Sociálny štát Švédsko: Charakteristika a vývoj

Švédsko je často uvádzané ako príklad sociálneho štátu, no jeho systém a vývoj sú zložité a plné paradoxov. Tento článok sa zameriava na charakteristiku švédskeho sociálneho štátu, jeho historické východiská, vývoj, súčasné výzvy a porovnanie s inými modelmi.

Typológia sociálneho štátu

V kontexte teórie sociálnej politiky sa často spomínajú tri základné typy sociálneho štátu, reprezentované osobnosťami ako Otto von Bismarck, William Henry Beveridge a Gunnar Myrdal. Každý z nich priniesol odlišný prístup k sociálnemu zabezpečeniu.

Historické východiská sociálneho zabezpečenia

Na formovaní sociálnej politiky v európskych krajinách sa podieľali predovšetkým tri svetové osobnosti: Otto von Bismarck, Wiliam Henry Beveridge a Gunnar Myrdal.

Otto von Bismarck a konzervatívny model Welfare States

Otto von Bismarck (1815-1898), známy ako zjednotiteľ Nemecka (1871), bol prvým z veľkých reformátorov európskej sociálnej politiky. V Nemecku, ktoré bolo do roku 1871 rozdrobené, existovalo množstvo socialistických spolkov, ktoré poskytovali svojim členom politické, sociálne a ekonomické zázemie. V roku 1881 Ríšsky snem schválil sociálno-politický program, ktorý zavádzal poistenie pre robotníkov pre prípad úrazu, choroby, invalidity a staroby. V roku 1890 bola opäť povolená činnosť sociálno-demokratickej strany. Bismarckovo sociálne zákonodárstvo bolo súčasťou jeho politiky "cukru a biča" v záujme stability štátu.

Systém sociálneho zabezpečenia sa realizoval v podobe troch zákonov:

Prečítajte si tiež: Všetko o 7. platovej triede pre sociálnych pracovníkov

• Zákon o nemocenskom poistení z roku 1883
• Zákon o úrazovom poistení z roku 1884
• Zákon o poistení pre prípad invalidity a staroby z roku 1889Významným znakom zavedenej sústavy poistení bolo, že oddeľovala rôzne kategórie zamestnancov a robotníkov.

Bismarckov model priniesol niekoľko zásadných zmien:

• Prvýkrát si štát priznáva spoluzodpovednosť za sociálnu situáciu svojho obyvateľstva.
• Vzniká prvý systém sociálneho poistenia, založený na zamestnaneckom princípe.
• Náklady na tento systém sú rozdelené medzi zamestnancov, zamestnávateľov a štát.

Konzervatívny model (Nemecko) sa vyznačuje tým, že štát garantuje len spoločnosťou uznané minimálne životné štandardy a vytvára priestor pre neštátne subjekty. Je korporatívny, pracovno-výkonový, s prioritou uspokojovania potrieb na základe pracovného výkonu a zásluhy. Dávky sú odrazom miezd a sú financované z príspevkov zamestnávateľov a zamestnancov.

Wiliam Henry Beveridge a liberálny model Welfare States

Bismarckov model sociálneho poistenia sa postupne šíril v celej Európe, uplatnil sa aj vo Veľkej Británii, kde k nemu pribudlo aj poistenie proti nezamestnanosti ako ďalšiemu sociálnemu riziku. Dávky, ktoré vtedy vyplácali slabé poisťovne, boli nedostatočné a ľudia sa ocitli v biede. Hospodárskou krízou bola postihnutá aj Veľká Británia, vláda sa preto rozhodla reformovať sociálny systém. Koncom roka 1942 predložil Beveridge návrh celonárodného systému poistenia, ktorý požadoval zásadné zmeny v poisťovníctve, zdravotníctve, školstve, v oblasti bývania a na trhu práce. Išlo o plán sociálneho štátu.

Beveridge navrhol predovšetkým zaviesť určité garantované minimum, ktoré malo byť dostupné pre všetkých a zároveň systém, ktorý by umožňoval preskúmať, či ich príjem skutočne nedosahuje hranicu tohto minima. Zdôrazňoval, že sociálne poistenie je len súčasťou politiky sociálneho pokroku. Začal používať termín spotrebný kôš, t.j. súbor typických tovarov, ktoré spotrebúva priemerná rodina. Výrazne podporoval a stimuloval súkromnú iniciatívu. Tým, že uplatnil rovnaký prístup k testovaniu príjmov pre účely sociálnych dávok, upevnil význam životného minima.

