Špeciálnopedagogická starostlivosť

Úvod

Špeciálnopedagogická starostlivosť predstavuje komplexný systém podpory a intervencií zameraných na jedincov so špecifickými potrebami v oblasti výchovy a vzdelávania. Cieľom je zabezpečiť, aby mali títo jedinci rovnaké príležitosti na rozvoj svojho potenciálu a plnohodnotné zapojenie do spoločnosti. Tento článok sa venuje rôznym aspektom špeciálnopedagogickej starostlivosti, od definície a klasifikácie mentálneho postihnutia, cez metódy pedagogickej diagnostiky a hodnotenia, až po otázky odmien a trestov vo výchovno-vzdelávacom procese.

Pedagogika mentálne postihnutých (Psychopédia)

Psychopédia je vedný odbor špeciálnej pedagogiky, ktorý sa zaoberá výchovou, vzdelávaním a vyučovaním mentálne postihnutých jedincov. Špeciálna pedagogika chápe mentálne postihnutie ako nedostatočnú schopnosť transformovať poznané veci do myšlienok a udalostí. Mentálna retardácia je súborné označenie pre výrazne podpriemernú úroveň všeobecnej inteligencie, s IQ pod 70, ktorá sa prejavuje už v útlom detskom veku.

Oligofrénia a demencia

Delí sa na oligofréniu a demenciu. Oligofrénia, alebo slabomyseľnosť, je obmedzenie vývinu všetkých psychických funkcií, najmä rozumových, teda narušenie intelektu. Je zdedená alebo vrodená, prípadne vzniká v ranom období detstva, spravidla do 2. roku života. Tento stav je trvalý a nemožno ho odstrániť. Príčiny môžu byť biologicky podmienené (súvisia s poškodením mozgu) alebo sociálne podmienené (extrémna výchovná zanedbanosť). Demencia je neskôr získaná porucha mentálnych, povahových a duševných schopností, ktorá vzniká ako následok ochorenia alebo úrazu po 2. roku života.

Stupne mentálnej retardácie

Stupeň mentálnej retardácie sa zisťuje testami inteligencie a je vyjadrený číselným kvocientom IQ. Za normu sa považuje hodnota IQ okolo 100. Na základe toho rozlišujeme:

1. Debilitu (ľahká mentálna retardácia): IQ 70-50 - jedinci sú vychovávateľní a vzdelávateľní.
2. Imbecilitu (stredná mentálna retardácia): IQ 49-35 - jedinci nie sú vzdelávateľní, iba vychovávateľní.
3. Idiocitu (ťažká a hlboká mentálna retardácia): IQ 34-0 - jedinci nie sú vzdelávateľní ani vychovávateľní.

Autizmus je vrodená neschopnosť nadviazania kontaktu s ostatnými ľuďmi. Pre mentálne postihnuté deti existujú osobitné a pomocné školy.

Prečítajte si tiež: Viac o špeciálnopedagogickej starostlivosti

Mierna duševná zaostalosť (Debilita)

Pri miernej duševnej zaostalosti (IQ 50-70) sú deti vychovávateľné, vzdelávateľné a svojprávne. Navštevujú špeciálnu školu. Rozlišujeme dva typy:

• Eretická forma: nekľud, pohyblivosť, výchovné problémy.
• Torpidná forma: pomalosť.

Stredne ťažká duševná zaostalosť (Imbecilita)

Stredne ťažká duševná zaostalosť (IQ 35-49) predstavuje výrazné obmedzenie schopností človeka. Títo jedinci sa pokladajú za nevzdelávateľných a čiastočne vychovávateľných. Obyčajne sú zaradení do ústavov. Znaky zahŕňajú primitívne myslenie, oneskorenú reč, manuálnu nezručnosť, agramatickú reč a poruchy výslovnosti. Výchova sa zameriava na osvojenie základných hygienických návykov, sebaobsluhu a základné spoločenské návyky. Jedinci sú nesamostatní a vyžadujú stálu starostlivosť.

