazňujú pôvod ako dôležitú definičnú vlastnosť etnickej skupiny. Pôvod môže byť definovaný rozličnými spôsobmi, napríklad spoločnými predkami, spoločným mýtom o pôvode, spoločným jazykom, spoločnou kultúrou alebo spoločnou vlasťou. Naproti tomu Chandra navrhla vynechať pri definovaní etnickej identity v komparatívnej politike takmer všetky predtým používané definičné kritériá. Definuje potom etnickú identitu ako podmnožinu kategórií identít, v ktorých je členstvo determinované atribútmi spojenými s pôvodom alebo atribútmi, o ktorých sa predpokladá, že sú s pôvodom spojené.

Sčítanie obyvateľstva a národnosť na Slovensku

Nadchádzajúce sčítanie obyvateľov, ktoré sa má uskutočniť budúci rok od 15. februára do 31. marca bude elektronické, integrované a samo-sčítavacie. Tento cenzus je dôležitý aj pre národnostné menšiny. Doteraz bolo možné v sčítaniach obyvateľstva označiť iba jednu národnosť. Novinkou najbližšieho sčítania je zisťovanie druhej národnosti. V článku preto analyzujem, ako je termín národnosť definovaný a zameriavam sa na to, čo sa vlastne v sčítaní bude zisťovať a akým spôsobom. Poukážem na to, o čom zozbierané údaje o národnosti v cenze vypovedajú a ako k nim treba kriticky pristupovať. Článok hodnotí, ako slovenská prax korešponduje s najnovšími vedeckými poznatkami týkajúcimi sa identity, národnosti a príbuzných konceptov, ale i s medzinárodnou praxou a odporúčaniami pre zber údajov týkajúcich sa identít jednotlivcov.

Údaje o národnej, resp. národnostnej, občianskej a etnickej identite obyvateľov sa v jednotlivých krajinách zhromažďujú rôznymi spôsobmi a na rôzne účely. Poradný výbor pre Rámcový dohovor na ochranu národnostných menšín odporučil vo svojom poslednom uznesení Slovenskej vláde, aby pokračovala „v zhromažďovaní pravidelných údajov o situácii a prístupe k právam osôb patriacich k národnostným menšinám v úzkej spolupráci s predstaviteľmi menšín,“ aby sa pri tvorbe všetkých súvisiacich politík vychádzalo zo spoľahlivých údajov o rovnosti. V štvrtej hodnotiacej správe poradný výbor zdôraznil potrebu zberu štatistických údajov o obyvateľstve, ale taktiež odporučil, aby táto štatistika bola doplnená informáciami zhromaždenými nezávislým výskumom. Aj keď medzinárodné organizácie odporúčajú zber údajov o občianstve, národnej/národnostnej alebo etnickej identite, jazyku, náboženstve, pohlaví, rode a podobne, ide o osobné a veľmi citlivé údaje. Ak sú tieto údaje zneužité, môžu byť menšiny vďaka nim vystavené diskriminácii, exklúzii či prenasledovaniu.

Prečítajte si tiež: Čo by ste mali vedieť o sociálnom inžinierstve

Pokiaľ ide o definovanie pojmov národnosť, národ, etnicita a etnická identita, konštruktivizmus získal dominantné postavenie. V rámci Organizácie spojených národov sa etnicita považuje za veľmi heterogénny koncept, keďže sa naprieč krajinami chápe a meria rôzne. Na pôde Rady Európy sa termín národ považuje za „hlboko zakorenený v kultúre a histórii ľudí a zahŕňa základné prvky ich identity“. V niektorých členských štátoch Rady Európy sa tento pojem používa na označenie občianstva, kým v iných na označenie etno-kultúrnej komunity.

V slovenskej legislatíve sa používajú termíny národ, národnostné menšiny, etnické skupiny, národnosť. Nie vždy sú však jasne definované alebo vysvetlené. Slovenská ústava, jazykový zákon a dokonca aj zákon o zahraničných Slovákoch zdôrazňujú etnické chápanie slovenského národa a robia rozdiel medzi etnickými Slovákmi, slovenským jazykom a ostatnými občanmi Slovenska, ktorí sú príslušníkmi národnostných a etnických menšín. Keď sa v Preambule Ústavy SR hovorí „My slovenský národ…spolu s príslušníkmi národnostných menšín a etnických skupín žijúcimi na území Slovenskej republiky,“ ide o etnické chápanie slovenského, ale i menšinových národov. Aj konceptualizácia slovenského jazyka v preambule jazykového zákona podporuje etnické chápanie slovenského národa. Uvádza sa tu, že „že slovenský jazyk je najdôležitejším znakom osobitosti slovenského národa, najvzácnejšou hodnotou jeho kultúrneho dedičstva a výrazom suverenity Slovenskej republiky…“. Slovenský jazyk je týmto zákonom ustanovený ako štátny jazyk, ktorý má prednosť pred ostatnými jazykmi v Slovenskej republike (článok 1 ods.

