Sociálny zákon vo švédskom systéme

Švédsko, často uvádzané ako príklad sociálneho blahobytu a inovatívnych politík, ponúka mimoriadne zaujímavý prípad pre spoločenskovedný výskum a verejnú politiku. Hoci je švédsky model sociálnej politiky široko uznávaný, menej pozornosti sa venuje systémovým príčinám, ktoré ho umožnili, ako je špecifický model verejnej správy a postavenie obcí.

Ústavný rámec a postavenie obcí

Všeobecný rámec postavenia obcí vo Švédsku je definovaný ústavou č. 1974: 152 SFS, ktorá nahradila ústavu z roku 1806. Táto ústava, formálne nazvaná Kráľovský dekrét o stanovení novej formy vlády (Kungörlese om beslutad ny regeringsform), obsahuje všeobecné ustanovenia o význame samosprávy, ale menej konkrétnych ustanovení týkajúcich sa obcí. Preto sa niekedy nazýva aj Zákon o verejnej správe (Regeringsförordning).

Už v prvej kapitole, ktorá sa venuje základom formy štátu, sa v § 1, ods. 2 uvádza, že „švédska demokracia sa zakladá na slobodnom vyjadrovaní názorov a na všeobecnom a rovnom hlasovacom práve. Tie sa uskutočňujú prostredníctvom reprezentatívnej parlamentnej formy štátu a komunálnej samosprávy (kommunal självsstyrelse)“. § 7 zakotvuje existenciu ”primárnych samospráv" (primär-kommuner) a ”krajských samospráv” (landstingkommuner), pričom rozhodovacie právo je v samosprávach oboch typov vykonávané volenými orgánmi.

Význam obecných a krajských samospráv je tu vyjadrený len ako princíp a ich ústavné zakotvenie je niekedy hodnotené ako nevýrazné. Vzťah medzi štátom a miestnou samosprávou takto nie je vo švédskom poňatí opretý o explicitné ústavné právo, ale je skôr považovaný za politickú otázku. Dokonca je otázne, nakoľko možno hovoriť vo Švédsku o vertikálnej hierarchizácii švédskej verejnej správy.

V 1. kapitole, § 2, ods.

Prečítajte si tiež: Všetko o 7. platovej triede pre sociálnych pracovníkov

Vývoj miestnej samosprávy

Švédsko malo prvý Zákon o miestnej samospráve už v roku 1862. Tento zákon vyčlenil občianske (sekulárne) obce (socken) z rámca obcí cirkevných, čiže farností (församling), ktoré odvtedy fungujú paralelne ale oddelene. Podľa zákona o cirkevnej samospráve sa napríklad o cirkevné objekty stará Švédska luteránska cirkev, ktorá má právo vyberať aj cirkevné dane, aj keď od r. 2000 stratila svoje výsadné postavenie a je považovaná len za jednu z cirkví, ale naďalej spravuje napríklad obecné cintoríny.

Počet obcí, ktoré boli takto v roku 1862 ustanovené, dosiahol počet 2499 a vzhľadom k tomu, že Švédsko v tom čase bolo ešte veľmi zaostalým, prevažne agrárnym štátom a len minimum úloh verejnej správy bol v pôsobnosti obcí, aj silne fragmentarizovaná postfeudálna sídelná štruktúra daným podmienkam vyhovovala.

Na veľkostnú štruktúru obcí a na ich počet mali najväčší vplyv dve reformy, uskutočnené v rokoch 1952 a 1971-1974. Prvá z týchto reforiem (formálne išlo o reformu hraníc obcí) si kládla za cieľ, aby žiadna z obcí nemala menej ako 2000 obyvateľov - ale v roku 1960 bolo ešte stále okolo 350 obcí, ktoré boli menšie. Najmenší počet obcí malo Švédsko bezprostredne po ukončení poslednej reformy - k 1. 1. 1974 ich bolo 278, ale v určitom počte prípadov došlo následne k opätovnému rozdeleniu obcí. Druhá reforma posunula minimálnu hranicu na 8000 obyvateľov.

