Sociálny pracovník a metódy práce so skupinou

Sociálna práca je dynamická disciplína, ktorá neustále hľadá efektívne spôsoby, ako pomáhať jednotlivcom, rodinám a komunitám prekonávať prekážky a zlepšovať kvalitu ich života. Jednou z kľúčových metód v arzenáli sociálneho pracovníka je práca so skupinou. Tento článok sa zameriava na pochopenie metodológie, metód a techník sociálnej práce so skupinou, jej historický vývoj, diagnostické postupy a rôzne formy skupinovej práce a ich využitie v praxi.

Metodologické východiská sociálnej práce

V kontexte sociálnej práce je dôležité rozlišovať medzi metodológiou, metodikou, metódou a technikou.

1. Metodológia predstavuje vedu, ktorá sa zaoberá pracovnými metódami, metodickými postupmi a metodikami. Je to teda teoretický rámec, ktorý usmerňuje výber a aplikáciu konkrétnych metód.
2. Metodika je súbor, resp. súhrn pracovných metód, metodických postupov a techník, ktoré sa používajú v určitom odbore, vede. Napríklad, metodika sociálnej práce so skupinou môže zahŕňať rôzne prístupy a stratégie na dosiahnutie stanovených cieľov.
3. Metóda (podľa Cristiny de Robertis) je spôsob postupovania sociálneho pracovníka, ktorý začína prvým stretnutím s klientom a trvá až do ukončenia spolupráce. Metóda je zámerný, cieľavedomý a uvedomelý postup pri práci alebo konaní.
4. Technika v sociálnej práci predstavuje návod na použitie metódy. Je to spôsob, ktorý umožňuje klientovi v spolupráci so sociálnym pracovníkom niečo získať, niečoho dosiahnuť.

Sociálna práca využíva metódy z rôznych vedných disciplín, ako sú psychológia, pedagogika a sociológia. Medzi klasické metódy patrí sociálna práca s jednotlivcom a so skupinou. Moderné metódy zahŕňajú sociálny manažment, sociálne projektovanie, sociálne služby, sociálne poradenstvo, sociálnu starostlivosť, sociálnu pomoc, sociálnoprávnu ochranu, penitenciárnu a postpenitenciárnu starostlivosť, sociálnu prevenciu, sociálnu intervenciu, poistenie, supervíziu, dávky, antiopresívne prístupy, negociáciu, mediáciu a náhradnú rodinnú starostlivosť.

Historický vývoj metód sociálnej práce

V počiatočných fázach formovania sociálnej práce ako vednej disciplíny neexistoval ucelený systém pracovných postupov. Používané postupy boli často volené náhodne, na základe podobnosti so situáciami z iných oblastí (pedagogiky, psychológie), alebo intuitívne, na základe životných skúseností sociálnych pracovníkov. V tomto období nebola vždy vyžadovaná formálna kvalifikácia, až neskôr sa začali klásť požiadavky na profesionalitu.

Dôležitým míľnikom bol francúzsky preklad diela M. Richmondovej v roku 1928 v Paríži, ktorý prispel k šíreniu myšlienok o systematickom prístupe k sociálnej práci. V 30. a 40. rokoch 20. storočia sa začali formovať základné techniky, ako napríklad návšteva v rodine a dohľad nad rodinou, ako aj techniky finančnej pomoci.

Prečítajte si tiež: Všetko o 7. platovej triede pre sociálnych pracovníkov

V Európskej únii sa sociálna práca postupne prestala chápať ako dobročinná činnosť a začala sa profesionalizovať. Dôležitým krokom bola diferenciácia funkcií sociálnych pracovníkov, čo umožnilo lepšie zameranie sa na špecifické potreby klientov.

Sociálna diagnostika a jej význam

Sociálna diagnostika predstavuje ucelený systém metód a postupov zameraných na získavanie a vyhodnocovanie informácií o klientovi s cieľom odhaliť príčiny jeho sociálnej núdze. Na rozdiel od lekárskej diagnózy, ktorá sa zameriava na identifikáciu chorôb, sociálna diagnostika sa snaží porozumieť komplexnej situácii klienta v jeho sociálnom kontexte.

