Sociálny rozvoj a práca: Definícia, ciele a význam

Sociálny rozvoj a sociálna práca sú kľúčové koncepty, ktoré sa prelínajú v úsilí o zlepšovanie života jednotlivcov, rodín, komunít a celej spoločnosti. Sociálna práca, ako praktická profesia a akademická disciplína, zohráva nezastupiteľnú úlohu pri podpore sociálnej zmeny, rozvoja, súdržnosti a posilňovaní schopností ľudí v ich sociálnom fungovaní. Tento článok sa zameriava na definovanie sociálneho rozvoja a práce, ich ciele, funkcie a význam v kontexte súčasnej spoločnosti.

Definícia sociálnej práce

Sociálna práca je definovaná ako praktická profesia a vedecký odbor, ktorý podporuje sociálnu zmenu, sociálnu súdržnosť, práva a slobodu ľudí. Zásady sociálnej spravodlivosti, ľudských práv, kolektívnej zodpovednosti a rešpektovania rozdielností sú základom sociálnej práce.

Medzinárodná definícia sociálnej práce

Výkonný výbor Medzinárodnej federácie sociálnych pracovníkov (IFSW) a Rada Medzinárodnej asociácie škôl sociálnej práce (IASSW), organizácie v partnerstve s Medzinárodnou radou pre sociálny rozvoj (ICSW), sa zhodli na globálnej definícii sociálnej práce, ktorá bola predložená v júli 2014 na konferencii v Melbourne, Austrália.

Táto definícia zdôrazňuje, že sociálna práca je na prax orientovaná profesia a zároveň vedecká disciplína. Uznáva vzájomnú závislosť historických, sociálno-ekonomických, kultúrnych, politických a osobných faktorov, ktoré predstavujú možnosti alebo sú prekážkou pre ľudské blaho a rozvoj.

Slovenská definícia sociálnej práce

K prijatiu slovenskej definície sociálnej práce prišlo na jar 1998 na národnej konferencii Systém sociálneho školstva na Slovensku. Účastníci sa zhodli na tom, že sociálna práca je špecifická odborná činnosť, ktorá smeruje k zlepšovaniu vzájomného prispôsobovania sa jednotlivcov, rodín, skupín a sociálneho prostredia, v ktorom žijú, a k rozvíjaniu sebaúcty a vlastnej zodpovednosti jednotlivcov s využitím zdrojov poskytovaných spoločnosťou. Je činnosťou v prospech klientov (jednotlivcov, rodín, skupín, komunít), ktorú možno charakterizovať pojmami „pomoc“, „podpora“ a „sprevádzanie“.

Prečítajte si tiež: Všetko o 7. platovej triede pre sociálnych pracovníkov

Pojem "sociálny" a jeho význam

Slovo sociálny má latinský pôvod a znamená "spoločenský". Po druhej svetovej vojne sa používalo v trojakom význame:

• Vzťahujúci sa k spoločnosti, spoločenský - v širšom význame
• Týkajúci sa zlepšovania spoločenských pomerov - sociálna politika
• Týkajúci sa hmotného zabezpečovania jedinca v spoločnosti

Pojem sociálny a etymologicky význam tohto pojmu je viacznačný. V prvom rade pojem sociálny prekladáme ako spoločenský, teda týkajúci sa celej spoločnosti, alebo vyplývajúci zo spoločenského života, zodpovedajúci potrebám, záujmom a požiadavkám spoločnosti. Týka sa teda ľudskej komunity. Druhý význam pojmu sociálny sa týka všeobecného zaistenia jednotlivca v spoločnosti, alebo môžeme povedať, že je vzťahujúci sa na hmotné zabezpečenie členov ľudskej spoločnosti, na úpravy, usporiadanie spoločenských vzťahov a pod.

Ciele sociálnej práce

Sociálna práca sa zameriava na:

• Zlepšenie vzájomného prispôsobovania jednotlivcov, skupín a sociálneho prostredia.
• Rozvíjanie sebaúcty a vlastnej zodpovednosti s ohľadom na individuálne potreby a rozdiely.
• Poskytovanie pomoci, podpory a sprevádzania klientom bez ohľadu na ich vek, pohlavie, sexuálnu orientáciu, sociálnu príslušnosť, zdravotné postihnutie, rasu, kultúru, vierovyznanie a iné sociodemografické odlišnosti.

