Žaloba na určovací výrok a sťažnosť na plnenie: Komplexný prehľad

Tento článok sa venuje žalobe na určovací výrok a sťažnosti na plnenie v slovenskom právnom kontexte. Cieľom je poskytnúť ucelený pohľad na túto problematiku, pričom sa opiera o existujúcu legislatívu, judikatúru a odbornú literatúru.

Úvod

Občianske súdne konanie je kontradiktórny proces, ktorý upravuje Občiansky súdny poriadok. V tomto konaní je navrhovateľ povinný preukázať opodstatnenosť svojich nárokov a odporca preukazuje opodstatnenosť svojej obrany. Pre občianske súdne konanie platí prejednávacia zásada.

Petit žaloby

Petit je najdôležitejšia časť žaloby. Ide o presnú formuláciu, akého výroku súdu sa žalobca domáha. Petit nie je možné spätne meniť bez súhlasu súdu a spravidla je formulovaný ako výrok rozhodnutia, ktorý sa od súdu požaduje. Ak súd návrhu vyhovie, do svojho rozhodnutia požadovaný výrok úplne prevezme. Z tohto dôvodu je formulácia petitu veľmi dôležitou okolnosťou, ktorá nielenže vymedzuje predmet konania, nad ktorý súd v zásade nemôže ísť, ale zároveň podmieňuje budúcu vykonateľnosť súdneho rozhodnutia. Čo i len čiastočne neurčitý petit, napr. v konkretizovanom príslušenstve alebo v neurčenej lehote na plnenie, teda odsudzuje neskoršie rozhodnutie k tomu, že ho nebude možné vymôcť v exekúcii. Vzhľadom na skutočnosť, že niektoré konania sa končia právoplatným platobným rozkazom, resp. Zvláštnym druhom je alternativa facultas (alternatívne zmocnenie), keď je žalovaný odsúdený len na jedno plnenie, ale zároveň je oprávnený, aby namiesto toho plnil niečo iné. Viď bližšie: rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 28. 9. 2010, sp.zn.

Litispendencia: Prekážka začatého konania

Základným princípom procesného práva je právny princíp ne bis in idem, podľa ktorého nie je možné rozhodovať o tej istej veci dvakrát. V sporovom konaní sa táto zásada prejavuje v prekážke rei iudicatae, t.j. v prekážke litispendencie. Pojem litispendencia etymologicky pochádza z latinského lis pendens, čo znamená spočívajúci spor. Zákonné vymedzenie litispendencie nájdeme v ustanovení § 159 zákona č. 160/2015 Z. z. „Začatie konania bráni tomu, aby o tom istom spore prebiehalo na súde iné konanie. V prípade litispendencie ide podľa právnej náuky o tzv. negatívnu procesnú podmienku, ktorá vylučuje možnosť súdu, aby mohol autoritatívne rozhodnúť vo veci samej. Ide o neodstrániteľnú vadu sporového konania podľa § 161 ods. Prekážka začatého konania teda zakazuje súdu viesť konanie o takom spore, o ktorom sa už na súde vedie sporové konanie. CSP v tejto súvislosti používa legislatívne vyjadrenie ten istý spor. Predmet sporového konania je v právnej náuke označovaný ako tzv. Žalobný návrh. Žalobný návrh či petit žaloby je obligatórnou náležitosťou žaloby podľa ustanovenia § 132 ods.