Sociálna diagnóza je výsledkom špecifickej činnosti sociálneho pracovníka - diagnostiky, a predstavuje pomenovanie problému. Pojmy sociálna diagnóza a sociálna diagnostika zaviedla do sociálnej práce Mary Richmondová v 19. storočí v USA. V slovenskej terminológii ich udomácnila Mária Krakešová-Došková, ktorej chápanie sociálnej diagnózy bolo ovplyvnené názormi Mary Richmondovej, avšak s psychosociálnym prístupom. Krakešová-Došková opierala sociálnu diagnózu o teóriu, že sociálny problém u mnohých klientov pramení z narušených vnútorných vzťahov a postojov klienta k jeho najbližšiemu okoliu.

Výsledkom sociálneho diagnostikovania a samotnej sociálnej diagnózy je nielen odhalenie problému, ale aj jeho porozumenie a pochopenie. Správnosť stanovenej diagnózy sa potvrdí v ďalšej etape riešenia klientovho problému. Proces diagnostikovania, ktorý začína prvým kontaktom s klientom, je prítomný počas celého následného kontaktu sociálneho pracovníka s klientom.

Postupne sa v niektorých krajinách upúšťa od používania termínu sociálna diagnóza s odôvodnením, že má medicínsky akcent. Namiesto neho sa zavádza nový pojem hodnotenie.

Prečítajte si tiež: Práca sociálneho terapeuta v DSS

Anamnéza ako nástroj sociálnej diagnostiky

Anamnéza je dôležitou súčasťou sociálnej diagnostiky a predstavuje rozpamätávanie sa, spomínanie, uvedomovanie si a zisťovanie všetkých okolností, ktoré môžu mať súvislosť s problémom klienta. Anamnéza slúži poradcovi na to, aby získal potrebné informácie o klientovi a jeho problémoch.

Osobná anamnéza obsahuje základné informácie o klientovi od prenatálnej fázy po súčasnosť. V sociálnej anamnéze ide o oboznámenie sa so životom klienta v jednotlivých fázach života z hľadiska sociálneho. Poradenské školy, ktoré hľadajú kauzálne súvislosti v prežitkoch minulosti, preferujú význam orientačnej rodiny klienta pre jeho ďalší vývoj a fungovanie v interpersonálnych vzťahoch. Ich historický determinizmus je založený na tom, že orientačná rodina a všetko, čo v nej človek zažil, významne ovplyvňuje aktuálne prežívanie, správanie človeka i jeho prístup k riešeniu problémov. Na rýchle a praktické zaznamenanie dôležitých údajov rodinnej konštelácie boli vytvorené modely rodinných máp. Dôležitou súčasťou rodinnej anamnézy je aj súrodenecká konštelácia. Poradenské školy cieľavedome pracujúce s rodinnou a súrodeneckou konšteláciou využívajú tzv. duplikačný princíp, ktorý tvrdí, že človek má tendenciu opakovať životné scenáre, ktoré zažil vo svojej rodine.

Pracovná anamnéza je zameraná na získavanie dôležitých údajov z oblasti školstva, profesionálneho vývinu až po aktuálnu situáciu v oblasti práce. Dôležitá je najmä pri práci so žiakmi a študentmi, pri riešení nespokojností a problémov v práci, pri problémoch nezamestnanosti. Poradca zisťuje históriu problému, kolísanie jeho intenzity, akútnosť alebo chronicitu, etiológiu problému.

Sociálny pracovník musí pri sociálnom diagnostikovaní a pri stanovení sociálnej diagnózy spolupracovať s inými odborníkmi.

Rozhovor ako základná technika sociálnej práce

Rozhovor je jednou z kľúčových techník používaných v sociálnej práci. Je to však pracná a časovo náročná technika, ktorá vyžaduje spoluprácu vyškolených pracovníkov.