Funkcie a obsah sociálnej práce

Sociálna práca zahŕňa získavanie a spracúvanie informácií o príčinách vzniku alebo možného vzniku sociálnej núdze a o potrebe poskytovania sociálnej pomoci, voľbu a uplatňovanie foriem sociálnej pomoci a sledovanie účinnosti ich pôsobenia.

Sociálna práca ako praktická činnosť je profesionálna aktivita, ktorá umožňuje jednotlivcovi, skupinám a komunitám identifikovať, to jest eliminovať a riešiť alebo aspoň zmierniť osobné, skupinové, sociálne problémy alebo vplyvy prostredia, ktoré na nich vplývajú negatívne.

Prečítajte si tiež: Práca sociálneho terapeuta v DSS

Miesto sociálnej práce v systéme spoločenskej starostlivosti

Človek v živote prechádza socializáciou - učí sa žiť v spoločnosti a získava schopnosti adaptovať sa na meniace sa životné podmienky. Sociálnym učením získava skúsenosti a schopnosti prekonávať obtiaže brániace mu v uspokojovaní svojich psychických a základných životných potrieb.

Súčasná sociálna práca vychádza z filozofického názoru - človek je sociálne a kultúrne ovplyvnený a je osobne zodpovedný za svoj život.

Vedeckosť sociálnej práce

Každá vedná disciplína má ujasnené a definované základné atribúty, ktoré má aj sociálna práca: predmet výskumu, metódy vedecko-výskumnej činnosti, pojmový aparát, zákony, vedecké paradigmy (paradigma - príklad, vzor - systém vedeckých poznatkov) a princípy, vzťahy s hraničnými a ostatnými vednými disciplínami.

Budovanie sociálnej práce ako vedného odboru predpokladá dvojsmernosť procesu poznávania, to znamená, že:

• Jeden smer predstavuje pohyb od teórie k praxi - syntetizujúci prístup k poznatkom iných vedných odborov a disciplín a ich systémové rozpracovanie na problematiku sociálnej praxe.
• Druhý „protismer“ predstavuje pohyb od praxe k teórii sociálnej práce.

Sociálna práca ako multidisciplinárna disciplína skúma praktický život človeka, skupiny, komunity v konkrétnom prostredí, ktoré je determinované súhrnom:

Prečítajte si tiež: Čo by ste mali vedieť o sociálnom inžinierstve

• Prírodného prostredia, ktoré špecificky komunikuje s jedincom.
• Širšieho spoločenského prostredia, ktoré vytvára ľudskú pospolitosť.
• Sociálneho prostredia, v ktorom sa reprodukujú ľudské vzťahy v prakticko-konkrétnych dimenziách.

Formovanie sociálnej práce vychádza z nasledujúcich potrieb:

• V postupnom formovaní ako disciplína napĺňa miesto, ktoré vzniká atomizovaním spoločenských vied a vied o človeku, čím približuje skúmanie sociálnych problémov k realite „každodenného života“ a súčasne upozorňuje a nastoľuje objavené problémy a vzťahy v reálnej podobe.
• Predmet SP je konkrétnym „urýchľovačom“ riešenia sociálnych problémov sprístupnením konkrétnych, praktických poznatkov z vied o človeku a spoločnosti (pedagogika - veda o výchove a príprave človeka na život); filozofické a psychologické disciplíny.
• Spoločenská prax vyžaduje jasne artikulovať sociálne problémy z pozície jednotlivca, skupiny, komunity, ako ich vníma, aké majú dopady a ako sa črtajú vývojové trendy spoločnosti, ktoré z nich sú sociálne únosné a akceptované človekom, občanom.
• Nezostáva v polohe vedeckého popisu sociálnych problémov.

Sociálna práca ako veda a umenie

Sociálna práca je umením, ktoré vyžaduje veľkú škálu schopností. Ide predovšetkým o porozumenie pre potreby druhých a schopnosť pomáhať ľuďom tak, aby sa na našej pomoci nestali závislými (aby nestratili schopnosť pomáhať si vlastnými silami).

