Sociálny Rozmer Osobnosti Človeka: Definícia a Vývoj

Pojem osobnosť je komplexný a v spoločenských vedách sa používa v rôznych významoch. Často sa nahrádza príbuznými termínmi ako človek, jedinec, individualita, osoba či bytosť. Pre lepšie pochopenie sociálneho rozmeru osobnosti je dôležité rozlišovať medzi týmito pojmami a chápať, ako sa osobnosť formuje a prejavuje v spoločenskom kontexte.

Definícia Základných Pojmov

Podľa I. S. Kona sa pojem človek používa na označenie ľudského jedinca ako predstaviteľa biologického druhu. Jedinec vyjadruje človeka ako jedinečného predstaviteľa určitého celku alebo sociálnej skupiny, ktorej je súčasťou. Indivíduum (individualita) zdôrazňuje súbor zvláštnych a špecifických vlastností, ktoré odlišujú človeka od ostatných.

Samotný pojem osobnosť má viacero významov. V jednom zmysle označuje konkrétneho jedinca (osobu) ako subjekt činnosti, v jednote jeho individuálnych vlastností (jedinečné) a jeho sociálnych rolí (všeobecné). Sociológia sa zameriava predovšetkým na druhý význam osobnosti, ktorý skúma človeka v kontexte spoločenských vzťahov, činností, komunikácie a interakcie. Osobnosťou sa človek nerodí, ale stáva sa ňou v priebehu individuálneho života.

Koncepcie Vývinu Osobnosti

V priebehu historického vývoja vznikali rôzne koncepcie vývinu osobnosti človeka, pričom rozmach týchto teórií nastal najmä v 19. storočí. V závislosti od toho, na ktorý činiteľ vývinu osobnosti kládli dôraz, možno ich rozdeliť na niekoľko základných prúdov:

• Biologizujúce koncepcie: Zdôrazňujú vplyv biologických faktorov, ako sú dedičnosť a genetické predispozície, na vývin osobnosti.
• Psychologizujúce koncepcie: Zameriavajú sa na vnútorné psychické procesy, ako sú motivácia, emócie a kognitívne funkcie, ako hybné sily vývinu osobnosti.
• Sociologizujúce koncepcie: Kladú dôraz na vplyv spoločenských faktorov, ako sú kultúra, sociálne normy a interakcie, na formovanie osobnosti.
• Konvergentné koncepcie: Snažia sa o integráciu rôznych faktorov, biologických, psychologických a sociálnych, do komplexného modelu vývinu osobnosti.

Marxistická veda zastáva názor, že koncepcia človeka je dôležitou zložkou svetonázoru a ideológie. V protiklade k idealizmu a mechanickému materializmu chápe ľudí ako produkty okolností a výchovy, ale súčasne uznáva, že ľudia svoje okolnosti sami utvárajú. Podľa Marxa "ľudská podstata nie je nijaké abstraktum vlastné jednotlivému individuu. Vo svojej podstate je to súhrn spoločenských vzťahov." Marxizmus uznáva rozmanitosť prirodzených vlôh ľudí, ale zdôrazňuje, že vývoj človeka závisí v rozhodujúcej miere od spoločenských podmienok, v ktorých žije, a od charakteru a smeru výchovy, ktorá je takisto determinovaná spoločenskými podmienkami.

Prečítajte si tiež: Osobnostný Rozmer v Sociálnom Kontexte

Spoločenský Rozmer Osobnosti

Spoločenský rozmer osobnosti môže jedinec nadobúdať len v spoločenských podmienkach. Dôkazom tohto tvrdenia sú prípady detí, ktoré vyrastali mimo ľudskej spoločnosti a nedokázali si osvojiť základné sociálne zručnosti a správanie.

Základným metodologickým východiskom marxistickej teórie je téza, že ontogenéza - individuálny vývin osobnosti je výsledkom historického vývinu, t.j. výsledkom fylogenézy. Základom fylogenézy sú individuálne zmeny, t.j. ontogenéza. Myšlienku o jednote fylogenézy a ontogenézy sformuloval v 19. storočí Ernst Haeckel. Vo svojom diele Pôvod človeka a pohlavný výber podal Charles Darwin prírodovedecké vysvetlenie vývoja človeka zo zvieracích predkov. Na jeho diela nadviazal Friedrich Engels, ktorý poukázal a zdôvodnil, že na vyčlenenie človeka z ríše zvierat mali vplyv sociálne príčiny - práca, artikulovaná reč, deľba práce, spoločenské vedomie a pod. Karl Marx rozpracoval predovšetkým ekonomické a triedne aspekty a vypracoval komplexnú koncepciu človeka ako bytosti spoločensky triedne determinovanej.