Prečítajte si tiež: Čo by ste mali vedieť o sociálnom inžinierstve

Pri vedení rozhovoru je dôležité poznať osobu, s ktorou sa sociálny pracovník rozpráva, vrátane jej intelektu, vedomostí a predpokladaného citového stavu. Dôležitý je čas a miesto rozhovoru. Rozhovory by sa nemali viesť v časovej tiesni a je vhodné povedať, koľko času je na rozhovor vyhradené. Pre rozhovor je potrebné zabezpečiť vhodný priestor, ideálne v kľude, bez rušivých momentov v príjemne zariadenej poradni. Veľmi záleží na dobrom pozitívnom začiatku rozhovoru. Sociálny pracovník by mal hneď v úvode vytvoriť dobrú klímu pozdravom a úsmevom.

Existujú rôzne typy rozhovorov, ako napríklad štandardizovaný, neštandardizovaný, pološtandardizovaný a hĺbkový rozhovor.

• Štandardizovaný rozhovor sa využíva pri kvantitatívnom výskume a má dopredu záväzne určené otázky, ich poradie a štýl kladenia.
• Neštandardizovaný rozhovor je voľný rozhovor, pri ktorom sú určené iba ciele rozhovoru a voľba otázok, ich poradie a forma nadviazania kontaktu sa ponecháva na výskumníka.
• Pološtandardizovaný rozhovor kombinuje štandardizované a neštandardizované časti.
• Hĺbkový rozhovor má za cieľ preniknúť čo najhlbšie do problematiky a je náročný na čas, odbornosť a skúsenosti.

Pri vedení rozhovoru je dôležité uvoľniť napätie respondenta, začať jednoduchými otázkami a udržiavať jeho pozornosť. Rozhovor musí mať svoju logiku a plynúť v logických náväznostiach. Je tiež nutné odstrániť stereotyp pokladania otázok a odpovedí, pretože zvyšuje únavu a nepozornosť respondenta.

Skupinový rozhovor je vedený formou diskusie v malej skupine (6-10 osôb) a je vhodný na zistenie spektra názorov a postojov v danej skupine.

Pri kladení otázok by sa nemali používať slová ako "často" alebo "mnoho" a nemali by byť zložité a dlhé. Otázky môžu byť uzavreté, otvorené alebo polootvorené. Je potrebné vyhnúť sa sugestívnym otázkam a otázkam typu "prečo".

Počas rozhovoru je dôležité aktívne počúvať klienta, všímať si neverbálne prejavy a skrytý zmysel jeho slov. Sociálny pracovník by mal byť tolerantný a rešpektovať názor klienta, aj keď s ním nesúhlasí. V prípade, že sa klient rozplače, je potrebné počkať, kým sa upokojí.

Na záver rozhovoru je dôležité zhrnúť získané informácie a naplánovať ďalšie kroky.

Pozorovanie ako doplnková technika

Pozorovanie je technika zberu údajov, ktorá spočíva v zámernom a cieľavedomom sledovaní zmyslovo vnímateľných javov. Pri pozorovaní sa poradca zameriava na zachytávanie vonkajšieho správania klienta, ako sú motorické prejavy, komunikácia, emocionalita a sociabilita. O pozorovaní je vedený protokol, kde sú uvádzané informácie o výsledkoch pozorovania.

Skupinová sociálna práca: metóda a jej využitie

Skupinová sociálna práca je metóda sociálnej práce, v ktorej sa malé množstvo osôb zdieľajúcich podobné záujmy alebo problémy, pravidelne stretáva a venuje aktivitám zameraným na dosiahnutie zvolených cieľov s podporou, sprevádzaním alebo facilitovaním sociálneho pracovníka. Z hľadiska dejín patrí ku klasickým metódam tejto profesie a vednej disciplíny.

