Sociálny poriadok je komplexný pojem, ktorý sa týka štruktúry a organizácie spoločnosti. Zahrňuje systém noriem, hodnôt, inštitúcií a vzťahov, ktoré umožňujú spoločnosti fungovať a udržiavať stabilitu. V tomto článku preskúmame definíciu sociálneho poriadku, jeho historický vývoj a rôzne aspekty, ktoré ho ovplyvňujú.

Definícia pojmov v sociálnej politike

Pre pochopenie sociálneho poriadku je dôležité definovať kľúčové pojmy používané v sociálnej politike:

• Sociálny: Pojem sociálny sa používa v rôznych kontextoch, vrátane spoločenského, týkajúceho sa spoločnosti, spoločensky záväzného, normatívneho, slúžiaceho alebo prospešného spoločnosti, týkajúceho sa životných podmienok a životnej úrovne, vyjadrujúceho životné istoty a podmienky, blaho a dobro spoluobčanov a spoločnosti, pomoc, spolucítenie, ľudskosť a kladné ľudské hodnoty. Slovník slovenského jazyka uvádza pojem sociálny v troch rovinách: vzťahujúci sa na ľudskú spoločnosť, týkajúci sa vzájomných vzťahov ľudí, spoločenský; týkajúci sa zlepšovania spoločenských pomerov, majúci tendenciu zlepšovať spoločnosť; týkajúci sa hmotného zabezpečenia jednotlivca v spoločnosti.
• Politika: Správa verejných vecí, oblasť všeobecných štátnych záležitostí, umenie riadiť štát. Oblasť spoločenskej (verejnej) činnosti spočívajúca v účasti politických subjektov (politických strán) na štátnych záležitostiach. Je to aj starostlivosť v záležitostiach určitého odboru (úverová politika, mzdová politika, sociálna politika).
• Sociálna politika: Sústavné a cieľavedomé úsilie jednotlivých sociálnych subjektov o zmenu alebo o udržanie a fungovanie svojho alebo iného sociálneho systému (štátneho, obecného). Toto úsilie je sústavné a cielené. Jeho výsledkom je fungovanie alebo transformácia (zmena) systému. Prejavuje sa rozhodovaním (alebo nerozhodovaním) a činnosťou (alebo nečinnosťou) sociálnych subjektov. Je to súbor aktivít, ktoré smerujú k zlepšovaniu základných životných podmienok obyvateľov, k zabezpečeniu, či udržovaniu „sociálnej suverenity“ a „sociálneho bezpečia“ v rámci daných hospodárskych a politických možností krajiny.
• Sociálne zabezpečenie: Zahŕňa vzťahy a prostriedky, ktorými spoločnosť zaručuje a poskytuje hmotné zabezpečenie jednotlivým občanom ak nemôžu pracovať z dôvodov uznaných spoločnosťou. Je to súbor právnych, finančných a organizačných nástrojov a opatrení, ktorých cieľom je kompenzovať nepriaznivé finančné sociálne dôsledky uznaných sociálnych udalostí alebo im predchádzať. Podľa medzinárodných dokumentov sociálne zabezpečenie poskytuje ochranu a pomoc občanom v ohrození zdravia a nemoci, v prípade nezamestnanosti, zdravotného postihnutia a invalidity, pracovného úrazu a choroby z povolania, staroby, materstva, rodičovstva a úmrtia živiteľa.

