Sociálny pracovník: Angažovanosť, definícia a kľúčové aspekty profesie

Sociálna práca je komplexná a náročná profesia, ktorá zohráva kľúčovú úlohu v spoločnosti. Sociálni pracovníci pomáhajú jednotlivcom, rodinám a komunitám prekonávať ťažkosti a zlepšovať ich životnú situáciu. Táto práca si vyžaduje nielen odborné znalosti a zručnosti, ale aj silnú osobnosť, empatiu a dodržiavanie etických princípov. Tento článok sa zameriava na povinnosti sociálneho pracovníka, jeho rôzne role, etické aspekty jeho práce a dôležitosť jeho osobnosti.

Definícia sociálnej práce

Pre pochopenie a určenie náplne sociálneho pracovníka je mimoriadne dôležité vymedzenie pojmu sociálna práca. Sociálna práca je špecifická odborná činnosť, ktorá smeruje ku zlepšovaniu vzájomného prispôsobenia jednotlivcov, rodín, skupín a sociálneho prostredia, v ktorom žijú a k rozvíjaniu sebaúcty a vlastnej zodpovednosti jednotlivcov s využitím zdrojov schopností osôb a s využitím medziľudských vzťahov a zdrojov poskytovaných spoločnosťou. Je to činnosť v prospech klientov, ktorú je možné charakterizovať pojmami pomoc a podpora. Sociálna práca vedie od sociálnej pomoci k sociálnemu rozvoju človeka.

Vo vyspelých krajinách má sociálna práca status profesie so všetkým, čo k tomu patrí a opakovane sa presviedčame, že sociálna práca to nie sú len sociálno-technické opatrenia, ale najmä metóda práce s klientom. Množstvo klientov sociálnych pracovníkov vyžaduje pri riešení svojich problémov aj pomoc ďalších odborníkov. V súčasnosti sa síce proklamuje spolupráca sociálnych pracovníkov a iných odborníkov pri riešení viacerých sociálnych problémov (vznikajú okrem iného aj viaceré špecificky zamerané komisie, či iné orgány, ktoré majú túto spoluprácu koordinovať), ale jej konkrétne efekty sú diskutabilné.

Osobnosť sociálneho pracovníka

Osobnosť sociálneho pracovníka je jedným z najdôležitejších nástrojov, ktoré má k dispozícii. Sociálny pracovník by mal byť poctivý, spravodlivý, pravdovravný, pracovitý a mal by vzbudzovať dôveru. Dôležitá je schopnosť komunikovať s klientom, inštitúciami a spoločenskými organizáciami. Strieženec definuje, že osobnosť sociálneho pracovníka sa odvíja od kvalitného vzdelania, sociálneho rozhľadu a integrovaného súhrnu povahových čŕt.

Osobnosť sociálneho pracovníka sa prirodzene prezentuje ako ideálny typ jedinca, ktorý disponuje s potrebnými profesionálnymi znalosťami a s pozitívnymi vlastnosťami, v ktorých nesmie chýbať humánnosť, schopnosť pracovať v tíme, schopnosť sebainštrumentalizácie, iniciatívnosť a dynamickosť, morálna integrita, sociálne cítenie. má úctu k životu. V osobnostnej výbave by nemali chýbať iniciatíva a dynamičnosť. V poslednom čase sa sociálna práca zameriava na preventívne činnosti, medzi ktoré patrí aj vyhľadávanie klientov, teda osôb potrebujúcich pomoc sociálneho pracovníka. Bez iniciatívy by sociálny pracovník nemohol pracovať v oblasti prevencie a tiež by vo svojich konkrétnych praktických činnostiach nehľadal ani nové metodické postupy. K zásadným požiadavkám kladených na sociálneho pracovníka určite patrí aj požiadavka jeho morálneho kreditu. Empatické chápanie situácie, v ktorej sa klient ocitol umožňuje sociálnemu pracovníkovi zvoliť nielen optimálnu formu komunikácie s klientom, ale tiež aj optimálnu mieru pomoci. musí odrážať optimálnu mieru pomoci. Súčasťou osobnostnej výbavy sociálneho pracovníka mala by byť tiež zásadovosť a morálna integrita. Osobitý význam pre prax má požiadavka na zmysel pre humor a životný optimizmus. Životný optimizmus znamená, že sociálny pracovník aj napriek reálnemu vnímaniu situácie má dostatok viery v klientov potenciál, v jeho možnosť pozitívnej zmeny. Keď spomíname životný optimizmus a zmysel pre humor, v žiadnom prípade nemáme na mysli zľahčovanie situácie klienta, či jeho zosmiešňovanie. Zmysel pre humor má byť nápomocný sociálnemu pracovníkovi zvládať každodennú rutinu. Sociálny pracovník má vedieť túto vlastnosť používať v smere k sebe samému. Vlastnosť ako zmysel pre humor má pomôcť prekonávať životné a pracovné problémy, udržať si dobrú náladu a vieru, že aj tie najťažšie problémy sú riešiteľné. Schopnosť práce v tíme. Aj táto vlastnosť má byť súčasťou výbavy sociálneho pracovníka. Neustále bude pracovať s ľuďmi, ktorí sa sústreďujú na spoločné dielo, t.j., že sociálny pracovník bude spolupracovať s produktívnymi členmi skupiny, ktorí maximálne prispievajú k realizácii cieľa.