Skupinou sa z kvalitatívneho hľadiska rozumie v najširšom zmysle zoskupenie osôb v priestore alebo na základe určitého spoločného znaku (napr. pohlavia, záujmov, problémov a pod.). Ak je týmto spoločným znakom príbuzenský pomer, patrí do skupiny aj rodina. Z kvantitatívneho hľadiska skupina označuje viac ako jedného jedinca. Tvoria ju najmenej dvaja (niektorí autori tu rozlišujú diádu) alebo traja ľudia. Maximálny počet pri malých sociálnych skupinách sa uvádza 30-40 jedincov. Terapeutické a výcvikové skupiny však bývajú menšie (5-12 osôb).

Sociálna skupina je zo sociologického hľadiska jedným zo sociálnych útvarov, jednou z foriem, do ktorých sa ľudia združujú. Oproti spoločnosti či organizácii však nie je sociálnym konštruktom. Je súborom živých aktérov, ktorí vnímajú seba a druhých, sú spolu v interakcii a vzájomne sa ovplyvňujú. Z aspektu sociálnej psychológie sa „sociálnou skupinou označuje každé zoskupenie ľudí, ktoré vo vedomí týchto ľudí vytvára vedomie spolupatričnosti. V podstate ide o súhrn dvoch alebo viacerých osôb, ktoré sú navzájom spojené vzájomnými psychickými väzbami, majú niektoré spoločné ciele, uznávajú spoločné normy správania, navzájom na seba pôsobia a sú vo vzájomnom správaní a konaní v istom ohľade od seba závislé“. Malé sociálne skupiny tvoria osoby, ktoré sa navzájom poznajú, navzájom spolu komunikujú a sú formálne alebo neformálne integrované nejakým spoločným cieľom. Na rozdiel od nich sú veľké skupiny, súbory osôb s nejakou spoločnou demografickou charakteristikou, napr. dôchodcovia, vojaci, lekári. V pomáhajúcich profesiách, vrátane sociálnej práce sa pracuje predovšetkým s malými sociálnymi skupinami. Namiesto veľkých sociálnych skupín je uprednostňovaný koncept a pojem komunity.

K. Lewin chápe skupinu ako neredukovateľnú na jednotlivcov, z ktorých sa skladá; ako systém vzájomnej závislosti, ktorý tvorí so svojím okolím dynamické sociálne pole. Toto pole zahŕňa členov skupiny, podskupiny, komunikačné prostriedky, rozdelenie rolí, ciele, normy a pod.

Cieľom skupinovej práce je zlepšenie kvality života celej skupiny a podpora individuálnych potrieb členov skupiny, napr. navodzovanie zmeny správania, rozvoj sociálnych zručností, posilnenie sebavedomia a pod., pričom k očakávanej zmene má dôjsť v sociálnom fungovaní skupiny alebo v bežnom živote každého účastníka. Schilling uvádza ako cieľ skupinovej sociálnej práce zabezpečiť pomocou skupinových skúseností jednotlivých jej členov istotu, podporu a pomoc, sprostredkovať im hodnoty a normy a ponúknuť im možnosti na riešenie problémov.

Vznik a rozvoj skupinovej práce môžeme vnímať v dvoch líniách: rozvoj „settlementov“ a organizácie pracujúce so skupinami mládeže. Oba prúdy majú korene už v 19. storočí, ale spočiatku nemali spracované teoretické koncepty, preto ich v tomto ranom období vnímame skôr ako praktické činnosti.

Významné osobnosti a prínosy v skupinovej práci

Jane Addamsová je známa ako spoluzakladateľka domu pre imigrantov Hull House v Chicagu. Podobne ako Hull House, aj iné „settlememt houses“, YMCA, skauting či Armáda spásy mali charakter zariadenia a pracovalo sa v nich najmä so skupinami ľudí.

Grace Coylová rozvinula metódy sociálnej práce využitím myšlienok Johna Dewey o progresívnej výchove a jeho definovaní štruktúry a vlastných skúseností z práce v „settlement houses“ a YWCA. Coylová pritom chápala sociálnu prácu so skupinou ako druh formatívneho procesu realizovaného v záujmových skupinách, vo voľnom čase účastníkov s účasťou vedúceho (lídra).