Ťažká a hlboká duševná zaostalosť (Idiocia)

Ťažká duševná zaostalosť (IQ 20-34) a hlboká duševná zaostalosť (IQ menej ako 20) znamenajú, že ani v dospelosti nedosahujú rozumové schopnosti ako 2-ročné dieťa. Komunikácia prebieha cez neverbálne znaky a posunky. Vyžadujú aj lekársku opateru a dožívajú sa veku do 30 rokov. Príčiny môžu byť genetické, prenatálne (v tehotenstve) alebo spôsobené ožiarením.

Populácia s mentálnou retardáciou v SR

V Slovenskej republike tvorí populácia s mentálnou retardáciou 2-2,5 % (bez komplikácií) a 0,3-0,4 % (s komplikáciami).

Downov syndróm

Downov syndróm je choroba spôsobená chromozómovou chybou - jedným nadpočetným chromozómom u chromozómového páru 21. Túto chorobu nevieme liečiť, ale je potrebné ísť až po najvyššiu možnú hranicu rozvoja. Jedinci s Downovým syndrómom si vyžadujú starostlivosť rodiny a školy. Intelektový rast sa zastavuje okolo 15. roku života. Radi nadväzujú kontakt, nemajú radi zmenu, napodobňujú a dajú sa ľahko zlákať na hlúposti.

Prečítajte si tiež: Viac o špeciálnopedagogickej starostlivosti

Metódy pedagogickej diagnostiky a hodnotenia žiakov

Pedagogická diagnostika vo výchovno-vzdelávacom procese

Pedagogická diagnostika (PG diagnostika) je špeciálne odvetvie pedagogiky, ktoré sa zaoberá teoretickými a metodologickými problémami objektívneho zisťovania a hodnotenia výchovno-vzdelávacieho procesu. V rámci zložiek výchovy sa hodnotia vedomosti, spôsobilosti, návyky, postoje, poznávacie procesy a záujmy. PG diagnóza žiaka, ktorý prichádza do školy, si vyžaduje starostlivosť a je dôležitý doplnok pri utvorení si celostného obrazu o jeho predchádzajúcom živote.

Rozdiel medzi pedagogickou a medicínskou diagnostikou

Rozdiel medzi pedagogickou a medicínskou diagnostikou spočíva v cieľoch a diagnostickej činnosti. Medicínska diagnostika je východisko pre terapiu s cieľom úspešnej liečby, zatiaľ čo pedagogická diagnostika je východisko pre úspešné pôsobenie v oblasti výchovy a vzdelávania. Aby sme mohli javy ohodnotiť, najprv ich treba správne pozorovať. Metódy PG diagnostiky sú príbuzné s pedagogikou a psychológiou. Osobnosť človeka má pedagogicko-psychologické (zisťovanie psychologických príčin) a sociálne aspekty (sociálne podmienky môžu byť príčinou stresov). Objektívny pohľad na jedinca môže teda vzniknúť ako výsledok komplexného prístupu.

Význam pedagogickej diagnostiky

Pedagogická diagnostika hovorí o viacerých častiach výchovno-vzdelávacieho procesu a ich kvalitách. Výslednicou všetkých činností hodnotenia je posúdenie žiaka, triedy, ako prospievajú, situácia v triede, klíma a pod. PG diagnostika ako proces diagnostikovania žiakov je samostatná vedná disciplína. Význam PG diagnostiky pre vyučovanie a učenie žiakov spočíva v plánovaní ďalších výchovno-vzdelávacích aktivít.

Fázy diagnostiky z časového hľadiska

• Mikrodiagnóza: uskutočňuje sa na každej jednej vyučovacej hodine v rámci interakcie (momentálne reakcie učiteľa na žiakovo správanie, odpovede a pod.).
• Základná (denná) diagnóza: učiteľ si zhodnotí efektívnosť vyučovania v rámci jedného dňa, ako žiaci učivo pochopili. Je náročnejšia pre učiteľa, lebo musí žiakov sledovať aj počas prestávok, ako sa prejavujú celý deň.
• Zhrňujúca (zovšeobecňujúca) diagnóza: dlhodobé diagnostikovanie žiaka a skupín žiakov, záverečné hodnotenie žiaka. Vzniká sústavným sledovaním žiaka, podieľa sa na nej veľa učiteľov a výchovný poradca, hlavne triedny učiteľ.

