Význam súdnej žaloby v slovenskom právnom systéme

Súdna žaloba predstavuje základný nástroj na uplatňovanie práv a domáhanie sa spravodlivosti v civilnom súdnom konaní. Článok sa zameriava na analýzu významu súdnej žaloby, jej náležitostí a procesných aspektov v kontexte slovenského právneho poriadku, s dôrazom na judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky.

Základné náležitosti a význam žaloby

Občiansky súdny poriadok v ustanovení § 42 ods. 3 v spojení s ustanovením § 79 ods. 1 jednoznačným spôsobom upravuje, aké sú zákonné náležitosti návrhu na začatie konania, známeho ako žaloba. Ak určité podanie spĺňa tieto obligatórne náležitosti, označujeme ho pojmom žaloba, pričom postup súdu podľa § 43 Občianskeho súdneho poriadku (OSP) je spravidla vylúčený. Procesný postup súdu podľa ustanovenia § 43 OSP, t. j. postup pri odstraňovaní vád žaloby, sa aplikuje len v prípade nedostatkov obligatórnych náležitostí žaloby. Ak súd po preskúmaní podania zistí, že jeho obsah nasvedčuje tomu, že sa má jednať o žalobu, je jeho povinnosťou uplatniť postup za účelom odstránenia nedostatkov, pre ktoré nemožno toto podanie za žalobu považovať. V uznesení uvedie, ako treba opravu alebo doplnenie vykonať.

Fakultatívne náležitosti žaloby

Fakultatívnymi náležitosťami žaloby, ktoré žalobca vo svojom návrhu nemusí uvádzať, sú napr. bližšia špecifikácia účastníkov konania uvedením dátumu narodenia a rodného čísla pri fyzickej osobe; označenie registra, ktorý podnikateľa zapísal, a číslo zápisu pri obchodnej spoločnosti; telefonický, príp. e-mailový kontakt.

Formalizmus a ochrana práva na súdnu ochranu

Medzi pomerne často sa vyskytujúce prípady formalizmu patrí odmietnutie žaloby pre nedostatky v označení účastníkov konania alebo na upresnenie označenia účastníkov konania. Dátum narodenia účastníkov konania predstavuje nepovinnú (dobrovoľnú) náležitosť žaloby, t. j. je ponechané na slobodnom uvážení žalobcu, či dátum narodenia v žalobe uvedie alebo nie.

Ústavný súd Slovenskej republiky judikoval, že ak všeobecný súd uloží účastníkovi občianskoprávneho konania doplniť také údaje v žalobe, ktoré procesný kódex obligatórne nepožaduje (dátum narodenia iného účastníka), tieto okolnosti nemôžu byť na ujmu tohto účastníka a ani dôvodom na odmietnutie žalobného návrhu v merite veci (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 231/2010 z 25. mája 2010). Napriek tomu, že dátum narodenia nie je povinnou náležitosťou žaloby, v záujme nezameniteľnosti účastníkov konania je vhodné identifikovať účastníka aj týmto spôsobom, ak žalobca týmto údajom disponuje.

Prečítajte si tiež: Vzor žaloby na súd

Podľa CSP môže byť problematické, ak žalobca nebude disponovať týmto údajom, čo bude typické pri deliktuálnych záväzkoch (napr. záväzky z náhrady škody a pod.), nakoľko pri zmluvných deliktoch si tento údaj zmluvné strany spravidla ošetria v zmluve (to v konečnom dôsledku neplatí len pre dátum narodenia, ale aj pre ostatné osobné údaje). Žalobca totiž môže poznať škodcu podľa jeho mena a priezviska, avšak z pochopiteľných dôvodov nemusí poznať jeho dátum narodenia. Domnievame sa, že v záujme zabezpečenia práva na prístup k súdu a spravodlivého procesu by súdy mali prostredníctvom ústavno-konformného výkladu od tejto zákonnej požiadavky ustúpiť. Je preto otázne, či zakotvenie dátumu narodenia ako obligatórnej náležitosti žaloby bolo vhodné a to aj s ohľadom na pomerne prísnu a komplikovanú legislatívu v oblasti ochrany osobných údajov, ktorá môže znemožniť zistenie tohto osobného údaja. Údaj o mieste pobytu je možné získať na základe žiadosti adresovanej Ministerstvu vnútra SR, ktoré spravuje register obyvateľov SR.

