Sociálny význam slobody: Definícia a jej aspekty

Sloboda je komplexný a mnohovrstevný pojem, ktorý rezonuje v rôznych oblastiach, od osobných preferencií až po politické ideológie. V súčasnej spoločnosti, kde sme svedkami nárastu extrémnych názorov a polarizácie, je nanajvýš dôležité zamyslieť sa nad skutočným významom slobody a spôsobmi, ako ju zodpovedne využívať. Príspevok sa zameriava na skúmanie obsahu pojmu sloboda z filozofického aj právneho hľadiska. Okrem hľadania právnych hraníc slobody sa sústreďuje na zákonné a nezákonné zásahy do práva na osobnú slobodu.

Sloboda ako základný kameň spoločnosti

Sloboda jednotlivca je pilierom demokratickej spoločnosti, preto sa jej ochrana nachádza aj v Ústave SR a to vo viacerých článkoch. Východiskom sú články 12 a 13, kde sa kladie rámec slobode a rovnosti všetkých ľudí v ich dôstojnosti a právach. Tie sa na území SR zaručujú všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo, politické či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie.

Filozofické a právne chápanie slobody

Obsah pojmu sloboda je možné vysvetľovať z mnohých hľadísk. Z najjednoduchšieho uhla pohľadu ide o možnosť subjektu konať tak, ako sám chce, bez tlaku a obmedzení. Rozhodovať sa len na základe svojich potrieb, svojich priorít a túžob, bez ohľadu na potreby, priority alebo túžby niekoho iného.

Už z uvedeného je zrejmý rozdiel vo filozofickom a právnom chápaní osobnej slobody. Kým filozofia ju chápe jednotne ako právo človeka slobodne sa rozhodovať a slobodne konať, právo rozlišuje osobnú slobodu v širšom a užšom zmysle. V širšom ponímaní možno chápanie osobnej slobody pripodobniť filozofickému uhlu pohľadu. Osobná sloboda je potom rozsah ľudských práv jednotlivca. V užšom zmysle sa osobná sloboda používa ako pojem pre autonómiu voľby pohybu a pobytu.

Hranice slobody: Konflikt jednotlivca a spoločnosti

Takáto absolútna sloboda je však utópiou. Už Rousseau formuloval existenciu nevyhnutných hraníc slobody - sú dané slobodou iných ľudí (Moja sloboda sa končí tam, kde sa začína sloboda druhého). Podobne podľa racionalistu Descarta znamená pojem sloboda „možnosť hovoriť a konať akokoľvek a jedinou hranicou slobody je sloboda ostatných“. Vznik zákonov a samozrejme aj vznik štátu bol odôvodnený práve snahou objektivizovať hranice slobody každého člena spoločenstva na rozumnú mieru - teda tak, aby sloboda jednotlivca zostala do určitej miery zachovaná a pritom nerušila alebo nezasahovala do slobody ostatných členov spoločenstva.

Prečítajte si tiež: Všetko o 7. platovej triede pre sociálnych pracovníkov

Okrem potenciálneho konfliktu medzi subjektmi spoločenstva navzájom následne vzniká nový konflikt - medzi spoločenstvom (štátom) a jeho členmi (občanmi). Filozofia a aj právo sa vedome a opakovane vracajú k hľadaniu hraníc medzi oprávneniami spoločnosti a slobodou jednotlivca. Je totiž omnoho jednoduchšie (zákonom) stanoviť spravodlivé hranice medzi subjektmi spoločenstva navzájom, ako stanoviť spravodlivé hranice medzi záujmami spoločnosti a jednotlivca.

K určeniu hraníc medzi subjektmi spoločenstva možno nájsť návod aj v Ústave SR. V Ústave SR sú povinnosti ponímané ako medze základných práv a slobôd jednotlivého občana, za ktorými sa začínajú práva a slobody iného občana. Takto chápané povinnosti sú v ústave spravidla vyjadrené vo forme zákazov, resp. Pokiaľ ide o určenie spravodlivých hraníc medzi záujmami spoločnosti a jednotlivca, možno konštatovať, že sa názory na túto otázku (filozofické i právne) značne líšia.

