Tacitus Kvetina: Pestovanie a Starostlivosť

Cirkevné dejiny nás vnášajú do širšieho a hlbšieho riečišťa než národné. Je to koryto univerzálne. Prirodzené, ľudské, národné dejiny sú len jednotlivým prúdom popri mnohých. Nezaniknú tam, ale sa zveľadia. Dostávajú nový smysel, nové určenie. Ani jednotlivec nestojí oproti Cirkvi a jej dejinám ako oproti niečomu vonkajšiemu, cudziemu, od neho oddelenému, ale ako proti druhému, nekonečnému pólu vlastného bytia, myslenia, života. Cirkevné dejiny - koľká to minulosť! Koľká tradícia! Koľká hĺbka časového rozmeru! A jednako sa v nej nesmieme stratiť, zrak výlučne nazpät obracať a tam ho zabudnúť. Náboženský život sa nedá budovať na čírej minulosti, čo akej slávnej. Život Cirkvi je vždy život, vždy prítomnosť. Stretávanie sa večnosti s časovou situáciou, s úlohami, problémami. Vždy vyrovnávanie sa so situáciou novou a jedinečnou, a to vyžaduje dokonalú otvorenosť, zrelosť, pružnosť ducha. Každá doba, lebo aj v cirkevných dejinách možno hovoriť o generáciách, má zvŕšiť svoju úlohu a k dedičstvu pridať svoj vlastný výkon. Tento výkon sa má merať úmyslami a výkonmi tradície. Situácie časové bývajú jedinečné, ale dejiny podávajú pokoleniu hlavné princípy na riešenie a skúsenosti na pomoc a posilnenie. Hlavnou silou je „Ja som s vami až do skončenia sveta“ (Mat. 28, 20). Je tu vždy prítomnosť vyššej moci. Každé ľudské dielo má kotviť v nej. Tak sa cirkevné dejiny stanú „magistra vitae“. Kiež „Cirkevnými dejinami“ aj do nášho života pribudne veľká a vážna moc. Neografia v Turč. Sv. Martine sa vďačne podujala vydať toto štandardné dielo, aby reprezentovalo nielen obsahom, ale aj typografickou formou. Stvorilo sa jedno z najskvelejších výtvorov našej knižnej produkcie. Ako také prevyšuje úpravou aj podobné zahraničné histórie. Opatrené je viacfarebným i hĺbkotlačovým obrázkovým materiálom, príslušnými historickými mapkami, margovými poznámkami a indexom podľa najnovších požiadaviek vedeckej práce. Slovenskej verejnosti sa teda r.