Pedagogická diagnostika z hľadiska informačného a formálneho

• Neoficiálna: učiteľ si ju robí len sám pre seba, pre svoje potreby.
• Formálna: určená pre verejnosť. PG diagnostika má pedagogický charakter a informatívno-hodnotiacu funkciu. Formuluje normy a zásady praktického postupu v pedagogickej činnosti. Úlohou je skúmať, akými prostriedkami je možné úspešnejšie plniť výchovno-vzdelávacie ciele.

Hodnotenie

Hodnotenie je stav hodnotiaceho subjektu k hodnotenému objektu. Je to záverečná etapa vyučovania, ktorá poskytuje pre učiteľa spätnú väzbu. Učiteľ potom môže zmeniť svoje metódy a tým zefektívniť vyučovací proces. Známka je dosť subjektívne meradlo, záleží na emociálnom stave učiteľa a zrelosti učiteľa. Cez hodnotenie vidí učiteľ, ako hlboko žiaci absorbovali učivo. Hodnotenie môže byť formálne (má podobu klasifikácie, ktorej musí predchádzať skúšanie) a neformálne (učiteľ hodnotí náhodne, nezámerne pri každej odpovedi žiaka - mimika, gestikulácia atď.).

Základné nedostatky pedagogickej diagnostiky

Medzi základné nedostatky PG diagnostiky patria chýbajúca analýza chýb, schematickosť, povrchnosť, nízka objektivita a chýbajúce jednoznačné normy. Tiež nepresné informácie o správaní žiaka, predčasné učiteľské zovšeobecnenie, zaznamenávanie len negatívnych javov učiteľom, ak sa učiteľ nepozerá na všetky príčiny správania žiaka.

Prečítajte si tiež: Vzdelávanie zrakovo postihnutých

Ako sa vyhnúť chybám

Žiaka posudzujeme ako jednotlivca, ale s pohľadom aj na triedu a celý ročník. Musíme prihliadať na schopnosti a možnosti žiaka, pozrieť sa na prospech aj v iných predmetoch, žiakov vek, fyziologické a psychologické danosti a pozerať sa na cieľ našej činnosti (výchovný, vzdelávací).

Špeciálnopedagogická diagnostika

Každé dieťa je individuálna osobnosť a potrebuje špeciálny prístup. Učitelia však málo vedia a dbajú na diagnostikovanie. Stále prevláda rutinný prístup k žiakom - tzv. "zaškatuľkovanie". Špeciálnopedagogická diagnostika (ŠPgD) je súhrn metód a procesov, ktorých výsledkom je stanovenie diagnózy (z gréckeho dia - hĺbkový, gnosis - poznanie). Zaoberá sa zistením príčin, prečo vznikol u žiaka problém. Diagnostikovania by sa mali zúčastniť lekár, psychológ, sociálny pracovník a špeciálny pedagóg, a mali by pôsobiť tímovo.

Metódy špeciálnopedagogickej diagnostiky

Metódy ŠPgD sú postupy, prostredníctvom ktorých sa získavajú poznatky o vyšetrovanej osobe, na základe ktorých možno sformulovať diagnózu. Majú poznávací charakter.

Delenie metód ŠPgD:

A. Podľa toho, čo sledujú, sú zamerané na:

• Úroveň vedomostí (školských, všeobecných)
• Úroveň vývinu reči (hovorenej, písanej)
• Úroveň správania sa (v škole, rodine, pri učení, hre, vychovanosti, sociálnosti)

B. Základné požiadavky na metódy ŠPgD:

• Objektivita: nezaujatosť
• Štandardizácia: presne stanovený postup
• Reliabilita: opakovateľnosť
• Validita: postihuje, do akej miery je metóda vhodná a platná

Pri aplikácii metód treba rešpektovať tieto princípy:

• Komplexnosť: kompletný, tímový prístup
• Všestrannosť vyšetrenia: predošlý princíp uplatnený v každom jednom odbore
• Dynamickosť: vyšetrenie nielen aktuálnych schopností, ale predovšetkým potencionálne a perspektívne možnosti dieťaťa
• Princíp modifikácie: každá metóda vyžaduje určitú obmenu, t.j. prispôsobenie druhu a stupňu postihnutia

Pozorovanie

Francúz Segiun prvý popísal túto metódu ako proces, kde prostredníctvom jedného javu rozoznávame druhý. Je to cieľavedomé, plánovité (tzv. učenie cieľov, techniky, metód) a sústavné vnímanie javu a predmetov, odhaľujúce podstatné súvislosti danej skutočnosti. Má znaky výskumnej metódy. Je zamerané na diagnostikovanie osoby, javu s cieľom rozpoznať najvýznamnejšie znaky a príčiny, ktoré spôsobili určitú skutočnosť.