Liberálny model Welfare State (typický pre USA a časť GB) sa vyznačuje minimálnymi zásahmi štátu. Každý je sám o seba predovšetkým povinným a dobrovoľným poistením. Štát stojí na konci s intervenciou a silný je tretí sektor (mimovládne, občianske a iné organizácie).

Prečítajte si tiež: Práca sociálneho terapeuta v DSS

Karl Gunnar Myrdal a sociálno-demokratický model Welfare States

Karl Gunnar Myrdal (1898-1987) bol tretím z veľkých reformátorov sociálneho poistenia. Bol to ekonóm, poslanec švédskeho parlamentu za sociálnu demokraciu, v roku 1972 mu bola udelená Nobelova cena za ekonómiu. Zameral sa na plánovité znižovanie chudoby a znižovanie sociálnych nerovností. Medzi jeho opatrenia patrili:

• Zavedenie materského príspevku a prijatie ďalších opatrení podporujúcich pôrodnosť
• Zavedenie prídavkov na deti
• Zavedenie príspevkov na bývanie
• Vyučovanie a stravovanie v školách zdarma
• Všeobecne dostupná zdravotná starostlivosť

Význam Myrdalovho modelu bol v tom, že uskutočnil štátnu sociálnu podporu smerujúcu plošne k tým skupinám, ktorým poistenie nebolo poskytované zo špeciálnych zdrojov a ktorých sociálna marginalizácia by mala za dôsledok oslabenie potenciálu celej spoločnosti.

V európskom kontexte sa sformovali tri základné piliere sociálnej politiky:

• Sociálne poistenie
• Sociálna pomoc
• Štátna sociálna podpora

Štátna sociálna podpora, ktorej zakladateľom bol práve Myrdal, vyčleňuje systém dávok, vyjadrujúcich podporu určitým skupinám vo vzťahu k životnej udalosti, ktorá môže mať dlhodobý charakter. Je to štátom organizovaná solidarita.

Švédsky model: "Tretia cesta"

Švédska hospodárska politika, riadená dlhodobo Sociálno-demokratickou stranou, býva nazývaná "švédskym modelom socializmu", "Modelom spoločnosti verejného blaha" a pod. To všetko má vyjadriť základnú povojnovú orientáciu švédskej hospodárskej politiky, ktorá si zvolila svoju vlastnú špecifickú cestu medzi kapitalizmom a socializmom - politiku "tretej cesty". Švédsko sa po skončení druhej svetovej vojny stalo modelovou hospodársky úspešnou a veľmi dobre organizovanou spoločnosťou, ktorej sociálna politika v súlade s politikou zamestnanosti viedla k označeniu "sociálny štát". Sociálny bol však budovaný príliš rýchlo, skoro nezávisle na dynamike ekonomiky.

Prečítajte si tiež: Čo by ste mali vedieť o sociálnom inžinierstve

Sociálno-demokratická strana vládla vo Švédsku od roku 1932 do roku 1992 s výnimkou rokov 1976-1982, kedy sa k vláde dostala koalícia "troch nesocialistických strán" (toto obdobie bolo nazývané "nesocialistická medzihra"). Pravicovej vláde zvolenej v roku 1992 sa nepodarilo vyviesť zem z recesie a tak došlo k návratu sociálnych demokratov do vlády.

Švédsky model dostáva konečnú podobu až v rokoch 1929 - 1939. Vojnové obdobie pribrzdilo jeho realizáciu, a tak až obdobie od roku 1950 - 1968 znamená etapu výstavby novej spoločnosti. Začiatkom 50-tich rokoch boli uskutočnené rozsiahle sociálne reformy- medzi najvýznamnejšie patrila reforma školstva a reforma starobných dôchodkov, v 60-tich rokoch nasledovala reforma starostlivosti o deti, zavedenie národného zdravotného systému a ďalšie, ktoré znamenali starostlivosť vlády o občanov na jednej strane, na druhej strane však nezmyselne zaťažovali štátny rozpočet rastom verejných výdavkov. Švédsko sa zapísalo do dejín ako krajina, ktorá prvá na svete prakticky aplikovala koncepciu štátu blahobytu.

