Starostlivosť o dýchacie cesty: Referáty

Pľúca, uložené v pohrudnici, sú orgánom priamo spojeným s vonkajším prostredím prostredníctvom dýchacích ciest. Táto priama spojitosť ich robí náchylnými na rôzne zápaly. Vdychovaný vzduch sa v dýchacích cestách otepľuje a čistí od prachu a baktérií, aby sa takto pripravený dostal do pľúcnych mechúrikov, kde prebieha výmena plynov medzi vzduchom a krvou, známa ako pľúcne alebo vonkajšie dýchanie.

Zápal pľúc (Pneumónia)

Zápaly pľúc predstavujú vážny problém, obzvlášť u detí a starších ľudí. Bronchopneumónia, typická pre tieto vekové skupiny, často nasleduje po bronchitíde, či už akútnej alebo zdĺhavej. Pri bronchopneumónii sú zápalové ložiská rozosiate vo viacerých lalokoch pľúc. U starších, imobilných pacientov dochádza k nahromadeniu krvi v dolných častiach pľúc, čo vedie k hypostatickej pneumónii, ktorá je často ťažko liečiteľná a môže byť príčinou smrti u oslabených pacientov.

Pri bronchopneumónii sa pľúcne mechúriky v postihnutej oblasti zaplnia zápalovým výpotkom. Na RTG snímkach sa táto choroba prejavuje neostro ohraničenými, škvrnitými alebo plošnými tieňmi. Obraz choroby sa môže v priebehu času meniť. V krvi sa zistí leukocytóza a moč obsahuje bielkovinu, valce a urobilinogén.

Terapia zápalov pľúc

Liečba zápalov pľúc by mala byť špecifická, preto je nevyhnutné určiť citlivosť mikroorganizmov na antibiotiká (ATB). Mikroskopické vyšetrenie spúta ostáva osvedčeným postupom pri výbere ATB na začiatku liečby. Teplotu je možné znižovať prikladaním obkladov na hrudník a bolesť v hrudníku tlmiť analgetikami. Pri sťaženom dýchaní je dôležitá inhalácia kyslíka. Je nevyhnutné starostlivo sledovať a liečiť súbežné chronické choroby, najmä diabetes mellitus a kardiopulmonálne ochorenia.

Prognóza je individuálna a závisí od veku pacienta, prítomnosti iných chronických chorôb a od včasnej a účinnej liečby. Príčinou zvýšenej frekvencie a ťažšieho priebehu zápalových ochorení pľúc u starších osôb sú fyziologické zmeny dýchacieho ústrojenstva vyvolané vekom a patologické faktory. Preto sú dôležité všetky opatrenia, ktoré umožňujú zabrániť vzniku alebo zmierniť priebeh zápalového ochorenia pľúc.

Prečítajte si tiež: Prevencia kriminality a postpenitenciárna starostlivosť

Preventívne opatrenia a ošetrovateľská starostlivosť

Intenzívna hygienicko-epidemiologická a ošetrovateľská starostlivosť o ležiaceho pacienta je kľúčová. Z preventívneho hľadiska je nutné u chorého zvýšiť opatrovateľskú starostlivosť, udržovať ho v polosediacej polohe, nútiť ho k aktívnym pohybom, viackrát denne robiť s chorým cviky a napomáhať mu pri odkašliavaní spúta. Sú to jednoduché, ale účinné opatrenia. Keďže starší pacienti sú často dehydrovaní, treba zabezpečiť dostatočný prívod tekutín. Súčasne treba venovať pozornosť možnosti zaťaženia krvného obehu, pretože insuficiencia srdca je vhodnou pôdou pre vznik bronchopneumónie u starších pacientov.