Formy sociálnej práce

Sociálna práca sa delí na:

• Kuratívnu prácu: zaoberá sa už vzniknutými problémami prostredníctvom materiálnej pomoci, peňažnými a vecnými dávkami, poskytovaním sociálnych služieb, poradenstva, azylu. Využíva sankcie, dokonca i sociálnu izoláciu, čoho výsledkom je penitenciárna sociálna práca. Súčasťou tejto práce je aj uplatňovanie zákonných práv, odborných konzultácií a partnerského riešenia problémov. Represívne opatrenia treba účinne a efektívne využívať.
• Sociálnu prevenciu: sú opatrenia na zmiernenie alebo prekonanie hmotnej núdze alebo sociálnej núdze, ako aj na zabraňovanie príčin vzniku, prehlbovania alebo opakovania porúch psychického vývinu, fyzického vývinu alebo sociálneho vývinu občana.
• Preventívnu sociálnu prácu: je zameraná na predchádzanie vznikaniu dysfunkčných sociálnych procesov.

V preventívnej sociálnej práci rozlišujeme:

• Primárnu prevenciu: dôležitým prvkom je vyhľadávacia činnosť, uplatňovanie techník a metód, ktoré sú zacielené na diagnostikovanie, resp. vyhľadávanie občanov, u ktorých je potrebné a vhodné predchádzať sociálnym kolíziám.
• Sekundárnu prevenciu: napomáha zabraňovať prehlbovaniu už vzniknutých porúch a zároveň využíva vhodné a efektívne odborné metódy a postupy. Konkrétne formy - nápravná činnosť a liečebno-výchovná prevencia.
• Terciárnu prevenciu: napomáha predchádzať zhoršovaniu stavu hmotnej alebo sociálnej núdze a znižovať sociálne negatívne dôsledky.

Zásady sociálnej práce

Všeobecnou zásadou sociálnej práce je rešpektovanie neodobrateľnosti hodnôt a dôstojnosti ľudských bytostí, neškodenie, rešpektovanie odlišnosti a dodržiavanie ľudských práv a sociálnej spravodlivosti.

Podpora a dodržiavanie ľudských práv a sociálnej spravodlivosti je motívom a dôvodom pôsobenia sociálnej práce. Profesia sociálnej práce uznáva potrebu, že ľudské práva musia byť v súlade s kolektívnou zodpovednosťou. Myšlienka kolektívnej zodpovednosti poukazuje na realitu, že ľudské práva jednotlivca môžu byť denne naplnené iba vtedy ak vezmeme na seba zodpovednosť jeden za druhého a aj zodpovednosť za životné prostredie. Zdôrazňuje význam tvorby vzájomných recipročných vzťahov medzi komunitami. Preto hlavné zameranie sociálnej práce musí byť podpora práv ľudí na každej úrovni a napomáhanie k riešeniam tam kde ľudia berú na seba zodpovednosť za vzájomné blaho. Sociálna práca rešpektuje vzájomnú závislosť medzi ľuďmi a životným prostredím.

Sociálna práca pokrýva prvú, druhú a tretiu generáciu ľudských práv. Prvá generácia sa týka občianskych a politických práv ako je sloboda vyjadrovania, sloboda presvedčenia, ochrana pred mučením a svojvoľným zadržaním. Druhá generácia sa týka sociálnych, ekonomických a kultúrnych práv, ktoré zahŕňajú práva na primeranú úroveň vzdelania, zdravotnej starostlivosti, bývania a práva jazyka menšín. Tretia generácia ľudských práv je zameraná na prírodný svet, na právo na biodiverzitu živočíšnych druhov a medzigeneračnú rovnosť. Tieto práva sú podporujúce navzájom a závislé.

V niektorých prípadoch nekonanie zla a rešpektovanie diverzity môže byť v nesúlade s uznávanými hodnotami, napr. tam kde v mene užívanej kultúry sú práva, vrátane práva na život, práva menšín ako sú ženy, homosexuáli, porušované. Globálne štandardy vzdelávania a školenia v sociálnej práci (Global Standards for Social Work Education and Training, 2004) sa venujú takýmto komplexným problémom, podporujú to, že sociálni pracovníci sú vzdelávaní o základných ľudských právach s vysvetlením takým že ich prístup môže uľahčiť konštruktívnu konfrontáciu a zmenu tam kde kultúrne hodnoty, presvedčenia a tradície porušujú základné ľudské práva. Keďže kultúra je sociálny konštrukt a dynamicky sa vyvíja, tak v nej prebieha zmena a vývoj. Konštruktívna konfrontácia a zmena môže byť usmernená. Pochopenie určitých kultúrnych hodnôt, presvedčení a tradícií pomocou kritického a reflexného priameho dialógu so skupinou zlepšuje otázky ľudských práv.

