Stretávanie sa s deťmi po rozvode: Psychologické aspekty

Rozvod je náročná životná skúsenosť, ktorá so sebou prináša sociálne, etické, právne, emocionálne a predovšetkým psychologické aspekty. V súčasnosti nie je rozvod ojedinelým javom, naopak, počet rozvádzajúcich sa rodín zostáva vysoký. Aj keď je rozvod náročný pre všetkých zúčastnených, pre deti predstavuje obzvlášť citlivú situáciu, ktorá si vyžaduje zvýšenú pozornosť.

Vplyv rozvodu na deti

Je dôležité si uvedomiť, že len veľmi malé percento detí rozvod rodičov negatívne nezasiahne. Niektoré deti sa s rozvodom vyrovnávajú lepšie, iné horšie. U niektorých detí môžu pretrvať trvalé následky, ktoré môžu ovplyvniť aj ich budúci život. Preto je veľmi dôležité venovať pozornosť tomu, ako deti rozvod prežívajú a ako im môžeme pomôcť.

Fázy rozpadu rodiny

Rozpad rodiny prechádza niekoľkými fázami:

1. Manželský/rodinný nesúlad: Ide o počiatočné problémy a nezhody v manželstve.
2. Manželský/rodinný rozvrat: V tejto fáze dochádza k podstatnému ovplyvneniu základných rodinných funkcií - emočnej, ekonomickej a výchovnej.
3. Rozvod: Predstavuje formálne, právne ukončenie manželského vzťahu, krajné riešenie v procese rozvratu manželstva.

Ako deti reagujú na rozvod v rôznych vekových obdobiach

Reakcie detí na rozvod sa líšia v závislosti od veku a vývinového štádia. Nie je možné presne predvídať, ako dieťa zareaguje, ale dospelí by mali pozorne sledovať signály, ktoré im dieťa vysiela.

• Predškolský vek: Dieťa nechápe, čo je rozvod, ale vníma, že jeden rodič je menej zapojený alebo odišiel. Môže si myslieť, že to zavinilo ono a potrebuje vidieť rodiča, s ktorým nežije, častejšie. Z náhlej neprítomnosti jedného rodiča môže prežívať pocity zúfalstva. V správaní sa môžu objaviť tendencie k provokovaniu, bitkám s deťmi. Dieťa v tomto veku potrebuje tráviť čas s každým rodičom zvlášť. Tým sa uisťuje, že ho majú obaja stále radi, zároveň môže pochopiť a vyrovnať sa s faktom, že sa k sebe nevrátia.
• Školský vek: Deti v tomto veku už chápu rozvod, ale ho neakceptujú. Môžu sa začať pýtať, kto je zodpovedný za rozvod. Začínajú ich baviť aktivity bez rodičov, záujmy, krúžky, do popredia sa dostávajú kamaráti, trávenie voľného času s rodičmi nie je atraktívne. Deti môžu "nadŕžať" jednému z rodičov, potrebujú hľadať a označiť vinníka, čo nemusí znamenať odmietnutie jedného z rodičov, ale skôr veku primeranú reakciu. Prežívajú stratu ilúzií, hnev, cítia sa ako keď rodič neopúšťa druhého, ale ich samotných.
• Puberta: V tomto veku môžu deti obviňovať jedného alebo obidvoch rodičov za rozvod. Využívajú, že rodičia majú menej energie, snažia sa získať nad rodičmi kontrolu, manipulovať s nimi. Môžu cítiť povinnosť starať sa alebo podporovať citovo nevyrovnaného rodiča na úkor svojich vlastných zdrojov rovnováhy a energie (obrátenie rolí). Môžu si začať presadzovať svoju vôľu, požadovať, aby zostali u jedného, alebo sa presťahovali k druhému rodičovi. Potrebujú stále podporu rodičov, ale odmietajú s nimi tráviť rovnaké množstvo času ako predtým.
• Adolescencia: Dospievajúce deti sa obracajú k vlastnému životu, nezávislosti, záujmovým aktivitám, k problémom rodičov prejavujú malú toleranciu. Potrebujú starostlivosť a podporu, ale starosti rodičov ich znechucujú a unavujú. Potrebujú hovoriť o tom, čo cítia a prežívajú ony samy, nie ich rodičia.