Právne posúdenie nároku a listinné dôkazy

Účastník konania nie je povinný v žalobe uvádzať právne posúdenie svojho nároku. Takéto právne zdôvodnenie je procesnoprávne irelevantné, nakoľko podľa ustanovenia § 79 ods. 1 OSP, je povinnosťou súdu aplikovať príslušné právne predpisy na zistený skutkový stav. Uvedené potvrdzuje aj súdna prax, podľa ktorej: „Občianske súdne konanie je totiž ovládané zásadou iura novit curia (práva pozná súd). Účastníci konania nie sú povinní uplatnený nárok, ani obranu proti nemu, právne kvalifikovať, pretože právna kvalifikácia veci je vecou súdu. Musia ale uviesť rozhodné skutočnosti, ktoré umožnia súdu, aby uplatnený nárok alebo obranu proti nemu právne kvalifikoval. Súd tak skúma, či tvrdené skutočnosti možno podriadiť pod hypotézu niektorej právnej normy tak, aby z dispozície tejto právnej normy bolo možné vyvodiť plnenie, prípadne určiť, či tu žalobcom požadovaný právny vzťah alebo právo je alebo nie je alebo potvrdiť také skutočnosti, ktoré bránia tomu, aby bolo žalobe vyhovené. Ak účastník uvedie rozhodujúce skutočnosti, z ktorých vyvodzuje ním tvrdený nárok alebo obranu proti nemu, ale s týmito skutočnosťami spája nesprávne právne následky, nie je súd viazaný právnym názorom účastníka a je povinný posúdiť vec podľa tých právnych noriem, ktoré na tvrdený a súdom zistený skutkový stav dopadajú“ (napr. uznesenie Najvyššieho súdu zo dňa 22. 09. 2010, sp. zn. 5 Cdo 196/2009).

Podľa ustanovenia § 79 ods. 2 OSP je síce navrhovateľ povinný k žalobe pripojiť listinné dôkazy, na ktoré sa odvoláva, okrem tých, ktoré nemôže pripojiť bez svojej viny - predmetné ustanovenie je však potrebné vykladať systematickým spôsobom v kontexte ustanovenia § 43 ods. 1 OSP. Vzhľadom na uvedené je potrebné konštatovať, že nepredloženie listinných dôkazov nepredstavuje taký nedostatok, resp. prekážku, pre ktorú nemožno pokračovať v konaní, pretože tieto dôkazy môžu byť predložené súdu kedykoľvek v priebehu konania až do skončenia dokazovania. V súlade s ustanovením § 120 ods. 1 OSP je súd povinný vykonať všetky navrhnuté dôkazy, ak nie sú irelevantné pre rozhodnutie vo veci.

S poukazom na uvedené predstavuje postup súdu, ktorý odmietne žalobu z dôvodu nepripojenia listinných dôkazov, na ktoré sa odvoláva popretie koncentračnej zásady a samotnej podstaty súdneho konania, v rámci ktorého sa vykonáva dokazovanie spravidla na ústnom pojednávaní. Pokiaľ ide o doplnenie a odstránenie vád žaloby, Ústavný súd SR judikoval, že výklad a používanie § 43 ods. 1 a 2 OSP musí v celom rozsahu rešpektovať základné právo účastníkov na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Všeobecný súd musí vykladať a používať citované ustanovenie Občianskeho súdneho poriadku v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu. Interpretáciou a používaním tohto ustanovenia nemožno obmedziť základné právo na súdnu ochranu bez zákonného podkladu. Občianske súdne konanie sa musí v každom jednotlivom prípade stať zárukou zákonnosti a slúžiť na jej upevňovanie a rozvíjanie (§ 3 OSP). Prílišný formalizmus pri posudzovaní úkonov účastníkov občianskeho súdneho konania a nadmerný tlak na dopĺňanie takých náležitostí do procesných úkonov účastníkov, ktoré nemajú základný význam pre ochranu zákonnosti, nie sú v súlade s ústavnými princípmi spravodlivého procesu (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 139/02 z 26. februára 2003; nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 154/08 z 24. júna 2008).