Z ontogenetického hľadiska v procese socializácie dochádza k premene človeka z biologickej bytosti na bytosť spoločenskú. Pojem osobnosť sa prvý krát objavuje vo filozofii u rímskeho politika a filozofa Anicia Mantia Tourguatua Boethia. Už Aristoteles chápal človeka ako bytosť špecificky spoločenskú - ako „zoon politikon“. J. G. Herder vyslovil myšlienku, že človek je prvý prepustenec prírody na slobodu, F. Nietze - človek je bytosť nespevnená inštinktom, podľa G. F. Dôraz na sociálnu determináciu vývinu osobnosti človeka kládli podľa V. Grulicha aj predstavitelia funkcionálnej analýzy, ktorí považujú človeka za čiastkový element sociálneho systému. Rozhodujúci vplyv spoločenských podmienok na vývin človeka zdôrazňuje aj Emil Durkheim, podľa ktorého je spoločnosť činiteľom utvárajúcim jedinca podľa svojich potrieb.

V súčasnom ponímaní je človek chápaný ako bytosť bio-psycho-sociálna. Biologický aspekt znamená, že nositeľom tejto podstaty je živý organizmus. Psychologický aspekt zahŕňa vnútorné psychické procesy a vlastnosti. Sociálny aspekt vyjadruje skutočnosť, že bez ľudskej spoločnosti by sa človek nevyvinul ako osobnosť v pravom slova zmysle.

Socializácia ako Proces Začleňovania do Spoločnosti

Socializácia, alebo zospoločenšťovanie, je procesom včleňovania sa do spoločnosti, počas ktorého sa jedinec naučí poznávať seba a svoje prostredie, osvojí si pravidlá spolunažívania a možné i očakávané spôsoby správania. Je to proces pretvárania a vývoja človeka, resp. rozvoja jeho osobnosti pôsobením sociálnych vplyvov a vlastných činností jedinca. V procese socializácie získava jedinec špecificky ľudské spôsoby reagovania, špecificky ľudské vzorce vnímania, myslenia, cítenia, snaženia a konania. Podľa Ondrejkoviča socializáciou rozumieme proces vzniku a vývinu osobnosti vo vzájomnej závislosti od spoločensky sprostredkovaného sociálneho a materiálneho okolia.

Prečítajte si tiež: Všetko o 7. platovej triede pre sociálnych pracovníkov

Socializáciu ponímajú autori rôzne široko. Najčastejšie sa definuje ako proces včleňovania sa jedinca do spoločenských vzťahov - prípravy človeka na prevzatie spoločenských rolí. V tomto zmysle sa považuje za základný znak sociálnej zrelosti. Vstup do zamestnania, začlenenie sa do novej rodiny, teda osamostatnenia sa jedinca od rodinnej závislosti - to sú znaky zavŕšenia, ukončenia socializačného procesu.

Erik H. Erikson rozdelil proces socializácie do niekoľkých fáz:

• 1. fáza: Zahrňuje dôveru oproti nedôvere.
• 2. fáza: Zahrňuje prevahu rodiacej sa autonómie nad zahanbením a pochybnosťami.
• 3. fáza: Charakteristická je prevaha iniciatívy nad pocitmi viny.

Vo všetkých týchto fázach socializácie sa postupne dieťa stáva dospelým človekom. Formatívne činitele, ktoré participujú na procese socializácie, nazývame socializačné činitele.

