Uznanie Dočasného štátneho zriadenia československého: Historický kontext

Slovenská história je plná zložitých otázok a interpretácií, najmä ak ide o udalosti ako Slovenské národné povstanie (SNP) a jeho vplyv na štátoprávne usporiadanie. Existuje viacero pohľadov na túto tému, ktoré sa líšia v závislosti od ideologického a politického presvedčenia. Tento článok sa zameriava na historický kontext uznania Dočasného štátneho zriadenia československého a jeho prepojenie so SNP a neskorším vývojom slovenskej štátnosti.

Kontroverzné hodnotenia SNP

Hodnotenie SNP je spojené s rôznymi kontroverziami. Jednou z nich je otázka, či Slováci povstali proti vlastnému štátu. Spisovateľ J. Cíger Hronský a emigračný historik F. Vnuk odsúdili SNP s tým, že žiaden národ by nemal povstať proti svojmu štátu. Na druhej strane, Najvyšší súd ČSR v roku 1954 odsúdil G. Husáka a spol. za vlastizradu za ich konanie v SNP, pretože údajne uzavreli dohodu o znemožnení vytvorenia jednotného štátu Čechov a Slovákov.

Tieto rozsudky vytvorili právnu prekážku, ktorá ovplyvňovala politické a akademické debaty o štátoprávnom usporiadaní ČSR až do roku 1963, kedy bol rozsudok zrušený a osoby rehabilitované. Hodnotenie SNP a osobností v ňom bolo teda akoby medzi Skyllou a Charybdou - medzi postojmi ľudákov a unitaristických čechoslovakistických komunistov.

Obdobie explózie historiografie (1963-1971)

Roky 1963 až 1971 boli obdobím rozvoja historiografie, najmä vďaka dielu Viléma Prečana "SNP. Dokumenty r. 1965". Vznikali monografie o Povstaní, ktoré ovplyvňovali spoločenské vedomie a prinášali hypotézy o štátoprávnych aspektoch, ako napríklad, či SNP obnovilo ČSR, alebo malo vytvoriť novú ČSR.

V romanticky ladenej historiografii sa písalo o partizánskych republikách a obnove ČSR. Prevládal však názor, že Slovenská národná rada (SNR) v SNP usilovala o novú, spoločnú ČSR so štátoprávnou formou federácie.

Prečítajte si tiež: Ťažká astma a invalidný dôchodok

Cesta k federácii

V roku 1968 sa prekonali hrozby vyplývajúce z rozsudku z roku 1954 a stala sa reálnou možnosť prekročenia úpravy štátoprávnych pomerov podľa Ústavy ČSSR z roku 1960. Uznesenie SNR z 15. marca 1968 vystúpilo s návrhom federatívneho usporiadania ČSSR.

Vývoj v roku 1968 umožnil návrat ku koreňom a k možnosti ústavnej realizácie myšlienky federatívneho usporiadania, ktorú vyslovilo povstalecké vedenie KSS už na konferencii v Košiciach v prvých dňoch februára 1945. Dňa 1. januára 1969 sa táto idea naplnila konštituovaním Slovenskej republiky, vtedy s prívlastkom socialistickej.

Kontinuita s Povstaním

Vývojová kontinuita s Povstaním je nepochybná, pretože to bola Slovenská národná rada, ktorá sa 1. 9. 1944 vytvorila a prevzala zákonodarnú, vládnu a výkonnú moc na Slovensku a ktorá sa po všetkých politických peripetiách od 1. januára 1969 stala zákonodarným orgánom Slovenskej socialistickej republiky.

Slovensko dosiahlo svoju štátnosť, ktorá spolu s českou republikovou štátnosťou tvorila súčasť československej federatívnej štátnosti. Ďalší vývojový stupeň slovenskej národnej štátnosti, konštituovanie samostatnej Slovenskej republiky dňom 1. januára 1993 bol už ústavnoprávnym a medzinárodnoprávnym javom kontinuitného vývoja s predchádzajúcich dvoch téz: povstaleckej, antifašistickej a demokratickej a druhej republikovej národnej štátnosti.

Emigrantská historiografia a jej kritika

Po roku 1989 sa v dejepisectve o SNP prezentovala svojimi dielami slovenská emigrantská historiografia. Hodnotovo boli ich príspevky spojené s reanimáciou chápania slovenského ľudáckeho štátu ako vrcholu slovenských národných dejín a s odmietaním SNP, v lepšom prípade ako poblúdenie.