Sám Občiansky súdny poriadok to vyjadruje tak, že umožňuje zastaviť konanie podľa § 43 ods. 2 len vtedy, ak v konaní nemožno pre nedostatky žaloby pokračovať. Pokračovať v konaní chápeme v tomto zmysle ako možnosť súdu konať a rozhodovať bez zásadnejších prekážok, akými sú neodstrániteľné nedostatky žalôb. Pri zastavení konania musí ísť o prekážky pre akýkoľvek ďalší postup všeobecného súdu, napríklad zo žaloby nie je zistiteľný návrh na rozhodnutie vo veci samej (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp.zn. IV. ÚS 1/02 z 26. marca 2002).

Prečítajte si tiež: Pohľad na Súdnu Sieň Výživné

Právo na prístup k súdu a spravodlivý proces

Podľa judikatúry sa za vadný postup súdu, ktorým možno účastníkovi odňať možnosť konať pred súdom považuje aj odmietnutie podania, ktoré by mohlo byť podľa svojho obsahu návrhom na začatie konania, hoci pre také rozhodnutie neboli splnené podmienky, pretože sa takým rozhodnutím bráni žalobcovi v realizácii procesného práva domáhať sa ochrany práva, ktoré bolo ohrozené alebo porušené na súde (napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR z 27. februára 2012, sp. zn. 3 Cdo 285/2010).

Právo na prístup k súdu je nevyhnutnou podmienkou, aby sme vôbec mohli hovoriť o práve na spravodlivý proces, čím predstavuje jeho imanentnú súčasť. Implicitná povaha práva na prístup k súdu však nemení nič na jeho zásadnosti, čo Európsky súd pre ľudské práva deklaroval napríklad v rozsudku Golder proti Spojenému kráľovstvu, v ktorom vyložil jeho význam nasledovne: „Bolo by nemysliteľné, aby článok 6 ods. 1 Dohovoru detailne popisoval procesné záruky poskytované stranám prebiehajúceho sporu a aby primárne nechránil to, čo samo o sebe umožňuje mať prospech práve z týchto záruk, teda prístup k súdu. Zásady spravodlivosti, verejnosti a rýchlosti súdneho konania totiž nemajú žiadnu hodnotu, ak žiadne konanie neprebieha. Ak zhrnieme tieto vyslovené úvahy, dospejeme k záveru, že právo na prístup k súdu tvorí esenciálny prvok práva na spravodlivý proces“ (rozsudok ESĽP vo veci Golder proti Spojenému kráľovstvu zo dňa 21.02.1975, sťažnosť č. 4451/70).

Existenciu práva na prístup k súdu akceptuje aj právna doktrína, ktorá uzatvára, že ak hlavným zmyslom a účelom článku 6 ods. 1 Dohovoru je dosiahnutie spravodlivého súdneho procesu, potom by bolo priamo v rozpore s tým zabránenie vôbec vzniku súdneho procesu. Zamedzením prístupu k súdu by sa vlastne nemohol naplniť ani hlavný zmysel (účel) práva na spravodlivý súdny proces, ktorým je súdna ochrana práva. V tomto zmysle potom právo na spravodlivý súdny proces obsahuje dve integrálne súčasti, ktoré sú vzájomne späté a podmienené, a to právo na prístup k súdu a právo na spravodlivé súdne konanie.