Poznanie v sociálnej práci

Sociálna práca je medzidisciplinárna a aj naddisciplinárna a vychádza z množstva vedeckých teórií a z rozsiahleho výskumu. Veda sa chápe v tomto kontexte v jej najzákladnejšom význame ako poznania. Sociálna práca neustále vytvára svoj teoretický základ a výskum. Využíva aj teórie iných humánnych vied vrátane, ale nie výlučne, komunitného rozvoja, sociálnej pedagogiky, administratívy, antropológie, ekológie, ekonomiky, vzdelávania, manažmentu, ošetrovania, psychiatrie, psychológie, verejného zdravia a sociológie. Unikátnosť výskum a teórie sociálnej práce je v ich aplikovateľnosti a emancipatívnosti. Návrh definície akceptuje to že sociálna práca je formovaná nielen špecifickým praktickým prostredím a západnými teóriami ale aj pôvodným (autochtónnym) poznaním. Časť dedičstva kolonializmu je to že západné teórie a poznanie boli výlučne preferované a pôvodné (miestne) poznanie bolo podceňované, znehodnocované a hegemonizované západnými teóriami a poznaním. Navrhovaná definícia sa snaží zastaviť a zvrátiť tento proces, tým že uznáva že pôvodné obyvateľstvo v každom regióne, krajine a území má svoje vlastné hodnoty, spôsoby predávania poznania že a prispelo nevyčísliteľným prínosom do vedy. Sociálna práca sa snaží napraviť historický západný kolonializmus a hegemóniu tým že poznáva a učí sa od pôvodného obyvateľstva na celom svete. Takto poznanie sociálnej práce bude spoluvytvárané a formované pôvodným obyvateľstvom a toto poznanie bude viacej využívaná nielen v miestnom prostredí, ale aj medzinárodne.

Prax sociálnej práce

Pôsobnosť a poslanie sociálnej práce sa týka činnosti ľudí v interaktivite s ich prostredím (okolím). Prostredie zahrňuje mnoho sociálnych systémov, v ktorých sú ľudia za zapojení do prírodného geografického prostredia, ktoré má zásadný vplyv na život ľudí. Participatívna metodológia, ktorá je podporovaná v sociálnej práci sa odráža v zapájaní ľudí a organizácií do riešenia problémov života alebo do zlepšenia života. Pokiaľ je to možné sociálna práca viac pracuje s ľuďmi než iba pre ľudí. V súlade s rozvojovou paradigmou sociálni pracovníci využívajú množstvo schopností, techník, stratégií, princípov a aktivít na rôznych systémových úrovniach s úmyslom stabilizácie systému, alebo so zámerom jeho zmeny. Prax sociálnej práce obsahuje rad aktivít vrátane množstva foriem terapie a poradenstva, skupinovej práce a komunitnej práce, formulovanie politiky, analýz, podpory a politických intervencií. Z emancipačnej perspektívy táto definícia podporuje stratégie sociálnej práce, ktoré sú zamerané na posilnenie nádejí ľudí, sebaúcty a kreatívny potenciál na konfrontovanie a odstránenia utlačovania a zdrojov nespravodlivosti. Takto sociálna práca spája v jeden celok mikro a makro úroveň, osobnú a politickú dimenziu svojho pôsobenia. Holistické zameranie sociálnej práce je univerzálne, ale priority praxe sociálnej práce sú rôzne v jednotlivých krajinách.

Významné osobnosti v histórii sociálnej práce

V histórii sociálnej práce existuje mnoho významných osobností, ktoré prispeli k rozvoju tejto disciplíny a praxe. Medzi najvýznamnejšie patria:

• Arnošt Inocent Bláha: Bol žiakom T. G. Masaryka a patril k hlavným reprezentantom tzv. brnenskej sociologickej školy. Bol najvýznamnejším sociológom, priekopníkom nového chápania sociálnej práce a zakladateľom sociálnej pedagogiky u nás. Vymedzil druhy sociálnopatologických javov a úchyliek sociálneho života.
• Elisabeth Fryová: Venovala sa problematike odsúdených žien, vzdelávaniu ich detí a penitencionárnej starostlivosti o ženy v londýnskych väzniciach.
• Mary Richmondová: Bola zakladateľkou prípadovej sociálnej práce (case work), ktorá bola používaná od roku 1890 ako konkrétna systematická práca so sociálnym klientom. Svoje poznatky zhrnula v práci Social Diagnosis.
• Alice Masaryková: Bola dcérou T.G. Masaryka a zakladateľkou Československej sociálnej práce. Bola výrazne ovplyvnená predovšetkým americkou školou sociálnej práce (Richmondová a Robinsonová) a zaoberala sa individuálnou sociálnou prácou. Zdôrazňovala význam výchovy na tvorbu sociálne dospelého jedinca a zavádzala do teórie nový pojem sociálna dospelosť.