Švédsky ekonomický model je synonymom modernej zmiešanej ekonomiky, v ktorom sa spája trhový systém s rozsiahlou štátnou intervenciou, ktorá vnáša do tejto sústavy ekonomickú a sociálnu stabilitu. Má mnoho kritikov, ale aj obdivovateľov. Niektorí zdôrazňujú skutočnosť, že takýto systém podlamuje pracovnú iniciatívu a podnikavosť.

Faktory ovplyvňujúce švédsky model

Existuje niekoľko faktorov, ktoré prispeli k vytvoreniu a udržaniu švédskeho sociálneho štátu:

1. Geografická poloha, príroda a história Švédska sú faktormi s priaznivým dopadom. Krajina má pomerne bohaté surovinové zdroje (drevo, železná ruda), je spojené s možnosťami jej industrializácie. Švédsko nebolo vtiahnuté do 1. ani do 2. svetovej vojny.
2. Švédsko nepozná problém národnostných menšín, je národnostne a nábožensky homogénne. Takéto prostredie prispelo k dlhodobej a pestovanej tradícii spolupráce medzi rôznymi sociálnymi skupinami, často s protichodnými záujmami. Tiež drsná severská príroda si vyžaduje pochopenie vzájomnej závislosti ľudí na sebe, a preto pojem solidarita má také veľké uznanie a rozšírenie.
3. Dlhodobé dominantné postavenie sociálno-demokratickej stravy v politickom živote krajiny malo významný podiel na uplatnení takejto "cesty" hospodárskej politiky.
4. Ďalším závažným rysom švédskej reality je vysoká organizovanosť v odboroch, ktoré podporujú postup sociálno-demokratickej strany. Odbory sú hlavným nositeľom princípu mzdovej solidarity.
5. Princíp spolupráce a solidarity sa prejavuje vo veľmi širokej sieti družstiev: výrobných, odbytových, spotrebných, bytových. Veľký dôraz sa kladie na ochranu spotrebiteľov, čo je vzorom pre mnohé krajiny.
6. Švédsko je otvorená ekonomika.Výsledkom všetkých vyššie uvedených osobitostí je, že mohol byť budovaný "sociálny štát", ktorého významným znakom je negociačná ekonomika. V roku 1938 došlo k tzv. Saltsjöbadenskej dohode medzi zamestnávateľmi a odbormi, ktorá definovala pravidlá pre sociálny dialóg. Negociačná ekonomika znamená, že prostredníctvom rokovania sa dosahujú kompromisy, predchádza sa konfliktom, decentralizuje sa moc. Štátna moc je delegovaná na mnoho inštitúcií, ktoré sprostredkúvajú koordináciu a harmonizáciu konfliktných záujmov.

Pre Švédsko je príznačné, že tradičné nástroje makroekonomickej stabilizačnej politiky dopĺňa jeden, ktorý je orientovaný na stabilizáciu investičného procesu. Ide o systém rezervných investičných fondov. Funguje tak, že vláda poskytuje daňové úľavy zo zisku (až o 40%) tým firmám, ktoré obmedzujú investície v období vysokej konjunktúry a naopak investujú v období cyklického poklesu. Zabezpečenie plnej zamestnanosti je realizované makroekonomickou intervenciou. Snaha o zabezpečenie plnej zamestnanosti priviedla Švédsko k najprepracovanejšej aktívnej politike na trhu práca na celom svete.

Solidárna mzdová politika je založená na myšlienke, že nezávisle od odvetvia a miesta výroby náleží za rovnakú prácu rovnaká mzda. Vyrovnávanie miezd vykonávajú odborové organizácie prostredníctvom "mzdových úsporných fondov". Vybudovanie systému sociálneho zabezpečenia je realizované rozsiahlou sieťou sociálnych služieb, ktoré sú občanom poskytované buď úplne zdarma, alebo iba za nepatrnú, niekedy symbolickú cenu. Tieto verejné služby sú veľmi náročné na rozpočet a výška zdanenia vo Švédsku je najvyššia v porovnaní s ostatnými krajinami. Pozitívnym výsledkom tejto politiky je vysoká vzdelanosť v krajine i priaznivé ukazovatele o zdravotnom stave švédskej populácie. Neúnosný rast daňového zaťaženia sa na druhej strane prejavil v strate pracovnej iniciatívy, v poklese sklonu j úsporám a k úniku kapitálu do zahraničia.