Nástroje sociálneho zabezpečenia

Sociálne zabezpečenie využíva rôzne nástroje, vrátane:

1. Sociálne poistenie: Dôchodkové, úrazové a nemocenské poistenie. Označuje inštitucionálny systém, ktorým sa občan sám, svojou činnosťou, alebo niekto iný občana povinne zaisťuje pre prípad budúcej poistnej udalosti. Spravujú ho inštitúcie verejnoprávnej povahy - sociálna poisťovňa, doplnkom sú sociálne penzijné fondy. Sociálne poistenie sa delí na osem základných systémov: úrazové poistenie, nemocenské poistenie, zdravotné poistenie, poistenie v materstve, poistenie v starobe (dôchodkové), poistenie invalidity, poistenie pozostalých a poistenie v nezamestnanosti.
2. Štátna sociálna podpora: Pôrodné a detské prídavky. Označuje zaopatrovacie dávky, ktoré sú poskytované určitým skupinám osôb, viažuce sa na tie sociálne situácie, na ktoré sa nie je možné pripraviť. Nie je viazaná na odvody príspevkov z príjmu, je orientovaná na podporu jednotlivcov, rodinám v špecifických životných situáciách. Je postavená na univerzálnom princípe - dostane ju každý občan, ktorý sa ocitne v danej situácii.
3. Sociálna pomoc a služby: Pomoc poskytovaná štátom občanovi v stave núdze na uspokojovanie potrieb v nevyhnutnom primeranom rozsahu. Predstavuje peňažné dávky, vecné dávky, služby. Nárok je podmienený skúmaním odkázanosti jednotlivca alebo rodiny - dávky v hmotnej núdzi, príspevky na kompenzáciu zdravotných pomôcok, súbor činností, ktoré občanovi pomáhajú zabezpečiť základné životné podmienky, nadobudnúť sociálnu stabilitu a obnoviť sociálnu nezávislosť a sociálnu suverenitu. Sociálna pomoc prispieva k riešeniu situácie, ktorá je nad sily občana. Jej zmyslom je preklenúť núdzu a podieľa možno navrátiť občana do normálnej situácie. Sociálna pomoc je poskytovaná v hmotnej núdzi formou peňažných dávok, služieb, azylov a v sociálnej núdzi formou poradenstva, vytváraním klubov nezamestnaných a pod.

Sociálne služby

Špecializované činnosti na riešenie hmotnej alebo sociálnej núdze, činnosti zamerané na uspokojovanie individuálnych alebo kolektívnych potrieb, druh sociálnej starostlivosti poskytovanej konaním štátnej, obecnej alebo súkromnoprávnej inštitúcie v prospech občanov. Medzi sociálne služby patria činnosti zamerané na vytváranie podporných aktivít, ktoré zamedzujú nepriaznivému sociálnemu vývinu jedinca, vytváranie primeraných životných podmienok pre tých ľudí, ktorí nevedia zvládnuť životnú situáciu sami, činnosti na zamedzenie negatívnych javov.

• Sociálna ochrana: Súbor všetkých nástrojov, ktorými sa zabezpečujú zámery sociálnej ochrany, t.j. úsilie verejnoprávneho subjektu o prevenciu a riešenie obtiažnych životných situácií, ktoré vedú k ekonomickej alebo sociálnej núdzi, a ktoré občania nie sú schopní riešiť vlastnými silami alebo silami svojej rodiny. Týmto úsilím štát zaisťuje nepopierateľné občianske práva na dôstojný život, na rodinu a na prácu.

Členenie sociálnej ochrany

Sociálnu ochranu členíme na preventívnu, terapeutickú a rehabilitačnú:

Prečítajte si tiež: Všetko o 7. platovej triede pre sociálnych pracovníkov

• Preventívna sociálna ochrana: Všetky kontrolné mechanizmy, ktoré zabraňujú (predchádzajú) procesom narušujúcim integritu osobnosti, jej sociologické zložky, ale aj biologické a psychologické. K takýmto mechanizmom patria hygienické, medicínske preventívne služby, psychologické poradenstvo, inšpektorát práce, polícia, zákazy a príkazy.
• Terapeutická sociálna ochrana: Je individuálna, riešenie konkrétnej obtiažnej sociálnej situácie. Viaže sa k vzniknutej sociálnej potrebe. Konkrétna služba, dávka na zmiernenie, prekonanie nepriaznivej situácie.
• Rehabilitačná sociálna ochrana: Súbor opatrení ktoré občanovi pomáhajú nadobudnúť sociálnu stabilitu a obnoviť sociálnu nezávislosť a sociálnu suverenitu. Súbor opatrení, ktoré pomáhajú občanovi znovu sa vrátiť do prirodzeného sociálneho prostredia a aby v ňom zotrval (rehabilitačné, resocializačné strediská, postpenitenciárna starostlivosť, rekvalifikačné kurzy).
• Záchranná sociálna sieť: Pojem zaviedla Svetová banka v 80-tych rokoch minulého storočia v súvislosti s ekonomickými reformami v Latinskej Amerike a Ázii. Predstavuje systémové usporiadanie minimálnych dávok sociálneho poistenia, sociálnych podpôr a sociálnej pomoci takým spôsobom, aby žiadny občan nebol existenčne ohrozený v dobe ekonomických reforiem. Má zaistiť minimálnu hranicu životných potrieb. Potom je na jednotlivcovi aby si zabezpečil viac.

Vývoj sociálnej politiky a intervencií

Sociálna politika sa vyvíjala od rodinnej a rodovej pomoci cez pomoc chudobným až po komplexné sústavy inštitúcií moderných spoločností zabezpečujúcich základné ľudské práva (na život, zdravie, vzdelanie..) Počas vývoja sociálnej politiky prevládali v meniacich sa spoločenských systémoch aj rôzne názory. Sociálna politika je úsilie o riešenie vzniknutých sociálnych potrieb a problémov, na ktoré sociálne hnutia upozornili rôznymi spôsobmi, napr. aj revolúciou.

Modely sociálnej politiky

Vývoj sociálnej politiky prechádzal rôznymi modelmi:

• Paternalistický model: Starostlivosť štátu o občana. Je historický najstaršia sociálna inštitúcia. Na vrchole štruktúry je otec (náčelník, feudál, despota), ktorý rozdeľuje úlohy aj prostriedky. Sociálne inštitúcie štátu sú súčasťou prídelového systému - socializmus.
• Reziduálny model (liberálny štát): Sociálne inštitúcie poskytovali starostlivosť len tým, ktorí vypadli z primárnych rozdeľovacích systémov sociálnych inštitúcií a poskytovali len to, čo zostalo. Sociálna politika patrí neštátnym subjektom - USA.
• Inštitucionálny model (sociálny štát): Sociálna politika a inštitúcie sú vnímané ako nevyhnutná súčasť spoločenského usporiadania. Majú napomáhať inštitúciám, aby nezlyhali. Dávky sú súčasťou rozdeľovania a občania majú k nim občianske práva. Takto chápaná sociálna politika je nástrojom, ktorým štát zabezpečuje sociálne práva občanov v zmysle Všeobecnej deklarácie ľudských práv. Má vytvoriť spoločnosť rovnakých šancí a každému občanovi ponúknuť podmienky na rozvoj jeho ľudského potenciálu - SR.