Národnosť sa viackrát spomína v Ústave SR, ale nie je definovaná. Na území Slovenskej republiky sa zaručujú základné práva a slobody všetkým bez ohľadu na národný pôvod alebo príslušnosť k národnosti alebo etnickej skupine, okrem iného. Zakazuje sa poškodzovanie, zvýhodňovanie alebo znevýhodňovanie jednotlivcov na základe týchto charakteristík. Každý jednotlivec má okrem toho právo slobodne sa rozhodovať o svojej národnosti. Je zakázané ovplyvňovanie tohto rozhodovania ako i odnárodňovanie (čl. Aj keď ústava upravuje v článkoch 33 a 34 základné práva národnostných menšín a etnických skupín na území Slovenskej republiky, tieto pojmy nedefinuje.

Sčítanie obyvateľov v roku 2021 a zisťovanie národnosti

Sčítanie obyvateľov, domov a bytov, ktoré sa má uskutočniť začiatkom budúceho roka prináša niekoľko noviniek. Domy a byty budú sčítané obcami, resp. mestskými časťami Bratislavy a Košíc. Obyvatelia sa budú sčítavať sami, povinne a elektronicky. Následne budú výsledky integrované, čiže sa budú prepájať údaje získané od obcí a samotného obyvateľstva s údajmi z existujúcich administratívnych zdrojov a registrov. Sčítanie obyvateľstva bude obsahovať menej otázok ako predtým. Prvýkrát sa bude zisťovať aj druhá národnosť. Hlavným cieľom sčítania obyvateľov z hľadiska ich príslušnosti k národnosti alebo etniku so zreteľom na materinský jazyk „je získať čo najpresnejší, t. j. komplexný a štruktúrovaný obraz národnostného zloženia obyvateľstva na Slovensku vrátane zistenia spoľahlivých údajov o používanom jazyku obyvateľov v istých etapách života a istých sférach spoločnosti“. Podľa Národného akčného plánu Sčítania obyvateľov, domov a bytov 2021 na roky 2017 - 2020 práve príslušnosť obyvateľstva k národnosti alebo etniku je kritériom, ktoré si vyžaduje špecifický prístup, keďže je určujúce pre implementáciu národnej legislatívy, konkrétne zákona č. 184/1999 Z. z.

V nadchádzajúcom cenze sa bude národnosť obyvateľov zisťovať dvomi otázkami. Prvá sa pýta respondentov na národnosť a druhá na to, či sa hlásia aj k inej národnosti. Ako už bolo spomínané, štatistický úrad definuje národnosť ako príslušnosť obyvateľa k národu alebo etnickej skupine, pričom obyvateľ môže v sčítaní uviesť aj údaj o druhej národnosti. Takáto konceptualizácia je problematická z hľadiska definície a obsahového rozhrania pojmu. Dalo by sa tvrdiť, že definícia národnosti ŠÚ SR reflektuje bežný, resp. hovorový význam termínu národnosť, ale opomína súčasné poznatky zo sociálnych vied ohľadne pojmu národnosť a príbuzných koncepcií, akými sú národ a etnicita. Národ možno chápať v etnickom alebo občianskom, čiže politickom slova zmysle, ale i z hľadiska právneho vzťahu. Etnické chápanie slovenského národa by napríklad znamenalo, že ho tvoria len etnickí Slováci. Občianska perspektíva by zahrnula do slovenského národa všetkých občanov, prípadne obyvateľov bez ohľadu na ich etnicitu. K politickému slovenskému národu patria tí, čo majú slovenské občianstvo čiže slovenskú štátnu príslušnosť. V súčasnej relevantnej literatúre však prevláda názor, že národy sú sociálne a ideologické konštrukcie, ktoré vytvárajú abstraktné (politické) komunity. Taktiež sa v literatúre rozlišujú národy a etnické skupiny. Z týchto dôvodov štatistická klasifikácia národnosti nie je dostatočne jasne zadefinovaná, keďže obsahuje vzájomne sa vylučujúce kategórie a nereflektuje najnovšie vedecké poznatky v súvislosti s kolektívnymi identitami. Jednotlivci môžu mať viacnásobné a odlišné sociálne identity, ktoré pre nich môžu mať rôzny význam v rôznych situáciách.