Tri fázy vývoja švédskeho modelu

1. Fáza formovania (do roku 1955)
2. Fáza rozkvetu (1955 - 1973), na začiatku ktorej boli pevne sformované hlavné znaky švédskeho štátneho blahobytu. Ďalej zosilnel verejný sektor (vládne výdavky a transfery dosiahli v tomto období takmer dve tretiny HDP). Plná zamestnanosť bola udržaná bez problémov.
3. Obdobie krízy švédskeho modelu (od roku 1973), ktoré trvá až doteraz. Ani švédska ekonomika sa nevyhla stagflácii, pri ktorej vláda nenašla účinnú zbraň. V druhej polovici 70. rokov sa prejavili negatívne dôsledky: Veľkorysé pracovné zákonodárstvo - najdlhšia dovolenka a umožnenie pracovníkovi zostať doma i bez lekárskeho potvrdenia s plnou mzdou. Znižuje sa sklon k sporeniu - z dôvodu vysokého zdanenia. Tzv. "vzbura" daňových poplatníkov - je rozšírenou reakciou. Ľudia s vyššími platmi opúšťajú krajinu, ktorá ich postihuje vysokými daňami z príjmu a z majetku.

Ako vyplýva z charakteristiky hlavných znakov švédskeho modelu (negociačná ekonomika, verejné služby, makroekonomická stabilizačná politiky zameraná na plnú zamestnanosť), kríza tohto modelu neznamená demontáž celej sústavy, ale len určité zmeny v trende, pretože došlo k prekročeniu niektorých prípustných hraníc. Skúsenosti z oblasti prehodnocovania švédskeho modelu ukazujú, že má hlboké spoločenské korene.

Súčasné výzvy a budúcnosť švédskeho modelu

Aký bude ďalší vývoj švédskeho modelu po jeho adaptácii na podmienky spojené s členstvom v EÚ? Aký osud čaká negociačnú ekonomiku? Bude tento model s jeho stabilizačnou hospodárskou politikou životaschopným v dnešnej dobe, keď prevládajú tendencie konvergovať k liberálnym smerom?

Švédsko si udržalo neutralitu v oboch svetových vojnách a v druhej polovici 19. storočia naštartovalo rozsiahle reformy, v ktorých dali voľnú ruku slobodnému trhu. Vďaka tomu sa mohli zviezť na vlne priemyselnej revolúcie. V rokoch 1870 až 1950 malo Švédsko najrýchlejší rast bohatstva na jedného obyvateľa na svete. Firmy ako Ericsson, Skanska, Electrolux, Volvo alebo Scania vznikli práve v tomto období.

Problémy sa začali v roku 1932, keď zúrila veľká hospodárska kríza. Sociálni demokrati sa rozhodli vybudovať takzvaný domov ľudu - folkhem. Cestovnú mapu pre Švédsko načrtla dvojica sociológov - Gunnar Myrdal s manželkou Alvou. Tvrdili, že ak sa sociálny štát nepodarí vybudovať práve tam, tak nikde.

Švédsko, ktoré si vybralo cestu socializmu, počas dvoch generácií obrátilo mentalitu národa. Jednotlivcov hrdých na to, že nie sú pre nikoho príťaž, nahradila generácia totálne závislá od štátu, hodnotí A. Carlson. A obyvateľstvo si začalo užívať socialistickú predstavu o slobode.

Verejné výdavky vďaka sociálnemu inžinierstvu narástli do obrovských rozmerov. Od nástupu ľavice k moci do roku 1950 sa zdvojnásobili na 20 percent HDP. No stále boli nižšie ako verejné výdavky v USA a Švédsko sa radilo medzi najslobodnejšie ekonomiky.