Úvod do cirkevných dejín

Len to môže mať dejiny, čo je podrobené časovým zmenám. Cirkev Kristova je spoločnosť božsko-ľudská (societas divino-humana); má teda prvok božský a ľudský. Božským prvkom v Cirkvi je všetko to, čo jej Kristus dal na spasenie človeka a čo jej ustavične dáva Duch sv. Sú to: poklad zjavených právd a milostí, prostriedky milostí (sviatosti), jej Bohom daná ústava, jej neomylnosť a nepremožiteľnosť. Pojemc. d.Čo do božského prvku je Cirkev nemeniteľná a nemá teda ani dejín. Ľudský prvok v nej tvoria ľudia, ktorí k nej patria. Účelom božského prvku v Cirkvi je viesť človeka k nadprirodzenému cieľu, k večnému spaseniu. Ako pôsobí ten božský prvok na slobodného človeka, ako sa zachová slobodný človek a národy v každom čase k tomu božskému zriadeniu, to je v Cirkvi ľudské - meniteľné a meniace sa. Cirkev je mystickým telom Kristovým, horčičným zrnkom, ktoré, podľa slov Ježiša Krista, má vyrásť a rozrásť sa v mohutný strom. Definíciac. d.Z toho vyplýva, že cirkevné dejiny sú vedou o pôsobení a vývine Cirkvi - Kristom to založenej a Duchom Sv. Cirkevné dejiny sú súčasne dejinami kresťanského náboženstva. Kresťanstvo - jedine to pravé náboženstvo - má v Cirkvi založenej Kristom svojho nositeľa a svoje vtelenie. A keďže Ježiš Kristus založil len jednu Cirkev a len jednu Cirkev chcel mať - tou je Cirkev rímsko-katolícka -, preto kresťanstvo žije a vyžíva sa v tejto Cirkvi. Smyselc. d.2. Kresťanstvo vidí v dejinách uskutočňovať plán jedného, v sebe naddejinného Boha - Stvoriteľa a Spasiteľa sveta (kresťanská filozofia dejín). Smyslom dejín je zjavenie a oslávenie večného Boha uskutočňovaním Jeho kráľovstva v čase na zemi. To je nadprirodzený cieľ dejín a shrňuje v sebe i druhý, prirodzený cieľ - uskutočňovať šľachetnosť ľudskej veľkosti a kultúry. Jadrom a smyslom dejín je idea spasenia. Kresťanský náhľad na dejiny ako prvý formuloval sv. Augustín vo svojom diele: De civitate Dei. V ňom hovorí o zápase dobra so zlom, o ríši Božej a diablovej, ktoré stoja v ustavičnom boji proti sebe. O smysle dejín toľko je názorov, koľko vedeckých uvažovaní. Skepticizmus (Lessing) nepripisuje dejinám nijakého smyslu; Kant ho vidí v slobode mravného jednotlivca, ktorý sa dobrovoľne podriaďuje zákonitému poriadku. Deterministi popierajú smysel dejín, nakoľko neuznávajú ľudskú slobodnú vôľu; naturalisti neuznávajú vyššie vedenie ľudského osudu. Podľa Herdera cieľom dejinného vývoja je vytríbiť základné spoločné rysy ľudstva vo všetkom: humanitu, dobrotu, blahovôľu voči sebe a iným. Historický materializmus (Marx, Engels, Bebel, Kautsky) uznáva v dejinách len faktory hmotné: prírodu, rasu, hospodárstvo. (Podľa Filkorna: Dejiny Cirkvi, str. Dôležitosťc. d.3. Dôležitosť cirk. dejín vyplýva z dôležitosti samej Cirkvi ako mystického tela Kristovho. Ono je ale božské telo, preto ľudský rozum ho ťažko chápe a úplne ani nepochopí. Z jeho pôsobenia medzi ľuďmi a z jeho vlastností, ktoré sa pri tom prejavujú, môže však človek uzatvárať na podstatu mystického tela Kristovho, na podstatu Cirkvi. Ako pomáhajú cirkevné dejiny k lepšiemu poznaniu samej podstaty Cirkvi a plánov, ktoré má Boh s ňou, vysvitá z tých niekoľkých príkladov: I keď boli Kristovi učeníci Starým zákonom dosť poučení, že Kristus