Je dôležité poznamenať, že niektoré výskumy naznačujú, že chlapci sa s rozvodom rodičov vyrovnávajú ťažšie ako dievčatá, ale môže sa to zmeniť v puberte, kedy práve dievčatá mávajú často citové problémy. Iné výskumy tieto zistenia nepotvrdzujú, a preto akékoľvek zovšeobecnenie v tomto prípade nie je možné.

Prečítajte si tiež: Dôchodcovské centrá a ich program

Adaptačné fázy dieťaťa na rozvod

Na správu o rozvode alebo na presťahovanie jedného z rodičov, môžu deti reagovať podobným spôsobom ako na úmrtie blízkej osoby, alebo na inú rovnako traumatizujúcu udalosť a prechádzajú niekoľkými adaptačnými fázami:

1. Popretie: V prvej fáze sa zapájajú obranné mechanizmy, ktoré tlmia psychickú bolesť a zraňujúcu emóciu. Dieťa napríklad nemôže uveriť, že je to pravda, predstiera, že na tom nezáleží, alebo obviňuje rodičov, niekedy aj samo seba. Deti majú pocit, že rodič, ktorý odchádza, neodmieta len svojho partnera, ale aj ich. Niekedy sa snažia nájsť menej bolestnú tému, na ktorú prenesú nepríjemné pocity zo straty. Vždy chovajú nádej, že sa rodičia k sebe vrátia, a to väčšinou i v prípade, keď rozvodu predchádzali intenzívne manželské konflikty. V tejto fáze môže dôjsť k nesprávnemu pochopeniu rodičmi alebo príbuznými, poprípade každým, kto je v rozvodovej situácii zaangažovaný, že dieťa nemá problém alebo, že druhého rodiča vôbec nepotrebuje, keď o ňom ani nerozpráva.
2. Zlosť: V druhej fáze môžu deti pociťovať veľkú zlosť. Je to prirodzená reakcia na niekoho alebo niečo, čo dieťaťu spôsobuje bolesť a pokiaľ deťom nie je umožnené túto zlosť vyjadriť, tak ju v sebe v danej chvíli potlačia, ale objaví sa v podobe rôznych úzkostných prejavov alebo v neadekvátnom chovaní.
3. Vyrovnávanie sa: V tretej fáze sa s novou situáciou vyrovnávajú, hľadajú nové istoty a zvykajú si na nové usporiadanie. Neznamená to, že s rozvodom súhlasia a že sa vzdávajú myšlienky na možné obnovenie súžitia rodičov. Otvára sa im však pred tým beznádejný výhľad do budúcnosti.

Je dôležité si uvedomiť, že adolescenti potrebujú rodičov rovnako ako malé deti. Najdôležitejším faktorom je však charakter predrozvodového spolužitia rodičov. Všetky problémy dieťaťa vychádzajú prevažne z neúnosného zaťaženia dieťaťa napätím, zmenami a neistotami v rozvodovej situácii alebo zo vtiahnutia do rodičovského konfliktu. Tieto problémy často bývajú jedným z rodičov nesprávne pripisované negatívnemu vplyvu výchovy alebo správania druhého rodiča a bývajú nesprávne interpretované ako dôkaz nevhodnosti týchto návštev. Medzi prejavy patria pomočovanie, nočné mory alebo sťažená koncentrácia, zmeny v chovaní dieťaťa po návrate z víkendovej návštevy.

Ak neodoznejú akútne a výrazné prejavy psychických problémov do niekoľkých týždňov, je potrebné konzultovať to s detským psychológom alebo psychiatrom, poprípade absolvovať psychoterapiu. Úplná stabilizácia však trvá mesiace až roky, smútok nad rozvodom napokon môžu deti pociťovať až do dospelosti.

Ako komunikovať s deťmi o rozvode

Rozvedení ľudia sa často snažia utajiť svoj stav, pretože sami pokladajú rozvod za škvrnu na svojej dobrej povesti. Tento postoj však postavenie človeka iba zhoršuje. Ten, kto sa takto správa, dáva vlastne za pravdu tým, čo majú predsudky a myslia si, že je to naozaj niečo, za čo sa treba hanbiť. O rozvode možno a treba hovoriť, a to vo vhodnom čase, na vhodnom mieste a vhodným spôsobom. Ak takto postupujú rozvedení rodičia, podobne budú postupovať aj ich deti. Ak sa budú rodičia za rozvod hanbiť, budú sa zaň hanbiť aj deti.