Sociálna Adaptácia a Starnutie

Sociálna adaptácia je dôležitým aspektom sociálneho rozmeru osobnosti, najmä v kontexte starnutia. Sociálna adaptácia nemôže byť plnohodnotná bez aktívneho vzťahu seniora k sociálnemu prostrediu. Adaptácia seniora súvisí s tým, ako zachováva, plní a rozvíja svoju zmenenú funkciu, ako sa zúčastňuje na živote rodiny, aké má kontakty s inými ľuďmi, ako udržiava svoje fyzické a duchovné schopnosti na základe uspokojovania vlastných potrieb. Ako uvádza Koval (2005), adaptácia človeka je univerzálna a v starobe má celý rad zvláštností. V mladosti je tento proces ovplyvňovaný pracovnou činnosťou a za aktívnej účasti vedomia, no v starobe tieto faktory zanikajú. Adaptácia seniora často pripomína pud sebazáchovy.

Morfologicko-fyziologické zvláštnosti seniora, ktoré sú podmienené procesom starnutia, sa nemôžu meniť tak rýchlo ako okolité prostredie. V tomto dôsledku vzniká nezhoda týchto procesov, ktorej prejavom býva zmena spôsobu správania, zmena medziľudských vzťahov a sociálneho prostredia vôbec. Subjektom sociálnej adaptácie môže byť tak spoločnosť, ako celok, sociálna skupina, ako aj osobnosť. V zhode s týmto obsahom je stupeň sociálnej dezadaptácie rôzny. Môže to byť porucha jednotlivca v skupine, ale tiež skupinová porucha prispôsobenia, čiže nedostatočné spoločenské vzťahy. Sociálna dezadaptácia je nebezpečná, pretože jej príčina spočíva v rozporoch medziľudských, skupinových, politických, náboženských, ekonomických a podobne. Dôležitou podmienkou adaptácie je optimalizácia vzťahov, ktoré možno dosiahnuť na základe hlbokého vzájomného emocionálneho pochopenia.

Prečítajte si tiež: Práca sociálneho terapeuta v DSS

Za začiatok sociálnej, ale aj psychologickej staroby treba považovať rok odchodu ženy a muža do starobného dôchodku, teda okolo 60. roku života. Tento vek je podmienený vznikajúcim sociálnym statusom muža a ženy pri odchode do dôchodku. Status dôchodcu má predovšetkým výrazný psychologický a emocionálny dosah pre jednotlivca a jeho okolie, ale tiež predstavuje zmenu jeho spoločenského postavenia danú nielen obmedzením spoločenských aktivít, ale aj ekonomického obmedzenia. Možno povedať, že v tomto veku sa začína sociálna staroba jedinca.

Sociálna pozícia seniora je určená jeho postavením, ktoré zaujíma vo vzťahu k ostatným sociálnym pozíciám. Sociálna pozícia sa skladá zo sociálneho statusu a sociálnej roly. Získaná sociálna pozícia sa nadobúda vlastným úsilím jedinca. Pripísaná je vrodená, pridelená je príslušnosťou k určitej spoločenskej vrstve. S odchodom do dôchodku každá sociálna pozícia nadobúda na dynamike vzťahov a v súčasnosti sa s narastajúcim vekom len ťažko udržiava. V starobe často prevláda pridelená sociálna pozícia vyjadrená sociálnym statusom seniora odkázaného na dôchodok. Práve z tohto dôvodu senior stráca prestíž. Materiálne chudobná spoločnosť podmieňuje stratu sociálnej pozície dôchodcu, na úroveň ktorej ho dostáva výška dôchodku a materiálne zabezpečenie seniora.

Pre seniora, ktorý sa usiluje o zdravú a pozitívnu starobu ,je dôležité, ako vidí sám seba a ako ho vnímame my. Sociálny status predstavuje termín, ktorý označuje postavenie jedinca v určitej vzorke spoločnosti, ako „súbor práv a povinnosti“, na rozdiel od termínu „rola“, ktorá je zavedením týchto práv a povinností do činnosti, čo znamená, že je dynamickým aspektom statusu. Sociálna rola je správanie očakávané od osoby v istom spoločenskom postavení. Sociálna rola úzko súvisí jednak so spoločenskými normami správania, ktoré sú zakotvené v spoločenských zvykoch, obyčajach, zákonoch a tabu, jednak s formami sociálnej kontroly správania indivídua. V starobe počet úloh, a tým aj sociálnych pozícií, ubúda. Senior často už neplní ani úlohu starého rodiča v rodine.