Totožnosť veci a odlišné procesné nároky

Prekážku začatej veci nezakladá sporové konanie, ktoré sa týka totožnej veci v právnom zmysle, napríklad nehnuteľnosti, ak si sporové strany k tejto veci uplatňujú odlišné procesné nároky. Podľa staršej judikatúry Najvyššieho súdu Českej republiky, sporové konanie, ktorého predmet je vymedzený petitom na určenie, či tu právo alebo právny vzťah je alebo nie je (t.j. určovacou žalobou), nie je prekážkou začatého sporového konania, ktorého predmet je vymedzený petitom na splnenie povinnosti (teda žaloby na plnenie). To znamená, že v prípade, ak by žalobca podal žalobu na plnenie a neskôr by podal na tom istom skutkovom základe určovaciu žalobu, súd by podľa vyššie uvedeného názoru mal zastaviť sporové konanie o žalobe o určenie z dôvodu litispendencie. Podľa tohto názoru, súd, ktorý rozhoduje o žalobe na plnenie si v tomto sporovom konaní musí ako predbežnú otázku posúdiť existenciu či neexistenciu práva alebo právneho vzťahu, o ktorých nebolo doposiaľ rozhodnuté. Rovnaký právny názor prijal aj Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku sp. zn. Predmetný právny názor aplikujú súdy nižších inštancií bez výhrad. Podľa uznesenia Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 14Co/140/2013 zo dňa 31.5.2013 platí nasledovné: „Podľa právnej teórie určovacia žaloba (kladná i záporná) nie je prekážkou litispendencie pre žalobu na plnenie, hoci v oboch prípadoch ide o rovnaké subjektívne právo. To znamená, že ak by konanie o určovacej žalobe začalo skôr, ako konanie o vypratanie, určovacia žaloba by nebola prekážkou litispendencie pre neskôr podanú žalobu o plnenie (o vypratanie). Na druhej strane, konanie o žalobe na plnenie, v danom prípade konanie o vypratanie, zakladá prekážku litispendencie pre určovaciu žalobu (kladnú či zápornú), pokiaľ ide o rovnaké subjektívne právo, nakoľko v rámci neho sa rieši prejudiciálna otázka, ktorá by bola základnou otázkou aj v konaní o určovacej žalobe (napr. platnosť, resp.

Prečítajte si tiež: Kúpa nehnuteľnosti a právne problémy

Kritický pohľad na prekážku litispendencie

Tento právny názor však nezdieľa časť právnej náuky. Napríklad podľa českého kolektívu autorov komentára k zákonu č. 99/1963 Sb. Základným bodom ich argumentácie je, že práve z dôvodu, že súd si v sporovom konaní o splnení povinnosti posúdi existenciu či neexistenciu práva, len ako predbežnú otázku, tak takéto posúdenie nie je obsiahnuté v budúcom výroku rozsudku, ale len v jeho odôvodnení. Rovnaký postoj k tejto problematike, avšak explicitne iba v otázke prekážky rei iudicatae, zaujala aj časť kolektívu autorov komentára k CSP, podľa ktorého: „Doterajšie výklady o vzťahu určovacej žaloby a žaloby na plnenie v súvislosti s účinkami jednotlivých rozsudkov je potrebné pomerne razantne korigovať. Doteraz prijímané výklady, podľa ktorých výnimku z účinku výroku rozsudku tvorí situácia, keď bolo právoplatne rozhodnuté o žalobe na plnenie, ktorého predpokladom bolo prejudiciálne posúdenie (určenie) práva alebo právneho vzťahu, už do značnej miery neplatia. (…) Nie je rozumne mysliteľné a nijako logicky vyvoditeľné z výroku o plnení dospieť k neexistujúcemu výroku o určení (a vice versa) - ak právoplatnosť môže nadobudnúť iba výrok rozhodnutia, nie je možné hovoriť o existencii prekážky veci rozsúdenej vo vzťahu k neexistujúcemu výroku. Z výroku, že žalovaný je povinný plniť žalobcovi určitú peňažnú sumu, nie je možné nijako rozumne vyvodiť výrok o platnosti určitého právneho úkonu, či (ne) existencii práva. Ak totiž súd nezastaví neskôr začaté konanie o určenie práva alebo právneho vzťahu z dôvodu rei iudicatae pre skôr ukončené konanie o plnenie s totožnými stranami sporu a rovnakým skutkovým základom, nie je dôvod, aby takto súd nepostupoval aj v prípade neskôr začatého sporového konania o určení práva alebo právneho vzťahu, ak ide o prekážku, ktorá spočíva v skôr začatom a neukončenom sporovom konaní o plnenie.

