Starostlivosť o dieťa rozvedených rodičov: Psychologický pohľad

Rozvod rodičov je jednou z najväčších životných skúšok, ktorá má hlboký dopad na deti. Máloktoré dieťa zostane rozvodom rodičov nedotknuté. Niektoré deti sa s touto situáciou vyrovnávajú lepšie, iné horšie, a u niektorých môžu pretrvať trvalé následky, ktoré ovplyvnia ich budúci život. Dôležité je pozerať sa na rozvodovú problematiku bez zbytočného pesimizmu a hľadať účinné spôsoby, ako zmierniť deťom bolesť a obmedziť negatívny dopad rozvodu na ich psychiku. Rozvod má sociálne, etické, právne, emočné a psychologické aspekty. V súčasnosti nie je rozvod ojedinelým javom, práve naopak, počet rozvádzajúcich sa rodín je vysoký.

Vplyv rozvodu na vývin osobnosti dieťaťa

Rozvod rodičov nepriaznivo ovplyvňuje vývin osobnosti dieťaťa. Výskumy ukazujú, že u detí rozvedených rodičov sa častejšie vyskytujú problémy v emocionálnej, sociálnej a motivačnej oblasti. Tieto deti môžu trpieť úzkosťou, emocionálnou nestabilitou, neistotou, napätím a môžu mať dispozície k neurotizmu. Často majú problémové citové väzby k rodičom, frustračné tendencie, poruchy sociability, agresivitu a impulzívne správanie.

Výskum zameraný na deti rozvedených rodičov

Výskum porovnával deti rozvedených rodičov (RR) s deťmi z úplných rodín (UR) v sledovaných psychologických parametroch: emocionalita, sociabilita, motivačná úroveň, školská výkonnosť. Zúčastnilo sa ho 126 detí z RR a 78 detí z UR vo veku 8-14 rokov. Výsledky ukázali signifikantné rozdiely u 60% detí z RR. Ako príznačné boli zistené: úzkostnosť, emocionálna instabilita, neistota, napätie, dispozície k neurotizmu, problémové citové väzby k rodičom, frustračné tendencie, poruchy sociability, agresívnosť, impulzívnosť v správaní.

Možno hovoriť o rozvodových poruchách osobnosti. Súčasnosť a spoločenská konštelácia, žiaľ, nie sú žičlivé nerozlučiteľnosti manželstva, kresťanského nevynímajúc. Tolerancia voči rozvodom nesporne ovplyvňuje správanie manželských párov. Rozvodovosť sa hodnotí ako módny prvok, prijateľný už aj pri menších nedorozumeniach. Sporadické napätia, konflikty môžu vyvolať manželskú krízu. Kríza je taká epizóda v živote manželov, keď sa hromadia nežiadúce vonkajšie i vnútorné príčiny vytvárajúce stav ohrozenia. Prameňom krízy sú nereálne predstavy o partnerovi, o láske, manželstve, postupujúce opotrebovanie vzájomného vnímania, boj o moc, nevera, manželská zrada, podozrievavosť, stereotyp deštruktívnych hádok, deľba práce v domácnosti, nedostatok spoločných záujmov, nezhoda názorov na základné problémy, neschopnosť zabezpečiť hmotné záležitosti manželstva, neadekvátna intervencia rodičov manželskej dvojice. Deti citlivo vnímajú pretrvávanie rodičovského konfliktu pred rozvodom i po ňom. Strácajú istotu existencie rodinného zázemia.

Špecifické prejavy u detí rozvedených rodičov

Deti rozvedených rodičov možno považovať za citlivých indikátorov rodinnej patológie. Bývajú sprostredkovateľmi, vyjednávačmi, akýmisi koaličnými dôverníkmi alebo zbraňami jedných proti druhým, náhradnými objektami, rivalmi ale i sudcami vlastných rodičov. Za týchto okolností je uspokojovanie základných psychických potrieb dieťaťa (lásky, istoty, bezpečia, prináležitosti k niekomu, zmysluplného prostredia, akceptovania seba) značne obmedzené a vyvoláva stav psychickej deprivácie, evidentnej najmä v emotivite, sociabilite, motivačnej štruktúre a v sebarealizačných tendenciách.