Ako ďalej vyššie uvedený autor uvádza, sociálna adaptácia je interakčný proces, diferencovaného a v podstate celý život prebiehajúceho prispôsobovania meniacemu sa spoločenského a hmotnému prostrediu života subpopulácie seniorov, v ktorej starý človek žije a kde sa starý človek vyrovnáva s novými alebo zmenenými faktormi svojho sociálneho prostredia, do ktorého je včlenený. Konečnou fázou adaptačného procesu je úplné vyrovnanie, včlenenie nových podmienok, parciálna adaptabilita alebo inadaptabilita. Sociálna adaptabilita je závislá od štruktúry subjektu, veľkosti zmien, priaznivých podmienkach adaptácie a od ochoty pomôcť. Na základe týchto podmienok,človeku odchádzajúcemu do dôchodku by mali byť vytvorené vhodné podmienky na adaptáciu na nový životný štýl, nové sociálne postavenie, status a rolu, ktorú bude v danom spoločenstve zohrávať. Akceptácia nového stavu môže seniora pozitívne aktivizovať v prospech jeho nového života.

Ľudia na dôchodku sa často dostávajú do úlohy odložených, aj napriek tomu, že sú materiálne saturovaní, zostávajú osamotení a odcudzení. V našej spoločnosti je vytvorený model staroby, ktorý práve starým ľuďom vyhovuje. Seniori sa musia aktívne a s príznačnou múdrosťou usilovať o obojstranne dobré vzťahy s deťmi a vnukmi. Podľa Hamiltona (1999) adaptácia na starobu by mohla u niektorých jedincov prebiehať lepšie, pokiaľ by starší človek mal možnosť zapojiť sa buď do dobrovoľníckych aktivít, alebo do pracovného procesu.

Situácia, v ktorej sa človek ocitol na prahu 21. storočia ,pripomína novú historickú križovatku, na ktorej musí globalizované ľudstvo nájsť nový zmysel svojej existencie i nový smer svojho rozvoja. V podmienkach globalizácie ľudský zmysel nestratil svoj zmysel. Zmysel stráca len život, ktorý žijeme bez predstáv, ktoré nám vnútila moderná spoločnosť (Balogová a kol. Proces starnutia je spojený s výraznými zmenami v sociálnej oblasti. K podstatným zmenám dochádza predovšetkým v rodine. Starnúci rodičia, ktorých deti už dospeli a opustili domácnosť, žijú väčšinou sami. Strácajú nielen rodičovskú, ale i prarodičovskú funkciu, predovšetkým však i významnú materiálnu, sociálnu a psychickú podporu svojich detí v starobe (Žumarová, Balogová 2009).

Odchod do dôchodku je nielen kritickým zlomom, ale aj krízovým obdobím. Začína sa strácať sebadôvera a sebaistota. Je to psychicky náročné obdobie, v ktorom človek stráca dosahovanie sociálneho postavenia. Mnohí sa horšie adaptujú na penzijné obdobie. Hovorí sa preto o dôchodkovej kríze, penzijnom debakli alebo penzijnej chorobe. Starnúci človek sa ešte snaží dohnať to, čo predtým zameškal, ale už sa nesnaží napodobňovať svoje ideály. Počiatočný zmätok sa strieda s uspokojením prítomnosti, ale vzápätí sa vtiera nedôvera. Aby sa zabránilo úpadku sociálneho a ekonomického postavenia, je nutné sústrediť sa na cielené zvládnutie takých rizík. Človek očakáva pomerne dlhodobé obdobie medzi ukončením ekonomickej aktivity a začínajúcej závislosti od staroby. Je žiaduce naplniť ju hodnotnou činnosťou, novým programom a perspektívou života.

Starší človek, ako uvádza Balogová (2005), stráca určité sociálne úlohy, stráca skôr nadobudnuté kontakty, menia sa jeho perspektívy a hodnotový systém. Jedinec žijúci doterajším pracovným a rodinným režimom sa musí preorientovať na inú činnosť, na oblasť kultúry, športu a vlastné záujmy. Tieto zmeny v živote seniora by však mali byť postupné a nenásilné. V tomto období je senior konfrontovaný s neustále chudobnejším sociálnym prostredím, keď sa musí vyrovnávať s odchodom detí z domu, stratou životného partnera, ale aj priateľov a známych, čím sa prehlbuje sociálna izolácia. Mení sa finančná situácia, zhoršuje sa zdravotný stav a často sa starší človek nedokáže postarať o seba, a tým sa narúša kvalita života.