Aktuálna judikatúra a aplikačné problémy

Najvyšší súd Českej republiky v uznesení sp. zn. To znamená, že Najvyšší súd Českej republiky pripustil, že žaloba na plnenie nemusí vždy konzumovať určovaciu žalobu z dôvodu prekážky rei iudicatae. Predmetné rozhodnutie bolo uverejnené v Sbírke soudních rozhodnutí a stanovisek Nejvyššího soudu Českej republiky pod č. Analogické aplikovanie tohto právneho názoru na prekážku litispendencie je však značne problematické. Keďže konštantná rozhodovacia prax slovenského všeobecného súdnictva sa vyslovuje v prospech názoru, že konanie o splnení povinnosti je prekážkou litispendencie pre konanie o určenie práva alebo právneho vzťahu a opačný názor vyplýva zatiaľ len z právnej náuky, do budúcna sa javí ako pravdepodobné, že súdy budú rozhodovať v konaní o podanej žalobe o určenie práva alebo právneho vzťahu, ktorej predchádzala žaloba na splnenie povinnosti, tak, že konanie o určení práva alebo právneho vzťahu zastavia z dôvodu prekážky litispendencie.

Skutkový základ

Skutkovým základom sú v zmysle princípu kontradiktórnosti a dispozičného princípu sporového konania tie skutočnosti, ktoré sú predmetom skutkových tvrdení, ktoré strana v danom konaní uviedla podľa ustanovenia § 132 ods.

Litispendencia v európskom kontexte

Z dôvodu zabránenia vedenia súbežných konaní v rôznych členských štátoch Európskej únie, Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. Na rozdiel od CSP, podľa ktorého je litispendencia dôvodom na zastavenie konania, podľa Nariadenia Brusel I bis ide o dôvod prerušenia konania. V právnej praxi vystala otázka, ako sa vysporiadať s prípadmi zneužívania litispendencie, keď jedna zo zmluvných strán (najmä dlžník) napriek tomu, že si bola vedomá, že súdy určitého štátu nemajú v danej veci právomoc, podala na súd negatívnu určovaciu žalobu, a to pred tým, ako druhá zo zmluvných strán (najmä veriteľ) podala žalobu na plnenie na súde s právomocou. V takýchto prípadoch musel súd, ktorý mal mať v tejto veci právomoc, prerušiť konanie a čakať dlhšiu dobu, kým súd, ktorý začal konať ako prvý, rozhodol, že v danej veci nemá právomoc. Takýto prípad sa v právnej teórii zvykol označovať ako tzv. Napriek tomu, pre obmedzenie takéhoto postupu sporových strán bol prijatý ods. Podľa predmetného ustanovenia, ak začne konať súd členského štátu, ktorého právomoc je založená na základe dohody o voľbe právomoci medzi sporovými stranami, ostatné súdy, ktoré taktiež začali konať v tej istej veci, sú povinné prerušiť konanie (bez ohľadu na to, či začali konať skôr alebo neskôr ako súd určený na základe dohody o voľbe právomoci), a to až dovtedy, kým súd konajúci na základe dohody nevyhlási, že nemá v tejto veci právomoc.

Arbitrabilita sporov o určenie (ne)platnosti právneho úkonu

Na inštitút rozhodcovského konania je podľa môjho názoru možné pozerať sa z dvoch filozofických perspektív. Po prvé, z etatistickej perspektívy možno tento inštitút vnímať ako veľkodušné vzdanie sa časti suverenity zo strany štátu v prospech súkromných osôb. Z liberálneho pohľadu možno naopak zdôrazniť zmluvnú autonómiu súkromných subjektov, pričom ak neexistuje verejný záujem, ktorý by im mal brániť v tom slobodne si zvoliť arbitra svojho súkromného sporu, nemal by štát toto ich právo obmedzovať.

