
Už niekoľko rokov si spotrebitelia pri spotrebiteľských úveroch môžu byť istí vysokou úrovňou ochrany pred nekalými praktikami. Avšak, pri podnikateľských úveroch to tak nie je. Tento článok sa zameriava na ochranu spotrebiteľa pri úverových zmluvách, najmä s dôrazom na živnostníkov (SZČO) a ich špecifické postavenie.
Spotrebiteľské právo na Slovensku chráni spotrebiteľa ako slabšiu stranu pred neférovými praktikami zo strany podnikateľov. Táto ochrana je obzvlášť dôležitá pri úverových zmluvách, kde môže byť spotrebiteľ vystavený značnému riziku.
Úver obchodným spoločnostiam a samostatne zárobkovo činným osobám (SZČO), t. j. podnikateľské úvery, môže poskytnúť ktokoľvek. Avšak spotrebiteľské úvery môžu poskytovať iba subjekty s povolením Národnej banky Slovenska, ktoré sú následne aj dohliadané zo strany NBS. V prípade týchto licencovaných subjektov má NBS viaceré možnosti, ako zakročiť v rámci ochrany spotrebiteľa. Na rozdiel od spotrebiteľských úverov, pri podnikateľských úveroch je dosah NBS obmedzený a dôležitá je úverová zmluva medzi veriteľom a dlžníkom.
V prípade riadneho spotrebiteľského úveru poskytnutého licencovaným subjektom zákon okrem iného vyžaduje, aby licencované subjekty postupovali s odbornou starostlivosťou, nemôžu poskytnúť úver hocikomu. Musia preveriť schopnosť spotrebiteľa splácať úver, ak na to nemá príjmy, jednoducho ho neposkytnú. Ak si beriete spotrebiteľský úver poskytnutý licencovaným subjektom, tento subjekt musí dodržiavať zákon o spotrebiteľských úveroch. Zákon je nastavený tak, že poskytuje ochranu spotrebiteľovi, pretože spotrebiteľ je vnímaný ako „slabšia strana“, ktorá inak nemôže ovplyvniť obsah zmluvy. Nejde o obchodný vzťah, kde je vyjednávacia pozícia zmluvnej strany - podnikateľa odlišná.
V minulosti boli rozšírené praktiky, keď spotrebiteľom, ktorí sa nemohli dostať k peniazom, ponúkali účelový podnikateľský úver. Niekedy veriteľ dokonca pripravil všetky potrebné dokumenty vrátane doloženého podnikateľského zámeru, ktorý nebol v súlade z realitou. Nie je teda úplne vylúčené, že spotrebitelia, ktorí sa ocitli vo finančnej núdzi, mohli nadobudnúť dojem, že si berú klasický spotrebiteľský úver a nie podnikateľský. Skutočný účel síce nemusel byť financovanie podnikania, ako sa v zmluvách uvádza, ale toto je predmetom prípadného dokazovania na súde. Je síce pravdepodobné, že v momente, keď sa úverová zmluva uzatvára, tak svojím spôsobom vyhovuje obidvom stranám. Aj fyzickej osobe - podnikateľovi, ktorá sa inak k peniazom zo spotrebiteľského úveru nevie dostať, aj firme, ktorá úver poskytuje, lebo je mimoriadne výhodný. Pre takéto ponuky je totiž typické, že úver je zabezpečený nehnuteľnosťou a je za vysoký úrok. V mnohých prípadoch oveľa viac ako 20 % ročne. Ak sa úver nespláca, dôjde k uspokojeniu predajom nehnuteľnosti, ktorej hodnota niekoľkokrát prevyšuje výšku úveru. Vzhľadom na vysoký úrok to po niekoľkých splátkach spotrebitelia jednoducho neunesú a dostanú sa do omeškania.
Prečítajte si tiež: Koľko hodín môže dôchodca pracovať?
