Úverová zmluva medzi bankou a podnikateľom: Podmienky a aspekty

Plánujete požiadať o podnikateľský úver? Vstup do banky bez prípravy a žiadosť o podnikateľský úver je riskantný krok. Banky v súčasnosti poskytujú finančné prostriedky podnikateľom len vtedy, ak sú presvedčené o schopnosti vrátiť požičané peniaze aj s úrokom a bez omeškania. Preto je rozumné sa na prvé predúverové rokovanie vopred pripraviť a priniesť so sebou základné podklady týkajúce sa vašej spoločnosti.

Príprava na rokovanie s bankou

Na úvodné rokovania s bankou je dôležité priniesť doklady preukazujúce primárnu návratnosť úveru. Každá banka má interné "KO kritériá", ktoré môžu viesť k okamžitému zamietnutiu žiadosti. Medzi ne patria napríklad:

  • Spoločnosti s históriou kratšou ako 2 roky hospodáriace v tzv. červených číslach.
  • Personálne prepojené spoločnosti s osobami, ktoré sú na "black liste" banky z dôvodu minulých delikvencií (napr. nesplácanie úverov).
  • Zakázané oblasti podnikania a rizikové oblasti podľa odvetví podnikania, ktoré sú v úpadku alebo v ktorých banke opakovane zostali nesplatené úvery.

Pozitívnym signálom pre banku je, ak podnikateľ predloží napríklad zmluvne podložený budúci odbyt svojich výrobkov alebo služieb, prípadne zmluvy o budúcich kúpnych zmluvách pri developerských projektoch.

Primárna návratnosť úveru

Od tretieho štvrťroku roku 2008 banky pozorne sledujú najmä primárnu návratnosť splácania podnikateľského úveru. Zaujímajú ich zdroje, z ktorých bude podnikateľ splácať svoj investičný alebo prevádzkový úver. Dôležité je si položiť otázku, na čo vlastne úverové zdroje potrebujete.

Prevádzkový vs. investičný úver

Podľa účelu financovania rozlišujeme úvery na prevádzkové a investičné.

Prečítajte si tiež: Úver na Bývanie Prima Banka

  • Prevádzkové úvery sú určené na financovanie prevádzkovej réžie, na krátke obdobie (spravidla jeden rok). Účelom je financovanie časového nesúladu medzi inkasom tržieb a vynakladaním nákladov. Poskytujú sa účelovo (čerpanie na základe predložených faktúr priamo v prospech účtu dodávateľa) alebo bezúčelovo, formou kontokorentu. Kontokorent predstavuje povolený debet na bežnom podnikateľskom účte, ktorého výška sa odvodzuje od obratu spoločnosti za posledné ukončené účtovné obdobie (štandardne v objeme jednomesačných tržieb, maximálne 10 - 15 % ročných tržieb).
  • Investičné úvery sú určené na investície do hmotného majetku firmy (kúpa automobilu/zariadenia, kúpa/výstavba vlastných obchodných, skladových alebo kancelárskych priestorov). Keďže dlhodobé zdroje sú pre banku relatívne drahé, uprednostňujú poskytovanie takýchto úverov na strednodobý horizont v trvaní 5 až 7 rokov.

Je nevhodné financovať investičné aktivity spoločnosti pomocou prevádzkových úverov, pretože tie väčšinou nie je možné splatiť do jedného roka.

Príklad: Investičný úver na zdravotnícke zariadenie

Spoločnosť Zdravotnícke zariadenie, s. r. o., plánuje vybudovať na vlastnom pozemku súkromné zdravotnícke zariadenie. Celková výška investície sa odhaduje na 3,3 mil. € + DPH. Spoločnosť disponuje vlastnými finančnými zdrojmi vo výške 1,0 mil. €, na dokončenie projektu chýba 2,3 mil. €. Okrem investičného úveru spoločnosť žiada aj o preklenovací prevádzkový úver na DPH a odklad splátok istiny po dobu výstavby (12 mesiacov od prvého čerpania).