Neva Boydová opisovala prvé používanie skupinovej práce s mentálne chorými osobami na Chicago State Hospital. Išlo o rozličné cvičenia, tanec a hry.

Kurt Lewin a jeho kolegovia indikovali, že demokratické vodcovstvo pomáha skupinovým aktivitám. Skupinové aktivity začali viac zdôrazňovať interakcie jednotlivých členov než direktívne vedenie a zamerali sa skôr na projekty spolupráce než konkurenciu.

V roku 1935 vznikla prvá a doposiaľ najrozšírenejšia svojpomocná skupina vo svete Anonymní alkoholici (AA).

Typy skupinovej práce

Existuje viacero typológií skupín od rozličných autorov.

• Skupinová psychoterapia - ide o rozličné modely terapií, kde liečebným nástrojom je aj skupina. V rámci nej sa zasahuje hlbšie do analýzy mechanizmov a procesov človeka. Aj keď prebieha v skupine, je zameraná viac osobnostne. Sociálny pracovník ju môže vykonávať len po absolvovaní psychoterapeutického výcviku a vystupuje v role terapeuta.
• Skupinové poradenstvo - na rozdiel od individuálneho poradenstva skupinové poradenstvo ekonomickejšie využíva čas, financie, efektívne pracuje so skupinovou dynamikou, využíva skúsenosti, poznatky a vzájomné poradenstvo ľudí, ktorí majú podobné problémy. Sociálny pracovník tu vystupuje v role poradcu. Špecifickou formou sociálneho poradenstva vzájomnej pomoci je peer poradenstvo, ktoré sa realizuje zvyčajne v skupine.
• Skupinová supervízia - ide o efektívnu formu zvyšovania profesionálnych kompetencií pomáhajúcich profesionálov, ktorá využíva „silu“ skupiny a jej významných charakteristík.
• Vzdelávacie skupiny - ich cieľom je rozvoj najmä poznatkovej bázy členov skupiny.
• Výcvikové (tréningové) skupiny - skupina zameraná na to, aby sa jej členovia analýzou toho, čo sa v nej udialo („tu a teraz“), prepracovali k takým zmenám sociálneho správania, ktoré by im umožnili, aby boli v sociálnych situáciách úspešnejší. Patria sem najmä sociálno-psychologické výcviky (SPV), tréningové skupiny senzitivity. Do tejto kategórie môžeme zaradiť aj skupinové koučovanie, ktoré sa, na rozdiel od SPV, nezaoberá analýzou a vysvetľovaním správania ľudí v skupine, ale je prioritne zamerané na riešenie praktických pracovných a životných situácií pri dosahovaní cieľov. Rolou sociálneho pracovníka je pozícia trénera, kouča alebo facilitátora.
• Rekreačné a záujmové skupiny - ich cieľom je napomáhanie zmysluplnému tráveniu voľného času a rozvoj rôznorodých záujmov jednotlivých členov skupiny.
• Diskusné skupiny - ich cieľom je podporovať výmenu názorov a skúseností účastníkov skupinových stretnutí, pri rešpektovaní pravidiel eticky senzitívnej komunikácie a kultúry slova.
• Skupiny sociálnej akcie - sem patria tie skupiny, ktorých cieľom je verejnoprospešná činnosť, či už na báze dobrovoľnosti (dobrovoľnícke skupiny), charity alebo zmysluplnosti praktickej činnosti (pracovné skupiny). Sociálny pracovník vystupuje zvyčajne ako koordinátor.
• Svojpomocné skupiny - Tieto skupiny sa zvyčajne stretávajú bez riadenia profesionálnym pracovníkom. Sociálny pracovník môže byť do skupiny prizvaný ako poradca.