Keď si rodičia vyjasnia postoj k rozvodu, mali by poradiť deťom, aby informovali svojich kamarátov o tom, čo sa stalo. Jednou z možných reakcií vrstovníkov je zvýšený záujem a starostlivosť o dieťa rozvedených rodičov. Niekedy deti pokrikujú to, čo doma počujú od svojich rodičov.

Prečítajte si tiež: Zákon a práva starých rodičov

Niektorí rodičia nesúhlasia, aby sa učiteľovi povedalo o rozvode. Toto odhalenie by vraj mohlo skomplikovať situáciu detí. Obávajú sa, že učiteľ bude s dieťaťom zaobchádzať inak ako s ostatnými deťmi a urobí z neho "zvláštny prípad", čo podnieti neželateľnú pozornosť spolužiakov. Možno sa obávajú i toho, že učiteľ bude dieťaťu klásť nepríjemné otázky pred celou triedou. Alebo sa boja toho, že učiteľ bude mať voči dieťaťu predsudky, ktoré sa v súvislosti s rozvodom u ľudí často objavujú. Netaktnosť učiteľa v týchto otázkach býva zriedkavá, učiteľ by mal poznať rodinnú situáciu svojho žiaka. Vyskytujú sa názory, že učiteľovi treba povedať o rozvode až vtedy, keď si sám všimne na dieťati nejaké zmeny. Okrem toho ho môže zapojiť do rozličných aktivít, čim trochu zmierni jeho utrpenie. Tí, čo chcú utajiť rozvod pred učiteľom, si neuvedomujú, že je to prakticky nemožné dlhší čas tajiť. I keď dieťa nič nepovie, učiteľ sa to vždy nejako dozvie. Niekto o tom vie, napr. deti od susedov, povie to ďalej a správa sa rozšíri po celom okolí. Preto je lepšie, ak to učiteľovi povedia rodičia sami. Učiteľ dostane informáciu z prvej ruky a môže dieťaťu skôr pomôcť. A naopak, ak nebol informovaný o rozvode, často nie je ochotný tolerovať zmeny v správaní dieťaťa. Neinformovaný učiteľ môže reagovať na problémové správanie dieťaťa disciplinárnymi trestami.

Obranné mechanizmy detí po rozvode

Popretie istej skutočnosti patrí medzi najjednoduchšie psychologické mechanizmy, po ktorých môže človek siahnuť, ak sa chce uchrániť pred duševnou bolesťou. Človek sa chráni pred následkami napr. rozvodu tým, že "vymaže" zo svojho vedomia už samotnú existenciu príčiny. Zvyčajne to neprebieha vedome - ide o nevedomý proces. Ako ľahko sa rozbehne tento mechanizmus u dieťaťa, to závisí od toho, ako často sa k nemu ľudia okolo dieťaťa, najmä členovia rodiny, uchyľujú. Určité osobnostné charakteristiky a spôsoby zaobchádzania s dieťaťom jednoznačne prispievajú k vzniku popretia ako reakcie na rozchod rodičov.

Niektorí rodičia sú napr. presvedčení, že pre deti je veľmi nebezpečné, ak sú svedkami ich "súbojov". Hoci majú vážne rozpory, prísne sa vyhýbajú zrážkam v prítomnosti detí. Hádky pred deťmi pokladajú za čosi veľmi zlé. Mali by si však uvedomiť, že ak sú deti občas svedkami hádok rodičov, samozrejme nie násilných, môže to byť pre ne užitočná skúsenosť. Ľahšie pochopia, že nikto na svete nie je dokonalý a že v každom manželstve sa občas vyskytujú konflikty a nedorozumenia. Niektorým deťom rodičia podrobne rozprávajú, ako to bude po rozvode. Aj napriek tomu snívajú a hovoria o návrate neprítomného rodiča.

Všetci musíme občas niečo odmietnuť alebo poprieť, ak chceme ostať zdraví. Keby sme jasne videli každé nebezpečenstvo a citovo reagovali na všetky nešťastia, pravdepodobne by sme si nedokázali uchovať duševné zdravie. V niektorých prípadoch by nebolo dobré brať dieťaťu obranné mechanizmy. Popretie ho môže totiž pripraviť o možnosť účinnej liečby. Hoci mechanizmus do určitej miery chráni pred duševným utrpením, jeho použitie nie je "bežným" riešením problémov. Ak totiž tento mechanizmus pretrváva, nedovoľuje "nástup" zdravších spôsobov prispôsobenia sa rozchodu. Dospelí (či už rodičia alebo učitelia), ktorí na to pôjdu priamo, zistia, že deti sa budú ešte pevnejšie pridržiavať svojho obranného mechanizmu. V takýchto prípadoch je potrebná zo strany dospelých veľká trpezlivosť. Odborníci, ktorí pracujú s deťmi, dobre vedia, že deti ochotnejšie hovoria o svojich ťažkostiach, keď v rozprávaní nahradia seba samých niekým iným.