Konštruktivizmus je optimálnou stratégiou. Ľudia majú optimistický postoj k životu, sú tolerantní a nadväzujú vzťahy s ostatnými. Sú zmierení s faktom starnutia a uvedomujú si možnosti svojich výkonov a ich dimenzií. Obranný postoj je stratégia typická pre ľudí, ktorí majú strach z akejkoľvek závislosti a z hroziacej straty aktívneho života a z tohto dôvodu odmietajú akúkoľvek pomoc. Sklon k závislosti v starobe majú ľudia, ktorí boli celý život pasívni a spoliehali sa hlavne na druhých. Aj teraz očakávajú, že ich potreby uspokojí niekto iný. Svoje problémy často zveličujú, čo im umožňuje ľahšiu manipuláciu s okolím. Ďalej sú to ľudia, ktorí starobu vnímajú ako nepriazeň osudu. Majú sklon zvaľovať vinu na iných, často bývajú agresívni, podráždení a nespokojní. Títo ľudia sa považujú za akúsi obeť svojho osudu, sú ľútostiví a pesimistickí. Cítia sa veľmi osamelí, ale na druhej strane ani žiadny sociálny kontakt s inými ľuďmi nevyhľadávajú.

Spôsob zvládnutia všetkých zmien spojených so starobu je vždy individuálny. Adaptácia na starobu je ovplyvňovaná celým komplexom činiteľov. Okrem už spomínanej osobnosti človeka a jeho fyzického stavu tu zo sociálneho aspektu patria činitele ako spoločenská atmosféra, preferovaný životný štýl, vstup do dôchodku, zmena spoločenského statusu, strata životného partnera či partnerky, rodina, respektíve to, či sa v nej uprednostňovalo kresťanské zmýšľanie alebo nie. Všetky tieto faktory sa podieľajú na tom, prečo sa niekto lepšie adaptuje na starobu a iný menej. Na vytvorenie mravného vzťahu k starším ľuďom je dôležitá celková spoločenská atmosféra.

Dôležitým sociálnym faktorom, ktorý ovplyvňuje život staršieho človeka, je vstup do dôchodku. Vtedy dochádza k obmedzeniu rozsahu činností, k strate dovtedajšieho programu a k zúženiu styku s ostatnými ľuďmi. Senior začína sústreďovať pozornosť na svoje problémy, pripisuje im veľký význam. Takéto správanie môže viesť k sociálnej izolácii. K izolácii môže viesť aj to, že senior prestáva byť príslušníkom sociálnych skupín, ktorých bol doteraz členom. Osobná nespokojnosť (najčastejšie u muža) môže spočívať v tom, že senior nevie čo s časom, ako ho vyplniť. Povolanie mu doteraz poskytovalo životný obsah a odchodom zo zamestnania mu vzniká dlhá chvíľa a prázdnota. Pracujúci šesťdesiatroční muži s pozitívnym postojom k vstupu do dôchodku majú viac plánov a ich pohľad do budúcnosti je optimistickejší než u tých mužov, ktorí vo svojom odchode vidia prevažne negatívne aspekty. Rýchlejšie sa prispôsobujú tí dôchodcovia, ktorí si robia plány do budúcnosti ešte v čase pracovnej aktivity.

