Starostlivosť o druhých: Psychologický pohľad

Starostlivosť o druhých je komplexný aspekt ľudského správania, ktorý zahŕňa širokú škálu motívov, prejavov a dôsledkov. Hoci sa na prvý pohľad môže zdať, že ide o prejav čistej ľudskosti a súcitu, psychologický pohľad odhaľuje zložitejšie pozadie, v ktorom sa prelínajú altruizmus, sebectvo, potreba naplnenia a hlboko zakorenené vzorce správania. Mnohí ľudia sa o druhých starajú tak veľmi, že sa úplne zabudli starať o seba.

Altruizmus vs. Sebectvo v Starostlivosti

V niektorých prípadoch je starostlivosť o druhých prejavom skutočného altruizmu, kedy človek koná v prospech druhého bez očakávania priameho osobného zisku. Sú situácie, v ktorých je postarať sa o niekoho prejavom ľudskosti. Človek tak dáva najavo súcit s jedincom rovnakého druhu, chce sa oňho v neľahkej životnej situácii postarať. Zvyčajne tento človek nie je z rôznych dôvodov schopný postarať sa o seba sám a teda ten, kto mu pomáha, koná nanajvýš úctyhodne. Takých prejavov starostlivosti, kedy v pozadí nie je sledovanie svojho vlastného záujmu je stále menej. O to viac je potrebné vážiť si podobných prejavov a inšpirovať sa nimi. Takéto správanie je motivované empatiou, schopnosťou vcítiť sa do situácie druhého a prežívať jeho emócie.

Na druhej strane, starostlivosť o druhých môže byť motivovaná aj sebectvom. Človek, ktorý sa o seba nestará, má zvyčajne potrebu alebo lepšie povedané priestor starať sa o druhých. Starať sa o druhých inak. Jeho prázdnota spôsobená neochotou starať sa o seba totiž vyžaduje naplnenie. A staranie sa o druhých doslova napĺňa slasťou. Túži si budovať gloriolu starostlivého, zachraňujúceho a obdivuhodného. Namiesto starostlivosti o to, ako sa má vo svojom živote, radšej sa stará o druhých, ale v trochu inom zmysle. Stará so o to, do čoho mu v podstate nič nie je. Ale len preto, že sa v skutočnosti nevie starať sám o seba. Akákoľvek klebeta, závisť, poučovanie, povyšovanie sa, udávanie sú totiž silnými prejavmi nestarania sa o seba. Mnohí tomu však neodolajú, stávajú sa takými šikovnými, že presne vedia, čo je pre druhých správne. Vedia, ako by sa kto mal správať, čo by mal robiť aj ako by mal myslieť. V takýchto prípadoch môže ísť o snahu získať si uznanie, kontrolu alebo pocit vlastnej dôležitosti. Staranie sa o druhých sa tak stáva nástrojom na naplnenie vlastných potrieb, často na úkor potrieb tých, o ktorých sa "staráme".

Starostlivosť o seba ako základ pre efektívnu starostlivosť o druhých

Dôležitým aspektom je aj uvedomenie si, že skutočná starostlivosť o druhých začína starostlivosťou o seba. Starať sa o seba je prejavovaním toho, ako sa máme. Ako to či ono vnímame, cítime a myslíme. Ide o hľadanie, objavovanie skutočného naplnenia nášho života vychádzajúceho z nášho potenciálu. Z toho, akí skutočne sme, na čo máme a na čo nie. Ak sa o seba staráme, máme príležitosť zažívať situácie prinášajúce nám nenahraditeľné skúsenosti. Jednoducho preto, že sú naše a prežili sme ich na vlastnej koži. Človek, ktorý sa o seba stará, má totiž viac energie, emocionálnej stability a vhľadu, aby mohol efektívne pomáhať druhým. Starostlivosť o seba zahŕňa:

• Fyzické zdravie: Dostatok spánku, zdravá strava, pravidelný pohyb.
• Psychické zdravie: Starostlivosť o svoje emócie, zvládanie stresu, vyhľadávanie sociálnej podpory.
• Duchovné zdravie: Hľadanie zmyslu života, rozvíjanie svojich hodnôt a presvedčení.
• Osobnostný rozvoj: Učenie sa novým veciam, rozvíjanie svojich talentov a záujmov.