Osobnostný a sociálny rozvoj

Osobnostný a sociálny rozvoj (OSR) predstavuje komplexný proces, ktorý sa zameriava na rozvoj kľúčových životných kompetencií jednotlivca. Jeho cieľom je nadobúdanie praktických životných zručností a podpora jedinca pri hľadaní vlastnej cesty k spokojnému životu a budovaniu kvalitných medziľudských vzťahov. V dnešnej dobe má práca s mladými ľuďmi v oblasti osobnostno-sociálneho rozvoja nesmierny význam, a to ako pre rozvoj jednotlivých mladých ľudí, tak aj pre celú spoločnosť.

Oblasti osobnostného a sociálneho rozvoja

Osobnostný a sociálny rozvoj sa zameriava na niekoľko kľúčových oblastí, ktoré sú vzájomne prepojené a ovplyvňujú sa. Medzi najdôležitejšie oblasti patria:

• Sebapoznávanie a sebauvedomenie: Sebapoznávanie je základným kameňom osobnostného rozvoja. Zahŕňa poznanie vlastných silných a slabých stránok, hodnôt, presvedčení, záujmov a cieľov. Sebauvedomenie znamená schopnosť vnímať a chápať vlastné emócie, myšlienky a správanie v rôznych situáciách.
• Rozvoj emocionálnej inteligencie: Emocionálna inteligencia zahŕňa schopnosť rozpoznávať, porozumieť a riadiť vlastné emócie, ako aj emócie iných ľudí. Emocionálne inteligentní jedinci sú schopní efektívne komunikovať, zvládať stres, riešiť konflikty a budovať kvalitné medziľudské vzťahy.
• Komunikačné zručnosti: Efektívna komunikácia je nevyhnutná pre budovanie zdravých vzťahov a úspešné fungovanie v spoločnosti. Komunikačné zručnosti zahŕňajú schopnosť jasne a zrozumiteľne vyjadrovať svoje myšlienky a pocity, aktívne počúvať, klásť otázky, vyjednávať a riešiť konflikty.
• Sociálne zručnosti a medziľudské vzťahy: Sociálne zručnosti zahŕňajú schopnosť nadväzovať a udržiavať vzťahy s ostatnými ľuďmi, spolupracovať, prejavovať empatiu a rešpekt, a správať sa primerane v rôznych sociálnych situáciách. Budovanie kvalitných medziľudských vzťahov je dôležité pre pocit šťastia a naplnenia.
• Riešenie konfliktov: Konflikty sú prirodzenou súčasťou života, ale dôležité je vedieť ich konštruktívne riešiť. Zručnosti riešenia konfliktov zahŕňajú schopnosť identifikovať príčiny konfliktu, komunikovať s rešpektom, hľadať kompromisy a dosahovať dohody, ktoré sú uspokojivé pre všetky zúčastnené strany.
• Rozhodovanie a riešenie problémov: Schopnosť rozhodovať sa a riešiť problémy je dôležitá pre úspešné zvládanie rôznych životných situácií. Táto oblasť zahŕňa schopnosť analyzovať situáciu, identifikovať možnosti, zvážiť dôsledky a vybrať si najvhodnejšie riešenie.
• Zodpovednosť a sebadisciplína: Zodpovednosť znamená schopnosť preberať zodpovednosť za svoje správanie a rozhodnutia, plniť si povinnosti a dodržiavať dohodnuté pravidlá. Sebadisciplína zahŕňa schopnosť ovládať svoje impulzy, odkladať uspokojenie a vytrvať v úsilí o dosiahnutie cieľov.
• Sebaúcta a sebadôvera: Sebaúcta znamená pozitívny vzťah k sebe samému, prijímanie seba so všetkými silnými a slabými stránkami. Sebadôvera je viera vo vlastné schopnosti a kompetencie. Rozvoj sebaúcty a sebadôvery je kľúčový pre pocit šťastia a úspechu.

