Štandardy a postupy starostlivosti o dom s ubytovaním

Problematika sociálneho bývania zohráva dôležitú úlohu v sociálnej a bytovej politike v krajinách Európskej únie. Na Slovensku je táto téma dlhodobo odsúvaná do úzadia, hoci sociálne bývanie predstavuje neoddeliteľnú súčasť štátnej sociálnej politiky, najmä v oblasti podpory rodín, ohrozených skupín obyvateľstva a zamestnanosti.

V súčasnosti sa v EÚ čoraz častejšie diskutuje o dostupnosti bývania a jeho trvalej udržateľnosti. Jednotná bytová politika na úrovni EÚ neexistuje, uplatňuje sa princíp subsidiarity. To znamená, že orgány EÚ sa zaoberajú problematikou bývania len vtedy, ak je možné zabezpečiť dosiahnutie strategických cieľov EÚ efektívnejšie ako politikou bývania nastavenou samotnými krajinami. Na dosiahnutie cieľov sa využívajú rôzne nástroje, ako napríklad pravidlá pre verejné obstarávanie, štátna pomoc, energetická politika a stanovenie národných cieľov.

Bývanie je základnou ľudskou potrebou a sociálnym právom, pričom jeho kvalita a dostupnosť sú ukazovateľmi životnej úrovne obyvateľstva. Právo na bývanie je zakotvené v medzinárodných dokumentoch, ktorých signatárom je aj Slovensko. Toto právo neznamená nárok jednotlivca voči spoločnosti, ale spoluzodpovednosť spoločnosti voči občanovi. Primerané bývanie zahŕňa finančnú dostupnosť, obývateľnosť, prístupnosť, polohu a kultúrnu vhodnosť.

Sektory bývania na Slovensku

Na Slovensku možno sektor bývania rozdeliť na súkromný a verejný nájomný. Súkromný sektor zahŕňa súkromné nájomné bývanie a súkromné vlastnícke bývanie. Verejný nájomný sektor predstavuje približne 2,5 % celkového bytového fondu, zatiaľ čo súkromný nájomný sektor je ešte menší (okolo 0,2 %). Zastúpenie jednotlivých sektorov sa v krajinách EÚ líši. Vo východnejších a južnejších krajinách Európy klesá zastúpenie súkromného a verejného nájomného sektora. V rámci súkromného sektora dominuje súkromné vlastnícke bývanie.

Takmer 90 % bytov a domov na Slovensku je v súkromnom vlastníctve. V krajinách EÚ má vyššie zastúpenie súkromný sektor v krajinách ako Estónsko, Bulharsko alebo Rumunsko. Naopak, v Nemecku sa podiel súkromného vlastníctva pohybuje na úrovni 40 %. V južných krajinách Európy je zastúpenie súkromného vlastníckeho bývania vyššie ako v severných krajinách. Na Slovensku je súkromné vlastnícke bývanie jedným z najviac preferovaných spôsobov zabezpečenia si bývania, čo je ovplyvnené aj nedostatočnou ponukou súkromného nájomného bývania a nízkou ponukou sociálneho bývania.

Prečítajte si tiež: Prevencia kriminality a postpenitenciárna starostlivosť

Preferovanie súkromného vlastníckeho bývania má negatívne dopady, ako napríklad nízka mobilita práce, riziko straty bývania v prípade neplnenia si povinností vyplývajúcich z kúpy bytu a zadlženosť rodín a jednotlivcov. Súkromné vlastnícke bývanie je určené najmä pre stredné a vyššie príjmové skupiny obyvateľstva. Do nájomného súkromného sektora patrí aj štandardné nájomné bývanie vo vlastníctve inštitúcií finančného trhu, developerov, investorov stavebných firiem, byty v súkromnom vlastníctve fyzických osôb za účelom prenájmu, ale aj byty a domy vo vlastníctve mimovládnych organizácií. Výška nájomného je generovaná trhom. Uvedený druh bývania neplní úlohu sociálneho bývania, ktoré je v plnej kompetencii miest a obcí.

