Sociálny princíp: príklady a aplikácie

Etika je neoddeliteľnou súčasťou sociálnej práce, ktorá presahuje rámec etických kódexov, vzdelávania a vedeckých disciplín. Bez etiky by sociálna práca nemohla existovať vo svojej podstate. Tento článok sa zameriava na etické princípy v sociálnej práci, pričom niektoré z nich sú považované za teoretické princípy (napr. holistický prístup, empowerment) a iné za právne predpoklady (napr. rešpektovanie ľudských práv, ochrana súkromia). Etické princípy sú definované ako fundamentálne štandardy správania, od ktorých závisia iné štandardy a súdy.

Profesionalita a etický kódex v sociálnej práci

Formulácia etického kódexu patrí medzi základné požiadavky profesionality v pomáhajúcich profesiách. Hoci samotný kódex nezaručuje etické správanie, má veľký význam pre sociálnu prácu, jej profesionálov a užívateľov služieb. Aktuálny medzinárodný etický kódex sociálnej práce je spoločný dokument IFSW/IASSW Etika v sociálnej práci - vyhlásené princípy prijatý v roku 2004. Na Slovensku platí od roku 2015 nový Etický kódex sociálnych pracovníkov a asistentov sociálnej práce, ktorý zdôrazňuje etické povedomie ako zásadnú súčasť profesionálnej činnosti a sociálnu spravodlivosť, ľudskú dôstojnosť a dôležitosť medziľudských vzťahov ako kľúčové hodnoty.

Holistický prístup

Holistický prístup je zásadný princíp sociálnej práce, ktorý ju napĺňa ako celok, nielen v oblasti etiky.

Sociálna spravodlivosť

Princíp sociálnej spravodlivosti bol rozpoznaný ako zásadný v definíciách sociálnej práce (IFSW / IASSW, 2000; 2014) a v medzinárodnom etickom kódexe (IFSW / IASSW, 2004). Etický kódex sociálneho pracovníka a asistenta sociálnej práce (2015) identifikoval sociálnu spravodlivosť ako kľúčovú hodnotu, podobne ako iné národné etické kódexy. Sociálny pracovník sa usiluje zaistiť prístup k informáciám, službám a zdrojom, rovnosť príležitostí a účasť na rozhodovaní pre všetkých ľudí. Prispieva k odstráneniu sociálnej nespravodlivosti, diskriminácie, útlaku a bariér podporujúcich sociálne vylúčenie a angažuje sa o dosiahnutie sociálnej zmeny, sociálneho rozvoja a sociálnej inklúzie, zvlášť v prospech zraniteľných a utláčaných skupín.

Zásluhová starostlivosť vs. spravodlivosť podľa potrieb

Pri vysvetľovaní podstaty sociálnej spravodlivosti sa rozlišuje medzi „zásluhovou starostlivosťou“ a „spravodlivosťou podľa potrieb“. V zásluhovom koncepte má byť ohodnotenie jednotlivca úmerné jeho výkonu, teda „každému to, čo mu patrí“. Jednotlivec je odmeňovaný na základe vlastných kvalít, bez ohľadu na iných či spoločnosť. Na druhej strane, koncept „spravodlivosti podľa potrieb“ upozorňuje na nevyhnutnosť brať do úvahy aj menej schopných jednotlivcov a zabezpečiť im dôstojný život. Ak niekto „spravodlivo“ dospel k miliardám a iní „spravodlivo“ umierajú od hladu, „spravodlivé“ to nie je. V tomto prípade sa ponúka „výsledkový“ princíp sociálnej spravodlivosti, motivovanej kritériom potrieb. Zmyslom je vyrovnanie spoločenských podmienok pre všetkých, alebo aspoň zabezpečenie dôstojného minima pre prežitie každého. „Spravodlivosť podľa potrieb“ vyžaduje redistribučnú politiku vzhľadom na potreby jednotlivcov, založenú na hodnote solidarity. Ide o prevody od silnejších ku slabším, napr. od bohatých k chudobným, od zdravých ku chorým, od osôb v produktívnom veku k dôchodcom a pod.