Podmienky úveru:

  • Investičný úver:
    • Čerpanie: Oproti predloženým faktúram, spolu s platobným príkazom na príslušný účet dodávateľa uvedeným na faktúre a po splnení odkladacích podmienok stanovených bankou. Suma čerpania sa rovná sume potvrdenej znalcom (bez DPH a zádržného).
    • Podmienky čerpania: Po zdokladovaní preinvestovania vlastných prostriedkov na projekte v sume min.
    • Lehota čerpania: Od dňa podpisu úverovej zmluvy do 30. apríla. Tá časť úveru, ktorá nebude vyčerpaná do konca lehoty čerpania, bude zrušená.
    • Úroková sadzba: 1-mesačný EURIBOR + marža 3,50 % p. a.
    • Poplatok za vedenie úverového účtu: 0,15 % p. q.
    • Poplatok za spracovanie úveru: 0,15 % p. q.
    • Ostatné poplatky a náklady: Všetky ostatné poplatky a náklady vznik­nuté v súvislosti s predmetným financovaním (napr. znalecké posudky, notárske poplatky, poplatky za kataster nehnuteľností, poistenie nehnuteľnosti).
    • Zabezpečenie: Záložné právo v 1. rade na predmet financovania, t. j. nehnuteľnosť - zdravotnícke zariadenie.
  • Prevádzkový úver: Podmienky analogické k investičnému úveru.

Developerský úver

Z pohľadu časového horizontu a druhu úveru predstavuje samostatnú kapitolu developerský úver. Doba splatnosti sa určuje podľa plánovanej doby výstavby a plánovaného cash flow z predaja bytov. Banka uprednostňuje projekty, v ktorých je participácia podnikateľa minimálne vo výške 30 % z celkových investičných nákladov a predpredaj budúcich bytov a nebytových priestorov (resp. zmluvne podložený budúci nájom) pred čerpaním úveru predstavuje minimálne 30 % z celkového počtu predajných/prenajímateľných plôch. Čerpanie takéhoto úveru je účelové v prospech účtu dodávateľa vždy po znaleckom odobrení výšky a účelu faktúry. Splácanie úveru je buď priebežné z inkasa od budúcich klientov, alebo jednorazové po dokončení projektu.

Podnikateľský plán pre developerský projekt

V prípade projektového financovania by mal podnikateľ vo svojom podnikateľskom pláne podrobne popísať, prečo bude jeho zámer úspešný a spôsob, akým chce dosiahnuť, aby bol zámer úspešný. Banku vždy zaujíma najmä primárna návratnosť, možný kolaterál a iné ručenie. Dôležité je definovať:

  1. Čo bude spoločnosť vyrábať, resp. aké služby bude poskytovať.
  2. Kto sú jej zákazníci.
  3. Aká je konkurencia.
  4. Aké sú silné a slabé stránky spoločnosti.
  5. Aký je marketingový plán.
  6. Aký je finančný plán (vrátane cash flow).
  7. Aká je organizačná štruktúra.
  8. Aké sú riziká a ako sa s nimi bude spoločnosť vyrovnávať.
  9. Kto sú kľúčoví ľudia v spoločnosti a aké majú skúsenosti (track-record).
  10. Aké sú referencie spoločnosti.

Podnikateľské úvery pre SME

Podnikateľské úvery pre malé a stredné podniky (SME) sú často ťažko dostupné. Banky spravidla nechcú financovať spoločnosti bez dostatočne dlhej histórie (v prvých dvoch rokoch podnikania je to veľmi málo pravdepodobné).

Prečítajte si tiež: Práva živnostníkov pri úveroch

Záručné programy Slovenskej záručnej a rozvojovej banky

Jedným z riešení môže byť pomoc prostredníctvom záručného programu Slovenskej záručnej a rozvojovej banky, a. s. (SZRB). SZRB spolupracuje so Slovenskou sporiteľňou, VÚB bankou, Tatra bankou, ČSOB, VOLKSBANK a UniCredit Bank.

  • Pri úveroch v objeme 340 tis. € až 1,0 mil. € sa vyžaduje 36-mesačná história klienta a účtovné výkazy podnikateľského subjektu posudzuje okrem komerčnej banky aj SZRB.
  • Pri podnikateľských úveroch do 340 tis. € je proces schvaľovania úveru jednoduchší.