Súčasná legislatíva SR za istých podmienok umožňuje prevziať časť segmentu sociálneho nájomného bývania do priamej správy mimovládnych organizácií. Význam mimovládnych organizácií v úlohe správcu a vlastníka sociálneho bývania v krajinách EÚ rastie, a to najmä z dôvodu efektívnejšej správy bytov spojenou s nižšou byrokraciou, nižšou mierou korupcie, nezneužívaním sociálneho bývania na politický boj a ochota prostredníctvom sociálneho bývania zabezpečovať sociálny mix a inklúziu. Mnohé mimovládne organizácie okrem poskytovania sociálneho bývania súbežne poskytujú komplexné sociálne služby.

Verejný nájomný sektor bývania tvoria byty a domy vo vlastníctve miest a obcí, čo je totožné so sociálnym bývaním. Tento segment bývania podlieha reguláciám štátnej bytovej politiky.

Modely sociálneho bývania v EÚ

Sociálne bývanie, rovnako ako bytové politiky štátov EÚ, neupravuje jednotná legislatíva EÚ a neexistuje jednotná klasifikácia sociálneho bývania platná pre všetky členské štáty EÚ. Označenie sociálneho bývania v jednotlivých krajinách nie je taktiež jednotné. Vo všeobecnosti je sociálne bývanie nastavené tak, aby bola naplnená potreba kvalitného bývania pre domácnosti, ktoré nie sú schopné uspieť na trhu s bývaním. Sociálne bývanie je poskytované za nižšie ceny ako sú ceny trhové a jeho distribúcia medzi obyvateľstvo je zabezpečená prostredníctvom administratívnych postupov.

Napriek rozdielom v bytovej politike a v chápaní sociálneho bývania jednotlivých krajinách EÚ je možné klasifikovať prístup k sociálnemu bývaniu do troch základných modelov:

Prečítajte si tiež: Prevencia rizík v opatrovateľskej starostlivosti

1. Univerzálny model: Cieľom je sprístupniť bývanie čo možno najväčšiemu počtu záujemcov prostredníctvom mestských, obecných podnikov alebo mimovládnych neziskových organizácií. Tento typ sociálneho bývania má za cieľ poskytnúť kvalitné a cenovo dostupné bývanie čo najširšej populácií bez ohľadu na ich príjem. V krajinách s uvedeným modelom sociálneho bývania sa pohybuje sociálne bývanie v intervale od 18 % do 32 % z celkového bytového fondu krajiny. Pre nízkopríjmové domácnosti a domácnosti ohrozené chudobou a sociálnou exklúziou ostáva možnosť čerpať rôzne formy podpory a príspevkov. Výsledkom je zabezpečenie sociálneho mixu domácností s rôznych sociálno-ekonomických skupín obyvateľstva a eliminácia sociálneho vylúčenia a rezidenčnej segregácie. Krajiny aplikujúce univerzálny model sociálneho bývania sa vyznačujú vysokou mierou zastúpenia sociálneho bývania v rámci celkového bytového fondu. Opísaný model potiera rezidenčnú segregáciu a vytvára podmienky pre sociálny mix, spoločenskú súdržnosť a umožňuje prístup k dôstojnému bývaniu pre všetkých.
2. Všestranný model: Tento model má dominantné zastúpenie v politikách bývania krajín EÚ. Ide najmä o krajiny, ktorých percentuálne zastúpenie sociálneho bývania v celkovom bytovom fonde pohybuje v intervale 0 % až 19 %. Do pozornosti sociálneho bývania sa dostávajú domácnosti, ktoré nie sú schopné si samostatne zabezpečiť dôstojné bývanie za primeranú a dostupnú cenu. Tento model reaguje na nedostupnosť bývania na trhu. Bývanie je poskytované prijímateľom selektívne na základe definovaných prioritných kritérií, postupov a pravidiel, najmä určených fixných stropov príjmov. Tento model sociálneho bývania preferuje nízkopríjmové domácnosti, zraniteľné domácnosti a vybrané ohrozené skupiny, resp. domácnosti. Slovenská republika aplikuje uvedený model sociálneho bývania, avšak v kombinácií s reziduálnym modelom.
3. Reziduálny model: Uvedený model je aplikovaný najmä vo Veľkej Británii, Estónsku, Írsku, Malte, Bulharsku, Litve a i. Cieľom reziduálneho modelu sociálneho bývania je poskytnúť primerané a cenovo dostupné bývanie vybraným kategóriám domácností, ktoré sú väčšinou priamo závislé od rôznych finančných transferov a dávok sociálnej pomoci a v mnohých ohľadoch sú vytláčané alebo im je úplne znemožnený prístup na trh s bývaním. Sociálne bývanie je sprístupnené vybraným skupinám ohrozených domácností, pričom preferovaným kritériom je výška príjmu domácnosti. Domácnostiam s príjmom vyšším ako stanovený maximálny príjem pre domácnosť, je vstup do systému sociálneho bývania zamedzený. Uvedený model sociálneho bývania vytvára vysoké riziko rezidenčnej segregácie a koncentrácie zraniteľných domácností. Zvýšená koncentrácia domácností poznačených chudobou a vysokou mierou nezamestnanosti môže viesť k ďalším synergickým efektom, ako napr. chátranie bytového fondu, zvýšená miera kriminality, zhoršenie zdravotného stavu nájomníkov, zadlženosť domácností a i., čo v konečnom dôsledku znamená zvýšené výdavky zo strany štátu a obcí pri riešení vzniknutého nepriaznivého stavu.

V prístupe k sociálnemu bývaniu sú od roku 2008 zaznamenané zmeny vládnych politík v krajinách ako je Holandsko, Švédsko a Dánsko. Pod tlakom donedávna prebiehajúcej hospodárskej krízy a dodnes stále citeľných výpadkoch vo verejných financiách, sa politiky bývania uvedených krajín približujú k modelu všestrannému.

Efektívnosť a integrácia v sociálnom bývaní

Funkčne nastavená štátna bytová politika v oblasti sociálneho bývania musí spĺňať dve základné požiadavky: efektívnosť a efektivitu. Štátnu bytovú politiku možno považovať za efektívnu v prípade, ak jej nástroje pomáhajú príjmovo slabším domácnostiam viac než domácnostiam príjmovo silnejším, pričom žiadna zo sociálne a príjmovo slabších domácností nie je z pomoci vylúčená. Požiadavka efektivity bytovej politiky a jej nástrojov sa považuje za splnenú, ak nevytvára nerovnovážny stav na trhu s bývaním a je využívaná v takom prípade, kedy stanovený cieľ bytovej politiky nie je možné zabezpečiť lacnejšie, s prihliadnutím na verejné financie.

V rámci sociálneho bývania je možné zabezpečovať integračné procesy sociálne znevýhodnených skupín s cieľom zabezpečiť sociálnu a územnú súdržnosť. Medzi najznámejšie koncepty patrí koncept „housing ready“ a „housing first“. Pri zabezpečovaní integrácie vylúčených osôb bez kompetencie udržania si dlhodobého (nájomného) bývania, sa najčastejšie využíva koncept „housing ready“ (prestupné bývanie). Nízka miera kompetencií udržať si dlhodobo bývanie je nie zriedka sprevádzané mnohými sociálno-patologickými javmi a rodinnými problémami. Filozofia prestupného bývania vychádza z predpokladu, že reálna reintegrácia v oblasti bývania je možná iba v prípade kontinuálneho riešenia problémov klienta prostredníctvom aktívnych sociálnych služieb, sociálnej práce a opatrení sociálnej a bytovej politiky. Uvedené je v praxi zabezpečené pomocou viacerých foriem bývania s cielenou sociálnou prácou. Samostatné bývanie je výsledkom jednotlivých úspechov členov domácností v spoločenskom živote. Aktívna sociálna práca sprevádza členov domácnosti jednotlivými stupňami bývania s konečným cieľom dosiahnutia samostatného nájomného bývania (aj mimo systém sociálneho nájomného bývania).