Ani súčasný švédsky systém klasifikácie obcí nie je bez výnimiek: ostrov Gotland je obcou, ktorá je zároveň aj krajom a mestá Göteborg a Malmö nepatria do žiadneho kraja, ale majú zároveň kompetencie obce aj kraja. S týmito výnimkami však platí, že všetky obce vo Švédsku - najmenšia obec Bjurholm s menej ako 3000 obyvateľmi rovnako ako 680-tisícový Štokholm - majú rovnaký kompetenčný rámec, aj keď viaceré obce používajú označenie ”mesto” (stad) - ich kompetenčný rámec je pritom identický s ostatnými obcami a oficiálne vo Švédsku žiadne ”mestá” neexistujú. Priemerne veľká obec má okolo 34 tisíc obyvateľov.

Najmä vo veľkých obciach sa zároveň v posledných rokoch opäť výrazne presadzuje decentralizácia. Vytvárajú sa miestne časti ako správne jednotky. Napríklad 436-tisícový Göteborg má dnes 21 výborov mestských častí, ktoré sú vecne príslušné napríklad pre sociálne služby. Okrem ústavy je teda právny rámec obcí vymedzený jednak Zákonom o hraniciach obcí (Lagen om endringar i Sverige indelning i kommuner och landsting, č. 1979: 411 SFS), jednak Zákonom o obecnom zriadení (Kommunallag, č. 1991: 900 SFS).

Prečítajte si tiež: Práca sociálneho terapeuta v DSS

Financovanie a kompetencie obcí

Postavenie obcí (kommun) i krajov (lan) je vo švédskej ústave zakotvené aj v 1. kapitole § 7, ods. 2 cez ich právo oboch vyberať dane tak, aby mohli plniť vlastné úlohy, pričom neurčuje ani ich druh ani výšku. Je to kľúčové legislatívne ustanovenie, určujúce nielen finančný, ale celý kompetenčný rámec miestnej samosprávy vo Švédsku. Celý rad ďalších ustanovení ústavy znemožňuje odňať toto právo obciam dokonca aj zákonom alebo napríklad rozhodnutím súdu.

Prejavuje sa tu právny princíp, ktorý je v iných právnych systémoch zriedkavý (hoci inak švédsky právny systém pomerne jednoznačne vychádza z nemeckých právnych tradícií) a ktorý znamená, že platca dane má právo spolurozhodovať o tom, na aký účel a ako budú jeho dane použité. Občan alebo vlastník nehnuteľnosti ako platca dane je ”členom” obce alebo okresu a môže si uplatňovať si svoje právo voči obci či okresu aj súdnou cestou. Súd alebo štát však môže vstúpiť do rozhodovacej pôsobnosti obce výlučne vtedy, keď sa u nich občan dovoláva svojho práva voči nej (motioner).

V ústavnom zákone sa tiež stanovuje, že zmeny v územnosprávnom členení a v usporiadaní obcí ako aj zmeny v organizácii obcí, zmeny náplne ich činnosti ako aj zmeny v daňovej pôsobnosti obcí sa môžu uskutočňovať len formou zákona (8. Obciam pritom patria tieto úlohy: ekonomické aktivity: poskytovanie infraštruktúry pre podnikateľský sektor, zabezpečovanie elektrickej energie, plynu a diaľkového vykurovania, zásobovanie vodou a kanalizácia, komunikácie, prístavy a niektoré letiská.

Zo zákona o samospráve obcí vyplývajú pre obce úlohy, ktoré plnia v ”dobrovoľnom sektore” (originálne kompetencie). V dobrovoľnom sektore sa rešpektuje, že obce majú riadiť svoje vlastné záležitosti samé, ale zároveň sa zdôrazňuje, že musí ísť o verejný záujem. Obciam možno ukladať aj vo Švédsku úlohy len prostredníctvom zákona. Takýchto zákonov, ktorými sa obciam ukladajú rôzne povinnosti, majú v súčasnosti vo Švédsku okolo 20. Tieto zákony sa týkajú všetkých obcí, bez ohľadu na ich veľkosť. Obce takto plnia úlohy uložené napríklad zákonom o vzdelávaní, stavebným a plánovacím zákonom, zákonom o sociálnych službách, zákonom o pohotovostných službách, zákonom o verejných hygienických službách a pod.: štát aj kontroluje ich výkon. Aj v povinnom sektore však existujú z hľadiska možností obcí značné rozdiely. Iba v niektorých prípadoch je obec skutočne len vykonávateľom úloh, ktorými ju poveril štát a nemá pri výkone týchto úloh žiadnu voľnosť (napríklad v oblasti kontroly potravín).