Prečítajte si tiež: Právne aspekty rodičovského príspevku

Problém jednoznačnosti

Či už je filozofickým zdrojom práva podriadiť spory rozhodcovskému konaniu veľkodušnosť štátu alebo rešpektovanie zmluvnej autonómie (alebo oboje) je druhoradé. Pre arbitrážnu prax a právnu istotu subjektov na trhu je však kľúčové, aby vymedzenie vzťahov, ktoré strany môžu podriadiť právomoci rozhodcovských súdov, bolo jednoznačné. A práve táto jednoznačnosť je ohrozená súčasným trendom v rozhodovacej praxi slovenských súdov, ktoré odmietajú arbitrabilítu sporov o určenie (ne)platnosti súkromnoprávnych úkonov.

Príklad z praxe

Ako príklad uvedeného trendu možno uviesť uznesenie Krajského súdu v Bratislava, sp. zn. 2 Cob 178/2008 (predsedníčka senátu JUDr. Oľga Bahníková), v ktorom súd rozhodoval o arbitrabilite sporu o určenie neplatnosti výpovedí zo súkromnoprávneho zmluvného vzťahu. Žiaľ, súd sa pri tejto zaujímavej a komplikovanej právnej otázke takmer vôbec neobťažoval uvedením argumentov alebo citáciou akejkoľvek judikatúry a literatúry a namiesto toho lakonicky konštatoval: "V danej veci sa nejedná o vec, ktorej povaha pripúšťa skončenie konania súdnym zmierom v zmysle § 99 ods. 1 O.s.p., pretože predmetom žaloby je určenie neplatnosti výpovedí zo zmlúv o bežných účtoch, teda určovací návrh podľa § 80 písm. c) O.s.p. [nasleduje citácia § 80 písm. c) OSP]. Ustanovenie § 99 ods. 1, ani ust. § 67 O.s.p., ani ďalšie ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku neustanovujú konkrétne, ktoré veci podľa povahy pripúšťajú skončenie konania súdnym zmierom. Podľa hmotnoprávnej stránky danej veci s poukazom na predmet žaloby nemožno konštatovať, že konanie o určeni neplatnosti právneho úkonu (výpovedí zo zmlúv) je takým, ktoré možno skončiť súdnym zmierom."

Domnievam sa, že toto rozhodnutie je nielen argumentačne nezvládnuté, ale aj obsahovo nesprávne a ako súčasť širšieho trendu ohrozuje právnu istotu súkromných subjektov a v konečnom dôsledku aj zmysel inštitútu rozhodcovského konania v našom právnom poriadku.

Teoretický základ

Podľa § 1 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní (ZRK) možno v rozhodcovskom konaní "rozhodovať len spory, ktoré účastníci konania pred súdom môžu skončiť súdnym zmierom." Citované ustanovenie odkazuje na § 99 OSP o súdnom zmieri, ktoré vychádza z nejasného kritéria "ak to povaha veci pripúšťa". Komentárová literatúra medzi veci, ktoré nemožno ukončiť zmierom, zaraďuje najmä statusové veci a predmet konaní, ktoré možno začať bez návrhu (Ficová, S., Števček, M.: Občiansky súdny poriadok - Komentár, s. 258). V týchto konaniach existuje verejný záujem, ktorý odôvodňuje vyňatie vecí z právomoci rozhodcovských súdov. Komentárový výpočet je však len demonštratívny a taxatívny výpočet som v literatúre nenašiel.

Argumenty v prospech arbitrability

Napriek tomu, že hranice arbitrability zjavne nie sú expressis verbis jednoznačne upravené, existuje viacero argumentov v prospech arbitrability sporov o určenie (ne)platnosti súkromnoprávneho úkonu.

Prečítajte si tiež: Žaloba: Nesprávny Nárok

Dispozícia platnosťou alebo neplatnosťou úkonu

Hlavný (a podľa môjho názoru jediný relevantný) argument proti arbitrabilite sporov o určenie by mohol znieť, že platnosť alebo neplatnosť určitého úkonu je objektívna skutočnosť, ktorú strany nemôžu svojim úkonom zmeniť. Nemôžu preto uzavrieť zmier a nemôžu ani platne dohodnúť právomoc rozhodcovských súdov.