Opačným prístupom, pri riešení dostupnosti bývania pre najviac ohrozené domácnosti a jednotlivcov, ktorým hrozí akútna strata bývania alebo sa ocitli v stave bez domova, je koncept „housing first“. Ten vychádza z predpokladu, že čím dlhšie sa jednotlivec, resp. domácnosť nachádza v stave „bez trvalého a bezpečného bývania,“ tým skôr stráca kompetencie k jeho trvalému udržaniu. Zabezpečenie samostatného bývania je prvoradé a jeho dosiahnutie by malo byť v čo možno najkratšom čase. Zabezpečenie bývania má prednosť pred riešením sociálnych problémov domácnosti.

Legislatívne vymedzenie sociálneho bývania

Sociálne bývanie legislatívne vymedzuje § 21 ods. 1 zákona č. 443/2010 Z. z. o dotáciách na rozvoj bývania a o sociálnom bývaní. Základnou črtou vymedzenia sociálneho bývania je jeho priame prepojenie na verejné financie, t.j. do sociálneho bývania patria všetky byty, domy, bytové budovy, na ktorých obstaranie sa použili verejné finančné prostriedky alebo bývanie a ubytovanie je financované s použitím verejných finančných prostriedkov. Cieľom sociálneho bývania je zabezpečiť primerané a ľudsky dôstojné bývanie jednotlivcom a rodinám, ktoré si nemôžu obstarať bývanie vlastným pričinením alebo tým osobám, ktorým je poskytovaná starostlivosť prostredníctvom vybraných sociálnych služieb. Z uvedeného vyplýva, že nájomné bývanie vo vlastníctve miest a obcí je totožné so sociálnym bývaním. Rovnako sa za sociálne bývanie považujú vybrané sociálne služby, v rámci ktorých je klientom odkázaným v zmysle zákona 448/2008 Z. z. o sociálnych službách poskytované bývanie.

Prečítajte si tiež: Všetko o poručníctve a náhradnej starostlivosti

Hygienické požiadavky na ubytovacie zariadenia

Nasledujúce informácie vychádzajú z vyhlášky Ministerstva zdravotníctva Slovenskej republiky č. 259/2008 Z. z. o podrobnostiach o požiadavkách na vnútorné prostredie budov a o minimálnych požiadavkách na byty nižšieho štandardu a na ubytovacie zariadenia.

Tepelno-vlhkostná mikroklíma

• Optimálne a prípustné podmienky tepelno-vlhkostnej mikroklímy sa určujú v závislosti od oblečenia ľudí, od celkovej tepelnej produkcie ich organizmu a od základných veličín.
• Základné veličiny na hodnotenie tepelno-vlhkostnej mikroklímy vo vnútornom prostredí sú teplota vzduchu (ta), operatívna teplota (to), výsledná teplota guľového teplomeru (tg), relatívna vlhkosť vzduchu (φ alebo rh) a rýchlosť prúdenia vzduchu (va).
• V priestoroch určených na dlhodobý pobyt ľudí sa zabezpečujú optimálne podmienky tepelno-vlhkostnej mikroklímy v teplom aj chladnom období roka.
• V priestoroch s krátkodobým pobytom ľudí, najmä na chodbách, schodiskách, vo vstupných halách, v skladoch, zariadeniach osobnej hygieny, šatniach, čakárňach, a v priestoroch s osobitnými požiadavkami sa parametre tepelno-vlhkostnej mikroklímy musia upraviť podľa účelu a spôsobu využitia.
• Na žiadnom mieste vnútorného povrchu stropu, stien a podlahy priestorov určených na pobyt ľudí nesmú byť viditeľné stopy po plesni, po zatečení a ani po kondenzácii vodnej pary.
• Pri meraní fyzikálnych veličín, určení ukazovateľov tepelno-vlhkostnej mikroklímy a ich hodnotení sa berie do úvahy časová a priestorová homogenita vnútorného prostredia a prevádzky.