Orgány obce

Medzi hlavné orgány obce patria:

Prečítajte si tiež: Čo by ste mali vedieť o sociálnom inžinierstve

• obecné zastupiteľstvo (kommunfullmäktige), volené na štvorročné obdobie v priamych voľbách. Zasadá 4 až 10krát ročne a jediné má právo rozhodovať o veciach, v ktorých vystupuje obec ako zmluvná strana alebo kde to ukladá zákon. Schvaľuje aj rozpočet a miestne dane. Pritom platí, že prostriedky z rozpočtu obce možno poskytnúť inej osobe - fyzickej alebo právnickej - len vtedy, ak to má oporu v zákone. Všetky ostatné právomoci - aj rozhodovacie, čo je veľmi dôležitý aspekt - môže obecné zastupiteľstvo delegovať na svoje výbory. Zasadania obecného zastupiteľstva vedie predseda (ordförande), ktorý však nemá výkonné právomoci.
• vedenie obce, tvorené výkonným výborom (obecnou radou, kommunalrad), voleným obecným zastupiteľstvom. Niekedy je tento orgán nazývaný aj ”obecnou vládou” - na rozdiel od obecného zastupiteľstva, ktoré je nazývané ”obecným parlamentom”. Pripravuje všetky materiály, ktoré prerokúva obecné zastupiteľstvo. Zriaďuje, koordinuje a monitoruje činnosť ostatných výborov, najmä pokiaľ by viedla k zvýšeniu výdavkov obce - ináč má voči ním len malé právomoci. Výkonný výbor musí byť zriadený v každej obci.
• ostatné výbory, čiže komisie, ktoré tvoria výlučne poslanci. Majú rozhodovacie právomoci a zodpovedajú najmä za vecnú a odbornú stránku riadenia rôznych oblastí, preto sú do nich volení poslanci s prihliadnutím na svoju odbornú kvalifikáciu. V minulosti museli mať obce povinne vytvorené výbory pre školstvo, pre sociálne veci, územné plánovanie a výstavbu, ako aj pre ochranu životného prostredia a zdravia. V súčasnosti sa môžu obce už slobodne rozhodovať, ktoré výbory si zriadia: často spájajú viacero príbuzných oblastí, ale existujú aj príklady opačné, keď niektorú oblasť bližšie tematizujú do pôsobnosti viacerých výborov. Výnimkou je (okrem vyššie spomínaného výkonného výboru) len výbor pre voľby, ktorý musí byť zriadený v každej obci. Medzi ich všeobecné úlohy patrí okrem iného príprava podkladov pre rozhodnutia prijímané zastupiteľstvom, vykonávanie rozhodnutí prijatých zastupiteľstvom, riadenie a realizovanie každodenných činností v záujme naplnenia cieľov stanovených zastupiteľstvom. Každá komisia zároveň riadi prácu vykonávanú pracovníkmi príslušných oddelení. Okrem výborov pre jednotlivé vecné oblasti patria do tejto kategórie aj výbory miestnych častí, ktorým môže byť (a v praxi veľmi často aj je) zverovaná práve starostlivosť o sociálne otázky. V praxi sa pre ich územnú pôsobnosť veľmi často využívajú pôvodné socken.

Administratívne zabezpečuje chod obce obecný úrad (kommunstyrelse), časť obcí má na čele obecného úradu riaditeľa (direktör). Mnohé obce zabezpečujú služby v určitej oblasti na zmluvnom princípe s externými dodávateľmi. Medzi nimi sú na prvom mieste akciové spoločnosti, nadácie či iné súkromnoprávne a verejnoprávne subjekty, založené obcami. Časť týchto subjektov (asi 100) vznikla na základe medziobecnej spolupráce, pre rozvoj ktorej sa stala základom práve posledná reforma zo záveru 90. rokov. Od uvedeného času môžu aj obce a kraje na báze verejného práva vytvárať spoločné výbory a cez ne aj spoločne riadiť spoločné aktivity.