Prečítajte si tiež: Všetko o 7. platovej triede pre sociálnych pracovníkov

Schopnosť inštrumentalizácie, teda schopnosť využívať samého seba ako pracovný nástroj - inštrument predpokladá, že bude so svojimi vedomosťami, vlastnosťami, schopnosťami a zručnosťami disponovať tak, aby ich využil v prospech klienta. Od sociálneho pracovníka sa vyžaduje zaangažovanie sa do problémov klientov, široké spektrum osobných skúseností, flexibilita, otvorenosť pri vyjadrovaní citov, postojov, schopnosť mať nadhľad nad problémom a pod. Avšak osobnú zaangažovanosť musí mať pod kontrolou, čo si žiada tzv. kognitívnu sebadištanciu, čo znamená, že sociálny pracovník reflektuje svoje vlastné city, myslenie a samozrejme konanie a nenecháva sa ovplyvňovať tzv. citovou nákazou. Vedieť iniciovať klienta k spolupráci je tiež profesionálnou kompetenciou. Podstatnou kompetenciou je podporovať klienta a viesť ho k samostatnosti. Tu sociálny pracovník pomáha klientovi prevziať zodpovednosť za vlastný život, učí ho kontrole vlastného konania, eliminácii správania vedúceho ku konfliktom a vedie ho k realizácii vlastných práv. Ďalšou požadovanou zručnosťou je komunikovať a kooperovať. Zmysel komunikácie v práci sociálneho pracovníka je daný potrebou nepretržitej interakcie s klientmi, kolegami, či inými odborníkmi. Ako jedna zo základných požiadaviek na výkon tejto profesie je znalosť verbálnej a nonverbálnej stránky komunikácie. schopnosťou nezaujatého, objektívneho hodnotenia informácií a pod. Ak hovoríme, že sociálny pracovník získava reflexívnu kompetenciu, tak sa učí zachytiť a porozumieť procesu myslenia a emočným stavom klienta. “Reflexívna kompetencia je založená na schopnosti nestratiť a nepoprieť vývoj v jeho základných črtách, ale integrovať ho do svojej profesionálnej výbavy.” Sociálna kompetencia je schopnosť porozumieť vzniku a vývoju určitých sociálnych situácii v ich integratívnej súvislosti s určitým historickým vývojom spoločnosti a vedieť nájsť aj tie skutočnosti, ktoré v prítomnej realite spôsobujú vznik individuálnych problémov klientov. Aktívna orientácia na vlastný odborný rast je základom na dosiahnutie a udržanie kompetencií. Sociálny pracovník je si vedomý dynamiky rozvoja sociálnej práce, jej zmien ako aj zmien klientov, preto je schopný riadiť svoj odborný a aj osobný rast. Využíva aj konzultácie s kolegami, aby problémové situácie zvládal profesionálne a včas.