Pozor na falošnú starostlivosť

Určite sa každý v živote stretneme s niekým, kto sa bude chcieť o nás „starať“Z niektorých takýchto ľudí je reálne mať obavy. Veď ide o jedincov, ktorí sa o seba nestarajú. A tak ako pole nekultivované a kvalitným osivom nesiate je plné buriny, tak aj od takéhoto nekultivovaného človeka možno očakávať falošné zámery v jeho staraní sa o druhých. Je preto dôležité rozlišovať medzi skutočnou a falošnou starostlivosťou. Falošná starostlivosť sa prejavuje:

Prečítajte si tiež: Prevencia kriminality a postpenitenciárna starostlivosť

• Manipuláciou: Snahou ovládať druhého prostredníctvom citového vydierania alebo iných manipulatívnych techník.
• Kritikou: Neustálym poukazovaním na chyby a nedostatky druhého, bez snahy o konštruktívnu pomoc.
• Závislosťou: Vytváraním závislosti druhého na sebe, aby sme sa cítili potrební.
• Nerešpektovaním hraníc: Prekračovaním osobných hraníc druhého, bez ohľadu na jeho potreby a pocity.

Starostlivosť o druhých ako prejav lásky a prepojenosti

Rozmanitosť tejto témy tkvie v tom, že za určitých okolností je staranie sa o druhých v podstate staraním sa o seba. Áno, je to tak. Ak sa starám o svojich najbližších, tak sa starám o seba. Chcem, aby mi bolo dobre a to mi je aj vtedy, keď sú spokojní ľudia blízki môjmu srdcu. Spokojnosť mojich blízkych, na ktorých mi úprimne záleží, je do určitej miery prepojená s mojou spokojnosťou. Nie som k nim a ani k tomu, ako žijú, ľahostajný. Prejav skutočnej láskyAk sa o nich nebudem starať, ak nebudem vo vzťahu k nim vyjadrovať, aký som, ako sa cítim, ako vnímam to, čo prežívajú a diania navôkol, potom sa môže stať, že sa nebudem cítiť dobre. Inými slovami nepostaral som sa o seba. Staranie sa o druhých je aj to, že im povieme, ako im to pristane. Ako nám chutilo láskyplne pripravené jedlo. Vyjadrujeme záujem o uhly pohľadu našich blízkych. Ako sa majú, ako sa cítia. Na druhej strane je staranie sa o seba staraním sa o druhých, aj keď sa nám niečo nepáči. Keď v nás niečo vyvoláva nepríjemné pocity. Vyjadrovaním svojej nevôle, nespokojnosti, máme potrebu sa našej blízkej osoby dotknúť. Tak, aby pocítila, že nám na nej záleží. Nejde o konanie s cieľom zraniť, ponížiť, ale dotknúť sa. Povedať, ako to cítime, čo sa s nami deje. To je prejav skutočnej lásky. Ak budeme okolo seba a blízkych stále vytvárať „nebo“, všetko premaľovávať naružovo, len aby sme sa niečím niekoho nedotkli, potom budú vzťahy plné falošnosti a nespokojnosti. Všetko, čo sa nám v živote deje, je naším dielomNemusíme chodiť ďaleko. Stačí zostať sám so sebou a pozorovať, ako sa máme. Či sa vieme o seba postarať. Všetko, čo sa nám v živote deje, je naše dielo. Zvyčajne ide o dôsledky toho, ako sme sa o seba postarali alebo naopak ako sme sa o seba nepostarali. Venovali ste pozornosť vašim pocitom, keď ste zistili, že vám niečo „sedí alebo nesedí“? Už dnes načúvajte svojim pocitom a pozerajte sa, či nehráte falošne. Či neprehliadate pocity, ktoré vás neomylne navigujú k tomu, aby ste sa o seba postarali. Vaše pocity vás nesklamú. Vychutnávať si životStaranie sa o seba je aj to, že si vychutnáte jedlo, ktoré máte pred sebou na tanieri. Že svoj životný čas venujete tomu, čo vás napĺňa a čo korešponduje s vaším životným potenciálom. Nehazardujete so svojím zdravím vystavovaním sa tomu, čo nielenže neprináša prospech, ale vás aj priamo poškodzuje. Starajte sa o vlastné myšlienky. Venujte pozornosť tomu, nad čím premýšľate. Aké emócie u vás prevládajú a kam sa v tomto smere uberáte. Ste plní hnevu, obáv, kritiky, stresu? Alebo sa dokážete nad veci povzniesť, venovať pozornosť tomu, čo zodpovedá vysokej kvalite starania sa o seba? Nečakajte ani minútu a začnite sa o seba starať hneď. V prirovnaní k našej životnej záhrade je to tak, že ak sa o seba nestaráte, nie ste na svojej životnej záhrade a tá chradne. V budúcnosti tak nemôžete očakávať, že bude kvitnúť a zarodí. Možno ste na inej záhrade, ktorú pestujete aj plejete podľa svojich predstáv, aj keď nie je vaša. Z iných záhrad si však prinesiete plody, ktoré vás nemôžu úplne naplniť. Dokonca vám z nich môže byť zle, ak sa nimi v niektorých prípadoch aj neotrávite. Nemajú totiž potenciál vašej záhrady, na ktorej, ak sa o seba staráte, neomylne rastie to, čo vás bude živiť, napĺňať a podporovať vaše zdravie a kvalitný vzťah k sebe aj k okoliu. Ak ste na svojej záhrade, potom jej plody budú padať aj na záhrady vôkol vás, a tak budú mať aj ony úžitok z vášho starania sa o seba. Skutočná starostlivosť o druhých je teda prejavom lásky, súcitu a prepojenosti, ktorý vychádza z vnútornej spokojnosti a sebaúcty.