Prečítajte si tiež: Všetko o 7. platovej triede pre sociálnych pracovníkov

Ľudské práva a ľudská dôstojnosť

Medzi sociálnou spravodlivosťou a ľudskými právami existuje úzke prepojenie. Základným predpokladom spravodlivého rozdelenia je požiadavka, aby každá ľudská bytosť mala zabezpečené materiálne podmienky na dôstojný život. Princípy dodržiavania ľudských práv a rešpektovania ľudskej dôstojnosti každej osoby bez rozdielu patria medzi zásadné požiadavky sociálnej práce. Takmer všetky etické kódexy sociálnej práce, vrátane medzinárodného kódexu IFSW / IASSW (2004) túto skutočnosť explicitne reflektujú. Ľudská dôstojnosť je jednou z kľúčových hodnôt profesie. V centre pozornosti sociálneho pracovníka má stať jednotlivec so svojimi neodňateľnými, nezrušiteľnými a nepremlčateľnými právami, ktoré prislúchajú každému človeku od narodenia až po smrť. Nemožno obetovať jedného človeka v záujme iného človeka ani celej spoločnosti. Každému človeku, nezávisle od jeho fyzického, psychického a sociálneho stavu, prináleží neodňateľná dôstojnosť, zakladajúca jeho nevýslovnú hodnotu. Sociálni pracovníci majú podporovať a chrániť fyzickú, psychickú, emocionálnu a duchovnú integritu a blaho každého človeka. Hodnota jedinca je nadradená všetkému ostatnému. Úlohou sociálneho pracovníka nie je posudzovať mravnú úroveň klienta, ale ho akceptovať. Akceptácia je schopnosť sociálneho pracovníka zachovať ku klientovi rešpekt, hoci sa tento prejavuje rizikovým správaním. Ľudské práva možno chápať jedine tak, ak ich aplikujeme univerzálne, t. j. na každého človeka.

Medzinárodné dokumenty o ľudských právach

Sociálny pracovník by mal poznať dôležité medzinárodné dokumenty, ktoré sa venujú ľudským právam, aby ich princípy mohol uplatňovať v každodennej práci s klientmi. Medzi tieto dokumenty patria:

• Organizácia spojených národov (OSN): Všeobecná deklarácia ľudských práv (1948); Medzinárodný pakt o občianskych a politických právach (1966); Medzinárodný pakt o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach (1966); Medzinárodný dohovor o odstránení všetkých foriem rasovej diskriminácie (1966); Dohovor o odstránení všetkých foriem diskriminácie žien (1979); Dohovor proti mučeniu a inému krutému, neľudskému a ponižujúcemu zaobchádzaniu či trestaniu (1984); Dohovor o právach dieťaťa (1989); Medzinárodný dohovor o ochrane práv všetkých migrujúcich pracovníkov a členov ich rodín (2004); Dohovor o právach osôb so zdravotným postihnutím (2006).
• Rada Európy (RE): Európska sociálna charta (1961, revidovaná v 1996). Charta sa zaoberá oblasťami ako bývanie, zdravie, vzdelanie, zamestnanie, právna a sociálna ochrana, pohyb osôb a nediskriminácia.
• Európska únia (EÚ): Sociálna charta Európskej únie (1989), Charta základných práv a slobôd Európskej únie (právne záväzná prostredníctvom Lisabonskej zmluvy).

Všeobecná deklarácia ľudských práv

Všeobecná deklarácia ľudských práv (1948) sa zvykne rozdeľovať do troch generácií ľudských práv:

• Prvá generácia: Občianske a politické práva (na život, na nedotknuteľnosť osoby, na osobnú slobodu, na ochranu osobnej cti, na vlastníctvo, na spravodlivý proces, na slobodné myslenie, náboženské vyznanie, na slobodný pohyb a pobyt, sloboda prejavu, právo na informácie, petičné právo, právo na zhromažďovanie, právo na združovanie, volebné právo, právo na odpor).
• Druhá generácia: Hospodárske, sociálne a kultúrne práva (právo na prácu, na podnikanie, na štrajk, na osobitné pracovné podmienky a na zvýšenú ochranu zdravia pri práci pre ženy, mladistvých a pre osoby zdravotne postihnuté, právo na zdravotnú starostlivosť, právo na dôchodkové zabezpečenie, právo na ochranu rodiny, právo na vzdelanie, na slobodné vedecké bádanie).
  • Článok 22: Právo na sociálne zabezpečenie a nárok na hospodárske, sociálne a kultúrne práva nevyhnutné pre dôstojnosť a slobodný rozvoj osobnosti.
  • Článok 23: Právo na prácu, na slobodnú voľbu zamestnania, na spravodlivé a vhodné pracovné podmienky, na ochranu proti nezamestnanosti, na rovnaký plat za rovnakú prácu, na spravodlivú a primeranú odmenu zabezpečujúcu životnú úroveň zodpovedajúcu ľudskej dôstojnosti, na zakladanie odborových organizácií a pristupovanie k nim.
  • Článok 24: Právo na odpočinok a zotavenie vrátane rozumného vymedzenia pracovného času a pravidelnej platenej dovolenky.
  • Článok 25: Právo na životnú úroveň zabezpečujúcu zdravie a blahobyt, vrátane potravy, šatstva, bývania, lekárskej starostlivosti a nevyhnutných sociálnych opatrení; právo na zabezpečenie v nezamestnanosti, v chorobe, pri pracovnej nespôsobilosti, pri ovdovení, v starobe alebo v ostatných prípadoch straty zárobkových možností, ktoré nastali okolnosťami nezávislými od jeho vôle; osobitná starostlivosť a pomoc pre materstvo a detstvo.
  • Článok 26: Právo na vzdelanie, ktoré má byť bezplatné, aspoň v začiatočných a základných stupňoch; základné vzdelanie má byť povinné; technické a odborné vzdelanie má byť všeobecne prístupné a vyššie vzdelanie musí byť rovnako prístupné všetkým na základe schopností; vzdelanie má smerovať k plnému rozvoju ľudskej osobnosti a k posilneniu úcty k ľudským právam a základným slobodám.
• Tretia generácia: Práva solidarity (právo na mier, právo na priaznivé životné prostredie, práva národnostných a etnických menšín).

Sociálna politika a sociálna práca

Sociálna politika je cieľavedomá činnosť štátu, organizácií, inštitúcií a subjektov, ktorá zabraňuje vzniku sociálnej nerovnováhy, vytvára priestor spolupodieľania sa na vyváženom vývoji jednotlivca, rodín, skupín, komunít a celej spoločnosti. Reaguje na sociálne riziká a negatívne dôsledky a eliminuje sociálne tvrdosti. Realizuje sa prostredníctvom štátu a ďalších subjektov, ktoré koncipujú, pripravujú a realizujú sociálnu politiku v rámci svojej pôsobnosti.

Základné prvky sociálnej politiky:

• Sociálna pomoc: reaguje na vybrané neželané situácie občanov.
• Sociálna podpora: predchádza a zmierňuje neželané dopady životných sociálnych udalostí u občanov.
• Dôchodkové a zdravotné poistenie: pripravujú podmienky a riešia očakávané sociálne udalosti.
• Zdravotnícka politika, politika zamestnanosti, rodinná politika, bytová politika, systém vzdelávania: podporujú žiaducu sociálnu zmenu.

Sociálnu prácu chápeme ako súčasť sociálnej politiky, najmä v oblasti ekonomických dotácií štátu. Sociálna politika sa realizuje na úrovni vlády, parlamentu či na jednotlivých rezortných ministerstvách, zatiaľ čo sociálna práca sa realizuje na problémovej úrovni v priamom kontakte s klientom. Sociálna práca je konkrétnou činnosťou sociálneho pracovníka i jednotlivých sociálnych inštitúcií na realizácií sociálnej politiky na jednotlivých úrovniach v rôznych oblastiach a etapách života človeka.

Prečítajte si tiež: Práca sociálneho terapeuta v DSS

Sociálna práca je zaradená medzi pomáhajúce profesie, zamerané na poskytovanie pomoci, sprevádzanie a obnovovanie prirodzených sociálnych kompetencií jednotlivca, rodiny, skupiny alebo komunity. Ide o súbor aktivít, ktoré premyslene smerujú na zlepšenie životných podmienok obyvateľstva ako celku.