Vetranie

• Všetky vnútorné priestory s dlhodobým a krátkodobým pobytom ľudí musia byť vetrané.
• Výmena vzduchu prirodzeným vetraním sa používa v priestoroch bez zdrojov škodlivín a tepla, v ktorých postačuje jedno- až dvojnásobná intenzita výmeny neupraveného vzduchu a v ktorých možno polohou a stavebným riešením zabezpečiť požadovanú výmenu vzduchu. Spôsob vetrania, poloha a veľkosť otvorov na prívod a odvod vzduchu sa určia výpočtom.
• V ostatných prípadoch sa musí výmena vzduchu zabezpečiť núteným, mechanickým vetraním. Pri výmene vzduchu sa musí dodržiavať zásada tlakového spádu vzduchu z miestností s čistejším prostredím do miestností s prostredím menej čistým.
• Cirkulácia vetracieho vzduchu vo vetranom priestore musí zaručovať dobré prevetrávanie miest pobytu ľudí, zníženie koncentrácie škodlivín na hodnoty nižšie ako limitné hodnoty zdraviu škodlivých faktorov.
• V priestoroch bez možnosti prirodzeného vetrania sa v prípade poruchy zabezpečuje na čas nevyhnutne potrebný na odstránenie poruchy aspoň znížená výmena vzduchu.
• Vo vnútorných priestoroch s dlhodobým pobytom ľudí sa nútené vetranie musí riešiť tak, aby prúdenie vzduchu nenarušilo prípustné podmienky tepelno-vlhkostnej mikroklímy.
• Vonkajší vzduch na nútené vetranie a klimatizáciu sa musí nasávať z miest chránených pred znečistením a pred ohrevom slnečným žiarením.
• Vetracie zariadenia sa musia udržiavať vo vyhovujúcom technickom stave a kontrolovať v pravidelných intervaloch.
• Teplota nekrytých vykurovacích telies umiestnených v oblasti možného pohybu ľudí nesmie prekročiť 110 °C.

Osvetlenie

• Osvetľovacie otvory, svietidlá a časti vnútorných priestorov odrážajúce svetlo sa musia pravidelne udržiavať tak, aby boli splnené základné požiadavky na osvetlenie, insoláciu a iné druhy optického žiarenia.
• Vnútorné priestory s dlhodobým pobytom osôb musia byť riešené tak, aby mali vyhovujúce denné osvetlenie.
• Konštrukcia osvetľovacích otvorov, druh a farba ich výplne, ako aj sklon roviny zasklenia musia byť riešené tak, aby nedochádzalo k znižovaniu zrakovej pohody. Pri dlhodobom pobyte ľudí sa požaduje zasklenie s činiteľom priestupu svetla v smere normály najmenej 0,6.
• Vo vnútornom prostredí s nedostatočným denným osvetlením možno riešiť osvetlenie ako združené, ak sú splnené príslušné požiadavky.
• Umelé osvetlenie vnútorných priestorov sa objektivizuje meraním. Denné osvetlenie vnútorných priestorov sa objektivizuje meraním, ak nie je možné použiť vypočítané údaje.