Emočná diverzita vo vzťahoch

Mnohí zverejňovali súbory fotiek so svojimi najbližšími a rozdeľovali ich do siedmich symbolických rolí: od priateľa od detstva po toho, kto pozná všetky vaše partnerské drámy.Ale za týmto trendom je viac než len hit sociálnych sietí a sentimentálne štítky s popismi. Z psychologického hľadiska ide o princíp emočnej rozmanitosti vo vzťahoch. Inými slovami: nestačí mať len „jedno najlepšie kamarátstvo“ s človekom, ktorý má byť terapeutom, zabávačom, dôverníkom aj oporou - všetko v jednom. Priateľstvo je dôležitou súčasťou starostlivosti o seba a o druhých. Kvalitné sociálne väzby sú kľúčové pre duševné zdravie, imunitný systém a pocit spokojnosti. Nie každý však má v dospelosti bohatý spoločenský život. Mnohí z nás sa sústredia na prácu, rodinu, každodenný stres, a tak prirodzene priateľstvá upadajú. Nie je preto hanbou priznať si, že možno nemáme sedem priateľov - a možno ani dvoch. Budovanie priateľstiev v dospelosti si vyžaduje vedomý zámer. Už to nie je také spontánne ako v škole. Je potrebné byť aktívny, otvoriť sa novým ľuďom a investovať energiu do udržiavania vzťahov. Začnite tým, že navštívite miesta, kde môžete stretnúť ľudí s podobnými záujmami - kurzy, kluby, dobrovoľníctvo, komunitné akcie. Spoločne prežívaná vášeň je výborným štartom pre hlbšie spojenie.Nezabúdajte na to, že priateľstvá rastú pomaly. Dajte im priestor a čas. Nebojte sa ozvať ako prví - napísať niekomu len tak, bez dôvodu, môže byť začiatkom niečoho krásneho. Delenie sa aj o malé momenty vytvára dôveru.Buďte tým priateľom, ktorého by ste sami chceli mať. Láskavosť, pozornosť, empatia a záujem sú magnetom. A čo je najdôležitejšie, vzťahy si vyžadujú obojstrannosť, no nie dokonalosť. Ak patríte medzi tých, ktorí si pri čítaní tejto teórie pomysleli: „Ja nemám ani troch, nieto ešte sedem takýchto ľudí,“ vedzte, že nie ste sami. Teória siedmich priateľov má byť inšpiráciou, nie tlakom. Nejde o číslo, ale o kvalitu. Ak máte jedného človeka, ktorý napĺňa viacero týchto rolí, vážte si ho. A ak takého ešte nemáte, vždy je čas začať budovať. Nech je tento trend len pripomienkou, že v priateľstvách je sila.