musí trpieť a zomrieť, keď sa to skutočne stalo, nazdávali sa, že je už všetkému koniec. - Po nanebevstúpení Pána sa nazdávali prví kresťania, že sa Kristus čoskoro vráti ako sudca na posledný súd. - O novozaloženej Cirkvi v Turíčny deň sa nazdávali, že bude pozostávať len z tých ľudí, nad ktorými hriech nebude mať viac už žiadnej moci. - I keď boli apoštolovia poslaní k všetkým národom, sám Peter nechápal, že by i pohania mali miesto v Cirkvi. - Zo svojich omylov vytriezveli všetci len vtedy, keď ich poučily udalosti celkom opačné, ako očakávali. Opravdivý a hlbší smysel Kristových slov poznali totiž všetci len z neskorších udalostí. Cirkevné dejiny nás učia, že nemáme Cirkev chápať len spirituálne, alebo len reálne. Ona je len jedna, a to i božská i ľudská súčasne. Cirkev je svätá a cirkevné dejiny nás poučia, že tá svätosť je objektívna, ktorá nevylučuje hriešnosť jej členov, ani tých najvyšších a najzodpovednejších. Cirkev je nepremožiteľná, čo však neznamená, že nemôže nikde upadnúť. Dejiny ukazujú, že kráľovstvo božie sa od niektorých odníme, i keby tam bolo predtým prekvitalo (napr. Cirk. dejinya profánnedejiny.Ani svetovým dejinám nemožno dobre rozumieť bez dôkladného poznania cirkevných dejín. Cirkev mala na mnohých svetových udalostiach pozitívnu účasť. Celá moderná kultúra spočíva na základoch kresťanských a za svoj rozvoj môže ďakovať Cirkvi. Táto zmenila ideologiu i mravnú základňu národov, zreformovala rodinný život, upravila pomer jednotlivca k štátu. Štúdiumc. d.Dôležité je dôkladné štúdium cirkevných dejín i preto, lebo vypestuje z nás oduševnených, ale pri tom vážnych ochrancov Cirkvi. Len ten môže úspešne obhajovať svoju Cirkev, kto dobre pozná heroickú prácu, ktorú Cirkev behom stáročí vykonala, kto pozná nádherné ustanovizne, ktoré Cirkev založila v prospech ľudstva, kto pozná život a dielo jej vynikajúcich reprezentantov, ktorí heroickým žertvovaním seba samých uskutočňovali kráľovstvo božie na zemi. Ba ten vie správne posúdiť i tie menej radostné a smutné strany, ktoré sa v jej dejinách vyskytujú. Úpadky a poníženia, aké Cirkev zažila, sú pokračovaním krížovej cesty, ktorú začal jej božský zakladateľ, Ježiš Kristus. I Cirkev môže a musí mať tŕnistú cestu. Ba, nakoľko Cirkev je i ľudská, mohla mať a môže mať i nehodných synov a predstaviteľov, ktorí ju blamujú. Nikto nad tým nesmie zúfať, najmä keď vidí z jej dejín aj to, že Cirkev vždy, i v tých najkritickejších časoch, mala dosť vnútornej sily zreformovať seba a svojich členov priviesť na správnu cestu a na patričnú výšku nábožensko-mravného života. V štúdiách cirkevných dejín postupujme s láskou, so spravodlivosťou a s oduševnením, ale aj kriticky. S oduševnením, akého si zaslúži ustanovizeň, ktorá zošľachtila ľudstvo, naučila ľudstvo žiť životom človeku primeraným a má poslanie priviesť človeka k jeho večnému cieľu. Ale to oduševnenie nesmie byť povrchné, prázdne a nekritické. S oduševnením paralelne musí pokračovať naša nezlomná vôľa k pravde i vtedy, keby nám to bolo nepríjemné. Nesmie byť našou úlohou chcieť zamlčať prípadné poklesky, ospravedlniť všetky činy tých jej členov a predstaviteľov, ktorí, zneužijúc svojho postavenia, pod rúškom Cirkvi dopustili sa zla. Tým by sme veci Cirkvi neposl…