Prečítajte si tiež: Sprievodca žiadosťou o dôchodok z mladosti

Vedúcu osobnosť povstania, Dr. G. Husáka, táto historiografia difamovala ako „komunistického normalizátora“. Historiografia, ktorá si udržala spojitosť s dejepisectvom šesťdesiatych rokov, nesie štafetu historiografie o tejto epopeji slovenského národa a slovenskej národnej štátnosti.

Korene a pramene štátoprávneho odkazu SNP

Slovenská národná rada vo Vianočnej dohode z roku 1943 uviedla, že jej politickým a štátoprávnym cieľom je vznik novej Česko-slovenskej republiky. SNR prišla ku konštatovaniu, že vojnový slovenský štát právne nejestvuje.

K oduznaniu Mníchova, k dosiahnutiu tejto historickej spravodlivosti, k uznaniu ničotnosti Mníchovskej dohody došlo až v roku 1942. Rok predtým tomu predchádzalo uznanie emigračnej československej vlády, tzv. dočasného štátneho zriadenia v cudzine.

Dňa 18. júla 1941 Veľká Británia a ZSSR svojimi diplomatickými nótami povýšili emigračnú reprezentáciu Československa na vládu ČSR, na vládu právne jestvujúceho štátu, rovnoprávnu s ďalšími emigračnými vládami.

Pre Slovenskú národnú radu uznanie právnej a politickej kontinuity ČSR znamenalo reagovať na skutočnosť, ako ju vykladal prezident ČSR a vláda ČSR v exile, že hneď prvý deň po oslobodení, po obnove suverenity Československa, má tento štát zákonnú hlavu štátu a legálnu vládu.

Prečítajte si tiež: Starobný dôchodok policajtov na Slovensku

Dekréty prezidenta republiky

Počas existencie Dočasného štátneho zriadenia, od 21. júla 1940 do 27. októbra 1945, boli vydávané dekréty prezidenta republiky, ktoré mali moc zákona. Táto forma bola zvolená ako východisko zo situácie, v ktorej sa politická reprezentácia ČSR ocitla po 14. a 15. marci 1939.

Okupácia územia Česko-Slovenska cudzou mocnosťou neumožňovala riadny legislatívny proces, avšak výnimočná situácia si vyžadovala prijímanie opatrení s mocou zákona, aby bola umožnená činnosť Dočasného štátneho zriadenia.

Mníchovská dohoda a jej dôsledky

Predstavitelia Spojeného kráľovstva, Francúzska, Nemecka a Talianska podpísali mníchovskú dohodu 30. septembra 1938. Pre Česko-Slovensko znamenala stratu pohraničného pásu územia obývaného prevažne Nemcami v prospech Nemecka.

Vláda ČSR sa na mimoriadnom rokovaní zhodla na prijatí dohody, hoci v rozpore s ústavou. Prijatie mníchovskej dohody vyvolalo vládnu krízu a 5. októbra z funkcie prezidenta rezignoval E. Beneš.

Autonómia Slovenska a Podkarpatskej Rusi

V rámci Č-SR došlo k udeleniu autonómie pre Slovenskú krajinu a Podkarpatskú Rus. Na Slovensku začala Hlinkova slovenská ľudová strana (HSĽS) s monopolizáciou štátnej moci a likvidáciou ostatných politických strán.

Na Podkarpatsku bola pod vedením Andreja Brodiho vytvorená prvá autonómna vláda. Politický vývoj Podkarpatska prebiehal podobne ako na Slovensku.

Zánik Česko-Slovenskej republiky

14. marca 1939 sa Snem Slovenskej krajiny uzniesol na vyhlásení samostatného Slovenského štátu. Prezident E. Hácha a minister zahraničných vecí František Chvalkovský boli donútení podpísať protokol, podľa ktorého vložili „osud českého národa a krajiny s plnou dôverou do rúk vodcu Nemeckej ríše“.

Po udalostiach 14. a 15. marca v slovenskej a česko-moravskej časti republiky vyhlásil Snem Podkarpatskej Rusi samostatnosť, no ešte v ten istý deň začalo Maďarsko s jej vojenským osadzovaním.

Zastupiteľské úrady ako nositelia štátnej kontinuity

Československí diplomati v zahraničí odmietli podriadiť sa výzve na odovzdanie svojich legácií a splnenie príkazov nemeckej zahraničnej služby. Najvplyvnejšiu pozíciu medzi česko-slovenskými diplomatmi mal Š. Osuský, ktorý naliehal na francúzsku vládu, aby voči vytvorení Protektorátu Čechy a Morava zaujala odmietavý postoj a protestom u nemeckého ministerstva zahraničných vecí tento stav právne neuznala.

tags: #uznanie #dočasného #štátneho #zriadenia #československého #historický