Napríklad utilitarista J. S. Mill tvrdil, že „spoločnosť neberie jednotlivca na zodpovednosť za jeho činy, pokiaľ sa netýkajú záujmov inej osoby, ale len jeho samého“ a „vláda síce má možnosť použiť svoju donucovaciu moc, ale táto moc by mala byť používaná len vtedy, ak dané indivíduum poškodzuje svojím konaním ostatných“. S Millom ale možno polemizovať. O strate slobody rozhodne nie je možné hovoriť len v súvislosti s povinnosťou zrieknutia sa konania, ktoré iných poškodzuje. Zásahy do osobnej slobody definovalo právo aj v súvislosti s ochranou celku (spoločenstva), nielen v súvislosti s ochranou iných individuí. V tomto ponímaní je možné dokonca napríklad dane, clá alebo poplatky do sociálneho systému považovať za zásah do slobody jednotlivca. Rozhodne tak možno posúdiť zákaz vycestovať za hranice republiky na „západ“ v čase socializmu alebo rasové obmedzenia počas druhej svetovej vojny.

Preto je možné vyvodiť záver, že stratou slobody vo filozofickom zmysle slova je strata možnosti jednotlivca slobodne sa rozhodnúť a konať aj vtedy, ak nikomu neubližuje. Ide o obmedzenie nenásilného správania človeka, ktorým sa zabraňuje realizácii jeho predstavy o dokonalom šťastí. Strata slobody neznamená zrieknuť sa zlých činov, tie sa dajú konať bez ohľadu na vašu slobodu. Znamená to stratiť možnosť robiť niečo, čo nikomu neubližuje. V tejto súvislosti možno polemizovať s ustanovením § 8 zákona č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke, ktorý ukladá povinnosť každej osobe, sediacej na sedadle povinne vybavenom bezpečnostným pásom alebo iným zadržiavacím zariadením, toto zariadenie použiť. Za nesplnenie tejto povinnosti môže byť nepripútanej osobe uložená pokuta až 60 eur. Pokiaľ vodič cestuje vo vozidle sám, je nepochybné, že okrem seba samého nikoho neohrozuje. Štát by teda nemal takto násilne vynucovať splnenie povinnosti použiť bezpečnostný pás.

Právo na osobnú slobodu v slovenskej ústave

Asi najdôležitejší z nich je článok 17, týkajúci sa práva na osobnú slobodu v užšom zmysle (obsahujúci limity pre zadržanie, väzbu, trest odňatia slobody alebo nedobrovoľnú ústavnú starostlivosť). Osobnej slobode v širšom zmysle sú venované aj ďalšie články, napríklad sloboda vlastniť majetok (článok 20), sloboda pohybu a pobytu (článok 23), sloboda myslenia, svedomia, náboženského vyznania a viery (článok 24), sloboda prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie (článok 26), sloboda zhromažďovania (článok 27), sloboda združovania (článok 28), sloboda voľby povolania a zárobkovej činnosti (článok 35), sloboda vedeckého bádania a umenia (článok 43) atď.

Prečítajte si tiež: Práca sociálneho terapeuta v DSS

Osobná sloboda a jej obmedzenia

Osobná sloboda zabezpečuje voľnosť človeka od vonkajších prekážok a obmedzení v živote. Konštruuje možnosť každého podľa vlastnej úvahy a vlastnej vôle zostaviť si svoj vlastný denný režim, naplánovať si životné udalosti a vykonať ich podľa vlastných predstáv. Jej obmedzenia sú zásahom do práva človeka slobodne určiť svoje miesto pobytu alebo slobodne rozhodnúť o svojom pohybe. Ide o veľmi vážny zásah do ľudských práv, ktorého rámec je nielenže obsiahnutý v Ústave, ale bližšie a konkrétnejšie ho upravujú ďalšie právne predpisy. Vždy je podmienený štyrmi predpokladmi, ktoré musia byť kumulatívne splnené. Akékoľvek (dlhšie) obmedzenie osobnej slobody má byť výnimočným opatrením, ktoré trvá len po nevyhnutnú dobu, je objektívne zdôvodniteľné a je preskúmateľné. O obmedzení osobnej slobody má rozhodnúť súd. Výnimočne - pri obmedzení na krátky čas - môže rozhodnúť iný štátny orgán (príslušník policajného zboru bez súhlasu alebo so súhlasom prokurátora).