Druhy pozorovania:

• Priame a nepriame (sprostredkované cez niekoho)
• Zúčastnené (diagnostik sa začlení do skupiny, ktorú pozoruje)
• Nezúčastnené (sledovanie skupiny zvonku)
• Krátkodobé (musí byť robené opakovane)
• Dlhodobé (aj niekoľko rokov)

Výsledky pozorovania zhrnieme do protokolu pozorovania, ktorý je nevyhnutný.

Exploračné metódy

Exploráciou sa rozumie vyšetrovanie kladením otázok. Zaraďujeme sem rozhovor, riadený rozhovor a dotazník.

Dotazník

Dotazník je empirická diagnostická metóda na získavanie informácií o postihnutom alebo narušenom jedincovi. Pri tejto metóde diagnostikovaná osoba spravidla sama alebo s pomocou inej osoby ústne, resp. písomne odpovedá na kladené otázky. Skúmaná osoba na základe písomne položených otázok písomne odpovedá o určitom vymedzenom okruhu problémov. Pomocou dotazníka možno zisťovať skutočnosti o diagnostikovanej osobe bez toho, aby diagnostik bol nútený byť s ňou v priamom kontakte.

Zásady pri zostavovaní dotazníka:

• Výstižne formulovať problém, presný cieľ, do akej miery mi môže dotazník pomôcť
• Znalosť prostredia diagnostikovaného
• Znalosť druhu postihnutia diagnostikovaného
• Účelnosť otázok
• Overenie validity

Výhody dotazníka: anonymita, ekonomickosť, spracovanie veľkého množstva dát, rýchle vyhodnotenie.

Nevýhody dotazníka: nemožnosť klásť doplňujúce otázky, istá povrchnosť, nemožnosť kontrolovať pravdivosť odpovedí.

Rozhovor

Rozhovor je zhromažďovanie dát, ktoré je založené na priamom dotazovaní, verbálnej komunikácii výskumného pracovníka a respondenta.

Druhy rozhovoru:

• Individuálny a skupinový
• Štandardizovaný (znenie a poradie otázok je presne určené a pripravené - interview)
• Neštandardizovaný (prebieha pružnejšie, výskumník má pripravené len základné otázky)
• Pološtandardizovaný (je najlepší, najprv respondenta uviesť do témy, nepýtať sa hneď otázkou „na telo“. Je potrebné počúvať odpoveď jedinca, nie násilnou formou ju ťahať z neho, dávať pozor na neverbálne prejavy a mimiku)

Rozhovor učiteľa s rodičom: nehovorte verejne o chybách dieťaťa, ináč sa bude rodič vyhýbať škole, združeniam a samému učiteľovi. Ak je rodič bezmocný a kapituluje, učiteľ ho má presvedčiť o opaku a až tak konať ďalej.

Rozhovor učiteľa s učiteľom, psychológom: keď chceme vedieť príznaky nejakej poruchy žiaka už v predškolských ročníkoch, zájdeme za predošlým triednym učiteľom, pozrieme jeho predošlé zošity, práce. Učiteľ by mal komunikovať so psychológom, radiť sa s ním a psychológ by nemal zasahovať do kompetencie učiteľa. Učiteľ má veľkú výhodu, že pozná dieťa, ktoré učí.

Rozhovor učiteľa s dieťaťom je veľkým prameňom a zdrojom potrebných informácií.

Diagnostické skúšanie

Treba ho odlišovať od klasifikačného skúšania. Sleduje skôr slabé miesta v sústave poznatkov jedinca, analyzuje, aby sa na základe výsledkov určili korekčné postupy. Cieľom je tu teda pomoc. Do tohto typu skúšania sa zaraďujú aj skúšky netypické pre klasifikačnú prax (skúšky laterality).