• Priateľ z detstva: Tento priateľ vás pozná od školských čias, možno ešte z pieskoviska. Prežil s vami históriu, ktorú už nemožno zopakovať, a pozná vás často lepšie, než si pripúšťate. Spoločne ste prežívali prvé lásky, pády, možno aj rebelantstvo. Prítomnosť tohto priateľa je ako návrat domov - do bezpečia, kde môžete byť úplne sami sebou.
• Priateľ, ktorý vás vždy rozosmeje: Je to ten človek, ktorý má nákazlivý smiech, vždy nejakú vtipnú historku alebo dokáže odľahčiť aj najťažšiu situáciu. V jeho prítomnosti sa cítite ľahší, stres sa rozplýva a realita je zrazu o niečo znesiteľnejšia. V skutočnosti nejde len o zábavu - ide o emocionálnu oporu cez humor.
• Priateľ, s ktorým sa môžete rozprávať o všetkom: Tento typ priateľa je spoľahlivý poslucháč. Vie, kedy mlčať, kedy položiť správnu otázku. Nemusíte sa pri ňom pretvarovať. Aj keď sa nevidíte často, vždy nadviažete tam, kde ste skončili. Je to človek, ktorý vás chápe aj bez slov (ale radu od neho nemôžete očakávať).
• Váš dôverník: Tento priateľ pozná vaše slabiny, strachy, tajomstvá, sny. Môžete s ním hovoriť o čomkoľvek - o svojej temnej stránke, zraneniach, zlyhaniach - prijme vás takých, akí ste. Vie poradiť, nasmerovať, povie vždy svoj názor, ale hlavne vie počúvať bez súdu.
• Priateľ ako súrodenec: Vzťah s týmto priateľom je plný podpichovania, smiechu, ochrany a lojality. Je to niekto, koho by ste si vybrali za brata alebo sestru, keby ste mohli. Viete sa hádať a hneď potom zmieriť. Ste rodina, aj keď nie pokrvná.
• Priateľ, bez ktorého si neviete predstaviť život: Tento človek je pre vás oporný pilier, niekto, kto bol s vami v ťažkých aj krásnych obdobiach. Má hlboký vplyv na váš život, inšpiruje vás, povzbudzuje a zároveň vám dáva pocit, že v tom nikdy nie ste sami.
• Priateľ, ktorý o vás vie všetko: Je to človek, ktorý pozná vaše myšlienky ešte skôr, ako ich poviete nahlas. Vie o vašich vzťahoch, pracovných trápeniach, ranných náladách aj večerných slabostiach.

Psychologicky je táto teória postavená na základnej pravde: človek potrebuje iných ľudí, aby mohol rásť a cítiť sa bezpečne.

Nenávisť ako prekážka starostlivosti

Nenávisť je emócia, ktorú pozná azda každý z nás. Momentálne sa s ňou stretávame viac než inokedy, pretože sa šíri sociálnymi sieťami, vyeskalovaná na maximum. Prvým krokom k jej zvládnutiu je porozumieť, prečo a ako sa vyvíja, a odkiaľ vlastne pramení. Lepší náhľad nám umožnia odborníci a štúdie, ktoré si v článku bližšie rozoberieme. Sondu do rozvoja nenávisti nám poskytne taktiež znepokojivý experiment s deťmi.

Nenávisť môžeme definovať ako intenzívny pocit hostility a averzie voči osobe alebo skupine. Ide o veľmi silnú, negatívnu emóciu, založenú na intenzívnom, trvale negatívnom vnímaní druhého. Nenávisť je charakteristická potrebou znehodnocovať danú osobu alebo skupinu stále viac a viac, až dokým pre nás nestratí všetky ľudské a morálne aspekty. Tým sa vzďaľujeme schopnosti cítiť voči objektu našej nenávisti empatiu, a znemožňujeme akékoľvek prejavy blízkosti, čo vo výsledku len podporí našu nechuť a odpor voči druhému.