Šírenie Kresťanstva u Slovanov a Slovákov

stor. boli odtiahli Lygovia[215] na západ a Anti do dnešného Valašska. na Baltskom mori a na Visle, ktoré v II. - IV. stor. boli opustili Góti a Vandali. Meno Poliaci[216] sa objavuje až koncom X. stor. kmeňov na Visle. Náčelníci poľských hôrd sa zjednotili r. vojvodom, ktorý sa mal volať Piast a ktorého rod panoval až do XIV. stor. dostalo do Poľska stykom s Nemeckom a s Čechmi. Mečislav sa dal pokrstiť okolo r. boli založené biskupstvá v Poznani, Gniezne a v Krakove. Sliezsko a Mazovsko. ktorý zjednotil Veľkopoľsko a Malopoľsko v jedno kráľovstvo (1320). Veľký si podrobil Červenú Rus (1340), provincie Podolsko, Wolyň,[217] Chełm a Bełz218, no musel sa vzdať nadvlády nad Sliezskom. udeľovala výlučne všetky politické práva. sa celkom s Poľskom spojila. Jagelov syn Vladislav VI. padol v bitke pri Varne r. pravnukom Zigmundom II. Augustom vymiera r. 1572 jeho rod. aby vyprázdnilo Livónsko (1582); aj Vladislav VII. Ukrajinu pred tureckou záplavou, ale Malorusko musel odstúpiť Rusku (1686). II. (1697 - 1733) pripadla turecká časť Podolska a Ukrajiny opäť Poľsku. druhého saského kráľa Augusta III. voľbu Stanislava Augusta, grófa Poniatowského (1764). tretinu zmenšené kráľovstvo dostalo nové vládne zriadenie. konštitúciu (1791). míľ a 3 512 000 obyvateľov. svojej ríše, ktoré im sľuboval Napoleon. obyvateľov). takže vtedy malo 2778 štvorcových míľ a 3 774 000 obyvateľov. pri prenikajúcom vplyve Francúzska, kráľ Fridrich August Saský. padol víťazovi do rúk. veľkého boja. Viedenský kongres európskych mocností slávnostne zabezpečil tieto práva národu r. Vlastné niekdajšie Poľsko je teraz podľa toho politicky rozdelené takto: 1. tam len asi 11 milióna obyvateľstva poľského kmeňa;[222] b) od r. poľského obyvateľstva, spolu 5 miliónov; 2. 000 000 obyvateľstva poľského pôvodu (včítane s Poliakmi v rakúskom Sliezsku); 3. provincii, v Západnom Prusku atď., asi 1 900 000 duší; 4. 000 ľudí. 000 000 duší. Sliezsko bolo v najstarších časoch časťou Poľska a bolo zahrnuté pod jeho menom. okolo r. 1163, keď dostalo vlastných vojvodov, tí sa nazývali duces Slesiae (t. j. Dobrovského zadných Slovanov - vzhľadom na Čechov ako predných Slovanov). pretože Sliezsko si boli vynútili iba násilím, potrebovali nemeckú ochranu. na úpätí hôr a na rovinách však slovanské mená. manželka Henryka I., mimoriadne žičila Nemcom. vo Vroclavi ju už okolo r. 1300 ani nepoznali. dedinami je pás, kde prevláda poľština, takže sa ňou aj káže. predovšetkým o Dolnom Sliezsku. nachádzame flámske lány a nemeckých mestských správcov. V druhej polovici XV. stor. súdnych dvorov, najmä v Opolskom a Ratiborskom kniežatstve. zálohy Poľsku najmä v rokoch 1645 - 1666, čím sa poľština opäť povzniesla. v Hornom Sliezsku svedčia o pomiešaní národov. Lębork - Bytów sú podľa svojho pôvodu taktiež Slovania ľašského kmeňa. Lębork a Bytów, boli predtým časťou Poľska a od r. vojvodovia ako poľské léno, po ich vymretí odpadli však od poľskej koruny a až Welawská zmluva[225] r. 1657 vrátila ich kurfirstskému domu ako poľské léno. spojené s Pomoranskom.