Právo na prístup k súdu môže na druhej strane podliehať rôznym procesnoprávnym obmedzeniam a formalitám (ako napríklad legislatívne upravenie náležitostí žaloby), avšak iba pri zachovaní jeho podstaty a pri rešpektovaní primeranosti obmedzenia, aby nedošlo k odopretiu práva na prístup k súdu do takej miery, že by bol narušený jeho účel. Okrem uvedených kritérií je nevyhnutné, aby konkrétne obmedzenie sledovalo legitímny cieľ, t.j. aby nebolo svojvoľné (rozsudok ESĽP vo veci Ashingdane proti Spojenému kráľovstvu zo dňa 28.05.1985, sťažnosť č. 8225/78).

Súd má v zásade skúmať návrh na začatie konania (žalobu) len po formálno-právnej stránke (nie však formalisticky) v tom zmysle, či žaloba obsahuje potrebné náležitosti z hľadiska ich formy, t.j. nie z pohľadu, či sú tieto náležitosti aj obsahovo správne - to, či je skutkový stav vymedzený dostatočne, resp. či sú na jeho preukázanie označené relevantné dôkazy je predmetom konania vo veci samej v procese dokazovania. Neunesenie bremena tvrdenia ako aj dôkazného bremeno sa totiž premieta do meritórneho (vecného) rozhodnutia, ale v každom prípade to nie je dôvodom na odmietnutie žaloby, resp. prekážkou pre začatie konania.

Prečítajte si tiež: Postup pri súdnej úschove podľa CSP

Praktické rady pre podanie žaloby

Pri podávaní žaloby je dôležité dodržiavať určité zásady a odporúčania, ktoré môžu zvýšiť šance na úspech v súdnom konaní:

1. Presné označenie strán sporu: Nesprávne označenie žalovaného je častým nedostatkom žalôb. Je potrebné venovať pozornosť správnemu určeniu žalovaného, najmä v prípadoch, ak sa domáhate neplatnosti prevodu majetku alebo ak je žalovaných viac.
2. Správna formulácia žalobného návrhu (petitu): Žalobný návrh musí byť zmysluplný, vykonateľný a musí jasne definovať, čoho sa žalobca domáha. Odporúča sa nechať si žalobný návrh pripraviť advokátom, ktorý vie posúdiť, čoho sa môžete domáhať a pripraviť podľa toho žalobný návrh.
3. Preukázanie nároku: Žalobca musí súdu preukázať svoj nárok, s čím sú spojené dve zásadné povinnosti - povinnosť tvrdenia a povinnosť dôkazu. Je potrebné súdu vysvetliť, o aké tvrdenia (skutkové aj právne) svoj nárok opiera, a následne musí tieto tvrdenia súdu preukázať dôkazmi.
4. Včasné predloženie dôkazov: Podľa CSP sa uplatňuje tzv. sudcovská koncentrácia konania, čo znamená, že je potrebné predložiť všetky dôkazy včas. Ak strana nepredloží dôkaz včas, súd naň nemusí vôbec prihliadnuť.
5. Úhrada súdnych poplatkov: Podanie žaloby je spravidla spoplatnené. Je potrebné zaplatiť súdny poplatok pri podaní žaloby, alebo následne na výzvu súdu. Ak žalobca nezaplatí poplatok na výzvu súdu, súd konanie zastaví.
6. Dodržanie lehôt: Pri podávaní žalôb je veľmi dôležité myslieť na to, aby bola žaloba podaná včas. Najväčším „nepriateľom“ včasného podania žaloby je inštitút premlčania. Ak je právo premlčané, a žalovaný v konaní uplatní námietku premlčania, žalobe nemožno vyhovieť.