Počas nasledujúcich 25 rokov došlo k nárastu, ktorý nemal v čase mieru precedens: v roku 1975 cez verejné rozpočty pretiekla viac ako polovica HDP. A aby to bolo z čoho zaplatiť, predseda vlády Olof Palme si "vyšliapol" na firmy. Presadil tvrdú reguláciu podnikania a prudké zvýšenie sociálnych odvodov pre zamestnávateľov. K tomu sa pridali rastúce nároky odborov na zvyšovanie miezd a výsledok nenechal na seba dlho čakať. Firmy strácali konkurencieschopnosť na medzinárodných trhoch.

V snahe pomôcť ekonomike vláda devalvovala korunu. Čo potešilo exportérov, no na druhej strane to cez dovozy urýchlilo rast cien. Inflácia zvýšila tlak odborov pri vyjednávaní o mzdách, čo zasa škodilo firmám. A tak prišla ďalšia devalvácia, ďalší rast cien…

Znechutené obyvateľstvo v roku 1976 poslalo k moci pravicu. No tri koaličné strany sa nevedeli dohodnúť na zásadnejších trhových reformách a ďalej točili kolotoč. V roku 1981 znehodnotili korunu o desatinu a rok nato sa k moci vrátili socialisti. A okamžite devalvovali menu o ďalších 16 percent.

V roku 1985 vláda deregulovala oblasť bankových úverov. Bola to síce potrebná reforma, no nešťastne načasovaná. Po zohľadnení inflácie boli v tom čase reálne úroky pod nulou, čo vyvolalo boom pôžičiek. To predstavovalo nový inflačný faktor.

Keď v ďalšom roku zavraždili predsedu vlády O. Palmeho, k moci sa dostala opäť pravica a pustila sa do reforiem, ktoré zastavili pokles konkurencieschopnosti. No nestačili ekonomiku stabilizovať natoľko, aby jej začiatkom 90. rokov nezlomila krk invázia do Iraku. Ropný šok poslal Švédsko do recesie. Špekulanti zaútočili na menu a vyvolali zrútenie fixného devízového režimu. Nasledoval dramatický rast úrokových sadzieb a následne nárast objemu klasifikovaných úverov. Väčšina veľkých bánk sa ocitla na pokraji kolapsu, od ktorého ich ušetril len záväzok vlády poskytnúť im na ozdravenie toľko peňazí, koľko treba.

V roku 1993 bol hrubý domáci produkt Švédska o päť percent nižší ako v roku 1990 a deficit rozpočtu vyletel na desatinu HDP. Ekonomika sa aj vďaka predchádzajúcemu znehodnoteniu meny začala vzmáhať, k čomu jej pomáhala pravicová vláda sériou deregulácií a privatizácií. Postupne sa podarilo utlmiť infláciu a zlikvidovať obrovské manko v rozpočte. V roku 1996 sa opäť dostala k moci ľavica. Vláda Görana Perssona už nešla cestou ďalšieho zvyšovania výdavkov. Výsledok je, že v septembri tohto roka odovzdala pravici do rúk štát s rozpočtovým prebytkom a silným ekonomickým rastom.

Švédsku sa v ostatných rokoch darilo nie vďaka vysokým daniam, ale práve pre reformy podporujúce voľný trh, dodáva. Sociológ A. Carlson dopĺňa empirickú skúsenosť: socializmus prerozdeľujúci každému podľa jeho potrieb môže fungovať, ale len v rodinách. Spoločenstvách stojacich na pokrvných zväzkoch, manželstvách či adopciách. Švédsku sa snaha nahradiť rodinný socializmus socializmom stojacim na vzťahu občana k štátu neosvedčila. Gunnar a Alva Myrdalovci sa nemýlili, keď povedali, že ak sa fungujúci sociálny štát nepodarí vytvoriť vo Švédsku, tak potom nikde.

Komparácia a problémy komparatívneho výskumu

Problematika komparatívneho výskumu sociálnych štátov je zložitá. Nástrojom sociálneho štátu, sociálnych systémov sú sociálne služby. Pri takto zameranej komparácii sa stretávame s nasledujúcimi problémami:

• Rovnaký typ služby patrí v rôznych krajinách do rôznych kategórií (rovnaká služba, poskytovaná seniorom môže patriť do systému sociálnej alebo zdravotnej starostlivosti).
• Rôzne sociálne služby v rôznych krajinách, napr. podľa druhu subjektov, rôzna úroveň, napr. 3. sektor, obce. Švédsko - prevažuje obec, málo 3. sektor, VB prevažuje 3. sektor, SR prevažuje verejný alebo štátny sektor málo 3. sektor.
• Hranica medzi dobrovoľným a nedobrovoľným využitím služby nemôže byť nikdy jednoznačne vymedzená (umiestnenie do DD, ponuka služieb pre seniora).
• Odlišná charakteristika sociálnych služieb spôsobuje problémy pri komplexnej kategorizácii (udržať napr. starých ľudí vo vzdelávaní, kontakt s realitou, nie iba starostlivosť, zamedzuje segregácii).