Každý senior je jedinečnou bytosťou prežívajúcou v určitom ekosystéme, v ktorom pôsobí užšia či širšia rodina, priatelia, známi, kolegovia, ale aj sídelná komunita, štát so svojimi právnymi a morálnymi normami, dokonca aj európske či svetové spoločenstvo. Thomas Campanella (in Bilasová 2008) zdôrazňuje, že východiskom a oporou ľudského poznania je u človeka vedomie vlastnej existencie, teda sebavnímanie. Sebahodnotenie a sebaponímanie sa v priebehu dejín mení a mení sa aj zmysel života. Predpokladá sa, že v roku 2030 bude štvrtina populácie v ekonomicky rozvinutom svete vo veku nad 65 rokov a v takmer polovici západnej Európy vo veku nad 50 rokov. Odborníci z viacerých oblastí výskumu sa venujú otázkam starnutia a staroby z viacerých uhlov pohľadov. Prvý odborný záujem o starnutie vychádzal z medicínskych kruhov. Záujem o starnutie a starobu zo strany lekárov je známy už zo staroveku a stredoveku. Dnešná gerontológia vznikla na začiatku 20. storočia. Zhromaždila množstvo materiálu a vyslovila viacero hypotéz o podstate starnutia a staroby. Predĺžil sa priemerný vek, znížila sa úmrtnosť, ale maximálna dĺžka života a tempo starnutia zostali rovnaké. Hrozenská (2008) v tejto súvislosti hovorí o tom, že súčasná veda dokáže podstatne znížiť úmrtnosť v strednom veku, ale riziko úmrtia vo vysokých vekových skupinách neovplyvnila. Akýkoľvek pokrok medicíny, akékoľvek zlepšenie životných podmienok, akékoľvek zlepšenie v hygiene, to všetko podstatne znížilo riziko smrti u mladých a stredne starých ľudí, nepomohlo to však zraniteľnému organizmu starcov.

Ako uvádza Holmerová (2006), v minulosti sa otázkam aktívneho starnutia nevenovala takmer žiadna pozornosť. Vyššieho, či vysokého veku v dobrom zdravotnom stave sa nedožívalo mnoho ľudí, čo znamenalo, že nebolo dôležité riešiť podobnú problematiku. Situácia sa ale celkom zmenila. V súčasnosti je dôležité propagovať celoživotný aktívny prístup k životu a zvyšovať informovanosť verejnosti o formách zdravého života v starobe. Na Slovensku sa zatiaľ tento postoj nestal bežnou súčasťou života dnešných seniorov. Myšlienka aktívneho starnutia môže byť do budúcnosti riešením nielen pre spoločnosť, ale aj samotného seniora. Je nesmierne dôležité, aby človek vyššieho veku nachádzal zmysluplnosť svojho života, a aby bola čo najdlhšie zachovávaná jeho autonómia. V minulosti neboli seniori zvyknutí uvažovať o príprave na starobu, ani rozmýšľať nad starnutím ako aktívnej časti svojho života. Skôr sa od starnutia očakávalo pasívne trávenie voľného času. V poslednom čase však dochádza k veľkým zmenám, ľudia si začínajú uvedomovať, že situácia sa mení. Budúci seniori by preto mali pozerať na toto životné obdobie úplne inak. Je síce pravda, že na zmenu nikdy nie je neskoro, ale nie je možné ľuďom prikazovať, akým spôsobom majú žiť. Niektorým vyhovuje väčší podiel aktivity v priebehu života, iným zasa naopak. Napríklad introvert môže dokonca aktívny štýl života priam neznášať a bude spokojný s opačným prístupom k životu v starobe. Určite by bolo dobré, keby si všetci seniori uvedomovali, že nečinnosť má negatívne dôsledky a nakoniec môže vyústiť až do rozpadu psychiky celej osobnosti. Len veľmi ťažko sa stane z celoživotne pasívneho človeka jedinec žijúci vo vyššom veku aktívnym spôsobom života. Vo väčšine je starnutie pokračovaním predchádzajúceho štýlu života a preto je nutné začať s aktívnym prístupom čo najskôr (Hamilton 1999). Ľudia musia poznať dôležitosť včasnej prípravy na starnutie, rozvíjať mimopracovné aktivity, vzdelávanie, prínos zdravého životného štýlu a preventívne opatrenia. Je značná súvislosť medzi aktívnym štýlom života a zdravotným stavom človeka. Rovnako má na prežívanie aktívneho života značný vplyv vzdelanie, partnerské spolužitie a celoživotný optimistický postoj k životu. Z prieskumov uskutočnených v posledných rokov jasne vyplýva, že existuje priama súvislosť medzi životnou spokojnosťou a schopnosťou aktívneho prístupu k životu. Celková spokojnosť seniora je vyššia, ak zostáva optimistom, venuje sa rôznorodým činnostiam a koníčkom, a ak u neho prebehla aspoň neplánovaná príprava na starobu (Kuchařová a kol. Symbol nového, aktívneho, cieľavedomého a informovaného prístupu samotného seniora k svojmu životu, predstavuje podľa Čoraničovej (2007) edukácia seniorov. Po prvýkrát sa edukačné aktivity objavili v 70. rokoch minulého storočia ako nový fenomén vo výchove a vzdelávaní. Dnes tiež existuje vedná disciplína, označovaná termínom geragogika, ktorá je zameraná na výchovu seniorov. Značný nárast seniorov v našej spoločnosti vyžaduje ďalší rozvoj edukácie seniorov, ale v súčasnosti na mnohých miestach táto forma výchovy a vzdelávania chýba. Ďalšími faktormi potrebnosti edukácie je predlžujúci sa čas života seniorov v starobe a snaha o hľadanie nových modelov starnutia. Dnešní seniori majú iné požiadavky na život na dôchodku, než mal…