Percento úspešnosti získania úveru je v každej banke oveľa vyššie, ak má subjekt žiadajúci o financovanie kvalitne spracovanú dokumentáciu, ktorú je potrebné doložiť k žiadosti o podnikateľský úver. Úplná a obsahovo správne koncipovaná dokumentácia je východiskovým bodom k úspešnému rokovaniu s bankou.

Právne aspekty úverovej zmluvy

Rôzne právne systémy pristupujú k inštitútu úveru diferencovane. V anglickom práve sa úver poníma ako pôžička peňazí alebo odklad platenia. Taliansky Občiansky zákonník v čl. 1842 a nasl. jasne vymedzuje úverovú zmluvu ako záväzok banky pripraviť a uchovávať pre druhú zmluvnú stranu určitú peňažnú čiastku na určitý čas alebo na dobu neurčitú.

Úverová zmluva v slovenskom práve

Úverová zmluva v zmysle celkovej koncepcie Obchodného zákonníka patrí medzi absolútne obchodné záväzkové vzťahy, čo znamená, že bez ohľadu na povahu zmluvných strán sa zmluva bude riadiť vždy Obchodným zákonníkom. Koncepcia úverovej zmluvy v Obchodnom zákonníku je všeobecnou úpravou, a preto špecifické úverové zmluvy ako zmluva o bankovom úvere sa bude subsidiárne riadiť tiež špeciálnou právnou úpravou úverových operácií v zákone o bankách, prípadne v zákone o stavebnom sporení.

Zmluva o úvere je v Obchodnom zákonníku upravená v jeho tretej časti Obchodné záväzkové vzťahy, hlave II., diel V. v ustanoveniach § 497 až 507. Podľa charakteristiky tu uvedenej sa zmluvou o úvere zaväzuje veriteľ, že na požiadanie dlžníka poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej čiastky a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky (§ 497 ObchZ).

Prečítajte si tiež: Poplatky spojené s úverovou zmluvou

Od poskytnutia úveru podľa zmluvy o úvere je potrebné odlíšiť tzv. prísľub úveru. Na základe zmluvy o úvere uzavretej medzi veriteľom a dlžníkom vzniká obchodnoprávny záväzkový vzťah, ktorého obsahom je záväzok veriteľa na požiadanie dlžníka a v jeho prospech poskytnúť dohodnutú sumu peňažných prostriedkov a záväzok dlžníka poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky.

Zmluva o úvere vzniká už dohodou strán o jej obsahu a je teda zmluvou konsenzuálnou, predmetom ktorej môžu byť výlučne len peňažné prostriedky. Úverovou zmluvou sa veriteľ zaväzuje na požiadanie dlžníka poskytnúť peňažnú čiastku, a teda sa zaväzuje mať túto čiastku pripravenú, aby mohol dlžníkovmu požiadaniu vyhovieť. V tomto zmysle je teda potrebné chápať úverovú zmluvu nielen ako poskytnutie peňazí, ale aj ako rezervovanie prostriedkov v dohodnutom objeme. V zákone nie je upravená odmena za rezervovanie prostriedkov. S odmenou za rezervovanie prostriedkov sa ráta, aj keď ju zákon dovoľuje len za predpokladu, že poskytovanie úveru je predmetom podnikania veriteľa.

Podstatné a ostatné časti zmluvy

Dohoda o týchto častiach zmluvy je nevyhnutná na jej vznik. Okrem podstatných častí zmluvy si zmluvné strany zvyčajne dohodnú aj ostatné časti, tzv. vedľajšie dojednania. Zmluvné strany si pri úvere môžu dohodnúť, že peňažné prostriedky sa môžu poskytnúť aj v inej ako slovenskej mene, pokiaľ to nie je v rozpore s devízovými predpismi. Potom ale aj splatenie úveru a úrokov musí byť v tej mene, v akej bol poskytnutý úver, ak sa strany nedohodli inak (§ 498 ObchZ). Táto možnosť nadväzuje na verejnoprávnu úpravu.