Rodová solidarita a paternalizmus

• Rodová solidarita: Najstaršie usporiadanie sociálnych vecí, bolo založené na spoločnej snahe rodu o prežitie, na solidarite. Prostriedky aj prácu prideľovala hlava rodiny, rodu. Rodová solidarita nevytvárala inštitúcie na riešenie sociálnych problémov, ale riešila ich v rodinnom, rodovom usporiadaní. Rodová solidarita ovládaná náčelníkom sa vyvinula v paternalizmus. Deľbou práce vznikol problém starostlivosti o tých, ktorí neboli zaradení so spoločenského systému a nemohli sa o seba postarať.
• Autokratický paternalizmus: Prevládal na území prednej Ázie a Afriky. Na vrchole hierarchie stál „otec“ (náčelník, neskôr despota, feudál, diktáror), ktorý prideľoval úlohy (pracovné, bojové, vládne) aj prostriedky všetkým. Jednotlivci, ktorí nemohli tieto úlohy zastávať boli zabíjaní, neskôr boli začlenení primerane svojim možnostiam a schopnostiam do prídelového systému. O úplne neschopných sa starala rodina. Prvé štátne podpory boli vyhradené pre ľudí, o ktorých sa štát opieral (vojaci), babylonský kráľ Chammurapi udelil právo vdove po vojakovi na tretinu vojenského prídelu ak po zomrelom ostal nedospelý syn. Sociálne inštitúcie boli súčasťou prídelového systému. Neexistovala žiadna sociálna veda. autokratický paternalizmus bol súčasťou vládnych štruktúrvládna štruktúra určovala sociálne potreby na ktoré bude reagovať, spôsob a rozsah ich uspokojovania - prídelový systémvládna štruktúra systém spravovala a financovala.
• Antický paternalizmus: Gréci vytvorili koncepciu sociálnych inštitúcií, ktoré ovplyvnili na dlhú dobu európsky politický vývoj. Ideál slobodného občana v slobodnom štáte sa stal východiskom sociálnej politiky v antike. Grécko vytvorilo sústavu demokraticky usporiadaných mestských štátov, kde slobodný občan bol podielnikom a spoluúčastníkom na výkone štátnej moci. Slobodný pán bol živený svojimi otrokmi a preto nepotreboval žiadne sociálne garancie svojej existencie od štátu. Gréci nepovažovali súcit a pomoc slabším a chorým za kladné hodnoty. Najväčším sociálnym nebezpečenstvom pre slobodných občanov bolo schudobnieť a upadnúť do dlžného otroctva. Preto boli sociálne reformy tiež zamerané na navrátenie slobody dlžným otrokom. Platón vyjadruje svoje sklamanie nad svojimi spoluobčanmi a sníva o ideály dokonalého demokratického štátu. V Platónov štáte sú nedospelé zdravé deti odkázané na starostlivosť mužov a žien, teda na starostlivosť štátu, ale iba zdravé deti. Neduživé deti treba usmrtiť. Chorých a zranených občanov je treba liečiť, len pokiaľ je nádej, že sa vrátia na svoje miesto v deľbe práce. Nie predlžovať im život. Taký ľudia nie sú užitočný ani sebe, pretože neprežívajú plnohodnotný život, pretože sa nezúčastňujú života v im danej triede. I keď vyslovene neodporúča eutanáziu alebo samovraždu. Platón je považovaný za predchodcu utopistov. Podľa Aristotela je zmyslom života blaženosť. Na rozdiel od Platóna nevytvára projekt dokonalého štátu, ale hľadá dobro a účel v inštitúciách vtedajšieho gréckeho štátu a v mravoch a zvykoch ich občanov. Aristotelove názory zmenili a ovplyvnili postoje Grékov k chorým a neduživým. Bol však názoru, že ak človek nie je schopný postarať sa sám o seba, musí znášať svoj ťažký osud. V Aténach sa zhromažďovali masy chudobných a chorých a ohrozovali štát. Zavádzali sa diéty, ktoré boli sociálnou podporou, pripomínajúcou dnešnú podporu v nezamestnanosti. Štátne diéty neskôr zmenili na prídely lístkov (dajte ľuďom chlieb a hry). Prídelový systém sa týkal len slobodných občanov, bol zabudovaný do systému vlády a týkal sa len slobodných občanov, nie otrokov. V starovekom Ríme slobodní remeselníci si vytvárali podporné spolky za účelom vzájomnej podpory v nemoci a v prípade smrti. Neskôr boli podriadené štátnemu dozoru. Tieto sociálne pôžitky boli prideľované, nebol na nich nárok. Boli však zabudované do systému vlády. Týkali sa slobodných občanov. Významný mysliteľom starého Ríma bol Seneca, ktorý tvrdil, že nestačí len ľudom nerobiť zle, ale je treba konať pre dobro druhých. Ľudia prestávali veriť v pohanských bohov a v štátny kult cisára. Tlačila sa potreba v niečo veriť, cítiť spolunáležitosť s druhými. Na tieto potreby odpovedalo kresťanstvo.