Prečítajte si tiež: Prevencia kriminality a postpenitenciárna starostlivosť

Výskumnú vzorku tvorili deti rozvedených rodičov, /RR/ zverené do starostlivosti matky, v počte 126, vo veku 8 - 14 r. Pre porovnanie sme náhodne vybrali 78 detí ako kontrolnú skupinu, /KS/ z úplných rodín. Využili sme metodické možnosti skupinového vyšetrenia detí adekvátnymi psychodiagnostickými metódami a spoluprácu učiteľov. Uvádzame niektoré porovnateľné výsledky: Deti rozvedených rodičov /RR/ v porovnaní s kontrolnou skupinou /KS/ sa štatisticky významne ( na hladine 0,01) javia ako disponovanejšie k neurotickým reakciám, ktorých obsah má psychastenické, úzkostné a depresívne, ale aj asociálne znaky. Osobnú a spoločenskú začlenenosť, vpravenosť, hodnotenú testom sociálnej adjustovanosti, sme odstupňovali podľa zistených výsledkov do troch stupňov - veľmi dobrú, priemernú a nízku, (problematickú). Ukazujú sa evidentné rozdiely v percentuálnom rozložení detí oboch skupín. Veľmi dobre včlenených, adaptovaných vo svojom sociálnom prostredí je 13 % detí RR, kým v KS je to 26 %. Priemerne adaptovaných je 47% detí RR a 67 % v KS. Znepokojujúci je zistený výskyt problematickej sociálnej vpravenosti, kde detí RR tvoria 40 %, kým deti z úplných rodín len 7%.

Na viacpoložkovej hodnotiacej škále správania sa v rozsahu piatich stupňov (od veľmi prijateľného, dobrého, až po vyslovene zlé, nežiadúce), mal učiteľ posúdiť vlastnosti dieťaťa, jeho postoje, reakcie, predpoklady školskej úspešnosti, sociálnu pozíciu v skupine, ašpiračnú úroveň apod. Deti KS vysoko skórujú na 1. a 2. stupni, kým deti RR kulminujú na treťom, ale percento hodnotených 4. a 5. st. Ukázalo sa, presvedčivo nepriaznivé hodnotenie detí RR v porovnaní s deťmi v KS. Pokiaľ do 1. a 2. stupňa hodnotenia bolo zaradených 87% detí KS, deti RR len 35%. Do 3. stupňa hodnotenia sa zaradilo 5% z KS ale až 30% z RR. Zreteľahodné je porovnanie na 4. a 5. Spomenieme len niektoré položky škály, ktoré sú v porovnaní s KS významne nižšie na hladine 0,01 - 0,05 v neprospech detí RR: celkové zaradenie dieťaťa podľa správania a prospechu, osobné výkonové tempo, koncentrácia pozornosti, samostatnosť, disciplinovanosť, spoločenskosť. Ak to vyjadríme v číselných vzťahoch, tak požiadavkám školy sa prispôsobuje 40% KS a len 14% RR. Dobrý systém; presnosť a dôslednosť v práci pripisuje učiteľ 97% žiakom KS a len 12% deťom RR. Medzi prospechovo výborných a vel'mi dobrých patrí 55% z KS a len 16% RR. Snaha vyniknúť a vyššia ašpiračná úroveň jeevidentná u 44% v KS a len 17% RR. Spoločensky kladne prijímaných, obl'úbených v triede je 51% z KS a len 11 % v skupine RR.