Prečítajte si tiež: Prevencia rizík v opatrovateľskej starostlivosti

Podľa teórie in-goup out-group vzniká nenávisť vtedy, pokiaľ je nejaká skupina v niečom rozdielna než tá, s ktorou sa identifikujeme. Ak sa cítime druhou skupinou ohrození, inštinktívne inklinujeme k našej skupine (in-group) v rámci mechanizmu prežitia. Dúfame, že v skupine máme väčšiu šancu „prežiť”, čo znižuje pocit ohrozenia. Zatiaľ čo voči našej skupine cítime lásku, druhá skupina, ktorá sa nám javí iná, nebezpečná, predstavujúca hrozbu, vyvoláva zasa nenávisť. Príslušnosť ku komunite zvyšovala šancu jedinca na prežitie. Šancu na prežitie komunity zasa zvyšovala obozretnosť voči iným skupinám, ktoré predstavovali potenciálnu hrozbu. Táto obozretnosť a nedôvera voči inej komunita, ktorá vyznávala rozdielny rituály a zvyky, zaistila zachovanie našej vlastnej. Čím rozdielnejšia bola druhá skupina, tým viac sme inklinovali k „bezpečiu” a istotám, ktorú predstavovala naša skupina.

Ak nenávisť zahŕňa prívrženstvo ku skupine, môže posilniť pocit blízkosti, ktorou vyplní trhliny v identite. Nenávisť je spôsob, ako odvrátiť pozornosť od náročného a úzkosť vzbudzujúceho vytvárania vlastnej identity. Nenávisť odvracia našu pozornosť od pocitov ako bezmocnosť, nespravodlivosť, nedostatočnosť a hanba. Je založená na určitom pocite vnímaného ohrozenia. Ide o postoj, ktorý môže vyvolať nepriateľstvo a agresiu voči osobám alebo skupinám. Podobne ako hnev, je reakciou na určitú formu bolesti, od ktorej chce odvrátiť pozornosť. Jedinec, pohltený nenávisťou, môže veriť, že jediným spôsobom ako získať istý pocit moci nad svojou bolesťou, je preventívne zasiahnuť proti iným. V tomto kontexte je každý okamih nenávisti úľavou od vlastnej vnútornej bolesti.

Nenávisť a odpor k niečomu alebo niekomu v skutočnosti vyjadruje odpor, ktorý cítime sami voči sebe. Väčšina ľudí nezažila v detstve bezpodmienečné prijatie; výsledkom je potlačenie tých častí našej osobnosti, ktoré rodič trestal alebo kritizoval, a ktoré teraz kritizujeme my. Môže ísť o citlivosť, impulzivitu, neschopnosť rozhodnúť sa, výbušnosť a podobne. Tieto charakteristiky sú však stále našou súčasťou, pretože nezmizli potlačením ani vytesnením. Jediný spôsob, ako sa s nimi vysporiadať, je vidieť ich u druhých ľudí. Ide o tendenciu vidieť u druhých tie črty, ktoré sami na sebe neprijímame. Pokiaľ sme napríklad impulzívne a príliš emocionálne osobnosti, druhých kritizujeme a neznášame práve ak vykazujú črtu impulzivity a citlivosti.

Aby sme zapadli do istej skupiny, naučili sme sa potláčať vlastnosti, ktoré pokladáme za nevhodné. To znamená, že neprijímame sami seba vo svojej celistvosti, čo znemožňuje vytvorenie silnej identity. Pokiaľ sa neprijmeme aj so svojimi slabinami, nedokážeme k sebe cítiť bezpodmienečnú lásku a súcit. Práve súcit je protilátkou k nenávisti. Znamená to, že ak akceptujeme seba, aj so stránkami, s ktorými nie sme príliš spokojní, môžeme k sebe pristupovať so súcitom a empatiou. Ak považujeme nejakú časť seba za neprijateľnú, máme tendenciu útočiť na druhých v snahe chrániť sa pred hrozbou. Obávame sa, že druhí uvidia stránky, ktoré nechceme vidieť ani my sami, preto radšej zaútočíme ako prví, aby sme odviedli pozornosť od vlastnej nedokonalosti a ubránili sa bolesti. Pokiaľ sme spokojní sami so sebou, nemáme tendenciu brať si veci od druhých osobne. Uvedomujeme si, že ich správanie a slová vypovedajú o nich samých, nie o nás. Ak pristupujeme k sebe so súcitom, dokážeme so súcitom pristupovať aj k druhým. Pokiaľ nenávidím druhého, v skutočnosti nenávidím sám seba.

