Sociálny štát a jeho znaky

Každý moderný štát sa snaží zabezpečiť aspoň základnú úroveň blahobytu svojich obyvateľov, a preto je do určitej miery sociálnym štátom (welfare state). Slovenský sociálny systém má konzervatívny charakter, čo prináša svoje plusy aj mínusy, ktoré vyplývajú z hodnotových základov, nie z technických parametrov. Redukovať systém na jednotlivé dávky a opatrenia znamená nevidieť celkový obraz.

Podstata sociálnej politiky

Sociálna politika je sústavné a cieľavedomé úsilie sociálnych subjektov o zmenu, udržanie a fungovanie spoločnosti, hlavne sociálneho systému. Zahŕňa množstvo prvkov, ktoré ovplyvňujú fungovanie spoločnosti a kvalitu života jej občanov.

Sociálna politika je ovplyvnená mnohými faktormi, ako sú história, kultúra, tradície, prírodné podmienky, vzdelanostná úroveň a ekonomika daného štátu. Orientuje sa na ľudskú bytosť, jej schopnosti, záujmy a potreby. Do roku 1989 bola sociálna politika na Slovensku založená na starostlivosti štátu o občana.

Sociálne subjekty sú inštitúcie a organizácie, ktoré vykonávajú sociálne činnosti smerujúce k uspokojovaniu sociálnych potrieb občanov. Medzi základné sociálne subjekty patria štát, mesto, obec, mimovládne organizácie a medzinárodné organizácie.

Sociálne objekty sú všetci obyvatelia štátu, určité skupiny ľudí a jednotlivci, ku ktorým smerujú sociálne opatrenia subjektov. Objekty sociálnej politiky sú rozdelené podľa potrebnosti a charakteru (podľa veku, pohlavia, vzdelania).

Prečítajte si tiež: Všetko o 7. platovej triede pre sociálnych pracovníkov

Princípy sociálnej politiky

Sociálna politika sa riadi niekoľkými základnými princípmi:

• Sociálna spravodlivosť: Harmónia občanov, súbor pravidiel, podľa ktorých sa v spoločnosti rozdeľujú prostriedky verejného blaha medzi subjekty sociálnej politiky. Charakterizujú ju 3 zásady: každému rovnako, každému podľa jeho potrieb a každému podľa jeho zásluh.
• Sociálna solidarita: Vzájomná podpora jednotlivých členov spoločnosti, ich spolunáležitosť. Má rôzne formy: štátom organizovaná solidarita (zabezpečenie základných životných podmienok), medzigeneračná solidarita, solidarita zdravých a chorých, vnútro rodinná solidarita.
• Sociálna subsidiarita: Povinnosť každého človeka pomôcť sám sebe, postarať sa sám o seba. Ak to človek nedokáže, povinnosť prechádza na rodinu, a ak to nezvláda ani rodina, tak na priateľov, obec a štát.
• Sociálna participácia: Účasť na verejnom rozhodovaní. Vychádza z presvedčenia, že jednotlivci, ktorých život ovplyvňuje celý rad opatrení a rozhodnutí vykonávaných štátom v rámci sociálnej politiky, by sa mali zúčastňovať na ich tvorbe.

Funkcie sociálnej politiky

Sociálna politika plní niekoľko dôležitých funkcií:

• Ochranná funkcia: Ochraňuje a pomáha človeku v prípade sociálnej udalosti (strata zamestnania, nízky príjem).
• Rozdeľovacia a prerozdeľovacia funkcia: Rozdeľuje prostriedky (mzdy, dôchodky) a príležitosti (práca, vzdelanie, služby) medzi jednotlivcov.
• Homogenizačná funkcia: Smeruje k určitému príjmovému vyrovnaniu a zmierňovaniu sociálnych rozdielov.
• Stimulačná funkcia: Podporuje a podnecuje sociálne žiaduce konanie a správanie sa jednotlivcov.