Únik do choroby bol presvedčivou psychosomatickou reakciou u 24-och detí RR. Udávali bolesti hlavy, zažívacie ťažkosti, ranné zvracanie, tlak pri srdci, poruchy dýchania. Na pozadí týchto ťažkostí bola strata istoty, pretrvávajúce emocionálne napätie v deťoch samotných a v ich blízkom okolí, afektívná atmosféra v rodinách. Individuálne psychologické vyšetrenia detí poskytujú obraz zložitých, ale aj patologických emocionálnych vzťahov. Pokiaľ u dievčat osamelých matiek prevláda negatívny alebo ambivalentný vzťah k otcovi, u chlapcov je k nemu kladný; spravidla sa nestotožňujú s názorom matky na otca. Idealizujú si ho a túžia po ňom. V psychickej štruktúre týchto detí dominovali: úzkostnosť a úzkostlivosť, emocionálna instabilita, problémové citové vzťahy k rodičom, neistota, napätie, patologická závislosť na matke (častejšie u dievčat), znížená tolerancia na záťažové situácie, frustračné tendencie, poruchy emotivity, sociability, sebavedomia, psychastenické, depresívne a hypochondrické symptóny. U chlapcov častejšia agresívnosť, paranoidné príznaky, nedôverčivosť a impulzívnosť v správaní. Ich stupeň a frekvencia bola u týchto detí rozdielna do istej miery len tým, či sú napäté situácie v súvislosti s rozvodom akútne, alebo či je tam dlhší časový interval.

Negatívne hodnotenie detí rozvedených rodičov

Dytrych (1999) sa odvoláva na výsledky rozsiahlejšieho výskumu, realizovanom na českých deťoch, v ktorom sa ukázalo, že dieťa z rozvedenej rodiny je hodnotené nielen učiteľkami, ale aj svojimi matkami na 12 položkovej škále ako menej ambiciózne a menej svedomité, viac citlivé až precitlivelé, viac dráždivé a nervózne a menej obľúbené v žiackom kolektíve. Je to teda obraz dieťaťa s neurotickými symptómami, ktoré môžu postupne vymiznúť úpravou rodinných pomerov, ale ktoré môžu tiež, manifestne či latentne narastať až do klinického obrazu niektorých z detských psychických porúch. Čo vidíme veľmi často, a čo býva predmetom naprosto chybných interpretácii, je znížená školská výkonnosť dieťaťa. Prejavuje sa v zhoršenom prospechu, napriek tomu, že dieťa predtým prospievalo dobre. Je to dané tým, že v dôsledku trvalého stresu sa objavuje v jeho psychike stále viac napätia a úzkosti. To vedie k zhoršeniu koncentrácie a opäť k zhoršenému školskému výkonu. Dieťa stráca záujem a školu, pretože sa mu stáva zdrojom utrpenia, čím sa opäť zhoršuje jeho výkonnosť a bludný okruh sa uzatvára.

Rozdiely medzi chlapcami a dievčatami

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že sú rozdiely medzi chlapcami a dievčatami. Zhoršenie školského prospechu u chlapcov je podmienené najmä ich nekonformným, často agresívnym správaním, ktoré je prirodzeným dôsledkom dlhodobej frustrácie. U dievčat prebieha proces zhoršenia školského výkonu trochu odlišne, je menej nápadný. Chlapci sa javia vo všeobecnosti ako zraniteľnejší a citlivejší na nepriaznivé psychické faktory a viac ich ohrozuje aj rozvod. Z preventívneho hľadiska by im mala byť poskytnutá včasná pomoc a podpora už v predrozvodovej fáze vrcholiacej manželskej krízy rodičov pri nedostatočnom kontakte s otcom, alebo pri jeho absencii bývajú citovo ohrození. Chýbajúci mužský vzor môže mať naviac negatívny vplyv na ich sociálny vývin.

Prečítajte si tiež: Prevencia rizík v opatrovateľskej starostlivosti

V školskom veku väčšou premenou prechádza rola otca. Začína mať zdanlivo nosný a väčší význam,ako mala kedykoľvek predtým. Otec môže deťom slúžiť ako zdroj informácii a skúseností, ktoré im neposkytuje matka. Predstavuje inú autoritu ako matka. Otec je modelom mužskej role, v tomto slova zmysle je nevyhnutný hlavne pre synov, ale i dcéram poskytuje dôležitú skúsenosť slúžiacu ako model role, ktorá je k ich ženskej roli komplementárna.