Rozpočet obcí

Švédske obce tiež vypracúvajú rozpočty, ktoré odrážajú úlohy a povinnosti, ktoré im boli zverené zákonom o miestnej samospráve. Prevádzkové náklady (označované ako Opex), ako napríklad mzdy učiteľov, sociálnych pracovníkov, školské stravovanie, náklady na údržbu, elektrinu, vodu a plyn a pod. Z prevádzkových nákladov, ktoré tvoria cca 60 % výdavkov obcí), ide najviac (cca 38 %) na vzdelávanie a starostlivosť o deti a na starostlivosť o seniorov a na celú ďalšiu sociálnu starostlivosť (cca 23 %).

Decentralizovaná štátna správa

Pri analýze usporiadania verejnej správy sa vo väčšine európskych krajín stretávame s určitou hranicou medzi (miestnou, decentralizovanou) štátnou správou a (miestnou, územnou) samosprávou. Niekedy sa možno stretnúť s názorom, že vo Švédsku takéto delenie neexistuje a že tu existuje len centrálna štátna správa a potom už len dve roviny samosprávy s priamo volenými orgánmi a vlastným kompetenčným rámcom, situácia je však oveľa zložitejšia. V skutočnosti vo Švédsku existuje aj decentralizovaná štátna správa. Treba ju však pochopiť v súvislosti s tým, že centrálna štátna správa je vykonávaná nielen ministerstvami.

Tých je - ako sa často zvýrazňuje - len pomerne málo (13) a sú to malé úrady, ktoré pripravujú predovšetkým návrhy zákonov. Centrálnu štátnu správu vykoná však aj približne 100 ústredných správnych orgánov, ktoré sú síce relatívne nezávislé (v zmysle moderného menežmentu verejnej správy), jednako však ide o štátne agentúry. Takýto agentúrami sú napríklad Štátny úrad sociálneho poistenia, Štátny úrad pre zdravotníctvo a sociálne veci, Štátny úrad práce, Štátny úrad pre bezpečnosť a zdravie pri práci, Štátny úrad pre bývanie, Štátny úrad pre územné plánovanie a výstavbu, Štátny úrad pre vzdelávanie, Štátny výbor pre zdravotne postihnutých atď.

Takéto decentralizované štátne správne orgány existujú aj na úrovni všetkých okresov a niekedy aj na úrovni obcí (napríklad úrady práce - Ämbetsverk). Podobne však existujú aj organizácie krajskej správy (lanstingorganisationer), pôsobiace na úrovni obcí (napríklad pre otázky zdravotníctva, ale aj vzdelávania - stredných škôl, cestovného ruchu, verejnej dopravy a pod.

Centrálna štátna správa (ale rovnako aj samospráva na úrovni obcí či krajov) má pritom svoje presne vymedzené kompetencie, ktoré sa prakticky neprekrývajú. Môžu sa však účelne dopĺňať a prípadne aj spájať. Štát si ponecháva právo vytvárať všeobecný právny rámec, ktorý zabezpečuje základné práva občanov, stanovovať ciele, ktorými by sa mali riadiť aj miestne orgány, a vytvárať určité finančné stimuly a podnety na rozvoj určitých iniciatív a inštitúcií zdola.

Švédsko, ako konštitučná monarchia, je na národnej úrovni riadené vládou, ktorá vykonáva rozhodnutia švédskeho parlamentu a prijíma návrhy na prijatie nových zákonov alebo úpravu už existujúcich legislatívnych noriem. Podporu jej poskytuje Úrad vlády a viac ako 300 štátnych orgánov. Súčasťou Úradu vlády sú aj ministerstvá, ktoré zodpovedajú za rôzne oblasti spoločenského života. Ministerstvo zodpovedá za oblasti týkajúce sa dobrých životných podmienok švédskej spoločnosti.

Typológia sociálneho štátu

V kontexte teórie sociálnej politiky sa často spomínajú tri základné typy sociálneho štátu, reprezentované osobnosťami ako Otto von Bismarck, William Henry Beveridge a Gunnar Myrdal. Každý z nich priniesol odlišný prístup k sociálnemu zabezpečeniu.

Na formovaní sociálnej politiky v európskych krajinách sa podieľali predovšetkým tri svetové osobnosti: Otto von Bismarck, Wiliam Henry Beveridge a Gunnar Myrdal.