Svojpomocné skupiny

Moderné svojpomocné anonymné skupiny začali svoju históriu 10. júna 1935, keď Bill W. a doktor Bob pomohli jeden druhému zostať triezvy a založili hnutie Anonymných alkoholikov (AA).

Svojpomocné skupiny sa usilujú o zmiernenie vlastného nevhodného (deviantného) správania, alebo o zmenu definície deviantného správania a o zmenu postojov okolia k nemu. Všetky skupiny spája svojpomocný étos, čo znamená získavanie pomoci z toho, že si pomáhajú navzájom. V skupine nikto nemusí skrývať, napr. že je toxikoman, podelí sa o to s ostatnými a každý pomáha každému. Hlavným kľúčom k ich úspešnosti je schopnosť každého prijať, vtiahnuť ho do vnútra diania a mať hlboké pochopenie pre to, čo predtým bolo skrývaným problémom každého z členov skupiny. Zdieľanie, rovnosť a súdržnosť členov skupiny je to, čo dáva skupinám silu. Vzhľadom na svojpomocné skupiny spočíva úloha sociálnych pracovníkov v poskytovaní „nástrojov a konzultácií“ s cieľom pomôcť ľuďom začať, alebo opätovne sa vzchopiť, keď narazia na problémy, ktoré nedokážu sami vyriešiť.

V psychológii sa posledné desaťročia venuje zvýšená pozornosť významu malých sociálnych skupín pri sebauvedomovaní, rozvoji osobnosti človeka, liečení nervových porúch a neuróz. Výhodou malej skupiny je väčšia možnosť vzájomných interpersonálnych kontaktov.

Sociálna práca so skupinou: kompetencie a modely

Sociálny pracovník by mal ovládať techniky a metódy sociálnej práce so skupinou a zodpovedne plniť úlohu konzultanta skupiny.

Vznik a vývoj sociálnej práce so skupinou sa začal rozvíjať koncom 19. storočia ako špecifická metóda organizovaná v rámci rôznych náboženských a svojpomocných hnutí, ako napríklad YMCA a YWCA.

Základné modely sociálnej práce so skupinou

• Organizácie s politickým zámerom - cieľ socializácie v skupine.
• Model s občianskym princípom - má vytýčený spoločný cieľ, s ktorým sa daný jedinci stotožňujú. Ciele sú postavené na občianskom princípe a má záujem o veci verejné. Na základe týchto cieľov fungujú občianske združenia.
• Nápravný model - terapeuticky orientovaný klinicky a skupina plní funkcie činiteľa vyvolávajúceho očakávané zmeny správania. Dá sa využiť v nápravných inštitúciách, v škole, v nemocnici, v poradenstve.
• Interakčný model - cieľom je zosúladiť vzájomné vzťahy medzi členmi a sociálnym prostredím. Opiera sa o vzájomnú spolupatričnosť členov a vychádza z predpokladu, že jednotlivcovi možno porozumieť a liečiť ho len v kontexte s jeho prostredím, do ktorého prináleží. Sociálny pracovník plní funkciu mediátora- sprostredkovateľa.

Etapy formovania skupiny

• Etapa formovania skupiny - na sformovanie potrebuje skupina minimálne 4-6 stretnutí. Skupina sa v tomto období oboznamuje s individuálnymi príbehmi svojich členov, s ich predstavami a očakávaniami. Vytvárajú sa tu skupinové pozície, začiatok budovania vzťahov medzi členmi, určujú sa normy a riešia sa otázky moci.