Charita a sociálne učenie cirkvi

Polyteistické náboženstvá nemali učenie, v ktorom by bola zdôraznená súcitnosť a pomoc trpiacim. Až kresťanstvo formulovalo pomoc blížnemu. V najstarších dobách kresťanstva existovala dobročinnosť súkromná, ktorú realizovali jednotlivci a verejná, ktorú realizovala cirkev. Desatoro Božích prikázaní bolo zapracovaných do ústavy pravidiel chovania, formulovali pomoc blížnemu ako cnosť. Kľúčovým motívom bola láska k Bohu a k blížnemu. Pomoc blížnemu bola formulovaná ako cnosť. Láska k blížnemu sa má prejavovať skutkami a nesmie sa naslepo rozdávať, pretože tí, ktorí nechcú pracovať by sa iba podporovali v povaľačstve. Cestu do Božieho kráľovstva si musí zaslúžiť každý svojím pričinením v pozemskom živote. Najstaršou organizovanou pomocou ľuďom v núdzi, bola pomoc poskytovaná u nás cirkvou. Postupne sa táto starostlivosť stala predmetom činnosti náboženských obcí rehoľných rádov a ich kláštorov. Na neuspokojivé sociálne postavenie mnohých skupín obyvateľstva postihnutých epidémiami a hladomorom, cirkev reagovala zakladaním ústavov pri kláštoroch a kostoloch. Boli to rádové nemocnice a útulky pre chudobných, zmrzačených, starých ľudí, siroty, slepcov, ale často i pre ľudí postihnutých chorobou alebo stratou hlavy rodiny, vysokým počtom detí, či živelnou pohromou. Reformné kresťanské smery usilovali o sociálnu rovnosť - najvýraznejšie bolo husitstvo.

Sociálny prípad a sociálny problém

• Sociálna kolízia: Sociálna nezhoda, rozpor, zrážka, ku ktorej dochádza v spoločnosti k interakcii, typu: občan - občan; občan - skupina, komunita, spoločnosť; občan - norma, zvyk, obyčaj, legislatíva; občania - občan; …Ku sociálnej kolízii prichádza preto, že reálne potreby občana sa nenapĺňajú, pretože v danom sociálnom prostredí, kde sa občan pohybuje, vzniká prostredie, objektívna prekážka v ich realizácii.
• Sociálny problém: Je situácia, ktorú ten, kto sa v nej ocitol, vníma ako obtiažnu, ťažko zvládnuteľnú až neriešiteľnú. Problémová situácia vzniká z toho, že jednotlivec alebo určitá skupina občanov nemôže realizovať svoje spoločnosťou akceptované potreby. Sociálny problém je chápaný ako spoločensky uznaná alebo spoločnosťou vnímaná záťažová situácia, ktorú konkrétna spoločnosť označuje za obtiažnu, nežiaducu. Sociálny problém si vyžaduje korektívne a vyrovnávacie opatrenia zo strany spoločnosti.

Príčiny vzniku sociálnych problémov

Príčiny vzniku sociálnych problémov môžu byť:

• Spoločenské (objektívne) - sociálne prostredie, štruktúra spoločenských vzťahov, kultúrne odlišnosti, zvyky, obyčaje …
• Osobnostné (subjektívne) - vlastné predsudky, mylné preferencie .. Krakošová uvádza, že sociálny prípad vznikajúci akonáhle človek nestačí svojimi silami a schopnosťami prekonať prekážky, ktoré sa v jeho živote vyskytli. a) vonkajším zásahom bol porušený pravidelný život človeka, alebo jeho rodiny b) človek tomuto vonkajšiemu zásahu nedokázal čeliť svojimi silami, vnútornou kapacitou.