Starostlivosť o umierajúcich a mŕtvych

Starostlivosť o umierajúcich a mŕtvych patrí medzi najzávažnejšie úlohy sestry. Zomieranie a smrť sa hlboko dotýkajú každého človeka, zdravotníckych pracovníkov nevynímajúc. Smrť chorého prežíva veľmi intenzívne najmä mladá sestra a s odchodom nevyliečiteľne chorých sa vyrovnáva iba po istom čase - po profesionálnej adaptácii. Ale vždy musí mať dosť sily a pochopenia pre takýchto chorých a uvedomiť si význam ľudského prístupu k nim.

Prístup k chorým a požiadavky na prácu sestry sú podmienené priebehom choroby. Každý dospelý človek si uvedomuje nevyhnutnosť smrti, aj keď v zdraví na to nerád myslí. O to viac sa otázkou smrti zaoberá nevyliečiteľne chorý človek, ak si uvedomuje svoj stav; tým viac ho opantáva strach, úzkosť, pocit beznádeje. V svojom osamotení hľadá oporu a porozumenie. Preto je psychická starostlivosť o takýchto chorých práve taká dôležitá ako starostlivosť ošetrovateľská. Sestra má poznať psychický stav zomierajúceho, uvedomovať si jeho pocity a zaujať k nim správny postoj. Je dôležité, keď je umierajúci pri vedomí, aby ho sestra trpezlivo vypočula, pozhovárala sa s ním, odviedla pozornosť od najťažších pocitov a prejavila porozumenie pre jeho telesný a duševný stav.

Zomieranie je často spojené s citeľným telesným oslabením, keď sa okolie domnieva, že umierajúci je v bezvedomí, neschopný vnímať. Vnímať a počuť však môže aj chorý, ktorý nereaguje na vonkajšie podnety. Preto sa sestra nikdy nesmie pred zomierajúcim zmieňovať o jeho stave. Rôznorodý klinický stav chorôb končiacich sa smrťou, ovplyvňuje proces zomierania, a tým aj jeho príznaky. Chorý môže zomierať pri zachovanom vedomí, v úplnej apatii alebo v nepokoji. Krátko pred smrťou sa zjavuje agonálne dýchanie, ktoré sa vyznačuje lapavými dychmi tak, ako po častiach ochrnuje dýchacie centrum. Činnosť srdca je nepravidelná, pulz sa dá ťažko nahmatať. Vzhľad chorého je zmenený. Koža je bledá, až sivá, okolo úst a na koncoch prstov cyanotická. Oči sú vpadnuté, s tmavými kruhmi. Niekedy sú naširoko otvorené s neprítomným výrazom, inokedy polozatvorené až zavreté. Nastáva samovoľný odchod moči a stolice. Stav vyúsťuje do celkového zlyhania orgánov, až sa životné funkcie dýchanie a srdcová činnosť zastavia.

Ošetrovanie umierajúceho si vyžaduje aktívnu ošetrovateľskú starostlivosť a stálu prítomnosť sestry. Sestra do poslednej chvíle chorého neopúšťa, pracuje zodpovedne a svedomite, všetky výkony robí presne podľa ordinácie lekára. Nikdy nesmie zanedbávať chorého len preto, že mu niet pomoci. Usiluje sa mu poskytnúť čo najviac úľavy a pohodlia: zistí, či ho niečo netlačí, upraví vankúš, zmení polohu. Stará sa o jeho hygienu a podľa potreby vymení bielizeň. Ak chorému odtekajú sliny alebo hlien, nakloní mu hlavu nabok a podloží buničitou vatou, prípadne odsáva. Suché pery a jazyk navlhčuje a podľa okolností mu ponúkne nápoj. Ak chorý zomiera v kŕčoch, chráni ho pred poranením a aspiráciou vyvráteného obsahu. Sestra pozoruje príznaky zhoršenia stavu, ich priebeh zapisuje a informuje o tom lekára. Podozrenie, že pacient zomrel, sestra vysloví na základe neistých známok smrti. Smrť potvrdzuje vždy lekár obhliadkou mŕtveho tela.

