Starostlivosť o telo v staroveku: Od praveku po kozmetické majstrovstvo

Ešte nie tak dávno neboli šampóny, mydlá, parfumy, krémy a množstvo ďalších kozmetických produktov samozrejmosťou. Dnes máme na výber z obrovského množstva značiek, typov a druhov kozmetiky. Kedysi na umývanie a starostlivosť o telo stačila voda, často nie čistá a ani teplá. Ako to teda vyzeralo so starostlivosťou o telo v minulosti?

Starostlivosť o telo v praveku

Keď sa povie pravek, väčšina z nás si predstaví primitívneho človeka s kosťou v ruke, oblečeného v akejsi koži. A nie sme ďaleko od pravdy. Presne takto pravekí ľudia žili. Hygiena alebo skrášľovanie pre nich nemalo žiadny význam. Ľudia mali iné priority - ako prežiť medzi divou zverou a ako si zohnať potravu. Žili, spali, jedli, lovili, jednoducho existovali v tlupách. O nejakej móde alebo obliekaní nemohla byť ani reč. Oblečenie slúžilo len na ochranu tela pred chladom. Išlo o zvieracie kože, ktoré boli „zošívané“ kúskami kostí. O akom-takom pokroku sa dá hovoriť až neskôr, v dobe bronzovej, keď sa ľudia začali zaujímať aj o spracovanie textílií, konkrétne o tkanie z ľanu a vlny.

Starostlivosť o telo v staroveku

Starostlivosť o telo v období staroveku, nazývanom aj antika, bola už o niečom inom. Ľudia sa v tom čase začali zaujímať nielen o hygienu, ale aj o svoj vzhľad. A čo je ešte zaujímavejšie, čo sa týka starostlivosti o telo v období staroveku, muži predbehli aj ženy!

Kúpele

Pre ľudí v antike bola hygiena najdôležitejšia. Veď práve z tohto obdobia sa zachovali a boli objavené zvyšky stavieb. Archeológovia objavili niekdajšie kúpele najmä na území Grécka, na Kréte, v Ríme, v Egypte, či v Oriente. Keďže starovek bol obdobím patriarchátu, najmä muži venovali svojmu telu mimoriadnu pozornosť. Boli schopní umývať a kúpať sa aj niekoľko krát denne! Ak si myslíte, že tak robili len v nejakých veľkých kadiach, mýlite sa. V spomenutých krajinách boli totiž vybudované dômyselné systémy kanalizácií, verejných kúpeľov a niektorí ľudia mali dokonca kúpeľne a toalety aj v domoch. Verejné kúpele neslúžili len na očistu. Muži stretnutia v nich považovali za čosi ako kultúrnu udalosť a preberali tu rôzne záležitosti. Nahé telo v tomto období nebolo tabu, preto boli verejné kúpele dokonca obľúbenejšie, ako kúpanie vo vlastnom dome.

Oleje a parfumy

Aj v tejto oblasti sa má starovek čím popýšiť. Po obľúbených kúpeľoch bolo pravidlom dopriať si aj masáže, ktoré zahŕňali natieranie rôznych olejov na telo. Tie boli obľúbené najmä na území Grécka a za ten najlepší sa považoval olivový olej. Slúžil aj ako ochrana pokožky pred silným slnkom. Oleje však slúžili aj na výrobu klasických olejových parfumov, ktoré si muži i ženy vtierali do pokožky. Poznali už dokonca aj rôzne masti ako napríklad sezamová masť, či krémy, ktoré sa vyrábali z tuku zvierat. Gréci boli tiež milovníkmi olejčekov do kúpeľa.

Prečítajte si tiež: Prevencia kriminality a postpenitenciárna starostlivosť

Používanie parfumovaných olejov na pranie má bohatú a fascinujúcu históriu, ktorá siaha až do staroveku. Už v dávnych civilizáciách, ako bol staroveký Egypt, Rím či Grécko, sa ľudia venovali čistote a príjemným vôňam. Prvé formy vonných látok používané pri praní vznikali zmiešavaním prírodných esencií, ako napríklad kvety, bylinky a aromatické oleje. S vývojom technológií sa tieto tradičné metódy zdokonaľovali, až sa vyvinuli do podoby moderných parfumovaných pracích olejov. Prvý olej na pranie vznikol v Egypte, kde používali rôzne prírodné oleje zmiešané s mydlom. Egypťania kombinovali rastlinné oleje s prírodnými zložkami, aby vytvorili čistiace zmesi. Tieto metódy sa nielen používali na pranie, ale aj na starostlivosť o kožu a vlasy.