Význam osobnostného a sociálneho rozvoja

Osobnostný a sociálny rozvoj má zásadný význam pre jednotlivca aj pre spoločnosť. Rozvinuté osobnostné a sociálne kompetencie umožňujú jednotlivcovi lepšie zvládať stres, riešiť problémy, budovať kvalitné vzťahy, dosahovať úspechy v osobnom aj profesionálnom živote a prispievať k rozvoju spoločnosti. Pre spoločnosť je dôležité, aby jej členovia boli emocionálne inteligentní, zodpovední, tolerantní a schopní spolupracovať.

Etika v sociálnej práci

Etika v sociálnej práci je neoddeliteľnou súčasťou profesionálneho konania sociálnych pracovníkov. Etický prístup je v sociálnej práci každodennou potrebou, ktorá vychádza z poslania profesionálnych sociálnych pracovníkov. Etika sa chápe ako náuka o mravoch, prirodzené právo a axiológia (náuka o hodnotách).

Etický kódex sociálneho pracovníka

Podstatou etického kódexu je rešpektovanie práva druhých. Sociálni pracovníci vedia, že musia rešpektovať práva druhých, ale v praxi na to ľahko zabúdajú. Medzinárodná federácia sociálnych pracovníkov (IFSW) sformulovala Medzinárodný etický kódex profesionálnych sociálnych pracovníkov do súhrnu noriem, ktoré sa týkajú:

• Klientov
• Kolegov
• Zamestnávateľských organizácií
• Sociálnej práce ako profesie

V činnosti sociálneho pracovníka nesmieme zabúdať na humánne prístupy. Vychádzame z rôznych humánnych, náboženských a demokratických ideálov a filozofií. Vychádza sa z nich pri riešení ľudských potrieb a pri rozvoji ľudského potenciálu. Každému človeku treba zabezpečiť právo na sebarealizáciu do takej miery, aby nezasahoval do tohto práva iných.

Sociálny pracovník a klient

Sociálny pracovník je profesionál, ktorý disponuje osobitými predpokladmi, vlastnosťami a schopnosťami. Prácu sociálneho pracovníka vystihuje slovné spojenie „pomoc k svojpomoci“.

Pomáhajúci vzťah v sociálnej práci ovplyvňuje niekoľko faktorov, vrátane osobnosti sociálneho pracovníka aj samotného klienta. V sociálnej praxi sa ešte nie celkom prijal pojem sociálny klient. Spôsob riešenia sociálnych situácií a problémov klientov je priamo závislá od typu klienta, s ktorým sociálny pracovník pracuje. Môže to byť nedobrovoľný klient, ktorý prichádza za sociálnym pracovníkom na základe nariadenia alebo tlaku okolia a blízkych. Klienti majú tendenciu dosiahnuť riešenie svojho problému vo svoj prospech prostredníctvom agresívnych prejavov správania, medzi ktoré patria vyhrážanie, verbálne aj fyzické napádanie. V sociálnej práci nie je ojedinelá práca s klientom závislým na psychoaktívnych látkach.

Vzdelávanie sociálnych pracovníkov

Obdobie po roku 1990 významne ovplyvnilo vznik a rozvoj univerzitného vzdelávania v oblasti sociálnej práce. Bola založená Asociácia vzdelávateľov v sociálnej práci, bol stanovený profil absolventa sociálnej práce a štandardy vzdelávania na jednotlivých úrovniach vysokoškolského vzdelávania.

Absolvent sociálnej práce by mal disponovať vedomosťami z teórií, metód a foriem sociálnej práce v priamej a sprostredkovanej práci s klientskymi skupinami sociálnej práce, zo základov filozofie, etiky, sociológie, psychológie, pedagogiky a práva, sociálnej politiky a systému sociálneho zabezpečenia a sociálneho poistenia, z fungovania systému sociálnych služieb, sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately, pomoci v hmotnej núdzi, kompenzácií ťažkého zdravotného postihnutia, služieb zamestnanosti a o charakteristikách chudoby a sociálneho vylúčenia a konceptoch sociálnej inklúzie v interdisciplinárnych súvislostiach.

tags: #sociálny #rozvoj #a #práca #definícia