Prečítajte si tiež: Prevencia rizík v opatrovateľskej starostlivosti

Poslednú službu zomretému sestra vykoná s úctou, šetrne a taktne. Zoblečie mu bielizeň a umyje zašpinené miesta. Po umytí ho uloží do vodorovnej polohy, horné končatiny položí voľne pozdĺž tela. Z postele odstráni vankúše, prikrývku a pomocné zariadenia. Dbá, aby mal mŕtvy zavreté oči a ústa. Mihalnice mu privrie a zľahka zatlačí. Ak sa oddeľujú, pridrží ich štvorčekom buničitej vaty navlhčenej v alkohole. Ústa sa pridržia pomocou šatky alebo ovínadla, ktorým sa podviaže brada. Obväzy z rany sestra neodstraňuje, iba ich prelepí čistým sacím obväzom. Pôvodný stav rany je dôležitý pri pitve. Drény nevyťahuje, podľa potreby ich skráti. K dôležitej povinnosti sestry patrí správne označenie mŕtveho. Na stehno pravej nohy sestra napíše tlačeným písmom genciánovou violetou meno, priezvisko, vek, oddelenie, dátum a hodinu smrti. Ak zomrelý mal na oddelení nejaké vlastné veci, sestra ich vezme, napíše presný zoznam, ktorý dá potvrdiť inej sestre ako svedkovi. Tieto veci odloží na oddelení a pri príchode príbuzných mŕtveho im ich odovzdá. Voľnú posteľ po odnesení mŕtveho musí sestra starostlivo upraviť. Všetkú posteľnú bielizeň odstráni na určené miesto. Posteľ aj nočný stolík mechanicky očistí a umyje dezinfekčným prostriedkom. Matrace, vankúše a prikrývku nechá napr. na balkóne dobre vyvetrať, potom ich povysáva a vypráši. Podľa potreby vykoná účinnejšiu dezinfekciu.

Dýchacia sústava človeka

Dýchacia sústava je súbor orgánov, ktoré umožňujú výmenu dýchacích plynov medzi organizmom a prostredím. Vlastný proces výmeny plynov sa nazýva dýchanie. Dýchanie (respirácia) je súhrn fyziologických procesov spojených s energetickým a látkovým metabolizmom.

Dýchanie tvoria 4 čiastkové procesy:

1. Ventilácia pľúc (doprava vzduchu z ovzdušia do pľúc a opačne).
2. Vonkajšie dýchanie (výmena dýchacích plynov medzi atmosférou a krvou; uskutočňuje sa v pľúcach).
3. Vnútorné dýchanie (výmena dýchacích plynov medzi krvou a tkanivami).
4. Bunkové (celulárne) dýchanie (rozklad živín v bunkách).

Tento proces je obojstranný (recipročný). Dýchanie je reflexný dej. Centrum má v predĺženej mieche v oblasti Varolovho mostu (pons Varoli). Dýchanie môžeme ovládať vlastnou vôľou, ale iba na krátky čas (zadržanie dychu). Vonkajšie dýchanie a spojenie medzi vonkajším dýchaním a pľúcami je zabezpečované dýchacou sústavou, ktorá je tvorená dýchacími cestami, pľúcami a pomocnými dýchacími svalmi.

Dýchacie cesty

Dýchacie cesty sa delia na horné (nosová dutina a nosohltan) a dolné (hrtan, priedušnica a priedušky) dýchacie cesty.

Prečítajte si tiež: Všetko o poručníctve a náhradnej starostlivosti

Nosová dutina (cavum nasi)

Nosová dutina je priestor v tvárovej časti lebky nad ústnou dutinou a pod prednou a strednou lebečnou jamou. Je vystlaná sliznicou, na ktorej rozlišujeme dve oblasti. Čuchová oblasť (strop dutiny) je žltkastej farby s početnými čuchovými bunkami. Týmto priestorom prechádza vzduch, ktorý do tela vstupuje nosom, a pokračuje ďalej nosohltanom. Keď sa vdychovaný vzduch pohybuje nosovou dutinou, ohrieva sa a zvlhčuje. Hlienom obalené chĺpky zachytávajú prach, nečistoty a baktérie. Nosová dutina je spojená s priestormi v niektorých kostiach lebky. Tieto priestory, tzv. prínosové dutiny (sínusy) (sinus paranasales), majú rovnakú stavbu ako nosová dutina a komunikujú s nosovou dutinou. Najväčšie dutiny sa nachádzajú v čeľusti (sinus maxillaris), menšie sú v čelovej kosti (sinus frontalis) ako aj v čuchovej kosti (sinus ethmoidalis) a klinovej kosti (sinus sphenoidalis).