Medzinárodné garancie osobnej slobody

Právo na osobnú slobodu je garantované aj Európskym dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Týka sa ho článok 5, ktorý formuluje obmedzenie osobnej slobody tiež len ako krajné riešenie v prípade, ak neexistuje iný spôsob vyriešenia situácie. Dohovor formuluje dôvody obmedzenia osobnej slobody do šiestich bodov. Ide o taxatívny pozitívny výpočet dôvodov pozbavenia osobnej slobody, ktorý je potom doplnený negatívnym vymedzením (kedy a za akých podmienok nemôže byť človek pozbavený osobnej slobody) v článku 1 Dodatkového protokolu č. 4 k Európskemu dohovoru, ktorý je záväzný aj pre Slovenskú republiku. Práve z dôvodu, že obmedzenie, resp. pozbavenie osobnej slobody predstavuje veľmi vážny zásah do širšie chápanej slobody ako ľudského práva, trvá Dohovor na dôslednom dodržiavaní pravidla “šiestich dôvodov” a neumožňuje členských štátom rozširovať dôvody pozbavenia osobnej slobody nad tento rámec. Výklad článku 5 ods. 1 Dohovoru musí byť reštriktívny, to znamená viac zužujúci ako rozširujúci. Preto napríklad vo veci Ciulla c. Taliansko (rozhodnutie z 22. februára 1989, Sťažnosť č. 148) štrasburské orgány ochrany práva vyslovili, že rozširujúci výklad dôvodov pozbavenia osobnej slobody nie je prípustný ani tam, kde si to vyžaduje účinný boj s organizovaným zločinom.

Obmedzenie slobody v civilnom práve

Okrem pozbavenia osobnej slobody v trestnom konaní je potrebné venovať pozornosť tiež možnosti obmedzenia osobnej slobody v civilnom práve. Takéto zásahy sa týkajú napríklad statusových práv fyzických osôb. Civilný mimosporový poriadok umožňuje súdu rozhodnúť o prípustnosti prevzatia alebo aj držania osoby v zdravotníckom zariadení bez jej súhlasu (detenčné konanie). Tiež paradoxne (v rozpore s judikatúrou ESĽP) prevzal CMP v konaní o spôsobilosti na právne úkony úpravu, oprávňujúcu súd nariadiť osobe, o ktorej spôsobilosti sa koná, umiestnenie v zdravotníckom zariadení na dobu maximálne štyri týždne aj bez jej súhlasu. Ďalším súkromnoprávnym predpisom, umožňujúcim nariadenie ústavnej starostlivosti je zákon o rodine. Obmedzenia podľa tohto predpisu sa týkajú len maloletých detí. Ide o výchovné opatrenie, ktoré môže nariadiť len súd. Pozbavenie osobnej slobody umožňuje aj zákon o pobyte cudzincov a to v súvislosti s administratívnym vyhostením alebo vrátením podľa medzinárodnej zmluvy. Zásahom do osobnej slobody je aj predvedenie príslušníkmi policajného zboru alebo ozbrojeného zboru (ak ide o vojaka) a to tak pre účely trestného konania, ako aj pre účely civilného konania.

Rovnováha medzi slobodou jednotlivca a záujmami štátu

Avšak záujmy štátu, akými sú napr. jeho bezpečnosť, vynútiteľnosť práva, udržanie verejného poriadku (čo tiež vyžaduje, aby boli trestné činy potrestané) a potreba náležitého výkonu spravodlivosti vyžadujú aj určitú obetu na strane osobnej slobody jedinca. Keďže ale osobná sloboda je jedným zo základov demokratickej spoločnosti, musí byť dodržaná primeraná a spravodlivá rovnováha („fair and just balance“) medzi záujmami štátu a právom na osobnú slobodu. Táto rovnováha sa zabezpečuje systémom ústavných podmienok, ktoré musia byť v prípade každého zásahu do osobnej slobody kumulatívne splnené. Inak pôjde o nezákonný zásah.

Výnimočnosť a objektívna zdôvodniteľnosť takéhoto zásahu vyplývajú najmä z hmotnoprávnej roviny problematiky. Preskúmateľnosť predstavuje procesnú rovinu - garantuje jednotlivcovi, pozbavenému osobnej slobody, že zásah do jeho základného ľudského práva bude preskúmaný nezávislým orgánom (súdom).