Smútok a depresia u detí po rozvode

Pokiaľ rozvod rodičov neprináša deťom vyslovenú úľavu a koniec ustavičných hádok, je prirodzené, že dieťa reaguje na odchod jedného rodiča smútkom. Pojmom smútok označujeme miernejší pocit nešťastia. Pojem depresia označuje hlbšiu a bolestivejšiu reakciu na rozpad rodiny. Smútok je bežný a prirodzený duševný stav. Depresia, ktorá z neho vyrastá, zvyčajne naznačuje, že človek má hlbšie psychologické problémy. Hranicu medzi normálnym smútkom a depresiou možno určiť veľmi ťažko. Kritériom môže byť, že smútok po určitom čase pomaly ustupuje a netrvá príliš dlho. Depresia môže trvať veľmi dlho a zmiernenie resp.

Prečítajte si tiež: Ochrana záujmov dieťaťa po rozvode

Najcharakteristickejším prejavom smútku u detí po rozchode rodičov je neschopnosť alebo znížená schopnosť tešiť sa. Veci, ktoré ich predtým bežne tešili a prinášali im radosť, im začnú byť zrazu ľahostajné. Neteší ich hra, obľúbený program v televízii, nepoteší ich ani najlepší kamarát, ktorému sa dokonca začnú vyhýbať. V ich hrách sa zjavuje často akési hľadanie stratenej osoby alebo zázračné nájdenie niekoho, kto zmizol. Deti chodia "ako bez duše" a oddávajú sa dennému sneniu. Mnohým sa darí naďalej dobre prospievať v škole, no keď' sa vrátia domov, opäť podliehajú smútku. Niektoré deti sa usilujú popierať smútok siláckymi výrokmi, napr. "vôbec mi to nevadí", "som úplne pokojný" a pod. U väčšiny detí pocit nešťastia pomaly ustupuje. Postupne si na novú životnú situáciu zvyknú a vrátia sa k predchádzajúcim aktivitám a radostiam. Smútok sa stratí tak rýchlo, ako rýchlo prejaví neprítomný rodič o dieťa záujem.

Stav depresie charakterizuje zvyčajne strata chuti do jedenia, pokles záujmu o učenie, celková apatia, pocit bezmocnosti a beznádejnosti, podráždenosť, nutkavé sebakritizovanie a utiahnutosť. U niektorých detí sa prejavuje aj únava, slabosť, zraniteľnosť, neschopnosť' plánovať, malá motivácia, znížená odolnosť voči frustrácii a neschopnosť využiť hru ako prostriedok na vyrovnávanie sa s rozchodom rodičov. V horších prípadoch sa deti zaoberajú myšlienkami na samovraždu, prestávajú dbať na svoju bezpečnosť a niekedy sa dokonca o samovraždu skutočne pokúsia. Samozrejme, pri depresii sa nemusia vyskytovať všetky tieto príznaky - depresia ma rozličné stupne intenzity. Deti so svojou prirodzenou bezstarostnosťou nepodliehajú depresii tak rýchlo ako dospelí. Ďalším faktorom, ktorý prehlbuje depresiu dieťaťa, je depresia rodiča, najmä toho, s ktorým dieťa zostalo žiť. Ak rodič, ktorému bolo dieťa zverené do výchovy, rozvod uvíta a pokladá ho za príležitosť začať nový život, je pravdepodobné, že k nemu zaujme pozitívnejší postoj aj dieťa.