Skupinové roly

• Vodca - neformálna rola, členovia skupiny akceptujú daného člena, je obľúbený a disponuje vlastnosťami ako spoľahlivosť, racionálne konanie, pracovitosť, obetavosť.
• Expert - skupina akceptuje vždy jeho názor, pri rozhodovaní o vážnych veciach sa skupina zaujíma o jeho názor.
• Hviezda/star - majú zmysel pre humor, zábavní, nekonfliktný.
• Čierne ovce - neobľúbený, ľahostajný, nepriateľský.
• Trpiteľ - dožaduje pomoc od iných, ale často ju považuje za neužitočnú pre neho.
• Dôverník - má prirodzenú dôveru.
• Moralista.
• Etapa udržiavania skupiny - harmonická fáza, vnútorné vzťahy v skupine dosahujú určitú mieru stability, tvoria sa najoptimálnejšie podmienky pre fungovania skupiny. Jednotlivci tu môžu rozvíjať svoje schopnosti. Vedúci povzbudzuje členov k činnosti, pomáha budovať vzájomnú dôveru, otvára diskusie o hodnotách skupiny.
• Etapa konfliktov - fáza boja o moc, tu dochádza k výraznému presadzovaniu individuálnych záujmov, porušujú sa normy a pravidlá. Táto etapa je aj zároveň obdobím vyčistenia atmosféry v skupine. Úlohou sociálneho pracovníka je verbalizovať prostredníctvom spätnej väzby, otvoriť diskusiu smerovať ju k tomu, aby členovia hovorili o svojich pocitoch, o zmysle spoločnej práce.
• Etapa riešenia problémov - znova objavenie zmyslu členstva v skupine. Členovia sú ochotní urobiť ústupky, kompromisy, znášať určitú mieru nepohody. Sociálny pracovník v tejto etape by nemal zabudnúť na oceňovanie členov skupiny, prejaviť radosť nad spoločnými výsledkami, ale aj položiť si otázku do kedy ho bude skupina ešte potrebovať.
• Etapa ukončenia práce so skupinou - má obsahovať zhodnotenie práce so skupinou. Členovia so sociálnym pracovníkom rekapitulujú jej priebeh a analyzujú jej činnosť.

Rola sociálneho pracovníka v skupine

Sociálny pracovník sa tu chápe v dvoch rovnocenných rolách, ktoré sa navzájom prelínajú: rola poradcu a rola lektora. V role poradcu využíva skupinu ako živý nástroj, prostredníctvom ktorého usmerňuje, podporuje a posilňuje pozitívne prvky osobnosti. V role lektora je jeho cieľom odovzdať skupine množstvo teoretického poznania, trénovať zručnosti a znalosti členov skupiny prípadne sa zamerať na korekciu (nápravu) zle osvojených zručností.

Sociálne poradenstvo v skupine

Sociálne poradenstvo poskytuje pomoc pri riešení sociálnych problémov. Aktivity skupinového poradenstva sú založené na skupinovej dynamike, sociálnom učení, na získané vedomosti a praktických zručností, nových skúseností, spätnej väzbe a zážitkoch.

Techniky v skupinovom poradenstve

• Prednáška - na určitú tému (lektor).
• Riadená diskusia - odborník vedie, riadi diskusiu (poradca).
• Hranie rolí - členovia stvárňujú určitú rolu podľa situácie (poradca).
• Brainstorming - búrka nápadov (vhodná na riešenie nápadov), (poradca).
• Riešenie prípadovej štúdie (poradca).

Nedostatky v praxi skupinového poradenstva

• Orientácia poradcu na seba.
• Mýlenie si rolí - poradca vystupuje skôr ako lektor.
• Nedostatočná pripravenosť poradcu na skupinovú prácu.
• Zlý odhad zloženia skupiny.
• Voľba nevhodnej techniky.

Fázy poradenského stretnutia

• Uvítacia fáza - privítanie všetkých členov, určenie cieľov, poskytnutie dostatok informácií o probléme, sociálny pracovník má rolu lektora.
• Fáza riešenia - hľadanie riešenia, návrhov, predstavy členov, sociálny pracovník má rolu poradcu.
• Záver stretnutia - spätná väzba, zhodnotenie priebehu stretnutia.

Sociálna terapia (socioterapia)

Ide o sociálno-výchovné pôsobenie na klienta s cieľom dosiahnuť nápravu- sanáciu, ktorá sa realizuje prostredníctvom konkrétnej formy pomoci.

tags: #sociálny #pracovník #so #skupinou #metódy #práce