Prečítajte si tiež: Čo by ste mali vedieť o sociálnom inžinierstve

Vplyv obmedzenia osobnej slobody na ďalšie ľudské práva

Nemožno poprieť, že osoba pozbavená alebo obmedzená v jej osobnej slobode automaticky utrpí zásah aj do iných práv a slobôd. Nemôže sa napríklad neobmedzene slobodne zhromažďovať, nemôže mať nerušené súkromie a nemožno jej ani zaručiť listové tajomstvo. Je úplne jasné, že nemôže využívať svoje právo na slobodný pohyb a pobyt, právo byť volený, ani právo voliť do orgánov samosprávy obcí. Aj výkon väčšiny hospodárskych, sociálnych a kultúrnych práv je obmedzený, ak nie úplne znemožnený. Obmedzením osobnej slobody sa znižuje kvalita života človeka a pokiaľ právo na život chápeme v jeho širšom význame, potom znamená jednoznačné narušenie aj tohto bazálneho ľudského práva.

Medzinárodné dokumenty a ochrana osobnej slobody

Z uvedených dôvodov je pochopiteľné, že právo na osobnú slobodu možno nájsť takmer vo všetkých významných medzinárodných dohovoroch ľudskoprávneho charakteru, ako je Všeobecná deklarácia ľudských práv; Listina základných práv a slobôd, Medzinárodný pakt o občianskych a politických právach; Európsky dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd apod.) a samozrejme i v Ústave SR. Vytvára sa tak (bohužiaľ) neprehľadný, roztrieštený celok, pozostávajúci z desiatok inštrumentov a prameňov, ktoré nepôsobia vždy harmonicky a synergicky. Dnes nenájdeme vo svete jediný medzinárodný zmluvný dokument, ktorý by v úplnosti vypočítaval základné práva a slobody a ustanovoval jednoznačne aj systém ich ochrany napr. Úplný zoznam ľudských práv teda vo svete neexistuje. Nie je ani možné ho s definitívnou platnosťou vytvoriť, pretože aj ľudské práva sa vyvíjajú v čase a ich výpočet, chápanie a aj výklad má už v súčasnosti bohatú históriu. Inak by sme nerozlišovali ľudské práva prvej, druhej a tretej generácie. Je ale nespochybniteľné, že právo na osobnú slobodu a limity jeho obmedzenia sú integrálnou súčasťou všetkých významných medzinárodných dokumentov, týkajúcich sa garancie základných ľudských práv.

Sloboda prejavu: Právo a zodpovednosť

Sloboda slova je jedným zo základných pilierov demokracie. Umožňuje nám vyjadrovať svoje názory, kritizovať mocných a podieľať sa na verejnej diskusii. Sloboda slova však nie je absolútna a nesie so sebou aj zodpovednosť. Nemôžeme ju zneužívať na šírenie nenávisti, dezinformácií a podnecovanie k násiliu.

Hranice slobody slova

Nájdenie konsenzu o tom, kde presne má stáť hranica slobody slova, je nesmierne ťažké. Na politickú reprezentáciu to kladie stupňujúce sa nároky: politici musia nájsť nielen odvahu demokraciu brániť (a čeliť nenávistnej kampani zo strany krajnej pravice), musia tiež opakovane, trpezlivo a triezvo vysvetľovať spoločnosti, prečo je jej prípadné obmedzenie nutné.

Sloboda ako voda: Dobrý sluha, zlý pán

Sloboda je často prirovnávaná k vode - je dobrým sluhom, ale zlým pánom. Ak má rieka brehy, môžeme plávať, môže fungovať elektráreň, ale ak sa brehy stratia, rieka sa rozleje a máme záplavy. Podobne je to aj so slobodou. Ak má jasné hranice a je spojená so zodpovednosťou, môže byť zdrojom prosperity a rozvoja. Ak sa však stane absolútnou a neregulovanou, môže viesť k chaosu a deštrukcii.

Angažovanosť v diskusii

Ak chceme, aby sloboda mala zmysel, musíme sa aktívne angažovať v diskusii. To znamená, že musíme byť ochotní počúvať aj názory, s ktorými nesúhlasíme, a argumentovať vecne a s rešpektom. Musíme vystúpiť zo svojich názorových bublín a hľadať spoločné riešenia.