U niektorých detí sa prejavuje depresia sklonmi k sebapoškodzovaniu a dokonca samovražednými sklonmi. Deti z neúplných rodín majú veľký podiel na počte vážnych pokusov o samovraždu. Niekedy je v tom i pomsta. Napríklad chlapec si predstavuje, že rodičia, ktorí sa ho podľa neho vzdali, budú mať obrovské výčitky svedomia za to, ako sa k nemu správali. Môže snívať aj o tom, ako budú plakať nad jeho hrobom a ako si budú želať, aby mu mohli ešte aspoň raz ukázať svoju lásku. Ale už je neskoro! Niekedy sa pokus o samovraždu spája s túžbou po smrti a znovuzrodení do nového, lepšieho života s naozaj milujúcimi rodičmi - s rodičmi, ktorí sa nikdy nerozídu. Faktorov, ktoré k tomuto kroku prispievajú, je veľa. Útek z domova je predovšetkým taký čin, ktorý vzbudí pozornosť a záujem rodičov. Je to vlastne najsilnejší prostriedok na upútanie pozornosti, ktorý majú deti k dispozícii. Taký záujem dieťa ubezpečí, že rodičia ho ešte stále berú, že ho úplne neodmietli. Strach z odmietnutia sa teda zmenší. Podobnému ubezpečeniu sa dieťa teší, keď sa konečne vráti domov. Pri pátraní môže pomôcť polícia a niekedy i televízia alebo tlač. Keď potom dieťa slávnostne príde domov alebo ho za dramatických okolností nájdu, dieťaťu sa potvrdí, že je stále milované, že sa o neho všetci boja. Hoci ho niekedy po radostnom zvítaní neminie ani trest, cieľ dosiah…

Syndróm zavrhnutého rodiča

Syndróm zavrhnutého rodiča (SZR) je psychický jav, ktorý sa objavuje u detí v rozvodových situáciách. Dieťa bezdôvodne a silne odmieta jedného z rodičov, pričom toto odmietanie je výsledkom manipulácie a programovania zo strany druhého rodiča. Programujúci rodič systematicky očierňuje a zhadzuje druhého rodiča v očiach dieťaťa, čím u neho vyvoláva negatívne emócie a presvedčenie, že zavrhnutý rodič je zlý a nehodný lásky.

Prejavy syndrómu zavrhnutého rodiča

• Neopodstatnené odmietanie jedného z rodičov: Dieťa odmieta kontakt s jedným z rodičov bez zjavného dôvodu alebo na základe nepravdivých obvinení.
• Negatívne emócie voči zavrhnutému rodičovi: Dieťa prejavuje voči zavrhnutému rodičovi hnev, odpor, pohŕdanie a nepriateľstvo.
• Preberanie názorov a postojov programujúceho rodiča: Dieťa nekriticky preberá názory a postoje programujúceho rodiča voči zavrhnutému rodičovi.
• Nedostatok empatie voči zavrhnutému rodičovi: Dieťa nie je schopné vcítiť sa do situácie zavrhnutého rodiča a neprejavuje mu žiadnu ľútosť ani súcit.
• Strach z programujúceho rodiča: Dieťa sa bojí nesúhlasiť s programujúcim rodičom alebo prejaviť akékoľvek pozitívne city voči zavrhnutému rodičovi.

Stratégie programujúceho rodiča

• Očierňovanie a zhadzovanie zavrhnutého rodiča: Programujúci rodič neustále hovorí o zavrhnutom rodičovi negatívne, zveličuje jeho chyby a nedostatky a snaží sa ho zosmiešniť.
• Bránenie v kontakte s zavrhnutým rodičom: Programujúci rodič aktívne bráni dieťaťu v stretávaní sa s zavrhnutým rodičom, vymýšľa si výhovorky a vytvára prekážky.
• Manipulácia a citové vydieranie: Programujúci rodič sa snaží dieťa citovo vydierať a manipulovať, aby si udržal jeho lojalitu a odmietavý postoj voči zavrhnutému rodičovi.
• Vytváranie negatívnych spomienok: Programujúci rodič sa snaží dieťaťu vsugerovať negatívne spomienky na zavrhnutého rodiča a pripomína mu údajné krivdy a zlé zážitky.
• Izolácia od rodiny a priateľov zavrhnutého rodiča: Programujúci rodič sa snaží dieťa izolovať od rodiny a priateľov zavrhnutého rodiča, aby obmedzil jeho vplyv na dieťa.

Dôsledky syndrómu zavrhnutého rodiča

Syndróm zavrhnutého rodiča má vážne negatívne dôsledky na psychický vývoj dieťaťa:

• Problémy s identitou: Dieťa má problém s vytvorením si vlastnej identity a preberá identitu programujúceho rodiča.
• Nízke sebavedomie: Dieťa má nízke sebavedomie a pocity menejcennosti.
• Problémy vo vzťahoch: Dieťa má problémy s vytváraním a udržiavaním zdravých vzťahov.
• Depresie a úzkosti: Dieťa trpí depresiami, úzkosťami a inými psychickými problémami.
• Zvýšené riziko závislostí: Dieťa má zvýšené riziko vzniku závislostí.