Rozlišovanie prekážok pri vzniku sociálneho prípadu

Rozlišuje pri vzniku sociálneho prípadu:

Prečítajte si tiež: Práca sociálneho terapeuta v DSS

• Vnútorné prekážky - spočívajú v nedostatku vlastných schopností klienta, nedokáže prekážky správne rozoznať, odhadnúť ich nebezpečenstvo a plánovitým vlastným pričinením ich prekonávať alebo im predchádzať
• Vonkajšie prekážky - sú v jeho prostredí alebo fyzických nedostatkoch.

Svojim obsahom pojem sociálny prípad postihuje najrôznejšie druhy fyzickej alebo mentálnej, či spoločenskej handikepovanosti (deviácie), ktoré sú príčinou toho, že človek zlyháva pri plnení svojich ľudských funkcií a úloh. Časté je zlyhanie vo viac než jednej funkcii (napr. alkoholik - neplní si funkciu rodiča, živiteľa rodiny, problémy v zamestnaní,….). Jedinec, skupina alebo komunita, v širšom sociokultúrnom prostredí tvoria sociálnu situáciu, ktorá má svoju dynamiku a je ovplyvňovaná pozitívnymi alebo negatívnymi spoločenskými a inými faktormi. Nákonečný hovorí o konkrétnej sociálnej situácii v súvislosti s fungovaním osobnosti ako otvoreného systému v neustálej interakcií s vonk. prostredím. Lamser chápe sociálne situácie ako také, ktoré svojim významom presahujú osobný rámec a majú význam tiež pre iné osoby. Rozoznáva všeobecné a zvláštne sociálne situácie. Sociálny problém - Podľa Lasera sú to také vývojové tendencie, ktoré situácie v ľudských vzťahoch a spoločnosti, ktoré sú považované za obtiažne, a ktorým sa venuje pozornosť formou konkrétnych vyrovnávacích opatrení. Pri hodnotení, či ide o sociálny problém alebo nie sa uplatňuje sústava hodnôt v danej spoločnosti. Táto sústava hodnôt (podľa toho ako je spoločnosť integrovaná a uniformná) naznačuje deliacu čiaru medzi normálnym javom a sociálnym problémom. Spoločenské normy kodifikované v právnych predpisoch alebo fixované vo vedomí verejnosti stanovujú hranice medzi normalitou a abnormalitou.

Sociálna kompetencia a kontrola

Sociálna kompetencia je efektívne, konzistentné, rešpektujúce správanie sa jedinca, ktoré mu umožňuje dosahovať životné ciele, napľnať životné úlohy. Rozvíjať sociálne kompetentné správanie jedinca predpokladá zlepšovanie sebareflexie, reflexie sociálnych procesov, reflexie subjektívneho zmyslu a interpretácií správania, trénovanie sociálnych sposobilostí. Sociálna kompetencia v sebe obsahuje na rozdiel od sociálnej inteligencie a priori pozitívny konotát. Tým sa sociálna kompetencia, sociálne kompetentné správanie odlišuje od sociálnej inteligencie, sociálne inteligentného správania, ktoré može mať aj manipulatívny, antisociálny charakter. Uvedené vymedzenie v sebe rešpektuje psychometrický a osobnostný prístup k skúmaniu a trénovaniu sociálnej inteligencie.

Sociálna kontrola môže byť:

1. Neformálna (napr. pochvaly, ocenenia, tresty, pokarhania)
2. Formálna (napr. dodržiavanie zákonov a predpisov)

Funkcie sociálnej politiky

• Ochranná - predchádza alebo následne odstraňuje dôsledky rôznych sociálnych rizík, historicky vznikla ako prvá, prispieva k homogenizácii spoločnosti,
• Rozdeľovacia (regulačná), vyplýva z princípu solidarity
• Stimulačná, podnecuje k určitému žiadúcemu sociálnemu konaniu,
• Preventívna sa snaží predchádzať vzniku škôd, ktoré by vznikli, keby sa opatrenia neprijali.