Nosohltan (nasopharynx)

Je horný, lievikovitý úsek hltana. Od nosovej dutiny je oddelený nosovými otvormi choánami. Z oboch strán ústi do nosohltana Eustachova trubica, ktorá ho spája s dutinou stredného ucha. Pri vyústeniach Eustachových trubíc sú uložené nosohltanové mandle, ktoré sú tvorené miazgovým tkanivom. V hltane dochádza ku kríženiu dýchacej (hrtan) a tráviacej rúry (pažerák), ktoré sú od seba oddelené hrtanovou príchlopkou (epiglottis). Jej funkciou je uzatvoriť vchod hrtanu, aby sa nedostal kúsok potravy do dýchacích ciest pri vdychu a opačne. Má tvar hrotu kopije smerujúcim smerom nadol. Opačný koniec je voľný a široký.

Hrtan (larynx)

Je to 5-6 cm dlhý orgán, ktorý má typický rúrkovitý tvar a nachádza sa na prednej strane krku. Má tvar trojbokého ihlanu, ktorého horné ústie je otvorené do dolnej časti hltana a dolný úsek prechádza plynulo do priedušnice. Dutina hrtana je vystlaná sliznicou tvorenou riasinkovým epitelom. Je spevnený súborom chrupiek, svalov a väzov, ktoré zabezpečujú jeho ohybnosť. Kostru hrtana tvoria početné hrtanové chrupky, ktoré vystužujú a zabezpečujú, aby dýchacie cesty boli stále otvorené. Najväčšia z nich je štítna chrupka (cartilago thyreoidea), tvoriaca vonkajšiu kostru hrtana. Sú to akoby dve strechovito spojené platničky, ktoré sa stretávajú v hrane (prominentia laryngea, ohryzok). Za štítnou chrupkou je uložená štítna žľaza. Pod ňou sa nachádza prstienkovitá chrupka (cartilago cricoides), ktorá tvorí vnútornú kostru hrtana. Ku nej sú na zadnom obvode kĺbovito pripojené dve trojboké hlasivkové chrupky. Od nich sa k štítnej chrupke rozbiehajú dva hlasivkové väzy, ktoré sa pripájajú k okrajom štítnej chrupky. Hrtanová dutina je v strede zúžená (v priereze má tvar presýpacích hodín). Medzi nimi sa nachádza zúžená časť tvorená hlasivkami - dva páry hlasivkových rias, medzi ktorými je štrbina predsiene (rima vestibuli). Štrbina medzi hlasivkami sa nazýva ako vlastná hlasivková štrbina (rima glottidis). Táto štrbina má v pokojovom stave tvar písmena V. Hlasivkové riasy sú akoby natiahnuté špagáty, v mieste hlasivkovej štrbiny, čo je zároveň najužšie miesto dýchacích ciest. Hlas vzniká tak, že vzduch pretláčaný medzi hlasivkami ich rozochveje a ich vibrácie sa prenášajú na vzduchový stĺpec nad nimi (pri zápaloch hlasiviek nemôžu vibrovať). Ženské hlasivky sú kratšie a bližšie k sebe, výsledkom je vyšší hlas. Výška zvuku závisí od mnohých faktorov, pri artikulovaní je nevyhnutná spolupráca s perami, jazykom, zubami, a pod.