Obnova vzťahu so zavrhnutým rodičom

Obnova vzťahu so zavrhnutým rodičom je náročný proces, ktorý si vyžaduje trpezlivosť, odhodlanie a odbornú pomoc. Dôležité je:

• Ukončiť manipuláciu a programovanie: Programujúci rodič musí prestať s manipuláciou a programovaním dieťaťa a umožniť mu slobodný kontakt s zavrhnutým rodičom.
• Vytvoriť bezpečné prostredie: Je potrebné vytvoriť pre dieťa bezpečné prostredie, v ktorom sa bude môcť slobodne vyjadrovať a prežívať svoje emócie.
• Komunikovať s dieťaťom otvorene a úprimne: Je dôležité komunikovať s dieťaťom otvorene a úprimne, vysvetliť mu situáciu a pomôcť mu spracovať jeho emócie.
• Vyhľadať odbornú pomoc: V mnohých prípadoch je potrebná odborná pomoc psychológa alebo psychoterapeuta, ktorý pomôže dieťaťu a rodičom spracovať traumu a obnoviť vzájomný vzťah.

Príklady situácií v porozvodovej starostlivosti o deti

• Ak rodič príde po dieťa v určenom a dohodnutom čase a druhý rodič nechce dieťa pustiť, môže rodič vyhľadať sociálneho pracovníka alebo policajta, ukázať mu rozsudok a požiadať ho o asistenciu pri preberaní dieťaťa, ak bola porozvodová starostlivosť o deti upravená rozsudkom súdu.
• Ak dieťa z primeraného dôvodu nemôže prísť na stretnutie s rodičom v určenom čase, môže si rodič dohodnúť náhradný termín. Ak sa situácia opakuje a stretávanie rodiča s deťmi je odkladané alebo znemožňované pod rôznymi zámienkami (časté "choroby", neplánované návštevy rodinných príslušníkov, oslavy, písanie úloh a podobne) a bez náhradného termínu, môže rodič podať na súd žiadosť o zmenu alebo ustanovenie pravidiel jeho styku s deťmi.
• Ak rodič vidí, že dieťa ho začalo z neznámych dôvodov odmietať, môže požiadať o pomoc sociálne oddelenie. Sociálni pracovníci môžu navrhnúť poradu s psychológom alebo psychiatrom.

Čo zaujíma deti pri rozvode

• S ktorým rodičom budú bývať a či si môže vybrať (alebo musia vybrať).
• Budú sa stretávať s druhým rodičom?
• Čo bude so súrodencami?
• Bola to ich vina, že sa rodičia rozišli?
• Rodič, ktorý odchádza, ich už viac neľúbi?
• Budú sa sťahovať alebo meniť školu?
• Má otec/mama iného partnera a budú sa musieť zoznámiť?

Ako správne napísať návrh na úpravu styku s dieťaťom zo strany starých rodičov

Právnu úpravu styku dieťaťa so starými rodičmi možno nájsť v § 25 ods. V tomto ustanovení sa uvádza: Ak je to potrebné v záujme maloletého dieťaťa a ak to vyžadujú pomery v rodine, súd môže upraviť styk dieťaťa aj s blízkymi osobami. V odseku 5 zákonodarca v súlade s čl. 3 Dohovoru o právach dieťaťa zakotvil možnosť úpravy styku dieťaťa aj s blízkymi osobami. Príbuznými sa rozumejú aj starí rodičia. Na to, aby súd určil styk dieťaťa so starými rodičmi je dôležité, že dieťa ma vybudovaný vzťah so starými rodičmi. Pretrhnutie puta s dieťaťom môže mať na dieťa zlý dopad, čo by potvrdil podľa môjho názoru každý psychológ. S týmto je potrebné argumentovať na súde. Je veľmi dôležité, aby starí rodičia podali návrh na súd čo najskôr.