Rôzne systémy sociálneho štátu zabezpečujú svojich občanov proti rovnakým rizikám ako sú: choroba, úraz, nezamestnanosť, materstvo, staroba atď. Realizácia prebieha za pomoci rôznych inštitucionálnych štruktúr v rôznom rozsahu a pri rôznych spôsoboch financovania. Dánsko - podpora migrácie zamestnancov pri hľadaní práce - ubytovanie, cesta sa prepláca. Rôzna dĺžka materskej dovolenky.

Kritéria pre typológie sociálneho štátu podľa T.H. Marschala

1. Sú sociálne kompenzácie ponúkané všetkým alebo sú cielené na určitú skupinu populácie?
2. Majú tieto kompenzácie podobu peňažných dávok alebo sa jedná o poskytnutie služby?
3. Je výška minimálnych dávok vysoká alebo nízka z hľadiska životného štandardu v spoločnosti?
4. Akým spôsobom je sociálne zabezpečenie financované?

Pomoc k svojpomoci - riešenie problému s klientom a nie riešiť problém za klienta.

Socio-kultúrna zmena - špecifická situácia v ČSSR/CSFR po roku 1989, ktorá si vyžiada nové formovanie systémov sociálnej pomoci, sociálnych služieb a sociálneho zabezpečenia.

Švédsky model v kontexte kritiky

Existuje krajina, ktorá to dokázala. Bez problémov skĺbila kapitalizmus so socializmom. Má vysoké daňové zaťaženie, ale odmenou sú nevídané sociálne výhody a starostlivosť o občanov zo strany štátu. Výsledok je vysoká životná úroveň, ekonomický rast porovnateľný s dravcami zo strednej a východnej Európy, nízka nezamestnanosť, vysoká príjmová rovnosť a popredné miesta v globálnych rebríčkoch kvality života, ekonomickej slobody či konkurencieschopnosti krajiny. Model hodný nasledovania, ku ktorému ako k ultimátnemu cieľu hľadia budovatelia sociálneho štátu z celej Európy, Slovensko nevynímajúc.

Existuje aj krajina, ktorej budovanie sociálneho štátu prerástlo cez hlavu. V povojnovom období v nej nevznikla takmer žiadna firma, ktorá by dokázala vyrásť natoľko, aby sa zaradila medzi dvadsiatku najväčších. Už desaťročia tam prakticky nedošlo k prírastku pracovných miest a nezamestnanosť je obrovská. Odbory, ktoré sa samy hrdo označujú za najsilnejšie na svete, majú väčšiu moc ako vláda. Investori sa krajine vyhýbajú a domáce firmy radšej presúvajú činnosti do zahraničia. Model hodný zavrhnutia, no aj tak k nemu ako k ultimátnemu cieľu hľadia budovatelia sociálneho štátu z celej Európy. V oboch prípadoch je reč o Švédsku.

O krajine na Škandinávskom polostrove sa začalo na Slovensku intenzívnejšie diskutovať, keď sa na prelome tisícročí hľadal model pre budúcnosť dôchodkového systému. Do konfliktu sa dostala takzvaná čilská s takzvanou švédskou cestou. Vláda sa síce rozhodla inšpirovať juhoamerickým Čile, no napokon postavila švédsky dôchodkový systém.

Advokáti švédskeho sociálneho modelu možno nevedia a možno zamlčujú, že desaťročia socialistického vládnutia doviedli krajinu v 90. rokoch ku kríze. A vtedy sa zreformovalo priebežné vyplácanie dôchodkov na systém postavený na viacerých pilieroch so "silným" zastúpením súkromných dôchodkových spoločností. Švédski ekonómovia sú hrdí, i keď v ich prípade sa dôchodkové odvody nedelia pol na pol medzi priebežný a kapitalizačný pilier, ako je to na Slovensku. Na súkromné účty budúcich dôchodcov ide len 2,5 percentného bodu z celkových 18,5-percentných dôchodkových odvodov.