Priedušnica (trachea)

Tento trubicový orgán sa začína vo výške 6. krčného stavca a končí vo výške 4. hrudného stavca. Je pokračovaním hrtanu, nadväzuje na prstienkovitú chrupavku hrtana a je uložená pred pažerákom, hneď na začiatku ju obopínajú laloky štítnej žľazy. Je dlhá asi 12 cm a široká 1,5 cm. Vystužená je 15-20 chrupavkami tvaru "C", ktoré bránia jej splošteniu. Celá priedušnica je vystlaná sliznicou s riasinkami a hlienovitými žliazkami. Zmeny na riasinkovom epitely sú reverzibilné, t.j. epitel sa u abstinujúcich fajčiarov obnovuje. Priedušnica končí rozdvojení na dve priedušky (bronchi) v oblasti 3.-4.

Priedušky (bronchus)

Sú priamym pokračovaním priedušnice, ktorá sa rozvetvuje na dve priedušky pod uhlom 60-90°. Vstupujú do pľúc, kde sa ďalej rozvetvujú na lalokové priedušky (bronchus lobalis), ktoré sa vetvia na segmentálne (úsekové) priedušky (bronchi segmentales), ktoré zásobujú presne ohraničený úsek pľúc. Stavbou a funkciou sú totožné s priedušnicou, teda sú vystužené chrupavkou a vnútro je vystlané riasinkovým epitelom. Ich funkciou je prečistiť vzduch a priviesť ho do pľúc. Segmentálne priedušky sa ďalej rozvetvujú na stále užšie trubičky. Tejto rozvetvenej sieti sa hovorí bronchiálny strom (vyzerá ako strom otočený hore nohami). Bronchiálny strom je zakončený pľúcnymi mechúrikmi (alveoly). Alveola je guľovitý útvar tvorený respiračným epitelom, v ktorej dochádza k výmene plynov medzi organizmom a prostredím. Je prestúpená množstvom krvných kapilár. Alveoly niekoľkonásobne zväčšujú povrch pľúc. Dospelý človek má približne 300 miliónov alveol, ktoré spolu zaberajú plochu okolo 140 m2.

Pľúca (pulmo)

Pľúca sú párový orgán kužeľovitého tvaru. Slúžia na výmenu kyslíka zo vzduchu a oxidu uhličitého z krvi počas dýchania. Pľúca sú umiestnené v hrudníku a sú chránené hrudným košom. Pľúca vážia 600-700 g a majú pôvodne svetloružovú farbu. S vekom ich farba prechádza do sivastej až šedej v dôsledku usadenia vdychovaných nečistôt. Na vnútornej strane hrudného koša sa nachádza podobná blana, ktorej hovoríme pohrudnica (pleura parietalis). Medzi týmito blanami sa nachádza malé množstvo (10-15 ml) mazľavej tekutiny - pleurálnej tekutiny, ktorá zabezpečuje ich hladké vzájomné kĺzanie a podtlak (pri narušení podtlaku dochádza k spľasnutiu pľúc - pneumothorax). Pľúca sú rozdelené na ľavú a pravú časť. Ľavá časť sa skladá z dvoch a pravá z troch pľúcnych lalokov. Ľavá strana pľúc je menšia ako pravá, čím vzniká priestor pre srdce.

Pomocné dýchacie svaly a objem pľúc

Ventiláciu pľúc umožňujú dýchacie pohyby hrudníka, pri ktorých sa vzduch nasáva - nadýchnutie (inspirácia) a vypudzuje - vydýchnutie (expirácia). Tieto pohyby zabezpečujú medzirebrové svaly a bránica. Keď sa medzirebrové svaly kontrahujú, zmenšuje sa vyklenutie bránice, a tým sa zväčšuje objem hrudnej dutiny. V koordinácii s inými svalmi sa súčasne dvíhajú rebrá a tak je vyvolaný vdych. Výdych je aktívna činnosť vytláčania vzduchu z hrudníkovej dutiny. Odohráva sa tak, že svaly sťahujú rebrá smerom dolu, kontrahujú sa svaly brucha a relaxuje bránica. Na to, aby mohol nastať silný výdych, kašeľ, smiech alebo plač, musí tomu predchádzať hlboký vdych. Pri pokojnom nádychu a výdychu sa v pľúcach vymení asi 0,5 l vzduchu. Tento objem označujeme ako respiračný objem pľúc. Po pokojnom nádychu je úsilím možné vdýchnuť ešte približne 2,5 l vzduchu (inspiračný rezervný objem). Maximálnym výdychom možno po maximálnom nádychu z pľúc vydýchnuť približne 4 l vzduchu. Toto množstvo je označované ako vitálna kapacita pľúc a toto množstvo je individuálne. Po maximálnom výdychu v pľúcach a prieduškách ostáva približne 0,5 l vzduchu.