Princíp subsidiarity určovacej žaloby

Princíp subsidiarity určovacej žaloby vyjadruje pravidlo, že pokiaľ sa žalobca môže domáhať svojej ochrany prostredníctvom žaloby na plnenie, nie je daný naliehavý právny záujem žalobcu na určení. Určovacia žaloba je tak akýmsi druhoradým prostriedkom ochrany práv žalobcu. Princíp subsidiarity určovacej žaloby vlastne nepripúšťa, aby popri sebe existovali vo veci dva rozsudky, určovací rozsudok a rozsudok na plnenie. Považuje sa to za nehospodárne a zbytočne zaťažujúce súdy.

Medzitýmny určovací rozsudok

S účinnosťou od 1. júla 2016 je súčasťou aj slovenského civilného procesného práva medzitýmny určovací rozsudok upravený v § 214 ods. 2 Civiného sporového poriadku (CSP). Podľa tohto ustanovenia „súd môže na návrh strany medzitýmnym rozsudkom rozhodnúť, či tu je, alebo nie je právo, od ktorého celkom alebo sčasti závisí rozhodnutie vo veci samej.“ Jeho znovuzavedenie do procesnej úpravy bolo veľmi nenápadné. Medzitýmny určovací rozsudok je však dôkazom toho, že určovací výrok môže existovať aj popri výroku na plnenie. Právny záujem je totiž daný práve tým, že žalobcovo právo už bolo porušené a žalobca žiada o nárok z toho vyplývajúci.

Vplyv na autonómiu vôle žalobcu

Princíp subsidiarity významne zasahuje do autonómie vôle žalobcu. Princíp subsidiarity totiž vyjadruje neprípustnosť určovacej žaloby za predpokladu, že žalobca má k dispozícii iný, vhodnejší spôsob ochrany. Posúdenie skutočnosti, či žalobca má alebo nemá vhodnejší spôsob ochrany tak závisí od prípustných prostriedkov ochrany, ale aj od vnímania sudcu. Sudca by potom mal v rámci odôvodnenia svojho rozhodnutia o nedostatku právneho záujmu v dôsledku subsidiarity určovacej žaloby uviesť, aké iné prostriedky právnej ochrany má žalobca k dispozícii a prečo ich sudca považuje za vhodnejšie.

Elektronická komunikácia so súdom

Doručenie podania súdu prostredníctvom portálu eŽaloby je upravené v Civilnom sporovom poriadku. K tomu, aby nastali účinky podaného odvolania zaslaného elektronickými prostriedkami, je nevyhnutné, aby strana sporu uviedla správny súd, ktorému má byť odvolanie adresované a pokiaľ podanie vo veci samej urobí bez zaručeného elektronického podpisu, musí ho doručiť súdu písomne v zmysle § 125 ods. 1 CSP do desiatich dní. Pre zachovanie lehoty na podanie odvolania, bude v danom prípade rozhodný okamih odoslania elektronického podania podľa poslednej vety § 25 ods. 1 zákona o e-Govermente bez potreby ďalšieho preukazovania okamihu skutočného doručenia podania z tohto systému na určený súd.

Preukazovanie splnomocnenia pri elektronickej komunikácii

V exekučnom konaní ako konaní, ktoré je možné iniciovať výlučne elektronicky, je vylúčené preukázať oprávnenie konať v mene inej osoby udelením splnomocnenia v listinnej podobe. Na elektronickú podobu splnomocnenia sa preto použijú ustanovenia zákona e-Governmente, a to konkrétne § 23 upravujúci autorizáciu a preukazovanie oprávnenia konať v mene inej osoby. Ak oprávnenie konať vzniká udelením splnomocnenia, citované ustanovenie vyžaduje na dokumente preukazujúcom oprávnenie konať v mene inej osoby autorizáciu splnomocniteľom, keďže iba autorizácia splnomocniteľom preukazuje autenticitu splnomocniteľa ako osoby, ktorá splnomocnenie udelila.

tags: #sudna #zaloba #vyznam