Kvalita vnútorného ovzdušia

• Limitné hodnoty chemických látok a tuhých častíc vo vnútornom ovzduší budov sú uvedené v prílohe č. 4 tabuľky č. 5, 7, a 11 vyhlášky č. 259/2008 Z.z.
• Limitné hodnoty mikrobiologických ukazovateľov kvality vnútorného ovzdušia budov sú uvedené v prílohe č. 4 tabuľky č. 6 vyhlášky č. 259/2008 Z.z.
• Limitné hodnoty alergénov roztočov sú uvedené v prílohe č. 4 tabuľky č. 7a vyhlášky č. 259/2008 Z.z.
• Požiadavky na kvalitu vnútorného ovzdušia budov sú splnené, ak stredná hodnota jednohodinovej, osemhodinovej alebo 24-hodinovej koncentrácie zisťovanej látky v meranom intervale za štandardných podmienok neprekročí limitné koncentrácie, ktoré sú uvedené v prílohe č. 4 vyhlášky č. 259/2008 Z.z.

Priestorové požiadavky

• Obytná plocha bytu nižšieho štandardu musí byť najmenej 12 m2 na užívateľa a 6 m2 na každú ďalšiu osobu, ktorá s ním žije v domácnosti.
• Požiadavky na plochu izby ubytovacích zariadení, pre ubytovanie internátneho typu určenej skupine osôb, najmä školské internáty a účelové zariadenia na ubytovanie študentov vysokých škôl, pre fyzické osoby odkázané na pomoc inej fyzickej osoby a pre fyzické osoby, ktoré dovŕšili dôchodkový vek, ktorými sú zariadenia podporovaného bývania, zariadenia pre seniorov, domovy sociálnych služieb a špecializované zariadenia, pre zariadenia opatrovateľskej služby a rehabilitačné strediská, počet izieb v ubytovacích bunkách, počet ubytovaných a základné vybavenie izby, sú uvedené v prílohe č. 5 tabuľke č. 1 vyhlášky č. 259/2008 Z.z.
• Izbu možno vybaviť poschodovými posteľami výnimočne v ubytovacích zariadeniach s časovo obmedzeným ubytovaním, okrem zariadení opatrovateľskej služby a rehabilitačných stredísk, ubytovacích zariadeniach s nižším štandardom, zariadeniach sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately a v jednoduchých ubytovacích zariadeniach s prechodným ubytovaním, a to len vtedy, ak svetlá výška izby je najmenej 260 cm a objem vzduchu na jedného ubytovaného je najmenej 13 m3.

Spoločné priestory a zariadenia na osobnú hygienu

• V ubytovacích zariadeniach musia byť zriadené zariadenia na osobnú hygienu, ktorými sú umyvárne a záchody so samostatným vchodom z predsiene ubytovacej bunky alebo spoločné umyvárne a spoločné záchody pre viac ubytovacích miestností oddelené pre mužov a ženy, so samostatným vchodom z chodby ubytovacieho zariadenia. Spoločné umyvárne musia byť riešené tak, aby neboli spojené priechodom so spoločnými záchodmi.
• Ručné sprchy musia byť umiestnené v uzavretých kabínach a polouzavretých kabínach.

Iné požiadavky

• V ubytovacích zariadeniach uvedených v § 1 ods. 2 písm. h) až l) a o), ak nie sú zariadeniami uvedenými v § 1 ods. 2 písm. m), musia byť zriadené kuchynky.
• V ubytovacích zariadeniach uvedených v § 1 ods. 2 písm. h), j), k), l) a o), ak nie sú zariadeniami uvedenými v § 1 ods. 2 písm. m), musia byť zriadené práčovne.
• V ubytovacích zariadeniach musia byť zriadené zariadenia na pranie, sušenie osobnej bielizne a odevov.
• Miesta na osobnú hygienu musia byť denne umývané a dezinfikované a raz za týždeň vydrhnuté kefou a dezinfikované.
• Lôžka musia byť upratané raz za 14 dní a vždy pri zmene ubytovaného.

tags: #starostlivosť #o #dom #s #ubytovaním #štandardy