Žijeme v spoločnosti, ktorá podporuje súťaživosť, rozpory a násilie. Porovnávanie síl a snaha vyhrať a poraziť druhého, je spôsob života a prežitia. Prejaviť svoju zraniteľnosť a slabé stránky znamená, že nás „zničí” niekto silnejší. Akúkoľvek slabosť využije vo svoj prospech jedinec, ktorý neovplýva stránkami ako česť, láskavosť či súcit. Je preto jasné, že v snahe chrániť sa pestujeme v sebe nenávisť voči nebezpečnému svetu a jeho predstaviteľom. K prekonaniu nenávisti je kľúčová výchova, a to vo všetkých smeroch.

Prečítajte si tiež: Všetko o poručníctve a náhradnej starostlivosti

Experiment s deťmi ukázal, aké ľahké je nenávidieť. Stačilo len pár minút na to, aby zasiala semienko nenávisti, ktoré následne rastie závratnou rýchlosťou. Stačilo len pár slov, a zo slova hnedoočko sa stala nadávka. Stačilo len pár minút na to, aby deti znenávideli na základe maličkosti svojich spolužiakov.

Nenávisť je emócia ako každá iná. Ovplyvňuje našu náladu, postoje, celkový život a duševné i fyzické zdravie. Stres spôsobuje radu problémov - nie je tomu inak ani v prípade nenávisti. Nenávisť ovplyvňuje chémiu nášho mozgu. Spôsobuje vyplavovanie hormónov ako kortizol a adrenalín, ktoré vyvolávajú pocit, že sme v nebezpečenstve. V tomto momente nám telo hovorí, aby sme zaútočili alebo zutekali. Ak cítime nenávisť, náš nervový systém je preťažený, čo má za následok zápalové či autoimunitné ochorenia. Znižuje sa kvalita spánku, zhorší sa trávenie, stresové hormóny pôsobia negatívne na endokrinný systém, čoho dôsledkom sú aj civilizačné ochorenia.

Ak obozretnosť a zdravý hnev prerastie v nenávisť, zarábame si na duševné i fyzické ťažkosti. Aby sme tomu predišli, je nutné mať na seba náhľad a uvedomiť si, že je nenávisť vo väčšine prípadov neopodstatnená. Nenávisť obyčajne vzniká z presvedčení, ktoré si so sebou nesieme od detstva, avšak s realitou nemajú nič spoločné. Ak si priznáme existenciu nenávisti, je načase zamyslieť sa nad jej príčinami. Vyhľadať, čo skutočne stojí za pocitom nenávisti, vám dá náhľad na seba a lepšie pochopenie toho, čo cítite a prečo. Následne pracujte na tom, aby ste sa prestala s ostatnými porovnávať. Radšej vkladajte energiu do sebarozvoja a pracujte na tom, aby ste sa stali tou najlepšou verziou seba samej. Vždy, keď zápasíte s hnevom a nenávisťou, robte niečo užitočné - cvičte, venujte sa koníčku, choďte so psíkom na prechádzku. Týmto vydáte energiu, ktorú nenávisť produkuje, smerom von z tela, čím predídete zdravotným problémom, aké hromadená a potlačená nenávisť spôsobuje. V neposlednom rade sa zverte partnerovi či priateľke. Vyrozprávajte sa a spoločne hľadajte riešenie situácie. Zdieľaním získate pocit, že nie ste sama, čo pomáha v pocite spolupatričnosti a radosti.

Starostlivosť o druhých v kontexte staroby

V období staršej dospelosti a staroby chce byť človek ešte užitočný, odovzdávať svoje skúsenosti, pomoc, myšlienky, no zároveň sa cíti nepotrebný, na príťaž, osobne ochudobnený, hanbí sa za svoj vlastný vzhľad či nemohúcnosť, resp. sa snaží dosiahnuť životnú integritu (prijatie vlastnej životnej cesty). Nezriedka sa to prejavuje zúfalstvom, ktoré vyplýva z poznania, že už je neskoro začať žiť iný, nový život. Je znechutený zo situácie a bezmocnosti, v ktorej sa ocitá, vyrovnáva sa s nesplnenými očakávaniami, ktoré od života a svojej doterajšej činnosti mal. Nadobúda pocit, že už je starý, má pocit straty vlastnej dôležitosti, úcty a neraz aj sebaúcty. V staršom veku sa vyostrujú dominantné povahové črty osobnosti.