Typy sociálnych pracovníkov

Rozlišujeme niekoľko typov sociálnych pracovníkov:

• Pomáhajúci pracovník neangažovaný: Poníma svoju prácu iba ako výkon zverených právomocí.
• Pomáhajúci pracovník angažovaný: Táto profesia má veľkú príťažlivosť, a preto ju zodpovední pracovníci často vykonávajú aj za menší príjem.
• Angažovaný pracovník, ktorý sa príliš obetuje: Pre svojho klienta.

Etický kódex sociálnych pracovníkov vyjadruje poslanie tejto profesie: „Sociálny pracovník, ktorý sa v úlohe pomáhajúceho stretáva s ľuďmi v núdzi, s ľuďmi v závislom postavení, s ľuďmi v kolízii a strese, ktorí potrebujú viac než neosobnú profesionálnu slušnosť, potrebujú prijatie, spoluúčasť (nie súcit), empatiu, porozumenie neodsudzujúci postoj, pocit dôvernosti informácií, akceptovanie jedinečnosti aj inakosti.“

Profesionálne role sociálneho pracovníka

Sociálny pracovník pri výkone svojej práce zastáva niekoľko rolí. Funkčné zaradenie a náplň sociálneho pracovníka závisí od požiadaviek a predstáv konkrétneho zamestnávateľa. Náplň práce sociálneho pracovníka predovšetkým v orgánoch miestnej štátnej správy a subjektoch - poskytovateľoch sociálnych služieb, ktorých zriaďovateľom je štát, je často hybridom viacerých profesií. Sociálna práca v zmysle priameho kontaktu s klientom často nie je v centre záujmu sociálneho pracovníka i z objektívnych dôvodov. Tento pri plnení svojich pracovných povinností už na vlastnú sociálnu prácu nemá čas ani energiu.

Podľa Režníčka existujú viaceré typy rolí sociálneho pracovníka:

Prečítajte si tiež: Práca sociálneho terapeuta v DSS

• Opatrovateľ alebo poskytovateľ sociálnych služieb: Pomáha klientom v ich bežnom živote pri zabezpečovaní dôležitých činností.
• Sprostredkovateľ služieb: Pomáha klientom získať kontakt s potrebnými sociálnymi zariadeniami, prípadne s inými zdrojmi pomoci.
• Učiteľ sociálnej adaptácie: Pomáha klientom modifikovať ich správanie tak, aby mohli účinnejšie riešiť svoje problémy.
• Poradca alebo terapeut: Pomáha klientom získať vhľad na ich postoje, pocity, spôsoby konania so zámerom napomôcť ich osobnostnému rastu alebo adaptabilnejšiemu správaniu.
• Prípadový manažér: Usiluje sa o zaistenie, koordináciu, vhodný výber a súvislé poskytovanie služieb, najmä u klientely s väčším množstvom sociálnych a zdravotných potrieb.
• Manažér pracovnej náplne v zariadení: Organizuje a plánuje prácu, načasovanie a dávkovanie intervencie, sleduje kvalitu poskytovania.

Sociálny pracovník v našich podmienkach musí preberať zodpovednosť za riešenie prípadu, pričom je obmedzovaný vo svojich kompetenciách a možnostiach aj nedostatkom času, či množstvom klientov.

Sociálni pracovníci vykonávajú sociálnu prácu tým, že:

a) identifikujú, korigujú a riešia sociálne problémy

b) sprostredkúvajú pomoc pri riešení týchto problémov a

c) snažia sa zabrániť ich vzniku, vyhroteniu a opakovaniu

Prečítajte si tiež: Čo by ste mali vedieť o sociálnom inžinierstve

d) aktívne prispievajú ku zmenám sociálneho prostredia tak, aby sa rozvíjala sebaúcta klienta, jeho autonómia a spoločenské interakcie

e) posilujú schopnosti klienta zúčastniť sa na rozhodovaní, ktoré ovplyvní jeho život

Psychologická príprava sociálnych pracovníkov

Psychologická príprava sociálnych pracovníkov je nevyhnutná pre efektívny výkon ich povolania. Zahŕňa rôzne aspekty, ako:

1. Sociálny pracovník ako osobnosť
2. Sociálny pracovník ako odborník v interakcii s inými
3. Sociálny pracovník ako psychoterapeut
4. Sociálny pracovník ako pedagóg
5. Sociálny pracovník ako manažér
6. Sociálny pracovník ako vedec

Sociálny pracovník ako odborník v styku s inými by mal byť teda aj sociálno - psychologickými poznatkami, zručnosťami a vedomosťami.