Obranné dýchacie mechanizmy

Ak sa do dýchacej sústavy dostanú látky, ktoré dráždia sliznicu týchto ciest, sú vyvolané obranné dýchacie reflexy, medzi ktoré patrí kýchanie a kašľanie.

Kýchanie

Kýchanie je rýchle a čiastočne nedobrovoľné vylúčenie vzduchu a pevných látok (niekedy aj hlienu) nosom a ústami. Tento preventívny reflex má chrániť naše telo pred škodlivým látkami. Kýchanie je vyvolané podráždením sliznice v nose. Ale môže ho vyvolať aj iný faktor, ktorý tiež stimuluje nerv zodpovedný za kýchanie. Napríklad, poškriabanie obočia môže spustiť kýchanie, pretože nervy v tejto oblasti sú veľmi blízko nervu, ktorý spôsobuje kýchanie, a synapsie sa môžu prekrývať.

Kašľanie

Kašeľ je obranným reflexom alebo varovným signálom. Vyvoláva ho podráždenie buniek, ktoré sa nachádzajú na sliznici a pokrývajú celé dýchacie cesty. Cudzie čiastočky vyvolajú aktivizáciu nasledovného mechanizmu. Nervy ohlásia podráždenie v centre kašľa. Z tohto centra vyjde impulz na stiahnutie brušného a hrudníkového svalstva, svalov tváre a hrtanu. Hlasivková štrbina sa uzatvorí a vdýchnutý vzduch tak už nemôže uniknúť. Svalstvo sa pripraví na akt vydýchnutia. Vznikne tak vysoký pretlak, ktorý unikne cez náhle otvorený hrtan.

Astma bronchiale

Astma bronchiale alebo priedušková astma je chronické zápalové ochorenie dýchacích ciest. Zvýšenou dráždivosťou dochádza prechodne k zúženiu dýchacích ciest najmä na úrovni vetvenia priedušiek v pľúcach, čo pacient pociťuje ako sťaženie dýchania - najmä výdychu. Priedušková astma môže vzniknúť v ktoromkoľvek veku a príčina vzniku nie je jednoznačná - ide o zložitú súhru dedičných faktorov a vplyvov prostredia ako napríklad alergény, prekonané infekcie, znečistenie ovzdušia, fajčenie, lieky, stres. Typ astmy závisí od vyvolávajúceho podnetu. Stres alebo i chlad môžu viesť k náhlemu zhoršeniu stavu pacienta nazývanému astmatický záchvat. Uvedené vyvolávacie podnety môžu pre poruchu regulácie napätia hladkých svalov v stene dýchacích ciest v prieduškách spôsobiť ich zúženie. Pacient vtedy pociťuje dýchacie problémy - sťažené dýchanie s pocitom nedostatku vzduchu, na čom sa podieľa aj zvýšená hlienotvorba. Súčasťou komplexnej astmatickej liečby sú inhalačné preparáty, ktoré dávkovačmi (sprejmi) vstrekujú do dýchacích ciest. Tým dochádza k maximálnemu účinku v postihnutom tkanive pľúc a zároveň sa znižuje miera nežiaducich účinkov a pôsobenie na celé telo (oproti užívaniu liekov vo forme tabliet).

tags: #starostlivosť #o #dýchacie #cesty #referáty