V rámci vstupu do OECD a EÚ došlo k uvoľneniu pohybu kapitálu vo vzťahu so zahraničím, ktorý sa odzrkadlil aj v zmenách devízových predpisov. Devízový zákon definuje pojem „finančný úver", ktorým podľa § 2 písm. i) devízového zákona je poskytnutie peňažných prostriedkov v slovenskej mene alebo cudzej mene, s ktorým je spojená povinnosť vrátiť ho v peňažnej forme. Súčasne podľa § 2 písm. Ak sa úver poskytuje po častiach, poskytnutím úveru sa rozumie poskytnutie prvej časti úveru. Zo súčasného znenia devízového zákona teda pre banky nevyplýva nijaké obmedzenie poskytnúť úver v cudzej mene.

Odplata za poskytnutie úveru

Za dojednanie záväzku veriteľa poskytnúť na požiadanie peňažné prostriedky možno dohodnúť odplatu, ak poskytovanie úveru je predmetom podnikania veriteľa (§ 499 ObchZ). Toto ustanovenie v Obchodnom zákonníku je jediným kogentným ustanovením v úprave zmluvy o úvere a určuje, že platne možno dohodnúť odplatu za uzavretie úverovej zmluvy len vtedy, ak veriteľ poskytuje úver ako predmet svojho podnikania. Odplata za uzavretie úverovej zmluvy má v zmysle tohto ustanovenia jednorazový charakter a veriteľovi vznikne nárok na jej zaplatenie aj v prípade, keď z dôvodov na strane dlžníka nedôjde k čerpaniu úveru. Dojednanie odplaty upravuje ObchZ ako oprávnenie veriteľa, tzn. nie ako jeho povinnosť.

Právo dlžníka na poskytnutie úveru a jeho výpoveď

Nárok na poskytnutie peňažných prostriedkov je dlžník oprávnený uplatniť lehote určenej v zmluve, pričom ak táto lehota nie je zmluvne určená, môže dlžník tento nárok uplatniť, dokiaľ niektorá strana poskytnutie úveru nevypovie (§ 500 ods. 1 ObchZ). Dlžník má právo požadovať, aby mu veriteľ poskytol dohodnutý objem peňažných prostriedkov a žiadosť dlžníka o reálne poskytnutie prostriedkov považuje za súčasť plnenia záväzkov z uzatvorenej úverovej zmluvy. Na základe žiadosti dlžníka sa povinnosť veriteľa stáva splatnou. Pokiaľ ide o čas plnenia zo strany veriteľa, predpokladá sa plnenie okamžité, bez zbytočného odkladu, okamžite ako bol veriteľ o to požiadaný. V opačnom prípade by sa veriteľ dostal do omeškania aj so zákonnými dôsledkami spojenými s omeškaním dlžníka. Ak je v zmluve určená lehota na požiadanie poskytnutia peňažných prostriedkov, nie je možné žiadať o ne pred touto lehotou ani po jej skončení. Čerpanie úveru možno dohodnúť rôznymi spôsobmi ako napríklad jednorazové, postupné, v tranžiach.