Sociálny pracovník ako psychoterapeut a poradca

Poradenstvo sociálneho pracovníka je jedna z možných ciest pomoci človeku, ktorý má problémy. V tejto súvislosti psychologická literatúra doporučuje 6 typov stratégií pomoci sociálnych pracovníkov:

• poskytovanie rád v akejkoľvek oblasti, ktorej sa sociálny či psychologický problém týka
• poskytovanie informácií v oblasti sociálnej, právnej, pracovnej a pod.
• usmerňovanie správania za účelom získania možných sociálnych výhod zo strany rôznych organizácií, nadácií, bánk a pod.
• učenie s cieľom získať novú kvalifikáciu, nové vedomosti, zručnosti za účelom znovuzaradenia sa do spoločnosti a získania nového zamestnania
• zmena systému práce klienta
• poradenstvo, ktorého podstata spočíva vo vysvetlení problému, postihnutia jeho jadra, vysvetlenia úlohy klienta pri riešení daného problému a v spoločnom hľadaní samotného riešenia problému

Sociálny pracovník ako pedagóg

Sociálny pracovník v styku klientom je veľmi často nútený vystupovať ako odborník, ktorý, vo všeobecnosti vzaté, učí klienta žiť po novom. Ide hlavne o získanie nových zručností a návykov, ktorých zákonitosti zmien a nadobúdania by mal sociálny pracovník poznať. Často táto časť práce predstavuje to najťažšie, z hľadiska neviditeľnosti, čo musí sociálny pracovník urobiť nakoľko odstránenie starých problematických návykov trvá dlho a je často málo efektívne.

Sociálny pracovník ako manažér

Každý z nás, ktorý chce postupovať vo svojej profesionálnej kariére, potrebuje a stať v priebehu svojho pracovného života manažérom, resp. ovládať určité manažérske postupy s cieľom zvýšiť možnosti svojho odborného rastu. Rola sociálneho pracovníka si vyžaduje osobnú zaangažovanosť a vlastnú schopnosť utvoriť si pracovné vzťahy a pozíciu v tej ktorej inštitúcii.

Sociálny pracovník ako vedec a výskumník

Sociálny pracovník počas svojej praxe musí uskutočniť prieskumy, resp. výskumy určitých sociálnych alebo dokonca psychologických faktov, ktoré mu majú dopomôcť k získaniu širšej poznatkovej základni o určitých sociálnych problémoch.

Komplexnosť prípravy sociálneho pracovníka prekračuje možnosti jednej vednej disciplíny. Pripraviť kvalitného sociálneho pracovníka je úloha pre nás všetkých, ktorým nám záleží na pomoci ľuďom, ktorí nás potrebujú.

Etika sociálnej práce

Etika je súhrn pravidiel o spoločenskom správaní, ktoré sa týkajú vonkajšieho prejavu, vzťahu k ľuďom. Etický kódex sociálnej práce je systematicky usporiadaný súbor noriem, zbierka predpísaných spoločenských noriem. Je založená na predpoklade, že sociálny pracovník akceptuje všeobecné zásady kladené na túto profesiu ako napr. zásada rovnosti klientov, zásada sociálnej solidarity, požiadavka diskrétnosti a pod.