Dôležité je nezabudnúť na to, že aj dlžník, teda ten, kto si takýto nevýhodný úver vzal, sa môže brániť. Môže tak však urobiť len prostredníctvom súdov. Nepodpisujte preto hocijaký úver, len aby ste sa dostali k peniazom. Licencovaný subjekt neposkytne úver, ak je vopred vysoká pravdepodobnosť, že spotrebiteľ nebude schopný úver splácať. Nelicencovaný subjekt poskytne úver, pretože má záruku, že získa prostriedky vo finále aspoň z predaja nehnuteľnosti.
Na Slovensku sa v súčasnej dobe riadi poskytovanie spotrebiteľských úverov zákonom č. 129/2010 Z. z. Zákon nadobudol platnosť 2. apríla 2010 a prešiel niekoľkými zmenami. Spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá koná mimo podnikateľskej činnosti alebo mimo výkonu svojej práce. Veriteľom je fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá poskytuje spotrebiteľský úver. Spotrebiteľský úver - pôžička je dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme úveru. Medzi úvery, ktoré sa riadia podľa zákona o spotrebiteľských úveroch patria spotrebiteľské úvery od bánk, kreditné karty, leasing, úver a pôžička splátkových spoločností. Pod spotrebiteľským úverom sa rozumie každý úver, ktorý je poskytnutý na viac ako 3 mesiace od 200 do 20 000 EUR, splácaný musí byť minimálne štyrmi splátkami. Spotrebiteľský úver podľa zákona nemožno poskytnúť finančnými prostriedkami v hotovosti.
Celkové náklady spotrebiteľa, ktoré sú spojené so spotrebiteľským úverom sú všetky náklady vrátane úrokov, poplatkov, provízií a daní. Spotrebiteľ musí zaplatiť tieto náklady v súvislosti so zmluvou o spotrebiteľskom úvere, okrem notárskych poplatkov. Úroková sadzba spotrebiteľského úveru je vyjadrená ako fixná alebo variabilná úroková sadzba.
Od 30.9.2015 je veriteľ povinný na účely poskytovania spotrebiteľských úverov poskytovať údaje o úveroch aspoň do jedného elektronického registra údajov o spotrebiteľských úveroch, získavať a účelne využívať údaje o spotrebiteľských úveroch tak, aby boli splnené podmienky. Veriteľ musí zriadiť aspoň jeden register, ktorý vedie prevádzkovateľ (prevádzkovateľ nemôže byť zároveň veriteľ). Prevádzkovateľ registra je povinný oznámiť NBS zriadenie registra, dátum začatia vykonávania činnosti, názov a sídlo prevádzkovateľa registra, zoznam údajov v registri a zriaďovateľov registra a aj zoznam veriteľov, poskytujúcich údaje do registra. Údaje v registri sa uchovávajú po dobu piatich rokov od zániku záväzku spotrebiteľa voči veriteľovi. Počas doby trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere je veriteľ povinný informovať spotrebiteľa o každej zmene úrokovej sadzby písomnou formou, a to najmenej 15 dní pred nadobudnutím účinnosti tejto zmeny.
Spotrebiteľ je oprávnený odstúpiť od zmluvy o spotrebiteľskom úvere bez uvedenia dôvodu do 14 kalendárnych dní odo dňa uzavretia zmluvy o spotrebiteľskom úvere alebo odo dňa, keď sú spotrebiteľovi doručené zmluvné podmienky. Spotrebiteľ má právo kedykoľvek počas doby trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere úver úplne alebo čiastočne splatiť pred dohodnutou lehotou splatnosti.