Sociálna participácia klienta - spoluúčasť samotných občanov na riešení sociálnych otázok, na vlastnom sociálnom zabezpečení v čase nepriaznivých životných situácií.

Kapacita klienta

Potenciál, zaťažiteľnosť, schopnosť obsiahnuť, zvládnuť, určitá hranica výkonovq Rozlišujeme kapacitu:

Prečítajte si tiež: Čo by ste mali vedieť o sociálnom inžinierstve

• Interakčnú a komunikačnú (daná je spôsobilosťou zvládnutia)
• Emočnú (miera spoľahlivosti výkonu pri emočnom zaťažení)
• Mentálnu (obsah pamäti a myslenia, bohatstvo obrazotvornosti, úroveň intelektu)
• Senzorickú (zmyslová vybavenosť)
• Pozornosti (rozsah pozornosti, množstvo vnímaných a zvládnuteľných prvkov)

Sociálna mobilita klienta - pohyb, schopnosť pohybu ľudí tak jednotlivcov, ako aj skupín v rámci spoločenskej štruktúry.

Aplikovaná sociálna politika

Sociálna politika - je sústavné a cieľavedomé úsilie jednotlivých sociálnych subjektov (štátu, zamestnávateľov, odborových orgánov, verejnoprávnych inštitúcií, občianskych združení atď.) o zmenu alebo fungovanie a udržanie svojho či iného (štátneho, verejného) systému. Základom sociálnej politiky - je jedinec ako súčasť celku so svojimi jedinečnými vlastnosťami, schopnosťami, záujmami, potrebami a jeho právom na ľudskú dôstojnosť a slobodný rozvoj osobnosti. Politika - je slovo gréckeho pôvodu a vo všeobecnosti znamená umenie riadiť alebo spravovať spoločnosť. Sociálny v najširšom slova zmysle znamená spoločenský. Vyjadruje v podstate všetko, čo sa vzťahuje na spoločnosť (kolektív). V rámci širšieho poňatia možno sociálnu politiku vymedziť ako konkrétnu činnosť štátu, ktorou sa ovplyvňuje sociálna realita danej spoločnosti. V rámci užšieho poňatia sa sociálna politika vymedzuje ako oblasť alebo súčasť hospodárskej politiky (napr. stabilizačnej, štrukturálnej). Cieľom je eliminácia sociálnych tvrdostí sprevádzajúcich fungovanie trhového mechanizmu. V najužšom poňatí dochádza k stotožneniu sociálnej politiky a sociálneho zabezpečenia a jeho pilierov. Sociálna politika - je nástrojom, ktorým štát občanom zabezpečuje ich sociálne práva v zmysle Všeobecnej deklarácie ľudských práv z roku 1948.

Sociálna filozofia

Spoločnosť ako taká je definovaná ako zhluk akýchkoľvek ľudí, ktorí sa môžu vyskytovať spoločne v nejakom časopriestore. Na rozdiel od spoločnosti, spoločenstvo by malo zdieľať spoločné záujmy, presvedčenia a ideály. Sociálna filozofia (SF) je podmnožinou filozofie, ktorá sa zameriava na skúmanie sociálnych otázok.

Povaha a tematické pole sociálnej filozofie

Povaha sociálnej filozofie je kombinovaná, analytická a normatívna. Snaží sa analyzovať vplyvy spoločnosti na človeka a ako sa človek dokáže v spoločnosti realizovať. Tieto poznatky využíva na stanovovanie noriem správania. Nie je len poznaním, ale aj hodnotením sociálneho bytia.

Tematické pole SF zahŕňa širokú škálu tém, vrátane:

• Filozofia práva: Skúma práva, vzťah celku a časti.
• Filozofia dejín: Zaoberá sa otázkami súčasnosti a budúcnosti vo vzťahu k minulosti.
• Filozofia antropológie: Skúma človeka ako základnú bunku spoločnosti.