Ako dieťa prežíva rozvod v rôznom veku

Detské prežívanie rozvodovej situácie rodičov a spôsob jej zvládania závisí od viacerých faktorov, predovšetkým od veku dieťaťa.

• Obdobie 2 - 3 rokov: Dieťa reaguje na stratu úzkej citovej väzby viac neurotickými prejavmi strachu, neistoty, negativizmom, ale i deštruktívnymi tendenciami v správaní.

• Predškolský a mladší školský vek: Prevažujú stavy emocionálnej lability, smútku, plaču, domnelého pocitu viny za to, čo sa v rodine deje. Dieťa si vytvára pocit rodinnej spolupatričnosti. Formuje sa u neho vedomie vlastného ja a k nemu potrebuje vzťah nielen s matkou, ale aj s otcom. Dieťa nechápe, čo je rozvod, ale dobre vníma, že jeden rodič je menej zapojený alebo odišiel, môže si myslieť, že to zavinilo ono, potrebuje vidieť rodiča, s ktorým nežije, častejšie. Z náhlej neprítomnosti jedného rodiča môže prežívať pocity zúfalstva. V správaní sa môžu objaviť tendencie k provokovaniu, bitkám s deťmi. Dieťa v tomto veku potrebuje tráviť čas s každým rodičom zvlášť. Tým sa uisťuje, že ho majú obaja stále radi, zároveň môže pochopiť a vyrovnať sa s faktom, že sa k sebe nevrátia. Deti v tomto veku už chápu rozvod, ale ho neakceptujú.

• Okolo 9. - 10. roku a v dospievaní: Prevláda hnev na rodičov. Zodpovednosť pripisujú obom, niekedy obviňujú matku, inokedy otca. Začínajú ich baviť aktivity bez rodičov, záujmy, krúžky, do popredia sa dostávajú kamaráti, trávenie voľného času s rodičmi nie je atraktívne. Deti môžu “nadŕžať” jednému z rodičov, potrebujú hľadať a označiť vinníka, čo nemusí znamenať odmietnutie jedného z rodičov, ale skôr veku primeranú reakciu. Prežívajú stratu ilúzií, hnev, cítia sa ako keď rodič neopúšťa druhého, ale ich samotných. Využívajú , že rodičia majú menej energie, snažia sa získať nad rodičmi kontrolu, manipulovať s nimi. Môžu cítiť povinnosť starať sa alebo podporovať citovo nevyrovnaného rodiča na úkor svojich vlastných zdrojov rovnováhy a energie (obrátenie rolí). V tomto veku môžu deti obviňovať jedného alebo obidvoch rodičov za rozvod. Môžu si začať presadzovať svoju vôľu, požadovať, aby zostali u jedného, alebo sa presťahovali k druhému rodičovi. Potrebujú stále podporu rodičov, ale odmietajú s nimi tráviť rovnaké množstvo času ako predtým.

  Prečítajte si tiež: Všetko o poručníctve a náhradnej starostlivosti

• Adolescencia: V tomto veku sa dospievajúce deti obracajú k vlastnému životu, nezávislosti, záujmovým aktivitám, k problémom rodičov prejavujú malú toleranciu. Potrebujú starostlivosť a podporu, ale starosti rodičov ich znechucujú a unavujú. Potrebujú hovoriť o tom, čo cítia a prežívajú ony samy, nie ich rodičia.