Otto von Bismarck a konzervatívny model Welfare States

Otto von Bismarck (1815-1898), známy ako zjednotiteľ Nemecka (1871), bol prvým z veľkých reformátorov európskej sociálnej politiky. V Nemecku, ktoré bolo do roku 1871 rozdrobené, existovalo množstvo socialistických spolkov, ktoré poskytovali svojim členom politické, sociálne a ekonomické zázemie. V roku 1881 Ríšsky snem schválil sociálno-politický program, ktorý zavádzal poistenie pre robotníkov pre prípad úrazu, choroby, invalidity a staroby. V roku 1890 bola opäť povolená činnosť sociálno-demokratickej strany.

Významným znakom zavedenej sústavy poistení bolo, že oddeľovala rôzne kategórie zamestnancov a robotníkov.

Bismarckov model priniesol niekoľko zásadných zmien:

• Prvýkrát si štát priznáva spoluzodpovednosť za sociálnu situáciu svojho obyvateľstva.
• Vzniká prvý systém sociálneho poistenia, založený na zamestnaneckom princípe.
• Náklady na tento systém sú rozdelené medzi zamestnancov, zamestnávateľov a štát.

Konzervatívny model (Nemecko) sa vyznačuje tým, že štát garantuje len spoločnosťou uznané minimálne životné štandardy a vytvára priestor pre neštátne subjekty. Je korporatívny, pracovno-výkonový, s prioritou uspokojovania potrieb na základe pracovného výkonu a zásluhy. Dávky sú odrazom miezd a sú financované z príspevkov zamestnávateľov a zamestnancov.

Wiliam Henry Beveridge a liberálny model Welfare States

Bismarckov model sociálneho poistenia sa postupne šíril v celej Európe, uplatnil sa aj vo Veľkej Británii, kde k nemu pribudlo aj poistenie proti nezamestnanosti ako ďalšiemu sociálnemu riziku. Dávky, ktoré vtedy vyplácali slabé poisťovne, boli nedostatočné a ľudia sa ocitli v biede. Hospodárskou krízou bola postihnutá aj Veľká Británia, vláda sa preto rozhodla reformovať sociálny systém. Koncom roka 1942 predložil Beveridge návrh celonárodného systému poistenia, ktorý požadoval zásadné zmeny v poisťovníctve, zdravotníctve, školstve, v oblasti bývania a na trhu práce. Išlo o plán sociálneho štátu.

Beveridge navrhol predovšetkým zaviesť určité garantované minimum, ktoré malo byť dostupné pre všetkých a zároveň systém, ktorý by umožňoval preskúmať, či ich príjem skutočne nedosahuje hranicu tohto minima. Zdôrazňoval, že sociálne poistenie je len súčasťou politiky sociálneho pokroku. Začal používať termín spotrebný kôš, t.j. súbor typických tovarov, ktoré spotrebúva priemerná rodina. Výrazne podporoval a stimuloval súkromnú iniciatívu. Tým, že uplatnil rovnaký prístup k testovaniu príjmov pre účely sociálnych dávok, upevnil význam životného minima.

Liberálny model Welfare State (typický pre USA a časť GB) sa vyznačuje minimálnymi zásahmi štátu. Každý je sám o seba predovšetkým povinným a dobrovoľným poistením.

Karl Gunnar Myrdal a sociálno-demokratický model Welfare States

Karl Gunnar Myrdal (1898-1987) bol tretím z veľkých reformátorov sociálneho poistenia. Bol to ekonóm, poslanec švédskeho parlamentu za sociálnu demokraciu, v roku 1972 mu bola udelená Nobelova cena za ekonómiu. Zameral sa na plánovité znižovanie chudoby a znižovanie sociálnych nerovností.

Medzi jeho opatrenia patrili:

• Zavedenie materského príspevku a prijatie ďalších opatrení podporujúcich pôrodnosť
• Zavedenie prídavkov na deti
• Zavedenie príspevkov na bývanie
• Vyučovanie a stravovanie v školách zdarma
• Všeobecne dostupná zdravotná starostlivosť

Význam Myrdalovho modelu bol v tom, že uskutočnil štátnu sociálnu podporu smerujúcu plošne k tým skupinám, ktorým poistenie nebolo poskytované zo špeciálnych zdrojov a ktorých sociálna marginalizácia by mala za dôsledok oslabenie potenciálu celej spoločnosti.