Sociálne príjmy:

• Právo sociálneho zabezpečenia.
• Štátne sociálne dávky a dávky sociálneho poistenia.
  • Príspevok pri narodení dieťaťa: Má nárok matka, uplatniť si ho môže do jedného roku dieťaťa, môže sa zvýšiť o polovicu pri 3 a viac deťoch ak sa aspoň dve z nich dožijú viac ako 28 dní. Otec má nárok na túto dávku ak : matka zomrela, ak je dieťa súdom zverené otcovi.
  • Úhrada potrieb pestúna: Do pestúnskej starostlivosti za zverujú len maloleté deti (do 18r), pestún je plnoletá, bezúhonná osoba s TP v SR a má predpoklady o staranie sa o dieťa.
  • Prídavok na dieťa: Poskytuje sa na výchovu, výživu nezaopatreného dieťaťa. Oprávnená osoba - rodič, pestún, osoba, ktorá prevzala starostlivosť nahradzujúcu starostlivosť rodičov.

Sociálne podnikanie

Sociálny podnik má byť sebestačný, konkurencieschopný a udržateľný - jeho hlavným cieľom nie je generovanie čo najvyšších ziskov, ale spoluúčasť na riešení sociálnych a spoločenských problémov. Sociálne podnikanie má dôležitý význam pri riešení otázok zamestnanosti a sociálnej inklúzie ľudí zo znevýhodnených a zraniteľných skupín. V roku 2018 v krajinách Európskej únie pracovalo približne 6% všetkých zamestnancov v sociálnych podnikoch. Rastúci význam sociálneho podnikania je možné demonštrovať i zvyšujúcim sa záujmom zákonodarcov, finančných inštitúcií alebo akademickej obce o tému sociálneho podnikania. V ostatných rokoch viaceré krajiny Európskej únie prijali právne normy upravujúce priestor sociálneho podnikania. Na Slovensku sociálne podnikanie upravuje Zákon č. 112/2018 Z. z. o sociálnej ekonomike a sociálnych podnikoch. Sociálne podnikanie do podnikania vnáša etický rozmer a princíp solidarity a reaguje na globálne výzvy.

Princípy sociálnej politiky a jej faktory

Sociálna politika je súbor aktivít, opatrení, ktoré cieľavedome smerujú k rozvoju človeka, spôsobu jeho života k zlepšovaniu životných podmienok obyvateľov, k zabezpečeniu sociálnej suverenity či bezpečia v rámci daných politických, hospodárskych možností krajiny. Cieľom sociálnej politiky je poskytovať občanom priestor na pracovnú a sociálnu aktivitu, zabezpečovať sociálne istoty, umožňovať im primeraný spôsob života.

Predpokladom úspešnej realizácii sociálnej politiky je existencia rôznych vzájomne spätých systémov, podsystémov, inštitúcii, inštitútov, noriem, predpisov, opatrení, prostredníctvom ktorých su ciele sociálnej politiky naplňované.

Princípy sociálnej politiky:

• Princíp sociálnej spravodlivosti: Pokladá sa za mravnú a náboženskú hodnotu a meriame ňou medziľudské vzťahy. Spravodlivosť vo všeobecnosti sa uvádza ako právna a sociálna.
• Princíp sociálnej solidarity: Je založený na vzájomnej podpore, harmonickej spolupráci medzi ľuďmi.
• Princíp sociálnej subsidiarity: Znamená, že každy subjekt je povinný najprv si pomôcť sám, keď túto možnosť nemá, musí mu pomôcť rodina.
• Princíp sociálnej participácie: Znamená, že občania musia mať možnosti zúčastniť sa procesov, ktoré vedú k ich prijímaniu a realizácii.
• Princíp spoločného dobra.

Igor Tomeš uvádza nasledovné princípy:

Prečítajte si tiež: Čo by ste mali vedieť o sociálnom inžinierstve

• Princíp univerzality - zásada všeobecnosti pre všetkých.
• Princíp uniformity - zásada rovnosti, všetkým rovnako podľa jednotných pravidiel.
• Princíp komplexnosti - zásada úplnosti, aby vhodne boli komplexne kryté všetky sociálne udalosti.
• Princíp adekvátnosti - zásada primeranosti - dávky adekvatne- primerané.
• Princíp garancie - zásada zaručenosti, aby bola garantovaná sociálna pomoc.
• Princíp participácie - zásada účasti (právna podpora a ekonomická podpora).