Rozdiely v prejavoch medzi chlapcami a dievčatami

Chlapci a dievčatá svoju roztrpčenosť v rozvodovej situácii rodičov, ale aj po jej odoznení, prejavujú rozdielne. Pre chlapcov je charakteristická priamo prejavovaná neľútosť, nepriateľstvo, agresivita orientovaná smerom von, vo vzťahu k okoliu. Dievčatá majú tendenciu svoje negatívne emócie obracať smerom do seba, dovnútra, proti sebe. Vo viacerých výskumných zisteniach sa uvádza, že chlapci sa s rozvodom rodičov vyrovnávajú ťažšie ako dievčatá, ale môže sa to zmeniť v puberte, kedy práve dievčatá mávajú často citové problémy. Iné výskumy tieto zistenia nepotvrdzujú a preto akékoľvek zovšeobecnenie v tomto prípade nie je možné. Niektorí chlapci sú veľmi citliví, problémy iných chlapcov nesúvisia primárne s rozchodom rodičov, ale s tým, že ostávajú žiť s matkou. Aj keď behom prvých mesiacov resp. aj rokov po rozvode nie sú rodičia vo svojej “vrcholnej životnej forme”, mali by si byť vedomí toho, že čím viac citovej vyrovnanosti budú schopní preukázať svojmu dieťaťu, tým lepšie.

Adaptačné fázy dieťaťa na rozvod

Na správu o rozvode alebo na presťahovanie jedného z rodičov, môžu deti reagovať podobným spôsobom ako na úmrtie blízkej osoby, alebo na inú rovnako traumatizujúcu udalosť a prechádzajú niekoľkými adaptačnými fázami.

• Prvá fáza (obranné mechanizmy): V prvej fáze sa zapájajú obranné mechanizmy, ktoré tlmia psychickú bolesť a zraňujúcu emóciu, nemôžu napríklad uveriť, že je to pravda, predstierajú, že na tom nezáleží (aj tak by sa rozviedli), alebo obviňujú rodičov (keby za niečo stál, tak by ostal), niekedy obviňujú aj sami seba (keby som počúval, mamička by neodišla). Deti majú pocit, že rodič, ktorý odchádza neodmieta len svojho partnera, ale aj ich. Niekedy sa snažia nájsť menej bolestnú tému, na ktorú prenesú nepríjemné pocity zo straty (čo na to povedia kamaráti, ako to poviem v škole). Vždy chovajú nádej, že sa rodičia k sebe vrátia, a to väčšinou i v prípade, keď rozvodu predchádzali intenzívne manželské konflikty. V tejto fáze môže dôjsť k nesprávnemu pochopeniu rodičmi alebo príbuznými, poprípade každým, kto je v rozvodovej situácii zaangažovaný, že dieťa nemá problém alebo, že druhého rodiča vôbec nepotrebuje, keď o ňom ani nerozpráva.

• Druhá fáza (zlosť): V druhej fáze môžu deti pociťovať veľkú zlosť. Je to prirodzená reakcia na niekoho alebo niečo, čo dieťaťu spôsobuje bolesť a pokiaľ deťom nie je umožnené túto zlosť vyjadriť, tak ju v sebe v danej chvíli potlačia ale objaví sa v podobe rôznych úzkostných prejavov alebo v neadekvátnom chovaní.

• Tretia fáza (vyrovnávanie sa): V tretej fáze sa s novou situáciou vyrovnávajú, hľadajú nové istoty a zvykajú si na nové usporiadanie. Neznamená to, že s rozvodom súhlasia a že sa vzdávajú myšlienky na možné obnovenie súžitia rodičov. Otvára sa im však pred tým beznádejný výhľad do budúcnosti.

Medzi ľuďmi koluje názor, že rodičia majú dôležitejšiu úlohu v detstve, ako v adolescencii, ale pravdou je, že adolescenti potrebujú rodičov rovnako, ako malé deti. Najdôležitejším faktorom je však charakter predrozvodového spolužitia rodičov. Všetky z vyššie popísaných problémov dieťaťa vychádzajú prevažne z neúnosného zaťaženia dieťaťa napätím, zmenami a neistotami v rozvodovej situácii alebo zo vtiahnutia do rodičovského konfliktu. Tieto problémy často bývajú jedným z rodičov nesprávne pripisované negatívnemu vplyvu výchovy alebo správania druhého rodiča a bývajú nesprávne interpretované ako dôkaz nevhodnosti týchto návštev. Patrí k nim pomočovanie, nočné mory alebo sťažená koncentrácia, zmeny v chovaní dieťaťa po návrate z víkendovej návštevy.