V európskom kontexte sa sformovali tri základné piliere sociálnej politiky:

• Sociálne poistenie
• Sociálna pomoc
• Štátna sociálna podpora

Štátna sociálna podpora, ktorej zakladateľom bol práve Myrdal, vyčleňuje systém dávok, vyjadrujúcich podporu určitým skupinám vo vzťahu k životnej udalosti, ktorá môže mať dlhodobý charakter. Je to štátom organizovaná solidarita.

Švédsky model: "Tretia cesta"

Švédska hospodárska politika, riadená dlhodobo Sociálno-demokratickou stranou, býva nazývaná "švédskym modelom socializmu", "Modelom spoločnosti verejného blaha" a pod. To všetko má vyjadriť základnú povojnovú orientáciu švédskej hospodárskej politiky, ktorá si zvolila svoju vlastnú špecifickú cestu medzi kapitalizmom a socializmom - politiku "tretej cesty". Švédsko sa po skončení druhej svetovej vojny stalo modelovou hospodársky úspešnou a veľmi dobre organizovanou spoločnosťou, ktorej sociálna politika v súlade s politikou zamestnanosti viedla k označeniu "sociálny štát". Sociálno-demokratická strana vládla vo Švédsku od roku 1932 do roku 1992 s výnimkou rokov 1976-1982, kedy sa k vláde dostala koalícia "troch nesocialistických strán" (toto obdobie bolo nazývané "nesocialistická medzihra"). Pravicovej vláde zvolenej v roku 1992 sa nepodarilo vyviesť zem z recesie a tak došlo k návratu sociálnych demokratov do vlády.

Švédsky model dostáva konečnú podobu až v rokoch 1929 - 1939. Vojnové obdobie pribrzdilo jeho realizáciu, a tak až obdobie od roku 1950 - 1968 znamená etapu výstavby novej spoločnosti. Začiatkom 50-tich rokoch boli uskutočnené rozsiahle sociálne reformy- medzi najvýznamnejšie patrila reforma školstva a reforma starobných dôchodkov, v 60-tich rokoch nasledovala reforma starostlivosti o deti, zavedenie národného zdravotného systému a ďalšie, ktoré znamenali starostlivosť vlády o občanov na jednej strane, na druhej strane však nezmyselne zaťažovali štátny rozpočet rastom verejných výdavkov. Švédsko sa zapísalo do dejín ako krajina, ktorá prvá na svete prakticky aplikovala koncepciu štátu blahobytu.

Švédsky ekonomický model je synonymom modernej zmiešanej ekonomiky, v ktorom sa spája trhový systém s rozsiahlou štátnou intervenciou, ktorá vnáša do tejto sústavy ekonomickú a sociálnu stabilitu. Má mnoho kritikov, ale aj obdivovateľov. Niektorí zdôrazňujú skutočnosť, že takýto systém podlamuje pracovnú iniciatívu a podnikavosť.

Faktory ovplyvňujúce švédsky model

Existuje niekoľko faktorov, ktoré prispeli k vytvoreniu a udržaniu švédskeho sociálneho štátu:

• Geografická poloha, príroda a história Švédska sú faktormi s priaznivým dopadom. Krajina má pomerne bohaté surovinové zdroje (drevo, železná ruda), je spojené s možnosťami jej industrializácie. Švédsko nebolo vtiahnuté do 1. ani do 2. svetovej vojny.
• Švédsko nepozná problém národnostných menšín, je národnostne a nábožensky homogénne. Takéto prostredie prispelo k dlhodobej a pestovanej tradícii spolupráce medzi rôznymi sociálnymi skupinami, často s protichodnými záujmami. Tiež drsná severská príroda si vyžaduje pochopenie vzájomnej závislosti ľudí na sebe, a preto pojem solidarita má také veľké uznanie a rozšírenie.
• Dlhodobé dominantné postavenie sociálno-demokratickej stravy v politickom živote krajiny malo významný podiel na uplatnení takejto "cesty" hospodárskej politiky.
• Ďalším závažným rysom švédskej reality je vysoká organizovanosť v odboroch, ktoré podporujú postup sociálno-demokratickej strany. Odbory sú hlavným nositeľom princípu mzdovej solidarity.
• Princíp spolupráce a solidarity sa prejavuje vo veľmi širokej sieti družstiev: výrobných, odbytových, spotrebných, bytových. Veľký dôraz sa kladie na ochranu spotrebiteľov, čo je vzorom pre mnohé krajiny.
• Švédsko je otvorená ekonomika.