• Ústne skúšanie: má formu riadeného rozhovoru, skúšaná osoba priamo odpovedá na pripravené otázky, rieši problém alebo reaguje na pripravené podnety. Delí sa na skúšanie vedomostí (všeobecných, predmetových, špecifických) a úrovne hovorenej reči (obsahová stránka, formálna stránka, výslovnosť, tempo, hlasitosť, …).
• Písomné skúšanie: ním zisťujeme úroveň osvojenia písania, úroveň osvojených poznatkov z jednotlivých predmetov a schopnosť vyjadrovať svoje myšlienky pomocou písania. Môžeme sa pri ňom zamerať na skúšanie vedomostí alebo výkonu (osvojenie písaných znakov, gramatiky, rýchlosti písania). Dôležitou súčasťou písomného skúšania je dôsledná analýza chýb, najmä systematických, t.j. chýb, ktorých sa žiak nedopúšťa náhodne.
• Praktické skúšanie: zameriava sa na zisťovanie neverbálnych schopností v rôznych oblastiach aktivity jedinca. Sem patrí skúšanie úrovne (hrubej a jemnej motoriky), skúšanie laterálnej preferencie (motorickej, senzorickej) a skúšanie fungovania zmyslových orgánov.

Metóda testov

Test sa stáva diagnostickou metódou vtedy, keď sa výskumne overí jeho validita a reliabilita. Ide o sústavu zámerne zostavených otázok alebo úloh, na ktoré má skúmaná osoba odpovedať, alebo ich má riešiť či vykonať. Podmienky a spôsob hodnotenia sú tu presne určené a testy vytvárajú podmienky na objektívne hodnotenie. V rámci ŠPgD ich delíme na didaktické, logopedické, testy laterality a testy motoriky. Musíme sa ale vyvarovať mechanického vyhodnocovania a vysvetľovania testov. Výsledky získané testom treba porovnávať s výsledkami iných techník či metód.

Didaktické testy

Sú variantom písomnej formy skúšania. Pozostávajú zo súboru otázok, ktoré sú zoradené tak, aby reprezentovali príslušnú časť učebnej látky. Ich aplikácia predpokladá u diagnostikovaného osvojenie písanej reči na adekvátnej úrovni. Aj v tomto prípade ide o dôslednú modifikáciu testu vzhľadom na príslušné postihnutie. Požaduje sa modifikácia obsahu, formy a spôsobu administrovania testu. Zostavuje ho tím odborníkov.

• Normatívne testy: určujú, či výkon jedinca je v porovnaní s normami získanými štatistickým spracovaním tohto testu podpriemerný alebo nadpriemerný.
• Kriteriálne testy: zamerané na učebnú látku, ktorú si mal žiak za sledované obdobie osvojiť.

Normatívne a kriteriálne testy sú štandardizované. Neštandardizované testy si zostavujú špeciálni pedagógovia podľa individuálnych cieľov.

Štúdium prípadu

Spočíva v dôkladnom štúdiu všetkých dostupných písomných a iných materiálov o postihnutom jedincovi, v ich diagnostickom zhodnotení a formulovaní záverov. Ide tu o výsledky lekárskych, psychologických a sociálnych vyšetrení a skúmaní, prípadne o súdne spisy, pedagogické denníky, posudky inštitúcií a školské vysvedčenia jednotlivca. Dôležité sú údaje o psychomotorickom vývine, o prekonaných chorobách a údaje o prostredí, v ktorom jedinec vyrastal. Je to tzv. rozbor výsledkov činnosti.

Rozbor výsledkov činnosti

Výsledky činností predstavujú dosiahnutú úroveň v rámci výchovných, vzdelávacích alebo záujmových aktivít jedinca. Možno ich získať analýzou a hodnotením výsledkov:

• Písomných prác (slohy, diktáty, životopisy)
• Výtvarnej činnosti (výkresy, rysy, modely)
• Záujmovej činnosti (výrobky z rôznych materiálov)

Diagnosticky sa hodnotí:

• Úroveň v porovnaní s predpísanými učebnými osnovami pre daný postupný ročník a typ školy
• Dosiahnutá úroveň v porovnaní s očakávanou úrovňou intaktného jedinca v tej istej činnosti.