Starostlivosť o vlasy

Už v staroveku ľudia vedeli, že nesmú zabúdať ani na svoje vlasy. Bohužiaľ to často s rôznymi prípravkami preháňali, čo malo za následok práve vypadávanie vlasov. Takto to bolo najmä v Grécku, kde si muži i ženy pravidelne natierali hlavu agresívnymi mastičkami, ktoré vlasom skôr škodili. Zachrániť ich sa snažili lotosovým výluhom a ružovou vodou. Ak sa im to nepodarilo, nosili rôzne príčesky a parochne. Keďže vlasy mali za úlohu určovať aj spoločenské postavenie, nebolo prípustné chodiť s holou hlavou. Takto totiž vyzerali len otroci. Pokiaľ ide o staroveký Egypt, tam bola situácia odlišná. Ženy totiž používali prírodnú hennu, ktorou si farbili vlasy a zároveň ich vyživovali. Niet divu, že Egypťanky mali krásne dlhé a husté vlasy. Ako vidno, už ľudia v staroveku vedeli, čo je dobré! Rastlinné oleje boli totiž základom všetkých kozmetických produktov.

Starostlivosť o telo v stredoveku

Čo sa týka hygieny a starostlivosti o telo, dalo by sa povedať, že v období stredoveku sa ľudia vrátili o krok späť. Vlastne o poriadny kusisko dozadu, možno dokonca až do praveku! Aby sme im však nekrivdili, pravdou je, že nejako sa svojmu vzhľadu predsa len venovali. Z obdobia staroveku sa síce zachovala kultúra kúpeľov, no morálka v nich bola o čosi uvoľnenejšia. Zo začiatku si stredovekí ľudia kúpele užívali - či už domáce alebo verejné. Tie domáce predstavovali veľké drevené kade s horúcou vodou. Obkolesené boli zvyčajne baldachýnom, a to z viacerých dôvodov. Takéto domáce kúpanie si však mohli dovoliť len boháči. Vody bol nedostatok a bola príliš cenená na to, aby sa pravidelne kúpali aj chudobní ľudia. Samozrejme, takýto kúpeľ si vyžadoval množstvo času. Najskôr ho bolo treba pripraviť. O čosi odlišnejšie boli verejné kúpele. A to hlavne preto, že v nich nešlo ani tak o očistu, ako skôr o uvoľnené sexuálne mravy. V takýchto verejných kúpeľoch sa stretlo viacero ľudí naraz a oddávali sa v nich svojim chúťkam. Uvoľnené mravy v kúpeľoch sa však skončili zásahom cirkvi. Telo bolo podľa cirkvi len nečistá schránka pre dušu a očista sa zas chápala ako neprístojné dotýkanie sa tela. Od hygieny sa teda upúšťalo a špina sa začala zakrývať. Niektorí mnísi mali dokonca dovolené kúpať sa maximálne dva krát ročne! Všetky tieto okolnosti, spolu s kúpeľnými praktikami tej doby, mali za následok šírenie chorôb ako mor, lepra, syfilis. Ľudia však za ich šírenie vinili vodu a tak na očistu zanevreli nadobro.

No nejako svoj pach a špinu, schovať museli. Aby teda stredovekí ľudia nepáchli a vyzerali k svetu, potrebovali maskovanie. A práve vďaka minimálnej hygiene v období stredoveku vďačíme za vznik parfumov. So zápachom si ako tak poradili, aj keď parfum ho ani zďaleka prekryť nedokázal. Ostávala ešte tvár. Tú si ukrývali pod nánosmi púdrov. Keďže bieloba bola symbolom krásy, ženy chceli byť samozrejme čo najbledšie. Na pery a líca si zas prikladali kôru orechov, ktorá ich trochu prifarbila. Tak, ako sa neumývalo telo, neumývali sa ani vlasy. Schovať bolo treba aj tie. Práve preto boli v stredoveku mimoriadne obľúbené objemné parochne, ktoré nosili ženy aj muži. V niekedy aj rok neumývaných vlasoch sa samozrejme zabývali živočíchy. S tými si takisto vedeli poradiť celkom prakticky. Ak sa však raz za rok predsa len rozhodli ľudia okúpať, používali pri tom aj kozmetiku. Istý recept zo 14. storočia hovorí, že žena si vlasy umyla roztokom liadku so semenami cíceru. Obľúbené boli tiež mydlá, ktoré si doma vyrábali aj chudobní z kostí, popola a rôznych byliniek. Nielen na kozmetické, ale skôr na zdravotné účely sa používali bylinné odvary. Tie slúžili najmä na naparovanie. Občas prišiel rad aj na zuby a ústnu dutinu. Aj keď sa zdá, že kozmetiky - najmä tej podomácky vyrobenej - mali ľudia v stredoveku naozaj dosť, úroveň hygieny a starostlivosti o telo a vlasy bola ozaj mizerná. Ešte šťastie, že nastala doba osvietenia…

Vývoj mydla v histórii

O tom, kto prvý a kde objavil mydlo, vedú historici rôzne diskusie a v takmer každej literatúre nájdeme iné údaje. Dôvodov je síce viac, ale najhlavnejší spočíva v definícii čo sa dá vlastne považovať za mydlo. Zatiaľ čo sa v staroveku rôzne pasty používali k praniu bielizne bežne, sa k umývaniu za to nepoužívali vôbec. Teda s istotou môžeme konštatovať, že mydlo ako prací prostriedok sa používalo oveľa skôr ako mydlo na umývanie.