Návrh na určenie styku dieťaťa so starými rodičmi spolu s predbežným opatrením je veľmi špecifický a preto odporúčam, aby Vám ho vypracoval advokát. Pokiaľ ide o intenzitu styku dieťaťa so starými rodičmi, obyčajne súdy určujú 1x za mesiac na niekoľko hodín. To je najčastejšie. Paragraf 25 ods. 5 druhá veta odkazuje na primerané použitie odsekov 1 až 4, styk dieťaťa s týmito blízkymi osobami môže byť aj predmetom dohody medzi rodičmi podľa § 25 ods. 1. Rozhodnutie R 63/1965 rozoberalo uvedenú problematiku. Podľa tohto rozhodnutia pri rozhodovaní o tom, či a za akých podmienok možno uložiť rodičom povinnosť strpieť, aby sa ich dieťa stýkalo s inou osobou, ktorá nežije s nimi v spoločnej domácnosti, ktorej dieťa nie je zverené do výchovy a ktorá nemá na styk s dieťaťom právny nárok, treba vychádzať z toho, že tu ide o obmedzenie rodičovských práv rodičov, ktoré môže súd vysloviť len z dôvodov uvedených v § 44 ods. 1 a 2 zákona o rodine (teraz § 38). Súčasná právna úprava plne rešpektuje záujem dieťaťa ako prvoradé hľadisko, zároveň akceptuje, že dieťa môže mať ku svojim starým rodičom alebo iným príbuzným silné citové väzby, tieto osoby mohli pomáhať pri jeho výchove už od malička a dieťa je na nich citovo naviazané a prerušenie stykov s nimi by mohlo narušiť stabilitu výchovného prostredia, jeho duševný a citový rozvoj a pod. Súd však musí prihliadať aj na vek, zdravotný stav a pod. Dobrý deň, obraciame sa na vás s otázkou ohľadom možnosti styku s našimi vnučkami vo veku 5 a 8 rokov. Naša nevesta nás po psychickom konflikte vykázala z bytu a momentálne sa naše vnučky a syn nemôžu s nami stretávať. Zároveň zakázala kontakt aj so svojimi rodičmi a rodinou svojho brata, vrátane troch detí. Zaujímavé je, že nevesta si ani vo svojej minulosti nespomína na starých rodičov z rodičovskej strany, keďže rodiny kvôli nezhodám neudržiavali kontakt. Ako lekár viem, že nemám právo hovoriť o diagnóze takéhoto stavu, aj keď príznaky sú jednoznačné. Obávame sa, že výchovou v takomto prostredí bude nevesta vychovávať deti podľa vlastného obrazu. Jej manžel, taktiež lekár, s o 14 rokov mladším vekom oproti nej, musí súhlasiť s jej príkazmi a zákazmi. Odpoveď advokáta na rodinné právo: Vo Vašom prípade ide o otázku styku starých rodičov s vnučkami, ktorú slovenské rodinné právo výslovne upravuje. Podľa § 25 zákona o rodine majú starí rodičia právo na styk s vnúčatami, ak je to v záujme maloletých detí. Právo na styk však nie je absolútne - vždy sa posudzuje najlepší záujem dieťaťa. Ak rodičia bránia styku bez vážneho dôvodu, môžete sa obrátiť na súd a domáhať sa určenia styku s vnúčatami.

Odporúčam najskôr pokúsiť sa o mimosúdnu dohodu. Ak to nie je možné, môžete podať návrh na súd, aby určil spôsob a rozsah styku s vnučkami. V návrhu je potrebné uviesť, prečo považujete styk za dôležitý, ako prebiehal kontakt v minulosti a aký je aktuálny stav. Súd bude zisťovať, či je styk v záujme detí, a môže si vyžiadať aj znalecký posudok z odboru psychológie. Riziká sú v tom, že ak by súd zistil, že styk by mohol byť pre deti škodlivý (napríklad by bol v rozpore s ich psychickou pohodou), môže návrh zamietnuť alebo styk obmedziť. Na druhej strane, ak preukážete, že ste mali s vnučkami dobrý vzťah a že izolácia detí nie je v ich prospech, súd môže styk povoliť aj proti vôli matky. Na Vašej strane bude súd skúmať či máte podmienky na styk s vnúčatami /byt. podmienky a pod./. Uvádzame tiež, že styk s vnúčatami súd neurčí tak, že Vy s manželkou ich budete mať v staristlivosti napr. niekoľko dní idúcich po sebe v mesiaci, ale bude to na niekoľko hodín v mesiaci, napr.

tags: #stretávanie #sa #s #deťmi #po #rozvode