Vývoj Poľského Jazyka a Literatúry

prvé miesto pre svoje rozšírenie a bohatú literatúru. kmeňa sa stráca v tajomnej hmle minulosti. západných a južných sestier. 36. ę. nosovkách možno nájsť v iných slovanských nárečiach, napr. v bulharčine. počíta k nim: 1. veľkopoľskú variáciu. zdĺženým ie. Sliezska. Príklady:[226] szczudła, trafty, tko, tkoren, gięba atď. 2. variáciu. provincionalizmy. 3. Malopoľskú variáciu. tón najmä v ruských vojvodcovstvách. maskulína namiesto feminína a neutra, napr. 4. Litovskú variáciu. provincionalizmy. 5. Pruskú variáciu. uawa a všetko vyslovujú naširoko. namiesto ę: bądę, jonek, Pąn, pon namiesto będę, janek, Pan. hornolužičtina, raz česká poľština. ho nenazve nijako inak ako poľštinou. Nepovie, že hovorí po vendsky alebo wasserpolnisch,[229] ale že hovorí po poľsky. poľštiny. Kašubi sami sa nazývajú podľa Antona (str. opraviť, čo sme povedali v § 35, pozn. 8, str. 286. spoločné s ostatnými slovanskými sestrami a výlučne poľské. poľské. nárečiami tak pre Slovanov, ako aj pre Neslovanov. myslíme, že poľština je preto taká ťažká, že je tvrdá a drsná. ocenili, musíme sa predovšetkým zbaviť tohto predsudku. pestovanejší; porovnajme napr. starou cirkevnou slovančinou. a odvďačia sa zaň. domorodca znie ľahko a jemne. nezaostáva za touto vlastnosťou starých jazykov. pôvab ako tu, nemôže byť ani reči o jazykovej drsnosti a kakofónii. časomerná prozódia a použiteľnosť pre klasické veršové formy v básnictve. jas ich oslepil.

Vplyv Kresťanstva na Kultúru v Poľsku

prijatím kresťanstva nepreniknuteľnú temnotu. Pokrstenie Mečislava I. okolo r. epochálne v kultúrnych dejinách Poľska. Sňatok vojvodu s českou princeznou[237] upevnil spojenie vojvodovho dvora so zahraničím a dodal mu nového lesku. vľúdne prebleskovať cez tmavé mraky sarmatského neba. národného jazyka nebolo ono celkom priaznivé. i nový jazyk, latinčina; učiteľmi náboženstva boli všetko cudzinci. osvojovalo výlučne len latinský jazyk. pohanský jazyk. stor. zlomkov. ruštine, ako je dnes. podpornými prostriedkami a súčasne i s prekážkami domácej kultúry. periodické spisy a spoločnosti. odpisovanie a rozširovanie kníh. Benediktíni, ktorých pozval Boleslav Chrabrý okolo r. Góry, prví zakladali pomocou biskupov školy na vyučovanie mládeže. sa dostala r. Jagelo slušne dotoval a lepšie zorganizoval. krajinu, kým nepriaznivé okolnosti za Žigmunda III. nezatemnili jej lesk. panovníka prešla výchova a vyučovanie mládeže do rúk jezuitov. založená r. 1579, a mnohé kolégiá v krajine boli ich seminármi. zásluhy škôl iných vyznaní o pestovanie poľštiny