Ak neodoznejú akútne a výrazné prejavy psychických problémov do niekoľkých týždňov, je potrebné konzultovať to s detským psychológom alebo psychiatrom, poprípade absolvovať psychoterapiu. Úplná stabilizácia však trvá mesiace až roky, smútok nad rozvodom napokon môžu deti pociťovať až do dospelosti.

Ako minimalizovať negatívny dopad rozvodu na dieťa

Ukončenie manželského vzťahu rozvodom nemožno chápať ako jeho jednoduché prerušenie a vymiznutie, ale skôr ako postupné vyhasínanie, ako citovú a sociálnu transformáciu, ktorá môže byť pomalá a veľmi ťažká.

Skúsenosť potvrdzuje, že vo väčšine rozvedených manželstiev pokračuje atmosféra plná napätia, stresu, ktorá sa formálne prejavuje často v opakovaných súdnych pojednávaniach o určenie styku s dieťaťom, v súdnych sporoch o výživné, o majetok apod. Dieťa je opakovane na vyšetreniach u súdnych znalcov; je ťažko frustrované, ak sa má vyjadrovať ku komu prejavuje väčšiu príchylnosť, koho z rodičov si viac váži, s kým by chcelo žiť. Do celkového obrazu frustrujúcich a stresových okolností, ktoré na dieťa v rozvodovom procese rodičov doliehajú; sa včleňuje aj nebezpečie narušenia vzťahov v širšom príbuzenskom spoločenstve. Vzťahy dieťaťa v širšej rodine, k starým rodičom, tetám, strýkom a iným členom rodiny sú preň často užitočné, prínosné. Rozvodom rodičov sa veľmi často rušia tieto vnútrorodinné väzby, ktoré dieťa potrebuje pre svoju identifikáciu s dospelými, stráca sa zázemie spolupatričnosti; pohody, ktoré znamenalo preň pocit istoty a bezpečia. Starí rodičia sa často po rozvode svojich detí znepriatelia, navzájom sa osočujú, obviňujú a prestanú v dôsledku toho aj akceptovať dieťa, s ktorým ich spájali pozitívne citové vzťahy. Vstup nového partnera matky či partnerky otca do života dieťaťa môže pôsobiť ako stres. Často je nútené k tomu, aby prejavilo pri stretnutí s nimi sympatiu a ústretovosť, ktorú necíti, prípadne strpieť záujem a pozornosť z ich strany, o ktorú nestojí a niekedy vyvoláva jeho odpor.

To dieťa vedie k chaotickému chápaniu sveta, ľudských vzťahov a hodnôt. Dieťa vie ťažko posúdiť, kto je dobrý a kto zlý, kto je spravodlivý a kto nie, kto ho vlastne má naozaj rád. Takáto neistota znižuje jeho sebavedomie a dôveru k ľud'om v jeho okolí (Dytrych, 1999 s. V publikovaných štúdiách Dunovského (1999), Trnkových (1974) a iných vyznieva znevýhodnenie dieťaťa rozvedených rodičov, spravidla pesimisticky vo vzťahu k vývinu jeho osobnosti.

Otvorená komunikácia a úprimnosť

Je dôležité, aby rodičia o rozvode s deťmi hovorili otvorene a úprimne, primerane ich veku. Deti majú právo vedieť pravdu, aj keď je bolestivá. Pri rozhovore by mali byť prítomní obaja rodičia a mali by sa vyhýbať vzájomnému obviňovaniu. Je vhodné využívať príklady z okolia a popísať emócie, ktoré prežívajú.

Uistenie o trvalej láske

Deti potrebujú neustále ubezpečovanie o tom, že ich rodičia ich majú radi a že rozvod nie je ich vina. Rodičia by mali deťom vysvetliť, že rozvod je rozhodnutie dospelých a že ich láska k deťom zostáva nezmenená.