Dlžník môže poskytnutie úveru vypovedať s okamžitou účinnosťou, veriteľ ku koncu kalendárneho mesiaca nasledujúceho po mesiaci, v ktorom bola výpoveď doručená dlžníkovi, ak zmluva neurčuje iné výpovedné lehoty (§ 500 ods. 2 ObchZ). Toto ustanovenie dispozitívne upravuje dĺžku a účinnosť výpovednej lehoty pre dlžníka a veriteľa, ktorá je pre tieto subjekty rôzna. Okamih účinnosti výpovede dlžníkom nastáva jej oznámením (doručením) veriteľovi. Obchodný zákonník výslovne neustanovuje použitie písomnej formy výpovede, ale v ustanovení § 502 ods. Po účinnosti výpovede nemôže dlžník požadovať, aby mu veriteľ poskytol peňažné prostriedky a veriteľ nemôže za dobu po tejto účinnosti požadovať platenie dojednanej odplaty. Výpoveďou nie je dlžník zbavený záväzku vrátiť poskytnuté peňažné prostriedky, ktoré čerpal na požiadanie od veriteľa. Iná dohoda, ktorú zákon pripúšťa, sa môže týkať nielen dĺžky, ale aj počítania lehoty výpovede, ba aj nevypovedateľnosti úverovej zmluvy. Vo vzťahu k výpovedi sa uplatnia všeobecné princípy, ktorým je napríklad, že vypovedať možno záväzky uzatvorené na dobu neurčitú, ale nie záväzky na dobu určitú (ak sa na tom strany nedohodli). Úverová zmluva sa môže uzatvoriť obidvoma spôsobmi. Účinky výpovede pôsobia voči stranám „ex nunc“, tzn. Výpoveď zmluvy o úvere by nemala existovať po tom, ako sa poskytli peňažné prostriedky v celej výške. V tomto čase už totiž veriteľ splnil svoju povinnosť a dlžník tým, že požiadal, uplatnil svoje právo. Jeho povinnosť vrátiť peniaze spolu s úrokmi bude trvať bez ohľadu na výpoveď. Výpoveď je teda logicky možná iba dovtedy, pokiaľ sa celý úver nevyčerpal a pokiaľ záväzok, ktorý by mal výpoveďou zaniknúť, nezanikol v dôsledku splnenia. Výpoveď možno pripustiť aj v takom prípade, keď napríklad dlžník vyčerpal iba časť úveru a nemieni v čerpaní pokračovať alebo keď veriteľ už nechce poskytnúť ďalšie prostriedky. V takom prípade zaniká nesplnená časť záväzku. Výpoveď podobne ako odstúpenie sú právne skutočnosti, ktoré spôsobujú zánik záväzkov. Ak teda už raz záväzky zanikli splnením, nemôžu už druhý raz zaniknúť výpoveďou. Pritom je potrebné diferencovať medzi záväzkovým vzťahom ako celkom, ktorý obsahuje väčší počet povinností a každou jednotlivou povinnosťou, ktorá tvorí jeho obsah. Pri týchto úvahách je zrejmé, že poskytnutie peňazí s povinnosťou byť pripravený ich poskytnúť zakotvené v jednej zmluve - úverovej zmluve, môže spôsobiť právne problémy. Konečnou hranicou na poskytnutie úveru je vypovedanie zmluvy, pričom v priebehu výpovednej lehoty je ešte veriteľ povinný na požiadanie prostriedky poskytnúť a táto jeho povinnosť zaniká až uplynutím výpovednej lehoty. Po účinnosti výpovede už dlžník nemôže požadovať poskytnutie úveru.

Povinnosti veriteľa a účelové použitie úveru

Ak je veriteľ dlžníkom v súlade s úverovou zmluvou požiadaný, musí mu poskytnúť peňažné prostriedky v čase určenom v požiadavke dlžníka, ak tento čas nie je určený, plní bez zbytočného odkladu (§ 501 ods. 1 ObchZ). Tým je určená lehota pre splnenie povinností veriteľa poskytnúť peňažné prostriedky. Dlžník má právo svojím jednostranným právnym úkonom - žiadosťou o čerpanie úveru určiť veriteľovi lehotu, v ktorej majú byť peňažné prostriedky poskytnuté. Vzhľadom k dispozitívnosti tohto ustanovenia môžu strany zmluvy dohodnúť aj o odlišnú úpravu vzťahov, napríklad v tom, že veriteľ poskytne prostriedky do určitej lehoty po požiadaní alebo že veriteľ sám určí túto lehotu. Toto ale musí byť zakotvené v zmluve o úvere. Vzhľadom na to, že čerpanie úveru môže mať rôznu konkrétnu podobu - napr. banka bude povinná uhradiť faktúry v hotovosti alebo prevodom na iný účet, je potrebné podrobnosti zmluvne dohodnúť. Ak ide o úver poskytovaný bankami, dosť často sa používajú aj formulárové zmluvy, ktoré zvyčajne rátajú s alternatívnymi variantmi.