a poľskej literatúry v XVI. Univerzita v Zamośći v Malopoľsku, ktorú založil r. ktorá začala svoju činnosť na počiatku XVII. vysokej školy pre všetky vedy na teologický ústav. Poľska už za Vladislava IV., zriadila r. Zriadenie Výchovnej komisie[239] na sneme r. 1775 je epochálne v dejinách domácej literatúry. školské kolégium, neskôr (r. direktórium. vzdelávací prostriedok a často sa i konali. zahraničných školách; v XIII. stor. museli ovládať poľštinu. stor. preplnené Poliakmi. základy klasickej výstavbe poľského jazyka a literatúry. Žigmunda Augusta a Štefana Bátoryho. Najstaršou poľskou tlačenou pamiatkou je krakovský kalendár z r. 1490. kníhtlačiarmi boli Schwantopolt Fiol a Jan Haller v Krakove. 1491 cyrilskými písmenami Osmoglasnik,[240] dostal sa však čoskoro do rúk inkvizície. 1494 kníhkupec, napokon od r. 1503 kníhtlačiar; umrel r. 1525. V XVI. stor. významnejšiu školu, malo i svoju kníhtlačiareň. vzrástla v XVII. až XVIII. stor. rozdelení Poľska ju ruská vláda preniesla do Petrohradu. sme už spomenuli vyššie v § 7, II. I., Žigmunda Augusta, Štefana Bátoryho, Stanislava Augusta a Alexandra I. Piotra Tomického, krakovského biskupa (zomr. Krzyckého (nar. 1483, zomr. 1542, zomr. 1605), od polovice XVIII. stor. cisársko-kráľovského poľného maršala kniežaťa Adama Czartoryského (zomr. 1823). periodický spis vyšiel v Poľsku r. obsahu. Prvá verejná učená spoločnosť v Poľsku je Kráľovská spoločnosť priateľov vied[241] vo Varšave od r. literatúry je nesmierne dôležitý a blahodarný. spoločnosť (Towarzystwo Naukowe) v Krakove a bola spojená s krakovskou univerzitou. politického horizontu a kruté utláčanie národa. ako i proti zákonom štátneho a národného hospodárstva. vylučovali zo svetla civilizácie. naširoko-naďaleko nebolo možno nájsť roľníka, ktorý by vedel čítať alebo písať. sa neskôr pridružilo i prenasledovanie vyznavačov iných konfesií. hranice s kacírmi a inkvizícia trvala až po Žigmunda I. V polovici XVII. stor. odpadnutie kozákov od poľskej koruny r. 1654. a Augusta III. prekročilo všetky medze a uvrhlo krajinu do nevýslovnej biedy. zákonmi zabezpečuje všetkým kresťanským vierovyznaniam náboženskú slobodu! jazykovej kultúry a tým aj domácej literatúry ráta pán Bentkowski aj jezuitov. období ich nadvlády sú presiaknuté polemickým pseudotónom a panegyrickým bombastom. hviezda a navždy nepominula temná noc stredoveku. získavali prevahu nad domácimi. V XVI. stor. kvôli štúdiám boli už skoro zbytočné; v XVII. stor. jezuitskej nadvlády nad školami vychádzalo z módy; a keď v XVIII. stor. literatúru je dosť zjavný.