Prečítajte si tiež: Prevencia rizík v opatrovateľskej starostlivosti

V starovekom Egypte ľudia veľmi často prali svoje oblečenie, dávali tomu veľkú pozornosť. Špinu a tuk rozpúšťal natron (zmes kyslého a normálneho uhličitanu sodného a iné prímesi). Podľa francúzskeho egyptológa P. Montesa existovala dokonca akási pasta podobná mydlu, zložená z popolu , hliny a ešte jednej ťažko špecifikovateľnej látky z pojiva. Doklady o výrobe mydla pochádzajú približne z roku 2800 p. n. l. Z Babylonu (archeologický nález z keramických nádob s látkou, chemicky podobnou mydlu). Z obdobia roku 2200 p. n. l. pochádza hlinená tabuľka s popisom prípravy mydla z vody, liehu a kassiového oleja. Mydlo poznali aj ľudia v starovekej Palestíne a neskôr aj Feníčania a Gréci. Tieto mydlá však slúžili na čistenie vlny. Mydlo samozrejme poznali aj v starovekom Ríme ( v týchto časoch poznali mydlo pod názvom ,,sapo“, odtiaľ je odvodený názov saponát). Plinius Starší popisuje v 1. st. n. l., ako barbarské kmene Galov a Germánov vyrábajú mydlo z kozieho loja a dreveného popola. Týmto mydlom si vraj natierali vlasy.

O tom, že sa v tejto dome mydlo vyrábalo a využívalo svedčí aj nález mydlárne v ruinách juhotalianskeho mesta Pompeje. Až v 2.st. n. l. sa objavuje zmienka v knihe slávneho lekára Galéna , ktorý popísal blahodárne účinky mydla pi očiste ľudského tela. Od tej doby sa začalo mydlo vo veľkej miere používať aj pre toaletné účely. Bolo pridané medzi hygienické pomôcky vo východnej časti Byzantskej ríši. Byzantské mydlá sa podľa zachovaných prameňov predávali aj do susedných krajín. Tieto mydlá sa vyrábali z olivového oleja , vápna a draselného liehu. Mydlo bolo mazľavé, malo čiernu alebo hnedú až zelenú farbu a údajne nemalo príliš lákavú vôňu.

Z Byzancie sa výroba mydla rozšírila aj do Arabských krajín, kde sa vyrábalo predovšetkým z olivového oleja. Arabi patrili medzi dobrých znalcov chémie a ich zásluhou sa v 7. storočí začali mydlá farbiť a a mydlá už aj voňali. Ako prvý vyvinuli toaletné mydlo tuhé aj tekuté. Vyrábali aj špeciálne penové mydlo na holenie. Ich výrobky sa predávali do celého Stredomoria. Do západnej Európy sa výroba toaletného mydla dostala zo severnej Afriky z kadiaľ sa sťahovali Arabi na dobité španielske územia. Vďaka obchodným podmienkam severotalianskych miest sa mydlo v 14. storočí začalo vyrábať aj v Benátkach a v Janove, a v 16. storočí v prístave Marseille. Marseilleské mydlo vynikalo kvalitou, vyrábalo sa tuhé aj tekuté, bolo bielené a parfumované, a dalo sa kvalitou porovnať s dnešným.

Postupne sa mydlo rozšírilo aj do západoeurópskych krajín, hlavne do Anglicka, severného Francúzska a Holandska. Avšak kvalita tohto mydla sa nedala porovnať s kvalitou mydla v iných štátoch, pretože toto mydlo sa vyrábalo iba z rybieho tuku. O používaní mydla v Stredoveku máme len minimum overených správ. Na jednej strane existovali mydlárne, ktoré mydlo vyrábali a predávali, na druhej strane sa zachovalo varovanie lekárov, že umývanie mydlom je pre telo škodlivé. Preto niektorí historici usudzujú, že mydlo sa používalo len ako prací prostriedok alebo ako prostriedok na upratovanie. Čo je samozrejme nezmysel, pokiaľ túto predstavu porovnáme s kvalitou toaletného mydla v renesancii. Ľudia, predovšetkým tí zámožnejší sa určite umývali mydlom aj napriek tomu, že ho brali skôr ako kozmetiku alebo parfum.

Vo veľkom sa toaletný mydlo začalo vyrábať až začiatkom 19. storočia. V roku 1806 založil William Colgate v New Yorku továrňu na výrobu mydla so značkou Colgate and Co. V roku 1872 začal vyrábať prvé parfumované mydlo. Pretože mydlá sa dobre predávali vznikali aj ďalšie výrobné podniky.

Prečítajte si tiež: Všetko o poručníctve a náhradnej starostlivosti

tags: #starostlivosť #o #telo #v #staroveku