Formy sociálnej práce

• Práca s jedným klientom: Z rešpektovaním komplexnosti a individualizácie prístupu k jednotlivcovi. Je realizovaná vo všetkých etapách sociálnej práce. Komplexnosť v práci znamená dodržiavanie zásad celkového vnímania klienta v zložitosti jeho problémovej situácie. V prípade že riešenie niektorých skutočností sociálneho problému klienta presahuje kompetentnosť a právomoc sociálneho pracovníka je jeho povinnoťou odporučiť ho na inú inštitúciu alebo iného odborníka. Individuálny prístup ku klientovi znamená vnímať klienta ako jedinečné individuum z jeho danosťami, vlastnosťami ktoré musí sociálny pracovník akceptovať.
• Skupinová sociálna práca: Je realizovaná s väčším počtom klientov, pri ktorej sa využívajú špecifické skupinové práce v prospech jednotlivcov.
• Komunitná sociálna práca: Je to práca s regionálnou komunitou (obec, región, osada) t.j. spoločenstvom v rámci ktorého spoločne nažívajú ľudia konkrétneho územného celku.

Metódy sociálnej práce

• Preventívna: Metódy a aktivity sú zamerané na predchádzanie nežiadúcim, negatívnym prípadne sociálno patologickým javom. V procese preventívnej sociálnej práce sa jej aktivitami odstraňujú skutočnosti ktoré by mohli spôsobiť vznik spoločensky nežiadúcich javov. Medzi aktivity ktorým je možné zabezpečiť prevenciu určitých sociálnych javov patrí vzdelávanie, prednášky, rôzne letáky, brožúry, tréningy a výcviky, samozrejme aj vhodná legislatíva. Cieľom preventívnej sociálnej práce je pozitívne ovplyvniť jednotlivcov, skupiny, komunity, ovplyvňovanie ich hodnôt, názorov (vzorov správania). Sociálna prevencia sa považuje za najvyšší princíp sociálnej práce.
• Kuratívna (terapeutická) sociálna práca: Zaoberá sa liečbou zmierňovaním a odstraňovaním vzniknutých nepriaznivých sociálnych javov. Tiež sem patrí aj sociálne poradenstvo.
• Reštitúcie
• Kompenzácie
• Readaptácia

Cieľové skupiny sociálnej práce

Nie je veľa profesií v ktorých sa dá zaobísť bez vysokej odbornosti ale aj dokonalého poznania ľudí, ktorým je profesia určená. Takto orientovaným profesiám patria napríklad popri lekároch, psychológoch, pedagógoch aj sociálny pracovníci.

• Rodina: Je základnou bunkou spoločnosti ktorá plní viaceré spoločensky významné funkcie.

  • Biologicko-reprodukčná funkcia: Slúži na zachovanie ľudského rodu a stojí v popredí záujmu každej spoločnosti.
  • Ekonomická funkcia: Každá rodina hospodári podľa vlastných ekonomických prijímov, ktoré sa odrážajú v uspokojovaní potrieb členov rodiny.
  • Emocionálna funkcia: Je ovplyvnená intenzitou a hĺbkou vzájomného vzťahu medzi manželmi, čo výrazne ovplyvňuje rodinnú atmosféru. Citové vzťahy v rodine sú kritériom jej stability, morálnej úrovne jej členov.
  • Socializačná funkcia: Socializácia predstavuje proces postupného začleňovania človeka do spoločnosti, začína uvedomením si svojho miesta vo svete. Je to tzv. koncepcia "JA" a pokračuje plnohodnotným fungovaním spoločnosti. Je to proces celoživotný.
  • Výchovná funkcia: Úzko súvisí so socializačnou pretože rodina je primárna výchovná socializačná skupina. Rodičia sú pre deti výchovné vzory.

Rodina nie vždy uspokojivo plní svoje funkcie voči svojim členom a spoločnosti a vtedy hovoríme o tzv. disfunkčnosti - hovoríme o poruchách rodiny. A páve disfunkčná rodina je najčastejšou cieľovou kategóriou sociálnej práce- Vrámci nej je významnou podskupinou oblasť s týranými, zneužívanými a zanedbávanými deťmi. Okrem riešenia tohto závažného problému sem zaraďujeme aj napr.