Človek, ktorý bol naučený sa neustále spoliehať sám na seba, resp. žil sám, stratil dôveru k ľuďom, zväčša ťažšie znáša, že mu niekto bude zasahovať do jeho intímnej zóny, že mu bude meniť jeho stereotypy, že sa bude musieť prispôsobovať inej osobe/osobám. Zväčša odmieta iba pomoc a starostlivosť od cudzích, lebo uznáva tradičné hodnoty, v ktorých starší človek má mať v rodine svoju pozíciu, miesto a úlohy. Nechce/nevie pochopiť, že najbližší príbuzní (zväčša deti) dávajú prednosť zarábaniu financií pred starostlivosťou o starnúceho rodinného príslušníka, že odchádzajú za prácou a nevenujú čas jemu. Ak sa im nedostane pomoci od najbližších, nechcú ju prijať od nikoho. Spoliehajú sa na pomoc zo svojho blízkeho okolia, lebo vedia, že vždy žili v súlade s okolím a veria, že majú okolo seba dostatok známych a priateľov, ktorým na nich záleží a neopustia ich. Starostlivosť odmietajú preto, lebo si nemôžu dovoliť ju zaplatiť. Dokonca ju odmietajú aj od najbližších príbuzných, lebo majú pocit, že im majú za pomoc finančne prispievať. Takýto ľudia väčšinou v živote nedostali nič zadarmo a ani sami nerobili charitu. Napriek vysokému veku a pridruženým chorobám sa stále cítia byť sebestační a chcú sa o seba a svoje prostredie starať sami, aby sa udržiavali v kondícii. Rôzne psychické indispozície a choroby - únava, depresie, demencia, začínajúca Alzheimerova choroba a pod. sú príčinou odmietania pomoci inej osoby. V popredí dominuje strach z nevľúdneho zaobchádzania, okradnutia, opakovania sa zlej skúsenosti, ktorá u nich zakotvila nedôveru k ľuďom, resp. aspoň k cudzím osobám. Odmietanie pomoci od príbuzných je zväčša vyvolané sklamaním, že nenaplnili jeho očakávania v správaní sa k nemu - jednali s nim nadradene, neprejavili mu dostatok úcty, dali mu pocítiť jeho nedostatok síl, alebo jednoducho nemali s nim dosť trpezlivosti. Hanbia sa napr. za svoju chudobu, podobu, nemohúcnosť, udalosti v rodine a pod., preto nedovolia vstúpiť iným osobám do svojho prirodzeného prostredia. Nezriedka bez akejkoľvek príčiny, napr. pri rozdielnosti pováh, etnika, či iného sociálneho prostredia. Neraz výzor opatrovateľa zohráva dominantnú rolu v odmietavom postoji staršej opatrovanej osoby (tetovanie, piercing, účes a pod.).

Pri starostlivosti o starších ľudí je dôležité:

• Rešpektovať jeho teritórium.
• Získať si jeho dôveru postupne a pomaly.
• Komunikovať s opatrovanou osobou o jej potrebách a nesnažte sa presadzovať len svoje názory.
• Nechať hovoriť hlavne ju, a to aj vtedy, keby sa opakovala.
• Nesprávať sa nadradene.
• Nesprávať sa k opatrovanej osobe ako k malému dieťaťu.
• Vzdať jej patričnú úctu.
• Vyzbrojiť sa trpezlivosťou.
• Netlačiť na opatrovanú osobu, nenútiť ju do ničoho, nedávať jej pocítiť, že vás zdržiava.
• Dať opatrovanej osobe pocítiť, že ju potrebujete. Že vám nie je na príťaž, ale naopak, jej poznatky a skúsenosti sú pre vás prínosom.
• Poveriť ju nejakou ľahšou prácou, požiadať ju, aby vám rozprávala príbehy z minulosti, tradície a pod., prípadne ich zaznamenávala napr. pre vaše deti.
• Nabádať opatrovanú osobu k spomienkam na pekné veci z minulosti, pozerajte si s ňou fotografie.
• Opatrovanú osobu si otestovať. Využiť na zistenie jej sebestačnosti, schopnosti sebaobsluhy a pod. napr. Barthelovej test, Test inštrumentálnych denných aktivít, Folsteinov test na zisťovanie mentálneho stavu a kognitívnych funkcii, Hodnotenie depresie, stavu výživy, bolesti, či Funkčný geriatrický index a pod.

tags: #starostlivosť #o #druhých #ľudí #psychológia