Otázky a možnosti odpovedí v sčítaní obyvateľstva

Teraz sa pozrime na spôsob zisťovania národnosti u obyvateľov, znenie otázok a možnosti odpovedí ohľadne národnosti v nadchádzajúcom sčítaní obyvateľstva. Prvá otázka sa obyvateľov pýta: Aká je vaša národnosť? Obyvatelia budú môcť na základe vlastného rozhodnutia v rámci tejto otázky uviesť jednu národnosť, resp. vybrať si ju z rolovacieho zoznamu. Ak v tomto zozname nebude národnosť, ku ktorej sa chce obyvateľ prihlásiť, bude si môcť svoju národnosť dopísať. Druhá otázka sa obyvateľov pýta: Hlásite sa aj k inej národnosti? Podľa Jasmíny Stauder, hovorkyne SODB (9. decembra 2020), otázka o druhej národnosti ponúka dve možné odpovede: „Hlásim sa k ďalšej národnosti” a „Nehlásim sa k žiadnej ďalšej národnosti“. Pri zakrúžkovaní prvej odpovede si obyvatelia budú môcť vybrať ďalšiu národnosť, ku ktorej sa hlásia. Spomínala som, že SODB 2021 je povinné pre všetkých obyvateľov Slovenska. Podľa Jasmíny Stauderovej, hovorkyne SODB 2021 (6.

Problematické aspekty zisťovania národnosti v sčítaní

Otázky ohľadne identít jednotlivcov, najmä tie, ktoré sa týkajú národnosti a etnicity, patria medzi osobné a veľmi citlivé údaje. Preto by v prvom rade mali byť dobrovoľné. Obyvateľom by teda malo byť ponechané právo, aby sa rozhodli, či sa k nim vyjadria alebo nevyjadria. Obyvatelia by zároveň mali slobodne, bez nátlaku a na základe vlastného rozhodnutia uviesť svoju národnosť alebo etnicitu. Ako problematické vnímam vopred definované kategórie, v tomto prípade národov alebo etnických skupín, a to z viacerých dôvodov: sú určené zvonka; neobsahujú dvojité alebo viacnásobné identity; ich význam a interpretácia môže byť nejasná a inak chápaná rôznymi aktérmi a samotnými obyvateľmi. Ak vychádzame z toho, že rôzne skupiny sú sebadefinujúce, nemôžu im byť nanútené alebo určené kategórie zvonka.

Identita je dôležitá nielen pre jednotlivcov, komunity, ale i pre celú spoločnosť. Na zber a interpretáciu údajov o identitách jednotlivcov môžu mať veľký vplyv použité koncepty, definičné kategórie a metodologické prístupy. Použitie nejasných a nejednoznačných konceptov môže spôsobiť nielen konceptuálny, ale i praktický problém pri zbere dát. Pri sčítaní obyvateľstva by mali byť jednoznačne definované termíny, koncepty, ale i kritériá, resp. premenné, na základe ktorých sa zber údajov robí. Ak nevieme presne, čo je národnosť, nemôžeme o tom zbierať presné údaje. Spôsob, akým sú otázky a odpovede štruktúrované, do značnej miery ovplyvňuje odpovede, a tým aj výsledok sčítania.

V praxi môže nastať diskrepancia v chápaní národnosti. Obyvatelia sa napríklad nemusia vyjadriť o svojej skutočnej identite či identitách. Limitované odpovede na jednu alebo dve národnosti nemusia zachytiť všetky viacnásobné identity, ktorými obyvatelia žijú. Preto cenzus nemôže predstavovať „najpresnejší a komplexný štruktúrovaný obraz národnostného zloženia obyvateľstva“. Cenzus v otázkach národnosti alebo etnicity z dôvodu terminologických a metodologických limitov nemôže poskytovať skutočný, resp. faktický prehľad národnostného alebo etnického zloženia obyvateľstva. Sčítanie obyvateľstva ohľadne národnostnej štruktúry predstavuje len orientačnú informáciu a hovorí o tom, ako sa obyvatelia rozhodli v danom momente odpovedať na otázky o národnosti a aké odpovede z tých, ktoré boli vopred ponúknuté, si vybrali. Orientačné informácie by nemali byť podmienkou na kreovanie alebo realizáciu menšinových práv.

tags: #sociálny #konštrukt #etnicita #definícia