• Nezamestnaní: Väčšina ľudí prežíva nezamestnanosť ako vlastné ohrozenie a frustráciu. Sprevádzaná je pocitmi neistoty, obavami o budúcnosť, pocitmi viny a krivdy. Nezamestnanosť najmä dlhodobá znižuje spôsobilosť človeka nájsť si prácu. Takíto ľudia sa často dostávajú do sociálnej izolácie, z ktorej nie sú schopní sami sa dostať a preto je potrebné im pomáhať. Úrady práce sprostredkujú zamestnanie sledovanému nezamestnanému, poskytujú poradenstvo, rekvalifikáciu i podporu v nezamestnanosti. V súčasnosti sa zo skupiny ekonomicky neaktívnych občanov v produktívnom veku vyčleňujú tzv.
• Starí ľudia: Občania v dôchodkovom veku sú početnou cieľovou skupinou sociálnej práce.
• Osoby sociálne deviantné: Pojmom soc. deviácia sa označuje porušenie alebo podstatná odchýlka od niektorej soc. normy správania alebo od skupiny noriem t. j.
• Osoby počas výkonu trestu odňatia slobody a po skončení výkonu trestu: Predmetom práce sú zákonitosti špecifického sociálneho výchovného pôsobenia sa všetky kategórie odsúdených počas výkonu trestu a po ňom. Úloha sociálneho pracovníka je pri nápravnovýchovnom pôsobení v resocializačnej sociálnej.
• Drogovo závislí občania: Miesto soc. práce je najmä v prevencii drogových závislostí. Ak sa soc.
• Minoritné skupiny (menšiny): V každej spoločnosti sa nachádzajú zoskupenia občanov, ktoré sa svojou históriou, kultúrou, zvykmi, správaním odlišujú od spôsobu života väčšinovej populácie.
• Utečenci: Každý človek má právo na sebaurčenie, na voľbu svojej životnej cesty.

Zručnosti a kvalifikácia sociálneho pracovníka

Sociálny pracovník by mal mať širokú škálu zručností a vedomostí, vrátane:

• Komunikačné zručnosti: Schopnosť efektívne komunikovať s klientmi, rodinami, kolegami a ďalšími odborníkmi. Jazyk ako hlavný komunikačný prostriedok medzi sociálnym pracovníkom a klientom má byť zrozumiteľný. Pri výbere jazykových prostriedkov by mal sociálny pracovník prihliadať na úroveň jazykovej kultúry klienta. Sociálny pracovník nemôže prejavovať svoju profesionalitu používaním cudzích slov, a tým vytvárať prekážky vo vzťahu medzi ním a klientom. Jeho vyjadrovanie musí byť vecné, jasné a prispôsobené stavu klienta.
• Empatia: Schopnosť vcítiť sa do situácie klientov a pochopiť ich pocity. Empatické chápanie situácie, v ktorej sa klient ocitol umožňuje sociálnemu pracovníkovi zvoliť nielen optimálnu formu komunikácie s klientom, ale tiež aj optimálnu mieru pomoci.
• Analytické zručnosti: Schopnosť analyzovať komplexné situácie a identifikovať problémy a potreby.
• Riešenie problémov: Schopnosť navrhovať a implementovať efektívne riešenia problémov.
• Organizačné zručnosti: Schopnosť efektívne organizovať prácu a spravovať čas.
• Etické správanie: Dodržiavanie etických zásad sociálnej práce a rešpektovanie dôstojnosti a práv klientov.

Na výkon povolania sociálneho pracovníka je potrebné mať vysokoškolské vzdelanie v odbore sociálna práca. Okrem toho je dôležité absolvovať odbornú prax a neustále sa vzdelávať v oblasti sociálnej práce.