Domnievam sa, že tento argument je nesprávny. Je pravdou, že strany nemôžu zmeniť to, či určitý úkon bol alebo nebol platný. Platnosť úkonu vyplýva z objektívneho práva (aplikovaného na konkrétne právne skutočnosti) a hoci strany môžu záväzky vyplývajúce z neplatného úkonu nanovo založiť novým platným úkonom, nemôžu zmeniť neplatnosť pôvodného úkonu. Strany tak isto môžu záväzky vyplývajúce z platného úkonu zmeniť alebo zrušiť, nemôžu však úkon vyhlásiť za neplatný.

Tvrdenie, že z tohto dôvodu strany nedisponujú predmetom konania, je však podľa môjho názoru založené na extrémnom formalizme. Podobná argumentácia by sa totiž dala použiť aj v súvislosti so žalobou na plnenie. Žalobou na plnenie sa žalobca domáha deklaratórneho výroku, že určitý záväzok existuje. Aj táto skutočnosť však vyplýva z objektívneho práva (aplikovaného na konkrétne právne skutočnosti). Strany nemôžu disponovať skutočnosťou, či určitý záväzok existuje alebo nie. Ak existuje, môžu samozrejme svojimi právnymi úkonmi privodiť jeho zánik. Ak neexistuje, môžu ho nanovo založiť. A ak si nie sú isté či existuje, môžu svoje vzťahy "vyčistiť" dohodou o urovnaní. Nemôžu však nič zmeniť na skutočnosti, či záväzok na plnenie (ktorého deklaratórneho potvrdenia sa žalobca domáha) z hľadiska objektívneho práva existuje alebo neexistuje.

Z tohto hľadiska nie je zásadný rozdiel medzi žalobou na plnenie (ktorej arbitrabilitu nikto nepopiera) a žalobou o určenie. V oboch prípadoch strany môžu disponovať právami a povinnosťami, ktoré z enunciátu rozhodnutia budú vyplývať. Nemôžu však disponovať samotným obsahom enunciátu, teda s platnosťou úkonu alebo existenciou záväzku. Tvrdenie, že nemožnosť ovplyvniť platnosť alebo neplatnosť určitého úkonu spôsobuje nearbitrabilitu sporov o určenie je preto podľa môjho názoru neopodstatnené a v konečnom dôsledku by viedlo k odmietnutiu arbitrability akýchkoľvek sporov.

Prepojenie žaloby na plnenie a žaloby o určenie

Druhý argument súvisí s posúdením predbežnej otázky. Pri arbitrabilných žalobách na plnenie bude rozhodcovský súd aj tak ako predbežnú otázku posudzovať platnosť právnych úkonov - aj keď výsledok tohto posúdenia nebude súčasťou enunciátu, ale "len" odôvodnenia. Je absurdné, aby rozhodcovský súd mohol rozhodovať o povinnosti, ktorej vznik je podmienený platnosťou odstúpenia, aby však zároveň nemohol rozhodovať o určení platnosti tohto odstúpenia.

Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozhodnutí pod sp. zn. 3 Cdo 42/2006 judikoval, že "právoplatný rozsudok, ktorým bolo rozhodnuté o žalobe na plnenie ( § 80 písm. b) OSP), vytvára prekážku veci právoplatne rozhodnutej voči žalobe o určenie právneho vzťahu alebo práva ( § 80 písm. c) OSP), ak otázka, či tu právny vzťah je, alebo nie je (resp. či tu právo je, alebo nie je) bola (musela byť) posúdená pri rozhodovaní o žalobe na plnenie z toho istého právneho vzťahu alebo práva." (podobne aj NS SR pod sp. zn. 3 Cdo 100/01).