Prečítajte si tiež: Kombinácia úrazovej renty a dôchodku
Právny poriadok Slovenskej republiky upravuje zmluvu o pôžičke v zákone č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „Občiansky zákonník / OZ“), pričom právna úprava zmluvy o úvere je upravená v zákone č. 513/1991 Zb. V prípade aplikácie ustanovení o úverovej zmluve musí konkrétna zmluva zahŕňať podstatné časti predmetnej zmluvy v zmysle základných ustanovení § 497 a násl. V súvislosti s vyššie uvedeným je potrebné poukázať na to, že úprava ustanovenia § 497 OBZ neobsahuje zmienku o písomnej forme úverovej zmluvy, t.j. Pre komplexné posúdenie úverovej zmluvy je nevyhnutné mať na zreteli, že sa líši od zmluvy o pôžičke podľa ust. § 657 a § 658 Občianskeho zákonníka. Rozdiel medzi zmluvou o úvere a zmluvou o pôžičke je ten, že pri zmluve o pôžičke nie je podstatnou náležitosťou zmluvy dojednanie úroku. Zmluva o pôžičke nemá konsenzuálnu povahu, ale predstavuje reálny záväzkový vzťah. Uvedené znamená, že pre vznik zmluvy o pôžičke musia byť splnené dve kumulatívne podmienky, a to existencia dohody zmluvných strán a skutočné odovzdanie predmetu pôžičky. Pri reštriktívnom výklade by sme mohli žiadať ich poskytnutie len ako odovzdanie (dare).
Pre zmluvu o úvere je typické, že strany si môžu určiť peňažné prostriedky, ktoré sú predmetom zmluvy, aj v inej mene ako je euro, ak to neodporuje devízovým predpisom platným na území Slovenskej republiky. Ak sa zmluvné strany nedohodnú inak, dlžník ma povinnosť vrátiť peňažné prostriedky v tej mene, v ktorej mu bol úver poskytnutý, t.j. Pred zavedením eura boli úvery v cudzej mene najčastejšie poskytované v amerických dolároch a nemeckých markách. Americký dolár je zaužívaný aj dnes, avšak nemecká marka a iné meny boli nahradené eurom. Podľa ust. § 499 OBZ za poskytnutie úveru je možné dojednať odplatu, ak má veriteľ v predmete podnikania poskytovanie úveru. Ustanovenie § 499 OBZ má v zmysle ust. § 263 ods.
Zmluva o úvere predstavuje absolútny obchod. Takýto typ zmluvy sa v zmysle ust. § 261 ods. 6 písm. d) Obchodného zákonníka spravuje výlučne podľa Obchodného zákonníka, a to bez ohľadu na povahu účastníkov. Pre vyššie uvedené je podstatné, aby veriteľ, ktorý, poskytuje úver, mal v predmete činnosti poskytovanie úverov, keďže jedine takýto podnikateľ môže za poskytnutie úveru žiadať aj odplatu. V tejto otázke Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom pod sp. zn. 4 Obo 86/1999 konštatoval, že: „Veriteľom, ktorý sa zmluvou o úvere zaväzuje, že na požiadanie dlžníka poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy, nemusí byť iba banka alebo subjekt, ktorý má poskytovanie úveru v predmete podnikania. Poskytovanie úverov môže byť predmetom podnikania hlavne bánk, poprípade iných finančných inštitúcií alebo nebankových subjektov. V otázke predmetu podnikania bánk je potrebné mať na zreteli ust. § 2 ods. 1 Zákona o bankách, ktoré ustanovuje, že banka musí byť právnická osoba, ktorá má právnu formu akciovej spoločnosti, keďže iná forma je zakázaná a jej sídlo sa musí nachádzať na území Slovenskej republiky. V zmysle uvedeného ustanovenia zákona je banka oprávnená prijímať vklady a poskytovať úvery.