Historická zodpovednosť

Strážiť slobodu musíme predovšetkým z úcty k vlastným dejinám a obetiam vlastného zlyhania. Nie je tiež pochýb o tom, že tak mnohí urobili v mene toho, k čomu sa dnes hlásia samotní kotlebovci: v boji za to naše slovenské, údajne kresťanské, proti všetkému cudziemu. Nie, dnešné Slovensko a jeho obyvatelia nie sú vinní za zlyhania svojich predkov, nesú však na svojich bedrách historickú zodpovednosť sa fašizmu vo vlastných radoch brániť.

Názorová pluralita a pravda

Súčasná epidemiologická situácia je dobrým príkladom toho, prečo si na zbožšťovanie názorovej plurality dávať pozor: nie každý názor na šírenie koronavírusu má rovnakú hodnotu. Poukázať na to, že niektoré názory sú scestné (a niektoré potenciálne nebezpečné), si však vyžaduje odvahu spolu hovoriť.

Výzva pre cirkev

Práve cirkev je inštitúciou, ktorá by mala mať odvahu plávať proti prúdu. Zatiaľ mlčí, a aj keby prehovorila, tak samozvané elity jej začnú všetko vyčítať, kritizovať ju, hádzať po nej kamene.

Príklad Svätého Otca Benedikta XVI.

Svätý Otec Benedikt XVI. pri svojej pastoračnej ceste do USA hneď v privítacom príhovore povedal: „Sloboda nie je iba darom, ale predstavuje aj osobnú zodpovednosť. Uchovanie slobody si vyžaduje zušľachťovanie cností, sebadisciplíny, obete pre všeobecné blaho a zmysel pre zodpovednosť voči tým menej šťastným. Zároveň si to vyžaduje odvahu angažovať sa v občianskom živote a prinášať svoju najhlbšiu vieru a hodnoty do rozumnej verejnej diskusie. Jednoducho povedané - sloboda je vždy nová. Je to výzva pre každú generáciu a vždy musí byť vybojovaná pre dobro. Málokto to pochopil tak jasne ako pápež Ján Pavol II.

Náboženská sloboda

Náboženská sloboda je jednou z najdôležitejších súčastí slobody ako takej. Znamená možnosť slobodne vyznávať svoje náboženstvo, praktizovať svoje rituály a šíriť svoje presvedčenie. V súčasnej dobe je však náboženská sloboda v mnohých krajinách sveta ohrozená.

Narušovanie náboženskej slobody

Administratívna komisia Konferencie katolíckych biskupov USA sa jasne zhodla na opozícii voči rozličným narušovaniam náboženskej slobody v dnešnej dobe.

Vládna definícia náboženstva

Nariadenie predpokladá extrémne úzku definíciu toho, čo HHS považuje za „náboženského zamestnávateľa”, ktorý si zasluhuje výnimku - zamestnávateľa, ktorý medzi iným musí obhajovať tých a slúžiť predovšetkým tým, ktorí majú rovnakú vieru. Sme hlboko znepokojení touto novou definíciou toho, kto sme my veriaci a v čom spočíva naša služba. Vláda nemá čo definovať náboženstvo a náboženskú službu!

Nariadenie konať proti učeniu

Tí, ktorých HHS nepovažuje za „náboženských zamestnávateľov“ budú vládou nútení porušovať svoje vlastné učenie v ich vlastných inštitúciách. To nie je len nespravodlivosť sama osebe, ale podkopáva to aj efektívne hlásanie tohto učenia veriacim a svetu.

Porušovanie osobných občianskych práv

Nariadenie HHS vytvára akúsi tretiu triedu, tých, ktorých svedomie nie je vôbec chránené pred nátlaku. Sú to jednotlivci, ktorí sa vo svojom každodennom živote neustále usilujú konať v súlade so svojou vierou a s morálnymi hodnotami.

Kroky na obranu náboženskej slobody

Budeme rázne pokračovať vo výchovnom úsilí a verejnej obhajobe princípov náboženskej slobody a v ich aplikovaní na tento (aj iné prípady). Budeme naďalej prijímať každé pozvanie na dialóg s výkonnou mocou, aby sme bránili náboženskú slobodu, ktorá nám oprávnene patrí. Budeme naďalej sledovať legislatívu, aby sa nastolila tá istá úroveň náboženskej slobody, akej sme sa tešili až donedávna.