Dôchodkovou reformou sa chuť meniť zabehané poriadky nevyčerpala. Švédi v septembri vo voľbách poslali k moci pravicu. Prečo sa im žiada zmena, keď ich medzinárodné porovnania radia medzi najrozvinutejšie národy?

Podľa rebríčka, ktorý každoročne zostavuje OSN, sa Švédsko hrdí šiestou najvyššou kvalitou života na svete. Napríklad preto, že ľudia sa tam dožívajú v priemere 80 rokov - o dva roky viac ako v USA a o šesť rokov viac ako na Slovensku. Švédi sú tiež považovaní za všeobecne zdravý národ. Paradoxne, hoci to report OSN o ľudskom rozvoji nenaznačuje, sú rekordéri v práceneschopnosti.

Index ekonomickej slobody, ktorý zostavuje Heritage Foundation, tvrdí, že Švédsko a Dánsko sú porovnateľne slobodné ekonomiky s USA. Švédsky analytik Stefan Karlsson vidí problém v metodike. Jeho vlasť má napríklad podľa zostavovateľov rebríčka menšie fiškálne bremeno ako Spojené štáty alebo Čína. Amerika pritom prerozdelí cez verejné financie o 20, Čína dokonca o 30 percentných bodov menej ako Švédsko, v ktorom cez verejnú správu prejdú peniaze ekvivalentné 55 percentám HDP.

Dobrém umiestneniu Švédska pomohol fakt, že vláda nezasahuje do tvorby miezd. No pozabudlo sa, že exekutíva túto právomoc fakticky delegovala na odbory, ktorých požehnanie potrebuje každý pracovný kontrakt.

Švédsko si popri Dánsku užíva najnižšiu príjmovú nerovnosť spomedzi členských štátov Organizácie pre hospodársku spoluprácu a rozvoj (OECD). A to je aj častý argument politikov za kopírovanie modelu silného sociálneho štátu. Presvedčiť sa nechal aj americký ekonóm Jeffrey Sachs, ktorý v októbri napísal krátky článok pre Scientific American. Skonštatoval v ňom, že advokát slobodného trhu Friedrich August von Hayek sa mýlil: "V silných demokraciách nie je štedrý sociálny štát cesta do otroctva, ale cesta k spravodlivosti, ekonomickej rovnosti a medzinárodnej konkurencieschopnosti."

No najväčšieho omylu sa J. Sachs dopustil, keď sa opieral o skutočnosť, že Spojené štáty majú oveľa vyššiu chudobu ako krajiny severnej Európy. Nevzal do úvahy otvorenosť USA voči imigrantom. Do Spojených štátov prichádzajú masy chudobných obyvateľov Latinskej Ameriky, ktorí zhoršujú štatistiky, no majú sa lepšie, ako sa mali predtým doma. Naproti tomu Fínsko alebo Dánsko sa imigrantom bránia, nechávajú ich v domovskej krajine žiť v biede a tešia sa z dobrých štatistík. Švédsko sa síce úplne nezatvára, no nedá prisťahovalcom, najmä z moslimských krajín, prácu a necháva ich žiť na podpore. Nezamestnanosť u neeurópskych imigrantov je 50-percentná.

Kým Švédsko ročne produkuje bohatstvo zodpovedajúce zhruba 27-tisíc dolárom na obyvateľa (údaj OSN z roku 2003), americký blahobyt meraný týmto údajom je o desaťtisíc dolárov vyšší. Švédsko veľmi neexceluje ani v porovnaní s partnermi z Európskej únie. Priemerná ekonomická výkonnosť na obyvateľa je zhruba o 16 percent vyššia ako priemer za celú dvadsaťpäťku. Lepšie skóre dosiahlo sedem štátov, v ktorých štát zasahuje do ekonomiky oveľa menej - medzi nimi Írsko, Británia, ale napríklad aj Dánsko.

tags: #sociálny #štát #Švédsko #charakteristika