Stratégie zvládania záťaže (copingové stratégie) u sociálnych pracovníkov

Záťaž, stres, problémové či krízové situácie sú pojmy, ktoré sú v živote človeka nejakým spôsobom výnimočné a kladú na neho mimoriadne nároky. Oravcová (2004, s. 274) konštatuje, že „záťažovou je taká situácia, ktorú charakterizuje disproporcia medzi požiadavkami, nárokmi danej situácie a kapacitnými možnosťami, schopnosťami, zručnosťami človeka potrebnými na jej zvládnutie.“ Stresové situácie sa vyskytujú v pracovnom prostredí aj v súkromnom živote. Zo záťažou sa vyrovnáva každý jedinec individuálne podľa svojich schopností a možností. Opakujúce sa alebo podobné záťažové situácie sú riešené zväčša naučeným spôsobom, ktorý sa jedincovi osvedčil a prináša pre neho návrat do rovnováhy. V súčasnosti narastá trend určenia (identifikácie) vhodných stratégií (spôsobov) zvládania záťaže. Aktuálnou témou sa stále viac stávajú copingové stratégie ako prevencia pracovnej záťaže. Vo všeobecnosti sa coping definuje ako „súbor kognitívnych a behaviorálnych snažení zameraných zvládnuť, redukovať alebo tolerovať vnútorné a vonkajšie požiadavky, ktoré ohrozujú alebo prevyšujú zdroje indivídua“ (Lazarus, Folkman In: Bratská, 2004, s. 1). Pod pojmom zvládnutie (coping) Venglářová a kol. (2011) rozumie zvládnutie pôsobiacich stresorov, t.j. nasadenie všetkých síl na to, aby sa zvládla nadlimitná záťaž. Laca a kol. (2011, s. 102) opisuje zvládanie ako „proces riadenia externých aj interných faktorov, ktoré sú človekom v strese hodnotené ako ohrozujúce jeho zdroje. Podľa Mikuša (2012) je coping proces, ktorým sa jedinec snaží vyrovnať so stresovými situáciami. Je to umenie poradiť si s neobvykle ťažkou, takmer nezvládnuteľnou situáciou a tým predchádzať syndrómu vyhorenia. Zvládanie záťažových situácií prebieha u každého človeka iným spôsobom.

Pomáhajúci profesionáli, akými sú sociálni pracovníci, sa pri výkone svojej práce skoro denne stretávajú so situáciami, ktoré sú pre nich komplikované, vyvolávajú v nich pocit hnevu, bezmocnosti, úzkosti alebo strachu (Šiňanská a kol., 2013, s.41). Oláh a kol. (2009) uvádzajú, že sociálny pracovník je každodenne konfrontovaný s neľahkými ľudskými osudmi, má často podstatný vplyv na život klientov, vstupuje do najintímnejších medziľudských vzťahov. Ide často o akútne stavy, ktoré sú nepredvídateľné a človek sa na ne nedokáže pripraviť. Inokedy je sociálny pracovník v pozícii administrátora a jeho rukami prejdú značné finančné sumy. Špeciálna funkcia sociálneho pracovníka vyplýva z jeho osobitnej pozície vo vzťahu ku klientovi a k samotnému okoliu, keď súčasťou jeho profesionálneho výkonu sú jeho schopnosti a ochota participovať na riešení problémov ľudí (Raková, Bednarek, 2015, s. 47). Záťažové situácie môžu sprevádzať sociálneho pracovníka v práci s klientom, rodinou i komunitou. ovplyvňujú vnímanie a prežívanie pracovníkov, čo sa odráža na ich správaní a má podstatný vplyv aj na výkon ich práce. Profesia si vyžaduje nasadenie komplexnej osobnosti disponujúcej jednak teoretickými poznatkami ako aj charakterovými vlastnosťami a praktickými skúsenosťami. K osobnostným dispozíciám moderného sociálneho pracovníka by tak mali patriť vlastnosti ako flexibilnosť, dynamika, iniciatíva, vytrvalosť a sociálne cítenie. Pohotová reakcia a výber vhodných postupov sú nevyhnutnosťou pri riešení krízových stavov klientov. Výber copingovej stratégie výrazne ovplyvňuje konkrétna situácia a najmä osobnosť jednotlivca.

Medzi najčastejšie využívané stratégie patria odangažované správanie, humor a stratégia popierania. Najmenej využívané copingové stratégie sú akceptácia, sebaobviňovanie a plánovanie. Pri výbere vhodnej copingovej stratégie je dôležitým kritériom konkrétna situácia.

tags: #sociálny #pracovník #angažovaný #definícia