Sociálna posudková činnosť a ľudské práva

Sociálna posudková činnosť je oblasť sociálnej práce, ktorá keď má byť vykonávaná kvalitne, vyžaduje profesionálne kompetencie odborníka, ktorý okrem teoretických poznatkov a aplikovania základných metód a prístupov sociálnej práce využíva aj znalosti z oblasti základných ľudských práv a slobôd. Znalosť ľudských práv je potrebná najmä pri správnej aplikácii ľudsko-právnych dokumentov, vrátane Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím. V príspevku poukazujeme na skutočnosť, že bez týchto znalostí sociálnu posudkovú činnosť nemožno vykonávať kvalitne.

Dôležitosť ľudských práv v sociálnej práci

Dôležitosť dodržiavania ľudských práv a slobôd v sociálnej práci má byť nielen samozrejmosťou, ale aj povinnosťou. Štát svoje kompetencie vykonáva prostredníctvom správnych orgánov, pričom v mene správneho orgánu konajú konkrétni zamestnanci, ktorí sú poverení výkonom štátnej správy. Všetky štátne orgány sú povinné implementovať ľudsko-právne princípy a chrániť základné práva a slobody občanov. Každý štátny zamestnanec je povinný dodržiavať Ústavu Slovenskej republiky, zákony ako aj právne záväzné medzinárodné zmluvy a dohovory, zdržať sa všetkého, čo by mohlo ohroziť jeho nestrannosť. Je potrebné zabezpečiť, aby každý štátny zamestnanec, bol oboznámený aj s ľudskými právami, pričom ich povinnosťou je dbať na to, aby nikdy nedošlo k ich porušeniu. Znalosť ľudských práv má mimoriadny význam v sociálnej práci a rovnako to platí pri sociálnej posudkovej činnosti. Sociálna posudková činnosť je oblasť, kde sociálni pracovníci rozhodujú o potrebách ľudí s ťažkým zdravotným postihnutím. Sociálny pracovník sa má riadiť princípmi kresťanského humanizmu, má konať v súlade s etickým kódexom sociálneho pracovníka, hájiť ľudské práva a slobody sociálne slabších jedincov, má konať spravodlivo, v súlade s morálnymi a etickými princípmi. Vzhľadom na aktuálnosť danej problematiky - reforma sociálnej posudkovej činnosti, poukazujeme na niektoré princípy, ktoré majú byť súčasťou sociálnej posudkovej činnosti, pričom sa venujeme najmä oblasti ľudských práv. Spravodlivé posudzovanie má značný vplyv na kvalitu života posudzovanej osoby, preto táto činnosť vyžaduje kvalifikovaného odborníka na posudkovú činnosť.

Ľudské práva a Ústava SR

Základné práva a slobody sú upravené aj v druhej hlave Ústavy SR. Podľa čl. 12 ods. 1) Ústavy SR „Ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach. Základné ľudské práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné“. Princíp rovnakého zaobchádzania je upravený v čl. 12 ods. 2) Ústavy SR kde je uvedené, že práva a slobody sa zaručujú všetkým bez ohľadu na rôzne dôvody. Síce dôvod zdravotné postihnutie tam nie je upravené výslovne, z pojmu iné postavenie možno vyvodiť, že tento pojem zahŕňa aj dôvod zdravotného postihnutia.