Hodnotenými znakmi sú náročnosť na intelektuálnu činnosť, zručnosť, vytrvalosť, predstavivosť, chyby, čas potrebný na zhotovenie výrobku a pod.

Rozbor hodnotenia výsledkov činnosti jedinca pomôže:

• Identifikovať špecifické vývinové poruchy (dysortografia, dysgrafia, …)
• Pri profesijnej orientácii o voľbe povolania
• Zisťovať sociálne vzťahy (kresby s agresívnymi farbami)
• Utvoriť ucelený obraz o diagnostikovanej osobe

Otázky odmeny a trestov

Výskum manželov Harkworových ukázal, že pochvala má na výkon žiakov pozitívny vplyv, zatiaľ čo pokarhanie má negatívny vplyv. Sledoval sa dlhodobý účinok trestu a pochvaly.

Prof. Ďuríčeková tvrdí, že nie sme za nepoužitie trestov (ak sú primerané činu a veku dieťaťa). Trestom pre dieťa môže byť aj obyčajné slovné pokarhanie, pohrozenie, zdvihnutie obočia, prsta. Pri použití trestu si treba uvedomiť, že každý trest ponižuje človeka a prináša so sebou atmosféru strachu, frustrácie, neurózy a zakomplexovanosti. Deti, ktoré sú od detstva vychovávané viac trestami, sú v neskoršom období agresívnejšie a je predpoklad, že v budúcnosti budú presne tak jednať s ostatnými.

Celá naša detská populácia je vychovávaná už od útleho veku viac zákazmi a príkazmi ako odmenami. Deti sú systematicky riadené do pozície slabých, neschopných a zakomplexovaných ľudí, ktorí sa v rozhodujúcich situáciách potrebujú o niekoho vždy psychicky oprieť. Toto nie je formovanie silnej osobnosti. Byť osobnosťou znamená najskôr byť sám sebou, slobodným, nezávislým, jedinečným, sebavedomým v zmysle dôverovať si a poznať svoje prednosti, byť rozhodným a tvorivým.

Formy trestov v pedagogickej praxi

1. Odloženie výhody alebo zábavy pre žiaka
2. Odopretie alebo zákaz výhody
3. Vyjadrenie nesúhlasu
4. Napomenutie
5. Vylúčenie z kolektívu - napr. pri hre ak podvádza
6. Pokarhanie učiteľom
7. Pokarhanie pred žiackym kolektívom
8. Pokarhanie pred riaditeľom školy
9. Zápis do triednej knihy - mnohí pedagógovia to zneužívajú, často zápisy aj za to, za čo deti nemôžu
10. Návrh na zníženie známky zo správania
11. Realizácia zníženia
12. Prepadnutie z 1. triedy do 2.
13. Preradenie z 1. školy do 2. - po porade s rodičmi a psychológom
14. Podmienečné vylúčenie zo školy
15. Úplné vylúčenie zo školy

Zásady správneho využívania trestov

• Hneď po priestupku, musí byť prirodzeným následkom toho, čo urobil
• Žiak má vedieť, prečo je trestaný (presné pravidlá hry, kritériá na žiaka)
• Po odpykaní trestu prejsť do normálneho stavu
• Veľkosť trestu má byť úmerná priestupku, nie veľkosti môjho hnevu
• Nikdy nekarhať a nehodnotiť celú osobnosť žiaka
• Nezosmiešňovať žiaka (sarkazmom, irónia)
• Netrestať žiaka za neurotické prejavy a neúspechy v škole podmienené neurózami
• Trest kombinovať s odmenou
• Trestať so znalosťou motívov

Pokarhanie je účinnou metódou (u mladších žiakov). Deti majú potrebu byť uznávané a schválené dospelými. Ak majú dostatok pozornosti dospelého, chcú aby to bola pozornosť schvaľujúca. To súvisí s ich potrebou spoločenského prijatia a potrebou sebavedomia. Keď im učiteľ pochvalu upiera, zle sa cítia a považujú sa za vyradených zo sociálnej skupiny.

tags: #špeciálnopedagogická #starostlivosť #poznámky