Funkcie sociálnej politiky:

• Ochranná funkcia: Reaguje a rieši už vzniknutú sociálnu situáciu, keď sa jednotlivec alebo rodina dostali do nevýhodnej situácie vo vzťahu k ostatným.
• Rozdeľovacia funkcia: Úzko súvisí s realizáciou princípu spravodlivosti.
• Stimulačná funkcia: Podporuje, stimuluje k žiaducému sociálnemu konaniu či správaniu jednotlivca, rodiny.
• Preventívna funkcia: Vedie k prijímaniu takých opatrení, ktoré odstráňujú príčiny nepriaznivých sociálnych situácií.

Princípy sociálnej náuky Cirkvi

Sociálne učenie Cirkvi je náuka Cirkvi o spoločnosti, o jej vnútorných vzťahoch a podiele jedinca na budovaní sociálneho poriadku a podiele spoločenského poriadku na zaistení potrieb konkrétneho jedinca aby sa mohol osobne aj spoločenský rozvíjať. Princípy sociálneho učenia Cirkvi tvoria základňu, na ktorej stojí celá sociálna náuka Cirkvi a sú základnými princípmi spoločenského života, pretože vychádzajú a aj priamo súvisia so spoločenským životom, spoločnosťou. Tieto princípy majú svoje korene v samej povahe vzťahu medzi jednotlivcom a spoločnosťou a môžu riadiť jeho rôzne uskutočnenia vo všetkých oblastiach ľudskej činnosti.

• Princíp solidarity.
• Princíp všeobecného dobra.
• Princíp subsidiarity.

Podľa R. Weilersa:

• Princíp slobody: Sloboda spoločnosti existuje vždy len v rámci mravného poriadku spoločnosti.
• Princíp spoločného dobra.
• Princíp subsidiarity.
• Princíp participácie alebo spolurozhodovanie: Znamená zodpovednú účasť všetkých členov spoločnosti na základe ich osobnej dôstojnosti na spravodlivom poriadku a vedení spoločnosti a na plodoch spoločenskej kooperácie v súlade s existenčnými cieľmi jednotlivých ľudí alebo menších spoločenstiev.

Princípy spoločného dobra, subsidiarity a solidarity sú v súlade s požiadavkou trvale udržateľného rozvoja.

Základné princípy sociálnej práce:

• Princíp subsidiarity: Poskytovanie pomoci, podpory, ale každý je povinný pomôcť najprv sám sebe, ak nemôže pomôže rodina, až potom štát.
• Princíp solidarity: Vzájomná podpora, spolunáležitosť, vyjadruje úroveň vzťahu medzi jednotlivcom a ostatnými členmi spoločnosti.
• Princíp spravodlivosti: Kombinácia čiastkových hľadísk: zásluhovosti, výkonu, súladu medzi vstupmi a výstupmi, rovnosti, rovných príležitostí, potrebnosti.
• Princíp participácie: Ľudia, ktorých život je ovplyvňovaný opatreniami a rozhodnutiami, musia mať možnosť zúčastniť sa na procese prijímania a realizácie opatrení a rozhodnutí.

Sociálna politika je vybudovaná na štyroch základných princípoch: sociálnej spravodlivosti, sociálnej solidarite, subsidiarite a participácie.

Definície princípov sociálnej politiky:

• Princíp sociálnej spravodlivosti: Vnímanie sociálnej spravodlivosti je subjektívne a vystavené tlakom vonkajších vplyvov. Spravodlivosť má svoje stanovené myšlienky humanizmu.
• Princíp sociálnej solidarity: Je založený na vzájomnej podpore, harmonickej spolupráci medzi ľuďmi.
• Princíp sociálnej subsidiarity: Znamená, že každý subjekt je povinný najprv si pomôcť sám, keď túto možnosť nemá, musí mu pomôcť rodina.
• Princíp sociálnej participácie: Znamená, občania, ktorých život je ovplyvňovaný určitými opatreniami a rozhodnutiami, musia mať možnosti zúčastniť sa procesov, ktoré vedú k ich prijímaniu a realizácii.

Hľadiská pri posudzovaní sociálnej spravodlivosti:

• Hľadisko výkonu či zásluhovosti.
• Hľadisko súladu medzi vstupmi a výstupmi.
• Hľadisko rovnosti.
• Hľadisko rovnakých príležitostí.
• Hľadisko potrebnosti.

Sociálna spravodlivosť sa javí ako vhodná kombinácia rozličných čiastkových princípov (hľadísk) v rôznych oblastiach sociálnej politiky.

tags: #sociálny #princíp #príklady