V prípade, že zmluva určí účelové použitie úveru, môže veriteľ obmedziť poskytnutie peňažných prostriedkov len na plnenie záväzkov dlžníka prevzatých v súvislosti s týmto účelom (§ 501 ods. 2 ObchZ). Účelové použitie úveru patrí k typickým ustanoveniam úverových zmlúv, a preto aj zákonodarca s tým výslovne počíta v právnej úprave. Ak by strany v zmluve iba určili, že úver je účelovo obmedzený, vzniklo by veriteľovi oprávnenie, aby dlžníkovi nedal peniaze v hotovosti, ale aby za neho iba uhradil záväzky, ktoré mu vzniknú v súvislosti s účelom, ktorý je v zmluve uvedený. Vyžadovanie účelovosti úveru predstavuje ochranu veriteľa, aby peňažné prostriedky neboli použité na nenávratné projekty. Ak veriteľ neposkytuje prostriedky dlžníkovi v hotovosti, ale prevádza ich na účty dodávateľov jeho dlžníkov, napr. na základe faktúr, stará sa aj o návratnosť svojich peňažných prostriedkov. Ak napríklad podnikateľský subjekt získa úver na nákup strojového zariadenia, znamená pre banku realizácia takého zámeru väčšiu pravdepodobnosť, že zariadenie bude vyrábať a dlžník bude schopný úver splatiť. Ak by sa naopak nesledovala účelovosť a dlžník by spotreboval peňažné prostriedky napr. na nákup luxusného auta, znižuje sa týmto pravdepodobnosť, že úver dlžník splatí. Veriteľ môže zabezpečiť dodržanie účelovosti úveru aj sankciami - napr. zmluvnou pokutou.

Veriteľ účelovo obmedzeného úveru vykonáva voči dlžníkovi určité právo kontroly použitia poskytnutého úveru, ale nepriamo môže pôsobiť i na napr. obchodnú činnosť dlžníka tým, že akceptuje iba faktúry na preplatenie od určitých subjektov. Ak ale účelovosť v úverovej zmluve nie je uvedená, len ťažko možno vyvodiť dôsledky v podobe odstúpenia alebo vypovedania zmluvy následkom nehospodárneho použitia úveru dlžníkom. Preto je vhodné účelovosť v úverových zmluvách uvádzať. Podobne je vhodné zakotviť aj iné kontrolné oprávnenia zo strany veriteľa, ktoré umožňujú účelovosť efektívne kontrolovať, avšak iba v rámci rovnoprávnych zmluvných vzťahov. Nie je možné, aby veriteľ na základe úverovej zmluvy prevzal riadenie podniku dlžníka.

Je tiež otázne, či tretie osoby môžu žiadať, aby veriteľ uplatňoval svoje kontrolné oprávnenie voči dlžníkovi, čo je aktuálne najmä v súvislosti s ručením tretích osôb za záväzky dlžníka voči banke. Tu je vhodné tiež zmluvne dohodnúť aj tú skutočnosť, či ručiteľský záväzok bude trvať aj v takom prípade, ak sa úver použije na iný účel než aký bol uvedený v úverovej zmluve. Je nutné vziať do úvahy aj tú skutočnosť, že ručiteľ nemá žiadnu možnosť, aby ovplyvnil správanie dlžníka, s ktorým nie je v záväzkovom vzťahu. Nemôže sa teda požadovať, aby ručiteľ niesol ujmu na svojom majetku tým, že veriteľ nedostatočnou kontrolou (ktorú si v zmluve dohodol) prispeje k nespôsobilosti dlžníka splniť záväzok, ktorý je zabezpečený ručením.

Úroky a ich výška

Dlžník je povinný od doby poskytnutia peňažných prostriedkov platiť z nich úroky v dojednanej výške, ak výška dojednaná nie je v najvyššej prípustnej výške ustanovenej zákonom alebo na základe zákona. Ak úroky nie sú takto určené, je dlžník povinný platiť obvyklé úroky požadované za úvery, ktoré poskytujú banky v mieste sídla dlžníka v čase uzavretia zmluvy. Ak strany dojednajú úroky vyššie než prípustné podľa zákona alebo na základe zákona, je dlžník povinný platiť úroky v najvyššie prípustnej výške (§ 502 ods. 1 ObchZ). Úroky sú odplatou za poskytnutie peňažných prostriedkov na základe úverovej zmluvy, predstavujú cenu úveru. Sú cenou v zmysle zákona o cenách. Dlžník je povinný platiť úroky až od okamihu reálneho poskytnutia peňazí do okamihu ich reálneho vrátenia, a to či už v lehote, alebo v omeškaní. Počas rezervácie peňažných prostriedkov povinnosť platiť úrok nevzniká a táto povinnosť zásadne netrvá v čase po vrátení peňazí, ak k nemu dôjde pred dohodnutým časom splatnosti úveru. Zákon neustanovuje konkrétnu výšku úroku. Úverová zmluva sa môže uzatvoriť aj bez dohody o výške úroku. Výška úroku nie je podstatnou náležitosťou úverovej zmluvy. Tu je možno aplikovať aj zákon o cenách, ktorý zakazuje predražovanie. Každá takáto dohoda by bola považovaná za odporujúcu dobrým mravom a ako taká neplatná.