Nikto nepopiera, že rozhodcovské súdy môžu rozhodnúť o žalobe na plnenie. Týmto rozhodnutím by však zároveň vytvorili prekážku rei iudicatae voči konaniu všeobecného súdu o platnosti predmetného právneho úkonu. Inými slovami, rozhodcovský súd by mohol zablokovať konanie všeobecného súdu vo veci, o ktorej rozhodcovský súd (podľa Krajského súdu v Bratislave) nemôže rozhodovať. Jediné rozumné riešenie by bolo povedať, že rozhodcovský súd nemôže rozhodovať ani o žalobách na plnenie, ak by v rámci toho musel predbežne posúdiť otázku platnosti právneho úkonu (teda de facto akýchkoľvek). Tento záver by zjavne popieral zmysel inštitútu rozhodcovského konania ako takého.

Účel rozhodcovského konania

Tretí argument je filozofický. Ako som písal vyššie, právo súkromných osôb zvoliť si vo vlastnej veci vlastný spôsob riešenia sporov môže mať dva zdroje. Po prvé, môže ísť o právo odvodené od štátu, ktorý sa s ohľadom na svoje vlastné náklady vzdal časti svojej právomoci v oblasti riešenia sporov a pre štátne súdy vyhradil len veci verejného záujmu. Po druhé, mohlo by ísť o originárne právo súkromných osôb, ktoré nikdy neodovzdali štátu. Spoločenskou zmluvou previedli na štát výlučnú právomoc rozhodovať veci verejného záujmu a zároveň právomoc rozhodovať veci súkromného záujmu, avšak len v prípade, ak sa nedohodnú inak.

V oboch prípadoch nie je dôvod vylučovať spory o určenie platnosti súkromnoprávneho úkonu z arbitrážnej autonómie strán. Neexistuje verejný záujem, ktorý by v týchto sporoch bol prítomný a nebol prítomný v sporoch o plnenie. Naopak, strany bez ohľadu na výsledok konania môžu svoje subjektívne práva kedykoľvek opätovne zmluvne upraviť.

Slovenská literatúra

V slovenskej komentárovej literatúre som žiaľ jednoznačný názor na arbitrabilitu sporov o určenie nenašiel. Z časopiseckej literatúry však možno citovať názor J. Hrivnáka, podľa ktorého "v rozhodcovskom konaní o majetkových veciach zo súkromnoprávnych vzťahov sú prípustné nielen žaloby na plnenie, ale tiež žaloby určovacie." (Hrivnák, J.: Základy arbitráže. Prvá časť - Prípustnosť arbitráže. Bulletin slovenskej advokácie. 3-4/2005). Jednoznačnejšie vyjadrenie si ťažko predstaviť.

Česká judikatúra

Všetky vyššie uvedené argumenty smerujú k záveru, že spory o určenie platnosti súkromnoprávnych úkonov sú arbitrabilné a neexistuje dôvod vyhradiť právomoc rozhodovať o týchto sporoch výlučne všeobecným súdom. Tento záver potvrdzuje aj judikatúra Najvyššieho súdu Českej republiky.