Zachovanie vzťahu s oboma rodičmi

Je dôležité, aby si deti mohli zachovať kvalitný vzťah s oboma rodičmi, aj keď nežijú v jednej domácnosti. Rodičia by mali deťom umožniť pravidelný kontakt s druhým rodičom a podporovať ich vzájomný vzťah.

Stabilita a istota

Deti potrebujú v období rozvodu stabilitu a istotu. Rodičia by sa mali snažiť zachovať bežný chod domácnosti a minimalizovať zmeny v živote dieťaťa. Dôležité je tiež dodržiavať dohodnuté pravidlá a sľuby.

Emocionálna podpora

Deti prežívajú v období rozvodu rôzne emócie, ako smútok, hnev, strach a neistotu. Rodičia by mali deťom poskytnúť emocionálnu podporu a pochopenie. Dôležité je aktívne počúvať deti, odpovedať na ich otázky a pomôcť im spracovať ich pocity.

Psychologická pomoc

V niektorých prípadoch môže byť potrebná psychologická pomoc pre dieťa. Psychológ môže dieťaťu pomôcť spracovať jeho pocity, vyrovnať sa s novou situáciou a nájsť spôsoby, ako zvládať stres.

Popretie skutočnosti

Popretie istej skutočnosti patrí medzi najjednoduchšie psychologické mechanizmy, po ktorých môže človek siahnuť, ak sa chce uchrániť pred duševnou bolesťou. Človek sa chráni pred následkami napr. rozvodu tým, že “vymaže" zo svojho vedomia už samotnú existenciu príčiny. Zvyčajne to neprebieha vedome - ide o nevedomý proces. Ako ľahko sa rozbehne tento mechanizmus u dieťaťa, to závisí od toho, ako často sa k nemu ľudia okolo dieťaťa, najmä členovia rodiny, uchyľujú. Určité osobnostné charakteristiky a spôsoby zaobchádzania s dieťaťom jednoznačne prispievajú k vzniku popretia ako reakcie na rozchod rodičov. Niektorí rodičia sú napr. presvedčení, že pre deti je veľmi nebezpečné, ak sú svedkami ich “súbojov". Hoci majú vážne rozpory, prísne sa vyhýbajú zrážkam v prítomnosti detí. Hádky pred deťmi pokladajú za čosi veľmi zlé. Mali by si však uvedomiť, že ak sú deti občas svedkami hádok rodičov, samozrejme nie násilných, môže to byť pre ne užitočná skúsenosť. Ľahšie pochopia, že nikto na svete nie je dokonalý a že v každom manželstve sa občas vyskytujú konflikty a nedorozumenia. Niektorým deťom rodičia podrobne rozprávajú, ako to bude po rozvode. Aj napriek tomu snívajú a hovoria o návrate neprítomného rodiča. Všetci musíme občas niečo odmietnuť alebo poprieť, ak chceme ostať zdraví. Keby sme jasne videli každé nebezpečenstvo a citovo reagovali na všetky nešťastia, pravdepodobne by sme si nedokázali uchovať duševné zdravie. V niektorých prípadoch by nebolo dobré brať dieťaťu obranné mechanizmy. Popretie ho môže totiž pripraviť o možnosť účinnej liečby. Hoci mechanizmus do určitej miery chráni pred duševným utrpením, jeho použitie nie je “bežným” riešením problémov. Ak totiž tento mechanizmus pretrváva, nedovoľuje "nástup" zdravších spôsobov prispôsobenia sa rozchodu.. Dospelí (či už rodičia alebo učitelia), ktorí na to pôjdu priamo, zistia, že deti sa budú ešte pevnejšie pridržiavať svojho obranného mechanizmu. V takýchto prípadoch je potrebná zo strany dospelých veľká trpezlivosť. Odborníci, ktorí pracujú s deťmi, dobre vedia, že deti ochotnejšie hovoria o svojich ťažkostiach, keď v rozprávaní nahradia seba samých niekým iným (napr. Niektoré príbehy sú však také priezračné, že im môžu porozumieť aj iní dospelí ako rodičia, napr.

#

tags: #starostlivosť #o #dieťa #rozvedených #rodičov #psychológia