Pri aplikácii ustanovení Obchodného zákonníka upravujúcich zmluvu o úvere sa v praxi vyskytuje situácia, keď fyzická osoba - podnikateľ pri svojej platobnej neschopnosti vrátiť poskytnuté peňažné prostriedky, v rámci svojej obrany na súde poukazuje na to, že úverovú zmluvu uzatvoril nie v postavení dlžníka - podnikateľa, ale v pozícii dlžníka - fyzickej osoby - spotrebiteľa. Byť spotrebiteľom je pre obranu dlžníka na súde priaznivejšie, keďže v takom prípade môže byť poskytnutá vyššiu mieru ochrany pred veriteľom podľa zákona č. 129/2010 Z. z. a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Zákon o spotrebiteľských úveroch“). V súvislosti s vyššie uvedeným konceptom obrany dlžníka je možné tvrdiť, že postavenie veriteľa sa predmetnou obranou nezhoršilo, keďže fyzická osoba - nie podnikateľ (fyzická osoba - podnikateľ, napr. živnostník) ručí za záväzky celým svojím majetkom, ale v aplikačnej praxi boli prípady, keď okresné súdy prisúdili veriteľovi iba výšku istiny bez zmluvného úroku a príslušenstva pohľadávky, t.j.
Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku zo dňa 4. júna 2008, sp. zn. 5Odo/56/2007 - 83, konštatoval, že: „Keďže uplatnená pohľadávka vyplýva zo zmluvy o úvere, súd prvého stupňa rovnako správne aplikoval ustanovenia Obchodného zákonníka, keďže v prípade tohto zmluvného typu ide o absolútny obchod, takže nie je relevantné, že žalovaná nie je podnikateľkou." Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku zo dňa 29. novembra 2010, sp. zn. 5Odo/12/2010, konštatoval, že: „Podľa ustanovenia § 497 Obchodného zákonníka zmluvou o úvere sa zaväzuje veriteľ, že na požiadanie dlžníka poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky. Medzi podstatné náležitosti zmluvy patrí vymedzenie zmluvných strán, záväzok veriteľa poskytnúť dlžníkovi na jeho žiadosť peňažné prostriedky, dohoda o výške úveru a záväzok dlžníka poskytnuté prostriedky vrátiť a zaplatiť z nich úroky. Zmluvu o úvere môžu dojednať aj strany, ktoré nie sú podnikateľmi. Vzhľadom na to, že zmluva o úvere je tzv. absolútnym obchodom, strany sa budú v právnom vzťahu vyplývajúcom zo zmluvy o úvere ako aj v právnom vzťahu, ktorý vznikne zo zabezpečenia záväzku dlžníka riadiť Obchodným zákonníkom. Z ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu vyplýva, že vzťahy, ktoré vznikajú pri zabezpečení záväzkov z úverovej zmluvy sa spravujú ustanoveniami Obchodného zákonníka. Použitie Obchodného zákonníka na tieto vzťahy účastníci nemôžu dohodou vylúčiť. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením zo dňa 29. marca 2012, sp. zn. 5Cdo/120/2010, poukázal na to, že: „Za obchodné záväzkové vzťahy považuje právna úprava aj ďalšie vzťahy, bez zreteľa na povahu účastníkov, ktoré sú taxatívne vymedzené v § 261 ods. 3 písm. d/ Obchodného zákonníka; právne vzťahy založené zmluvou o úvere (497 Obchodného zákonníka) preto zo zákona reprezentujú doktrinálnu kategóriu tzv. „absolútnych obchodov“. Jej rozhodujúcim znakom je forma (typ) vzťahu, nie jeho subjekty; nevyžaduje sa, aby išlo výlučne o vzťahy medzi podnikateľmi. V právnom vzťahu vyplývajúcom zo zmluvy o úvere, ako aj v právnom vzťahu, ktorý vznikne zo zabezpečenia záväzku dlžníka v takomto vzťahu, sa jeho subjekty riadia Obchodným zákonníkom. Skutočnosť, že ide o absolútny obchod