Oblasti sociálnej politiky

Sociálna politika zahŕňa rôzne oblasti:

• Bytová politika: Zabezpečuje primerané bývanie.
• Rodinná politika: Zaoberá sa pomocou rodine.
• Vzdelávacia politika: Rieši otázky zabezpečenia vzdelania pre všetkých.
• Zdravotná politika: Štát sa usiluje o vytvorenie podmienok na zdravotnú starostlivosť.
• Politika zamestnanosti: Zameriava sa na nezamestnanosť, jej druhy a možnosti.

Sociálna práca

Sociálna práca je odborná činnosť orientovaná na získavanie a spracúvanie informácií o príčinách vzniku hmotnej a sociálnej núdze, ako aj potrebe poskytovania sociálnej pomoci, o voľbu adekvátnej formy pomoci a sledovanie jej účinnosti. Je to pomáhajúca profesia, ktorá zasahuje tam, kde prichádza k nezhodám v interakcii ľudí a ich okolia.

Úlohy sociálnej práce:

Prečítajte si tiež: Práca sociálneho terapeuta v DSS

• Pomáhať jednotlivcovi vytvárať rovnováhu medzi možnosťami a požiadavkami.
• Učiť jednotlivcov schopnosti riešiť problémy.
• Vychovávať jednotlivcov k pocitu zodpovednosti.
• Nabádať klientov k správnym postojom k životu.

Typológia sociálneho štátu

Dánsky sociológ Esping-Andersen rozlišuje tri archetypy sociálneho štátu:

• Liberálny sociálny štát: (Spojené štáty, Kanada, Austrália) Napomáha trhovým mechanizmom, garantuje iba minimálny životný štandard a podporuje privátne dôchodkové sporenie či zdravotné pripoistenie. Sociálna pomoc je testovaná na príjem, úroveň dávok je nízka a nároky na dávky sú prísne.
• Konzervatívny (korporativistický) sociálny štát: (Nemecko, Francúzsko, Taliansko, Rakúsko) Štát čiastočne nahrádza trhové mechanizmy ako poskytovateľ blahobytu. Miera prerozdeľovania je nízka a príjmové rozdiely sú zachované podľa tried a statusov. Sociálna starostlivosť je prepojená na tradičné rodičovstvo a korporácie.
• Sociálno-demokratický sociálny štát: (Nórsko, Švédsko) Vyznačuje sa vysokou solidaritou a podporou rovnosti vysokého štandardu. Socializuje náklady rodičovstva a vyžaduje si záväzok čo najvyššej zamestnanosti.

Slovenský sociálny systém

Slovensko má najbližšie ku konzervatívnemu modelu. Dávky zo sociálneho poistenia sú výrazne zásluhové a naviazané na predchádzajúci príjem. Aj minimálny dôchodok si treba zaslúžiť odpracovaním približne dvoch tretín priemernej kariéry. Príjemcov dávky v hmotnej núdzi síce nie je veľa, ale absentuje dostatok účinných podporných programov na inklúziu, zamestnávanie a zvýšenie sociálnej mobility.

V celkovej miere zamestnanosti Slovensko zaostáva za priemerom OECD aj za susedným Českom. Zamestnanosť žien vo veku 25-35 je podpriemerná, ale materská a rodičovská dovolenka u nás patria k najdlhším na svete.

Veľká dôchodková reforma z roku 2003 (zavedenie trojpilierového systému) bola krokom liberálnym smerom. Rovnako tak pôsobia daňové zvýhodnenia doplnkového sporenia. Zavedenie materského pre otcov skôr pripomína sociálno-demokratické systémy.

Systémový pohľad na slovenský sociálny štát ukazuje riziká za horizontom desiatok rokov. Tým najväčším je konzervovanie sociálnych rozdielov a nízka sociálna mobilita. S ekonomickým rastom západu Slovenska budú rásť nie len príjmy, ale aj dôchodky, materské či dávky v nezamestnanosti obyvateľov rozvinutejších regiónov.