Povinnosť platiť úroky v prípade, že nie je sadzba úroku určená v úverovej zmluve, sa prejavuje v záväzku platiť úroky v obvyklej výške. Vzhľadom na skutočnosť, že banky v rôznych oblastiach poskytujú rôzne úroky, zvolil zákonodarca za rozhodujúce sídlo dlžníka a z hľadiska časového dobu uzatvorenia úverovej zmluvy. Úroková sadzba sa v úverovej zmluve určuje rôznym spôsobom. Zvyčajne ide o určenie pevného úroku, úroku indexovaného alebo variabilného. Fixný úrok bude výhodný alebo nevýhodný podľa toto, ako sa bežne požadované úroky budú počas platnosti zmluvy meniť. Banky sa často usilujú určovať úrok takým spôsobom, aby sa menil automaticky, bez novej dohody zmluvných strán. Pokiaľ ide o variabilný úrok, musí sa premenlivý prvok, ktorý určuje úrok, určiť tak, aby nezáležal len na vôli banky. Ak by v úverovej zmluve nebol úrok určený a závisel by len od vôle banky, bolo by také ustanovenie úverovej zmluvy neplatné. Variabilný úrok sa obyčajne dohodne tak, že zmluva obsahuje strop úrokovej sadzby a banka môže určiť nižšiu sadzbu. Zmena tu nie je automatická, takže banka určuje novú výšku úroku, ktorú podľa povahy zmluvy musí dlžníkovi aspoň oznámiť, pokiaľ nie je potrebný jeho súhlas s výškou úroku. Úroková sadzba sa vždy týka ročného obdobia a vyjadruje sa skratkou p.a. - per annum z latinského - ročne. V niektorých prípadoch, najmä pri krátkodobých úveroch to ale môže byť aj inak. Ak by zo zmluvy bolo zrejmé, že strany si úrok dohodli, ale nebolo by jasné, či sa týka ročného obdobia alebo iného časového horizontu, sme toho názoru, že ide o ročný úrok. Ak sa strany chcú vyhnúť rôznemu výkladu o charaktere úroku, musia si to jasne dohodnúť v zmluve. Záväzok platiť úroky je splatný sp…

Zmluva o pôžičke vs. zmluva o úvere

Právny poriadok Slovenskej republiky upravuje zmluvu o pôžičke v zákone č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „Občiansky zákonník / OZ“), pričom právna úprava zmluvy o úvere je upravená v zákone č. 513/1991 Zb. V prípade aplikácie ustanovení o úverovej zmluve musí konkrétna zmluva zahŕňať podstatné časti predmetnej zmluvy v zmysle základných ustanovení § 497 a násl. V súvislosti s vyššie uvedeným je potrebné poukázať na to, že úprava ustanovenia § 497 OBZ neobsahuje zmienku o písomnej forme úverovej zmluvy, t.j. zákon nevyžaduje pre platnosť úverovej zmluvy písomnú formu.

Pre komplexné posúdenie úverovej zmluvy je nevyhnutné mať na zreteli, že sa líši od zmluvy o pôžičke podľa ust. § 657 a § 658 Občianskeho zákonníka. Rozdiel medzi zmluvou o úvere a zmluvou o pôžičke je ten, že pri zmluve o pôžičke nie je podstatnou náležitosťou zmluvy dojednanie úroku. Zmluva o pôžičke nemá konsenzuálnu povahu, ale predstavuje reálny záväzkový vzťah. Uvedené znamená, že pre vznik zmluvy o pôžičke musia byť splnené dve kumulatívne podmienky, a to existencia dohody zmluvných strán a skutočné odovzdanie predmetu pôžičky. Pri reštriktívnom výklade by sme mohli žiadať ich poskytnutie len ako odovzdanie (dare).

#

tags: #úverová #zmluva #medzi #bankou #a #podnikateľom

Ďalšie články