Koncepcie sociálnej filozofie

Existujú dve základné koncepcie sociálnej filozofie:

• Metafyzické koncepcie: Vychádzajú zo všeobecnej filozofickej koncepcie človeka a sveta, ktoré sa následne aplikujú na spoločnosť.
• Analytické koncepcie: Analyzujú sociálnu realitu alebo sociálne koncepty a argumenty. Sú praktickejšie ako metafyzické.

Rámec a poslanie sociálnej filozofie

Rámec SF je niekedy vágne vymedzený, nie je jasné, čo SF chce skúmať a čo skutočne skúma. Zahŕňa problémy sociálnych vied, základy etiky, politické a všeobecno-filozofické otázky. SF učí kritickému mysleniu voči spoločenskému dianiu. Hoci nemá priamo praktické využitie, neignoruje fakty. Pracuje s tým, čo reálne existuje a snaží sa stanovovať normatíva, ku ktorým by mali ľudia smerovať. Rozdiely medzi tradičnou SF a súčasnou SF sú v ich epistemologickej a metodologickej prepracovanosti. Súčasná SF je epistemologicky a metodologicky lepšie prepracovaná. V 50. rokoch 20. storočia prevládal medzi filozofmi názor, že SF je "mŕtva", pretože sa do popredia začala dostávať sociológia. V 70. rokoch 20. storočia znovu oživenie problematiky SF. Nová klasika (J. Rawls, R. Nozick) položila základy súčasného chápania SF.

Ideové princípy v sociálnej filozofii

Existujú tri základné ideové princípy, ktoré sa objavujú v sociálnej filozofii:

• Individualizmus: Zdôrazňuje slobodu jednotlivca a odmieta obmedzenia, ktoré bránia človeku v slobodnom rozvoji.
• Holizmus: Uprednostňuje spoločnosť pred jednotlivcom, pričom sa predpokladá, že spoločnosť má istú sociálnu kvalitu.
• Kolektivizmus/Totalitarizmus: Podobne ako holizmus uprednostňuje celok pred jednotlivcom, avšak s dôrazom na nedemokratické metódy.

Reálna politika napodobňuje tú stránku každodenného života, ktorá sa odohráva hlavne v konfrontácii presvedčení.

Sociálno-filozofické problémy v gréckej filozofii

Prvý koncept sociálno-filozofických problémov vznikol v gréckej filozofii. Začali sa riešiť SF otázky (ešte sa nenazývali soc. Myšlienkový zdroj holizmu (spoločnosť má prioritu pred jednotlivcom), ale aj totalitarizmu (je dôležité, aby vládli stále tí istí, teda tí, ktorí vedia, čo je pre spoločnosť dobré).

Platón a ideálny štát

Platón opisuje fungovanie dokonalej, ideálnej spoločnosti. Diferencuje obyvateľstvo podľa toho, akou činnosťou v prospech štátu sa zaoberá. Každý jednotlivec vykonáva jemu predurčenú činnosť, čo je základ spravodlivosti. Idea spravodlivosti zabezpečuje spoločnosti dokonalosť. Platón hľadá ústavu, kde by sa pozemský štát priblížil ideálnemu štátu. Uvedomuje si, že aj keď hľadá spravodlivosť, je to len akási ašpirácia, idea, ktorá sa nedá úplne dosiahnuť. Zákon je v pozemskom štáte náhradou za spravodlivosť, lebo absolútna spravodlivosť sa uskutočniť nedá. V ideálnom štáte vládca sústreďuje vo svojich rukách moc na základe filozofickej erudácie. Platón predpokladá oddelenie výkonnej a zákonodarnej moci, aj keď to ešte explicitne nevyjadruje, nebolo základné rozdelenie politickej moci.

#

tags: #sociálny #poriadok #definícia