Existuje viacero rozhodnutí Najvyššieho súdu ČR, ktoré potvrdzujú možnosť uzatvoriť v sporoch o určenie platnosti súkromnoprávneho úkonu zmier podľa § 99 OSŘ. Príkladmo možno uviesť rozhodnutia pod sp. zn. 30 Cdo 641/2005, sp. zn. 32 Odo 181/2006 a sp. zn. 26 Odo 353/2006. Okrem toho sa najvyšší súd pod sp. zn. 29 Odo 1222/2005 výslovne vyjadril aj o arbitrabilite sporov o určenie: "V projednávané věci není sporu o tom, že smlouva (rozuměj smlouva o prodeji a koupi akcií) […] má majetkovou povahu, přičemž rozhodčí doložka se (podle jejího výslovného znění - viz výše) týká všech sporů, které podle smlouvy mohou vzniknout. Skutečnost, že předmětem řízení byla původně žaloba o určení neplatnosti odstoupení od smlouvy, pak neznamená, že by nešlo o spor vzniklý podle smlouvy, když jde o řešení otázky, zda stranám smlouvy nadále svědčí smlouvou založená práva a povinnosti. Přitom vzhledem k možným dopadům odstoupení od smlouvy do majetkových poměrů smluvních stran Nejvyšší soud považuje i spor o určení neplatnosti odstoupení od smlouvy za spor majetkový. […] Vztahuje-li se tedy obecně rozhodčí doložka i na spor o platnost smlouvy (její vznik), není žádný důvod proto, aby se nevztahovala na spor o další trvání, resp. zánik smlouvy. Důvodnou Nejvyšší soud neshledává ani výhradu žalobkyně, podle níž je rozhodčí smlouva neplatná, jelikož by strany nemohly o předmětu sporu uzavřít smír ( § 2 odst. 2 zákona). Povaha věci připouští uzavření smíru zpravidla ve věcech, v nichž jsou účastníci v typickém dvoustranném poměru, jestliže hmotně právní úprava nevylučuje, aby si mezi sebou upravili právní vztahy dispozitivními úkony. Z uvedeného vyplývá, že povahou věci je vyloučeno uzavřít smír zejména: a) ve věcech, v nichž lze zahájit řízení i bez návrhu ( § 81 o. s. ř.); ve věcech, v nichž se rozhoduje o osobním stavu [ § 80 písm. a) o. s. ř.] a ve věcech, v nichž hmotné právo nepřipouští vyřízení věci dohodou účastníků právního vztahu (srov. např. Bureš, J., Drápal, L., Krčmář, Z. a kol. Občanský soudní řád. Komentář. I. díl. 7. vydání. Praha: C. H. Beck, 2006, str. 434, jakož i důvody rozhodnutí uveřejněného pod číslem 23/2007 Sbírky soudních rozhodnutí a stanovisek - dále jen „R 23/2007“). V důvodech R 23/2007 přitom Nejvyšší soud vysvětlil, že smír lze uzavřít i ve věcech o určení, zda tu právní vztah nebo právo je či není [ § 80 písm. c) o. s. ř.], když rozhodující pro zákonem vymezenou možnost uzavření soudního smíru jsou pouze podmínky jeho přípustnosti (konkretizované podle zmíněných kritérií pro projednávanou věc)."

Záver

Je smutné, keď slovenské súdy rozhodujú o závažných právnych otázkach bez uvedenia relevantných argumentov a bez zohľadnenia existujúcej literatúry a judikatúry. A je nebezpečné, keď takýmto spôsobom rozhodujú o otázkach, ktoré majú obrovský vplyv na právnu istotu súkromnoprávnych osôb a v tomto konkrétnom prípade aj na zmysel inštitútu rozhodcovského konania. Nechcem, aby tento záver vyznel ako floskula, ale zostáva len dúfať, že trend odmietania arbitrability sporov o určenie platnosti právneho úkonu sa medzi nižšími súdmi neuchytí alebo, že k tejto téme sa bude môcť vyjadriť Najvyšší súd Slovenskej republiky.

Princíp subsidiarity určovacej žaloby

Princíp subsidiarity určovacej žaloby vyjadruje pravidlo, že pokiaľ sa žalobca môže domáhať svojej ochrany prostredníctvom žaloby na plnenie, nie je daný naliehavý právny záujem žalobcu na určení. Určovacia žaloba je tak akýmsi druhoradým prostriedkom ochrany práv žalobcu. Princíp subsidiarity určovacej žaloby vlastne nepripúšťa, aby popri sebe existovali vo veci dva rozsudky, určovací rozsudok a rozsudok na plnenie. Považuje sa to za nehospodárne a zbytočne zaťažujúce súdy. Naopak, koexistencia týchto dvoch rozsudkov je v anglickom práve prirodzená. V priestore determinovanom germánskou právnou tradíciou to však tiež nie je vylúčené. Táto koexistencia je umožnená prostredníctvom tzv. medzitýmneho určovacieho rozsudku.

#

tags: #urcovaci #vyrok #zaloba #na #plnenie #rozdiel