Prečítajte si tiež: Tacitus: Pestovanie a úskalia

Epochy Poľskej Literatúry

Epochy poľskej literatúry sú tieto: 1. Veľkého, čiže od r. 964 do r. 1333. 2. 1333 do r. 1506. 3. Od Žigmunda I. 1506 do 1622. 4. a zavedenie lepšieho vkusu za Stanislava Konarského, čiže od r. 1622 do r. 1760. 5. Prvé obdobie. Od prijatia kresťanstva až po Kazimíra Veľkého. Toto obdobie právom možno nazvať obdobím temna. napísané po latinsky a v štýle, na ktorom sa zračí pečať storočia. Strzębského a viacero iných. staroslovienskeho už na začiatku X. menila postupom času stále viac pod vplyvom latinčiny a nemčiny. prevládnuť ako v Čechách a obmedzil sa len na dvor, ríšskych veľmožov a mestá. poľštiny a stále viac ju odďaľovali od jej praprameňa. povahe pre úplný nedostatok jazykových pamiatok. listinách z tohto obdobia. sv. Vojtechovi (Wojciech) pred r. 1000, ktorá však, podľa mienky p. doby ako do XIV. najstarších čias sa nijaká nezachovala.

Druhé Obdobie: Od Kazimíra Veľkého po Žigmunda I.

veľkosti a moci. právne i politické vedomosti; a napokon založil v Krakove vysokú školu. starostlivosti o ľud, o jeho civilizáciu, osvetu a duchovné vzdelávanie. ochrankyne vied, matky všetkých poľských učilíšť, ktorú si vážili i v cudzine. Žofia, manželky tohto zbožného kniežaťa, dali preložiť sv. Písmo do poľštiny. úradom, kto sa vyzná v latinčine. poľštinu neurobil ani to najmenšie. Poliakov i cudzincov, šíriacich slávu univerzity i slávu Poľska ústne i písomne. Zavedenie kníhtlače v Krakove okolo r. literárnej činnosti v celej krajine. nedialo sa pre vedy a umenia celkom nič. usmerňovateľského nadania a poľské múzy nemajú mu za čo ďakovať. slabý na duchu. - Povedali sme už vyššie, že od X. stor. v tomto období Poliaci boli celkom vylúčení zo všetkých duchovných úradov. stav neskôr mizol, predsa si cudzinci udržiavali až do konca XV. stor. svetského aj u rádového kléru i napriek výnosom a nariadeniam. Ešte v XII. stor. duchovné úrady a hodnosti obsadzovali cudzincami. V XIII. stor. ostávala bez výsledkov a ich nariadenia bez účinkov. neobsadzovali Nemcami, len ak by dokonale ovládali poľštinu. Tatarský vpád r. celkovým zatlačením domácej kultúry prekazil i toto chvályhodné nariadenie. vylúčení zo všetkých duchovných úradov i zo škôl; avšak ten istý dekrét, ktorý r. a žaloba, ktorú r. dostatočne svedčia o tom, že ani tento dekrét nemal účinok. nepoznali a ani poznať nechceli. barbarským jazykom. pamiatkach, ktoré dovtedy unikali búrkam tiesnivých čias. poľštiny ani vo verejnom ani v súkromnom styku. tvrdili; i prostému ľudu ju ledva ponechávali, aj to len z donútenia. horko-ťažko koncom XIV. stor. pohŕdania na denné svetlo. trvala ešte dlho, ba až do konca XV. stor. Karol IV. poľskému Kazimírovi Veľkému neprislúcha takáto chvála. len veľmi málo myslelo na pozdvihnutie jazyka. vlastným príkladom. ktorí mali v tom čase už nádherne vyvinutý, vyspelý a bohato vybudovaný jazyk. sa zaviesť určitý a jednotný pravopis. slovanskej reči. prozódie. Veď je dokázané, že ešte v XV. stor. ostatných slovanských dialektoch, pomocou prirodzených dôb (t. j. označenie dlhých a krátkych vokálov v písme dá určiť len veľmi, veľmi ťažko.[247] Pamiatky poľského jazyka majú svoj začiatok v druhej polovici XV. rozkaz kráľovnej Hedvigy pred r. 1390. prekladu, prečo mnohí, napríklad gróf Stanislav Potocki, pochybujú o ňom. Lubomirskej, ktorý opis je vytlačený v Niemcewiczowom Zbióre pamiętników,[248] Varšava 1822, 2. (1430), a sú asi kópiou biblie jeho prvej manželky, krásnej Hedvigy. dala odpísať kráľovná Žofia r. 1455, videl ešte Węgierski (1600 - 1649). menuje prekladateľ. Žofie. V Čechách jestvovali r. latinskému textu presnejšie ako starý parafrastický preklad. recenzie poľskú bibliu asi prepracoval Jędrzej Jaszovic,[249] kaplán kráľovnej Žofie.[250] Okrem biblie jestvovali v poľštine r. náboženské knihy. výpovede svedkov asi v polovici XIV. stor. výpoveď ľvovského vojvodu v jednom hraničnom procese z r. matrike; fragmenty z prekladov poľských štatútov z r. antifóny Salve regina z Przeworszczykovho kancionálu[251] z r. 1435; desatoro po poľsky vo veršoch z r. v rukopise v göttingskej knižnici; návod k poľskému pravopisu z r. polskiej, 1. zv., str. rozprawy, II. zv., str. ruskej, II. zv., str. 212 - 221.

#

Prečítajte si tiež: Exotická Stromanthe

Prečítajte si tiež: Kalanchoe izbová rastlina

tags: #tacitus #kvetina #pestovanie #a #starostlivost