Výsledkom všetkých vyššie uvedených osobitostí je, že mohol byť budovaný "sociálny štát", ktorého významným znakom je negociačná ekonomika. V roku 1938 došlo k tzv. Saltsjöbadenskej dohode medzi zamestnávateľmi a odbormi, ktorá definovala pravidlá pre sociálny dialóg. Negociačná ekonomika znamená, že prostredníctvom rokovania sa dosahujú kompromisy, predchádza sa konfliktom, decentralizuje sa moc. Štátna moc je delegovaná na mnoho inštitúcií, ktoré sprostredkúvajú koordináciu a harmonizáciu konfliktných záujmov.

Pre Švédsko je príznačné, že tradičné nástroje makroekonomickej stabilizačnej politiky dopĺňa jeden, ktorý je orientovaný na stabilizáciu investičného procesu. Ide o systém rezervných investičných fondov. Funguje tak, že vláda poskytuje daňové úľavy zo zisku (až o 40%) tým firmám, ktoré obmedzujú investície v období vysokej konjunktúry a naopak investujú v období cyklického poklesu. Zabezpečenie plnej zamestnanosti je realizované makroekonomickou intervenciou. Snaha o zabezpečenie plnej zamestnanosti priviedla Švédsko k najprepracovanejšej aktívnej politike na trhu práca na celom svete.

Solidárna mzdová politika je založená na myšlienke, že nezávisle od odvetvia a miesta výroby náleží za rovnakú prácu rovnaká mzda. Vyrovnávanie miezd vykonávajú odborové organizácie prostredníctvom "mzdových úsporných fondov". Vybudovanie systému sociálneho zabezpečenia je realizované rozsiahlou sieťou sociálnych služieb, ktoré sú občanom poskytované buď úplne zdarma, alebo iba za nepatrnú, niekedy symbolickú cenu. Tieto verejné služby sú veľmi náročné na rozpočet a výška zdanenia vo Švédsku je najvyššia v porovnaní s ostatnými krajinami. Pozitívnym výsledkom tejto politiky je vysoká vzdelanosť v krajine i priaznivé ukazovatele o zdravotnom stave švédskej populácie. Neúnosný rast daňového zaťaženia sa na druhej strane prejavil v strate pracovnej iniciatívy, v poklese sklonu j úsporám a k úniku kapitálu do zahraničia.

Tri fázy vývoja švédskeho modelu

• Fáza formovania (do roku 1955)
• Fáza rozkvetu (1955 - 1973), na začiatku ktorej boli pevne sformované hlavné znaky švédskeho štátneho blahobytu. Ďalej zosilnel verejný sektor (vládne výdavky a transfery dosiahli v tomto období takmer dve tretiny HDP). Plná zamestnanosť bola udržaná bez problémov.
• Obdobie krízy švédskeho modelu (od roku 1973), ktoré trvá až doteraz. Ani švédska ekonomika sa nevyhla stagflácii, pri ktorej vláda nenašla účinnú zbraň. V druhej polovici 70. rokov sa prejavili negatívne dôsledky: Veľkorysé pracovné zákonodárstvo - najdlhšia dovolenka a umožnenie pracovníkovi zostať doma i bez lekárskeho potvrdenia s plnou mzdou. Znižuje sa sklon k sporeniu - z dôvodu vysokého zdanenia. Tzv. "vzbura" daňových poplatníkov - je rozšírenou reakciou. Ľudia s vyššími platmi opúšťajú krajinu, ktorá ich postihuje vysokými daňami z príjmu a z majetku.

Ako vyplýva z charakteristiky hlavných znakov švédskeho modelu (negociačná ekonomika, verejné služby, makroekonomická stabilizačná politiky zameraná na plnú zamestnanosť), kríza tohto modelu neznamená demontáž celej sústavy, ale len určité zmeny v trende, pretože došlo k prekročeniu niektorých prípustných hraníc. Skúsenosti z oblasti prehodnocovania švédskeho modelu ukazujú, že má hlboké spoločenské korene.

tags: #socialny #zakon #vo #svedsku #system