Prečítajte si tiež: Čo by ste mali vedieť o sociálnom inžinierstve

Nástroje sociálnej politiky

Sociálna politika sa v spoločnosti realizuje pomocou rôznych nástrojov. Môžeme ich rozlíšiť z hľadiska úrovne riadenia a potom môžeme hovoriť o nástrojoch ako je programové vyhlásenie vlády, právny poriadok, či sociálno-právna legislatíva.

Vzhľadom na ciele sociálnej politiky, z hľadiska jej praktickej realizácie, sú dôležité nástroje ako kolektívne vyjednávanie, programovanie a plánovanie. Kolektívne vyjednávanie je nepretržite prebiehajúci proces, založený na kompromisoch medzi sociálnymi partnermi. Sociálne partnerstvo, sociálny dialóg, tripartita a kolektívne vyjednávanie sú súčasťou základných ľudských práv a slobôd.

Historický vývoj sociálneho štátu

Vznik sociálneho štátu datujeme rokom 1883 v Nemecku. Jeho autorom je Oto von Bismarck. Bismarck bol politik, ktorý vyznával silno konzervatívne, militaristické a nacionalistické hodnoty. Robotníctvo zažívalo ťažké časy. Ich ochrana bola minimálna. Životné podmienky boli katastrofálne. Nemôžeme sa čudovať, že takto existenčne ohrozená robotnícka trieda inklinovala ku komunistickým myšlienkam a tohto fenoménu sa najviac báli vládne kruhy združené okolo železného kancelára Bismarcka. Báli sa socialistickej revolúcie, ktorá v tých časoch mohla prísť jedine od robotníckeho hnutia. Bismarcka ku kroku vytvorenia sociálneho štátu viedla aj ďalšia pohnútka a to tá, že potreboval zdravú a silnú populáciu, hlavne mužskú, ktorú chcel nasadiť do vojnových konfliktov, ktoré plánoval a neskôr aj úspešne uskutočnil. Sociálny štát, prvý svojho druhu na svete vznikol nie vďaka morálnym hodnotám, ale vďaka Bismarckovym militaristickým chúťkam a na potlačenie revolučných nálad robotníkov. Bismarck zabil dve muchy jednou ranou.

Kritika sociálneho štátu

Niektorí kritici sociálneho štátu tvrdia, že sociálna podpora bez povinnosti odpracovať si ju berie ľuďom sebaúctu. Poukazujú na to, že sociálny štát odmeňuje ľudí za neprácu, klamstvo a nemanželské deti, čím posmeľuje k správaniu, ktoré nie je žiaduce. Taktiež tvrdia, že sociálny štát a zlyhania, ktoré vytvára v sociálnych službách, menia charakter ľudí k horšiemu.

Možnosti zlepšenia sociálneho štátu

Vo verejnej diskusii o sociálnych politikách by sme sa nemali príliš zdržiavať drobnými technickými nastaveniami, aj keď práve nie sú ideálne. Skúsme častejšie vnímať systém ako funkčný celok: akú šancu majú deti z chudobných rodín dostať sa na vysokú školu? Ako dlho si hľadá prácu bývalý manažér v porovnaní s menej vzdelaným nezamestnaným? Ako pomáhame domácnostiam, ktoré opatrujú starých a chorých? Majú dôchodcovia na západe a východe podobný životný štandard, ak celý život pracovali za podobnú mzdu?

V snahe ušetriť môžeme skrátiť podporné obdobia, zvýšiť flexibilitu pracovnoprávnych vzťahov a posilniť testovanie dávok na príjem. Alebo môžeme výrazne posilniť financovanie sociálnych služieb, podporovať univerzálne programy a intenzívnejšie zamestnávať znevýhodnených.

tags: #sociálny #štát #a #jeho #znaky