Dohovor o právach osôb so zdravotným postihnutím

Dohovor o právach osôb so zdravotným postihnutím bol prijatý Valným zhromaždením OSN v roku 2006. V roku 2010 bol tento Dohovor ratifikovaný Slovenskou republikou a tým sa stal právne záväzným dokumentom, ktorý má prednosť pred našimi zákonmi. Cieľom Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím podľa čl. 1 je „presadzovať, chrániť a zabezpečovať plné a rovnaké využívanie všetkých práv a základných slobôd všetkými osobami so zdravotným postihnutím a podporovať úctu k ich prirodzenej dôstojnosti“. V článku 5 je upravená rovnosť a nediskriminácia, kde je uvedené, že všetky osoby sú si rovné pred zákonom a podľa zákona. V čl. 5 ods. 2) je uvedené, že je zakázaná akákoľvek diskriminácia na základe zdravotného postihnutia a zaručuje sa účinná právna ochrana pred diskrimináciou z akýchkoľvek dôvodov. Zákaz diskriminácie je upravený aj v zákone č. 365/2004 Z. z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov (antidiskriminačný zákon). Tento zákon priamo ustanovuje diskriminačné dôvody, upravuje rôzne pojmy, ako priamu, nepriamu diskrimináciu a ďalšie. Podľa §2a ods. 2) „priama diskriminácia je konanie alebo opomenutie, pri ktorom sa s osobou zaobchádza menej priaznivo, ako sa zaobchádza, zaobchádzalo alebo by sa mohlo zaobchádzať s inou osobou v porovnateľnej situácii.“ Nepriama diskriminácia je upravená v odseku 3, podľa ktorého nepriamou diskrimináciou je navonok neutrálny predpis, rozhodnutie alebo pokyn, ktoré znevýhodňuje, alebo môže znevýhodňovať osobu v porovnaní s inou osobou. Zásada rovného zaobchádzania neznamená len zákaz diskriminácie, ale aj to, že je potrebné dbať na to, aby k diskriminácii nikdy nedošlo, teda vykonať aj preventívne opatrenie na zabránenie diskriminácie. Podľa antidiskriminačného zákona každý má právo aj na ochranu pred diskrimináciou a právo domáhať sa svojich práv na súde.

Princípy prístupu k osobe so zdravotným postihnutím

Medzi základné zásady prístupu k osobe so zdravotným postihnutím patria rešpektovanie autonómie klienta, jeho jedinečnosti, akceptácia, humánnosť, konanie dobra, nehodnotiaci postoj, nepoškodzovanie a spravodlivé zaobchádzanie.

Integrácia osôb so zdravotným postihnutím

Záväzky spočívajú v tom, aby ľudia so zdravotným postihnutím mohli viesť samostatný, nezávislý život a aby bolo zabezpečené ich plné začlenenie do spoločnosti. Slovenská republika sa zaviazala k ľudsko-právnemu prístupu, má zabezpečiť podmienky pre slobodný, nezávislý život hlavne pre ľudí s ťažkým zdravotným postihnutím, odkázaných na pomoc iných. Nezávislý spôsob života je upravená v článku 19 Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím. Tento článok zaväzuje zmluvné strany k uznaniu rovnakých práv pre všetky osoby so zdravotným postihnutím žiť v spoločenstve s rovnakými možnosťami na rovnoprávnom základe s ostatnými. Upravuje práva osôb so zdravotným postihnutím a ich plné začlenenie sa a zapojenie sa do spoločnosti. Pri zákone č. 447/2008 Z. z. o peňažných príspevkoch na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia nezávislý spôsob života sa prejavuje najmä pri príspevku na osobnú asistenciu, ktorá je základným nástrojom na zabezpečenie nezávislého života. Každá ľudská bytosť má právo participovať v spoločnosti, byť rovnocenným partnerom, rozhodovať o svojom živote, vyvíjať rôzne aktivity podľa vlastného výberu, nikoho nemožno obmedzovať v tom, kde ako a s kým chce žiť, nakoľko všetci ľudia sú si rovný v dôstojnosti a v právach. Je potrebné im zabezpečiť aj prístup k službám, k potrebným pomôckam a dbať na to, aby nedošlo k ich segregácii a izolácii v spoločnosti.

Najdôležitejším medzinárodným dokumentom, ktorý upravuje integráciu do spoločnosti je Dohovor o právach osôb so zdravotným postihnutím, ktorý medzi všeobecné zásady dohovoru v článku 3 uvádza rešpektovanie prirodzenej dôstojnosti, nezávislosti, nediskriminácie ako aj plné a účinné zapojenie sa a začlenenie do spoločnosti a ďalšie zásady. Následne v článku 19 Dohovoru je upravený nezávislý spôsob života a začlenenie do spoločnosti, ktorý uznáva rovnaké právo všetkých osôb so zdravotným postihnutím žiť v spoločenstve na rovnoprávnom základe s ostatnými.

#

tags: #sociálny #význam #slobody #definícia