vylučuje dohodou strán o voľbe Obchodného zákonníka v zmysle § 262 ods. 1, 2 Obchodného zákonníka (tzv. voľbu práva). Ide teda o kogentnú povahu citovaného právneho ustanovenia, ktorá spôsobuje, že vzťahy, ktoré vznikajú pri zabezpečení záväzkov z úverovej zmluvy, sa spravujú ustanoveniami Obchodného zákonníka. Použitie Obchodného zákonníka na tieto vzťahy účastníci nemôžu dohodou vylúčiť (viď aj rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 18. mája 2000, sp. zn. 4 Obo 115/99). Možno preto uzavrieť, že pre vzťahy, ktoré sa podľa § 261 spravujú Obchodným zákonníkom, si účastníci nemôžu ani dohodnúť, že ich vzťah sa bude spravovať iným zákonom (napr. Občianskym zákonníkom), lebo ustanovenie § 261 ods. 3, písm. d/ Obchodného zákonníka je ustanovením kogentným, t. j. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením zo dňa 28. apríla 2011, sp. zn. 2 M Cdo 3/2011, poukázal na to, že: „Ručením sa zabezpečoval záväzok zo zmluvy o úvere (resp. medziúvere). Záväzkové vzťahy, ktoré vznikli zo zmluvy o úvere, sa bez ohľadu na povahu účastníkov spravujú záväzkovou časťou Obchodného zákonníka. Preto aj záväzkové vzťahy, ktoré vznikli pri zabezpečení záväzku z úverovej zmluvy, sa spravujú Obchodným zákonníkom (§ 261 ods. 4 Obchodného zákonníka). Na tom by nič nemohla zmeniť ani skutočnosť, že v ručiteľskom vyhlásení by bol odkaz na ustanovenie Občianskeho zákonníka. Ručenie v obchodných záväzkových vzťahoch je v Obchodnom zákonníku upravené komplexne a na vzťahy z neho sa preto nepoužijú ustanovenia Občianskeho zákonníka o ručení (porovnaj napr. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 18. mája 2000 sp. zn. Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku zo dňa 18. mája 2000, sp. zn. 4Obo/115/1999, konštatoval, že: „Vzťahy, ktoré vznikajú pri zabezpečení záväzkov z úverovej zmluvy, sa spravujú ustanoveniami Obchodného zákonníka. Použitie Obchodného zákonníka na tieto vzťahy účastníci nemôžu dohodou vylúčiť. Vyššie uvedené rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky poukazujú aj na to, že pri záväzkových vzťahoch zo zmluvy o úvere nie je možné pristúpiť k argumentácii, ktorá poukazuje na dohodu zmluvných strán o voľbe Obchodného zákonníka v zmysle ust. § 262 ods.
Prečítajte si tiež: Pracovná zmluva a rodinná výpomoc
Zavedením inštitútu spotrebiteľských zmlúv do právneho poriadku SR sa začalo diferencovať medzi pojmami typ zmluvy a druh zmluvy. Jednotlivé typy zmlúv sú buď v právnych predpisoch výslovne upravené (tzv. pomenované zmluvy) alebo sa s nimi implicitne počíta, ale daný právny predpis ich výslovne nepomenúva (tzv. inominátne zmluvy) a ich kreácia závisí od potrieb spoločenskej praxe a jednotlivých subjektov právnych vzťahov. Medzi pomenované zmluvy patria napr. kúpna zmluva, zmluva o úvere, zmluva o dielo a mnohé ďalšie, pričom tieto sa členia podľa predmetu zmluvy, resp. ich kauzy. Pokiaľ ide o druh zmluvy, možno vyčleniť dva veľké skupiny zmlúv, a to tzv. nespotrebiteľské a spotrebiteľské, kde je rozlišujúcim kritériom povaha subjektov."Mierne narušenie" vyššie uvedenej koncepcie rozlišujúcej typ zmluvy a druh zmluvy nastalo prijatím zákona o spotrebiteľských úveroch (ďalej len "ZSÚ"), ktorý upravuje zmluvu o spotrebiteľskom úvere.
tags: #ochrana #spotrebiteľa #úverová #zmluva #živnostník