Osobnosť v Sociálnom Prostredí: Socializácia a Sociálne Učenie

Socializácia (z lat. slova socialis = spoločenský) je proces, v ktorom sa človek prispôsobuje sociálnemu prostrediu, poznáva ho, posudzuje a kooperuje s ním. Je to proces zaraďovania jednotlivca do spoločnosti. Je to celoživotný proces, prostredníctvom ktorého si dieťa osvojuje sociálne normy, vzorce správania, postoje, hodnoty, zvyky, zručnosti, ktoré sú typické a žiaduce pre kultúru, v ktorej žije.

Výchova je hlavným a určujúcim zdrojom socializácie. Myslíme tým výchovu v najširšom zmysle slova, teda ovplyvňovanie človeka človekom a prostredím, v ktorom žije. Prostredie rozdeľujeme na: sociálne - ľudia, normy, pravidlá, prírodné - živá a neživá príroda, technické - technika, médiá.

Sociabilita je schopnosť vytvárať a udržiavať medziľudské vzťahy. Prosociálne správanie sa vyznačuje skutkami a činmi, ktoré sa robia v prospech iných, bez očakávania akejkoľvek odmeny - materiálnej, morálnej, vecnej a pod. Prosociálne správanie má blízko k altruizmu.

Altruizmus znamená poskytnúť pomoc pri riešení problémov a ťažkostí ľuďom v núdzi. Prejavuje sa charitatívnou činnosťou napr. poskytnutím materiálnych alebo finančných darov chudobným ľuďom, hladujúcim deťom, či ľuďom, ktorých postihla nejaká katastrofa napr. povodeň. Altruista je človek, ktorý nepočíta so žiadnym ziskom.

Opakom prosociálneho správania je egoistické, násilnícke, agresívne a asociálne správanie. Asociálne správanie sa prejavuje porušovaním noriem, zákonov a pravidiel.

Vývoj Sociálnych Vzťahov

Sociálne vzťahy a ich vytváranie závisia od veku človeka. Inak sa tvoria sociálne vzťahy v detstve, inak v dospelosti. Sociálne vzťahy sa neustále vyvíjajú v priebehu celého života človeka. Rozlišujeme:

• Primárnu socializáciu: Trvá od narodenia do 6 rokov a odohráva sa v rodine a v MŠ, až do nástupu do ZŠ. Počas tohto obdobia si dieťa osvojuje: základné kultúrne návyky, materinský jazyk a sociálnu komunikáciu, poznatky o prírode, základy orientácie v čase a priestore, sociálne roly, základy morálky, postupne sa vyvíja sebakontrola a sebaregulácia.
• Sekundárnu socializáciu: Prebieha od 6. rokov po dospelosť, do 18-20 rokov života, až po nástup do zamestnania. Významnými medzníkmi pre vývoj sociálnych vzťahov je: nástup do školy, nástup puberty, adolescencia, prechod do zamestnania.
• Terciárnu socializáciu: Prebieha do konca života. Sociálne vzťahy sa formujú v rodine, práci, v komunite a širšej spoločnosti. Socializácia je ovplyvnená špecifikami kultúry, v ktorej človek žije. V tomto období môže človek prekonávať rôzne krízy zapríčinené rozpadom rodiny, zmenou či stratou zamestnania, chorobou, zmenou bydliska a pod.

tags: #sociálny #rozmer #osobnosti #človeka #definícia